Leden 2013

Rebirth, success, joy - welcome to my world

31. ledna 2013 v 20:45 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Nemohla som si odpustiť ten nadpis - je to taká obrovská pravda! V najbližích dňoch som totižto zažívala len tieto tri pocity. Znovuzrodenie, ktoré prežívam už asi mesiac; úspech, ktorý stále rastie a som so sebou maximálne spokojná; a v konečnom dôsledku samozrejme, radosť, ktorá v mojom živote konečne vyplnila tie prázdne škáry. Mnohí ste dnes skleslí, nakoľko sa rozdávalo vysvedčenie a nie každému to tento polrok vyšlo podľa predstáv, no ja osobne mám to najlepšie vysvedčenie vôbec. Áno, musím sa vám predsa aj pochváliť /smile/. Veľmi ma teší fakt, že mám jednotky a ani jednu jedinú dvojku, pretože mi to veľmi pomôže na prijímačkách a získam nejaké tie bodíky, ktoré by ma na to moje vysnívané gymnázium mohli dostať. Aj preto mám dnes tak nádherný, veselý a predovšetkým šťastný deň. Okrem iného som dnes opäť cvičila, takže pocit spokojnosti ešte viac narástol a sama na sebe vidím, ako veľmi sa zo dňa na deň mením. Možno to niektorí zoberiete z tej nesprávnej stránky, no keď napíšem, že ľudia majú pravdu v tom, že som vyrástla do krásy, súhlasím s tým. Viem, je to skutočne neobvyklé, hlavne u dospievajúceho dievčaťa, no mňa to napĺňa neopísateľným pocitom. Moje sny sa predsa zo dňa na deň stávajú skutočnými!

Nesmiem zabudnúť pripomenúť /ak by náhodou niekto zabudol, muaha/, že zajtra nás čaká voľný deň. Znamená to, že budeme doma, relaxovať /ha-ha/ a celkovo oddychovať. Aspoň ja teda určite. Začína toho byť opäť veľa /opäť - ha-ha/ a mne tento deň voľna určite veľmi pomôže. Ako ste na tom vy? Myslím všeobecne - vysvedčenie, škola, deň voľna? Budem rada, ak sa rozpíšete, veľmi ma totižto teší každý jeden komentár, ktorý pri článku nájdem. Á, skoro by som zabudla - dnes som menila "ošatenie" blogu. Začalo mi trochu vadiť to čierno-biele prevedenie a tak som si povedala, že to skúsim takto, čiže nejakú úplnú zmenu, aby som neobmeňovala stále len vrchné záhlavie.

Dnes píšem len krátky článok, pretože som vážne unavená, súčastne však vzrušená z množstva nových informácii a stále čakajúca na koniec tohto článku, aby som si konečne mohla zaliať svoj milovaný zelený čaj. Takto vyzerá môj štvrtkový večer. A aby som bola ešte presnejšia a úprimnejšia - bolia ma ramená z toho cvičenia a to je hlavný dôvod tohto krátkeho článku, ktorý píšem tak dlho. Vidíme sa za pár dní, prajem veľa šťastia /wink/.

A napokon - áno, toto je práve to moje vysvedčenie, na ktoré som tak hrdá /smile/.


Paulo Coelho

30. ledna 2013 v 14:04 | Mavis Eveline Strix
Určite ste už o tomto postaršom pánovi počuli - pochádza z Brazílie, má okolo šesťdesiatpäť rokov a okrem iného je autorom mnoha slávnych a u prevažnej väčšiny ľudí veľmi obľúbených kníh s hlbšou myšlienkou. Možno sa pýtate, prečo práve on patrí medzi ľudí, ktorých obdivujem. Dôvod je jednoduchý - našiel sám seba a mám z neho veľmi príjemný pocit. Príde mi neskutočne skúsený, jeho názory, myšlienky a úvahy ma dokážu nejakým zvláštnym, nepoznaným spôbosom nadchnúť a popremýšľať nad vecami, ktoré by som mohla urobiť ešte lepšie. Tento človek mi aj cez tých pár riadkov dáva zmysel a poháňa ma k lepším činom. Nedovolí mi vzdať sa. Stačí, keď hocijaké jeho dielo čo i len držím v rukách, mám pocit istoty. Nenechajte sa však zmiať tým, že samotný Paulo je niečo ako farár. Jeho knižky sú síce mierne situované na Bibliu a samotného Boha, jeho diela sa určitým ľuďom dokonca zdajú napísané vyslovene len na túto tému, no svojim spôsobom dáva viac do popredia práve tie myšlienky, nad ktorými by sa mal človek trochu pozastaviť. Jeho diela sú nádherným príkladom, že keď človek číta srdcom a nie len pre svoju dušu, dokáže to v ňom vyvolať nesmierne emócie.

Možno to bude znieť zvláštne, no práve jeho diela ma naučili čítať takzvane "medzi riadkami". Samozrejme, človek sa nemôže denne sústrediť na každý jeden text čo má pred sebou a dopodrobna čítať, zamýšľať sa nad obsahom a podobne, no dôležité je praktizovať túto metódu hlavne v knižkách a celkovo dielach, ktoré nás nejakým spôsobom napĺňajú. Osobne zastávam názor, že každý jeden autor vkladá do svojho diela, teda knihy, určite poslanie a nejaké posolstvo. Keby toto posoltvo vedel nájsť každý, prítomnosť by bola ďaleko odlišná tejto. Preto je to obrovský dar, keď dokážete celé svoje ja na niečo upriamiť, hlavne ak ide o knižky. Nemusí to byť komplikovaný príbeh so zložitou zápletkou. Stačí, ak je to úplne primitívne, no výstižné. Vtedy si autor splní svoju najväčšiu povinnosť. A práve toto podľa môjho názoru Paulo Coelho dokázal.

Ako to však býva, všetko má svoje kladné aj záporné stránky. Kladných stránok som vypísala dosť, prejdem teda k tým zápornym. Veľa som na internete o Coelhovi čítala a dokonca som našla aj články o tom, ako ho ľudia nemajú radi, v ich očiach je obyčajný podvodník a jednoducho vyjadrujú veľku antipatiu voči tomuto autorovi. Netuším, čo je na tom skutočné. Nikdy som sa nezaoberala takými vecami, aké Coelho vo svojich knihách skúma. Nie som taká skúsená ako väčšina dospelých ľudí, ktorá už čo-to o tomto smere vie. No jediné, čo môžem napísať, je, že súhlasím aj s jednou, aj s druhou stranou. Rozdiel medzi týmito dvoma skupinami je ten, že prvá skupina sa naučila čítať medzi riadkami a dala Coelhovi šancu, kdežto druhá skupina o tú "námahu" ani nestála. Je to rozhodnutie samotného človeka. Áno, aj toto ma naučila práve Coelhova literatúra.

Aký máte vy názor na Paula Coelha? Počuli ste už o ňom? Čítali ste niečo od neho?



Thoughts of the past pull us the bottom

28. ledna 2013 v 14:02 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Človek sa zo všetkých síl snaží o zmyslupný článok a aj tak je jeho snaha márna. Snaží sa niečim zaujať, byť niečim originálny a trochu ukázať samého seba, no vidí, že v tomto stave to možné nie je. Dospela som k záveru, že ľudia, po akých túžim, sú jednoducho preč. Pre všetkých ostatných je to "tvrdá realita", pre mňa zobudenie zo sna. Ako som mohla byť taká naivná? Momentálne ma dosť veľa vecí mrzí a ja neviem, ako to všetko zosúladiť do viet, ktorým by človek mohol pochopiť. A práve toto je kameň úrazu. Neustále si pripadám iná. Na internete je milión ľudí rovnakých ako ja, no v mojom svete, v mojom živote a v mojej blízkosti sú všetci rovnakí, niekedy mám pocit, že sú dokonca naprogramovaní a vopred vedia, čo majú v danej chvíli urobiť. Už od nich neočakávam nejaké prekvapivé reakcie, pretože viem, čo bude nasledovať. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, aká som v realite sama a práve toto je to, čo ma najviac mrzí. Niekedy si dokonca myslím, že sa až prílišne preceňujem a mám zo seba strašný pocit, keď vidím, že vo svete je omnoho viac "ešte lepších" ľudí. Som mladá, dá sa povedať, že prakticky ešte dieťa, ktoré príliš rýchlo dospelo a možno práve preto vám tieto riadky prídu tak detinské a nezrozumiteľné. Podstata však je, že začínam znovu strácať samú seba. Opäť, znova.

Je bilión vecí, ktorými by som mohla toto puto medzi sebou posilniť. Je bilión vecí, ktorými by som sa mala zaoberať viac ako sama sebou. Je bilión vecí, ktoré chápem zle. Každú jednu minútu myslím na minulosť a na to, aké to bolo všetko fajn. Lenže takýmito myšlienkami sa sama topím. Čoraz častejšie mi napadajú myšlienky na to, aby som začala o sebe pochybovať a opäť sa nemala rada. Hovoria mi, že za nič nestojím, že som ľahko nahraditeľná a svojim spôsobom aj zbytočná. Nikdy som sa nevedela priamo vyjadriť a toto moje vnútro vie. Presne kvôli tomuto ma vydiera.

Neviem, čo dodať na záver. Je to po prvýkrát od založenia tohto blogu, čo som napísala takýto článok. Dúfam, že ich viac už ani nebude. Prešla som si dlhú cestu a vyráža mi dych to, ako ľahko a dá vrátiť na úplný začiatok.

Twenty-sixth january, two thousand thirteen

26. ledna 2013 v 19:38 | Mavis Eveline Strix
Dnes skutočne nemám čas na nejaký dlhý článok, aj keby sa zišiel. Mám toho veľa, o čom chcem písať, no mám množstvo iných vecí, ktoré sú mi prednejšie ako blog. Fajn, prejdem teda na samotné, roztrúsené myšlienky a moje pripomienky za celý dnešný deň.

♦ Nič sa nedeje. Prežila som maximálne kľudnú a harmonickú sobotu.

♦ Musím sa konečne začať naplno venovať matematike!

♦ Dnes som našla úžasnú tému na napísanie prvej knižky! /smile, smile, smile/

♦ "How we survive make us who we are" /♥/

♦ Rozhodla som sa, že sa pravdepodobne stanem žurnalistkou, aj keď to nie až tak moc chcem.

♦ Mám veľkú radosť z toho, že blog sa konečne rozbehol. Moc ma tešia vaše komentáre. Ďakujem /smile/.

♦ Už pár týždňov mám na stene v izbe práve túto maľbu, ktorej náčrt, teda absolútne základ, urobil môj maximálne talentovaný brat a čo sa vyfarbenia týka, to je zase moja robota /ha-ha/. Mala som potrebu zverejniť to:


Sea, ocean - freedom

25. ledna 2013 v 17:02 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Keďže je piatok a mňa čaká hodina zumby, rozhodla som sa pre nejaký jednoduchší článok. Vybrala som teda obrázky. Oceánu, mora. Slobody. Aspoň to pre mňa predstavujú tieto dve jednoduché slovíčka. Nevybrala som si túto tému kvôli tomu, že chcem leto a podobne. Osobne som viac priklonená k zime, no na týchto obrázkoch ma upútala na nekonečnosť. To, že oceán nikde nezačína a nikde nekončí. Je to neskrotená záležitosť. Tento fakt ma fascinuje. Zamýšľali ste sa niekedy nad hĺbkou oceánu? Ja pomerne často. Už niekoľkokrát som mala možnosť prežiť dovolenku pri mori a už len pri tom samotnom mori ma napadla táto myšlienka. Je to niečo neobmedzené. Niekedy skutočne túžim niekde odísť, ďaleko a od všetkého. V mojich myšlienkach som najčastejšie vo vode. To pre mňa znamená absolútny únik, ak neberiem do uvahy veci ako knižky a podobne. Keby som si však mala vybrať, odišla by som do vĺn. Tá dravosť, jemnosť, sloboda, neskrotnosť a obrovská sila živla mi je omnoho bližšia ako nejaká všedná gravitácia, ktorá okrem iného vo vode akoby vôbec nebola.

Zažili ste už pocit, keď plávate a pod sebou vidíte drobné rybky, ktoré vás predbiehajú a predierajú sa cez húf čiernych až k farebným? Nádherný pocit. Je to skutočne neopísateľná radosť zo života a z prítomného okamihu. Takéto veci si človek vychutnáva najviac, ako to je v danej chvíli možné. Preto tak obdivujem vodu, moria, oceány. Je ich tak veľa a pritom tak málo. Priťahuje ma ich farba, zvuk, jemný dotyk vĺn. Ako sa vraví - krása nie je ukrytá v zložitých životných situáciach, ale vo všedných, mnohokrát na prvý pohľad obyčajných veciach. Tieto obrázky sú toho dôkazom.

Boli ste už niekedy v blízkosti mora, oceánu?



Appearance is often deceptive

24. ledna 2013 v 18:47 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Ďalší deň takmer za nami. Ako to prežívate vy? Čo sa mňa týka, zatiaľ celkom fajn. Máme veľmi príjemnú návštevu a som rada, že sa trošku v dome "vymenil vzduch". Okrem toho som dnes skúšala urobiť jeden cvičný monitor z minulého roku. Myslela som si, že som na tom lepšie. Asi by som mala na sebe viac pracovať. Kým je ešte čas. Inak sa nič iné nedeje. Kanada je stále otvorený prípad, doma to nikto nerieši, kamarátka to doposiaľ nevie, takže v podstate to nemám ani s kým riešiť. Aby som nezabudla - pomaly ale isto sa stávam terčom ohovárania dvoch skutočne otrasných spolužiačiek. Opäť som ich pristihla, ako si o mne niečo šepkali, rovno za mojim chrbtom. Tá "šikovnejšia" by sa mala naučiť, že už keď niekoho ohovára, nemala by sa na tú osobu pozerať. Aby som vás uviedla do obrazu - takto to v našej úžasnej triede chodí. Už v siedmom alebo šiestom ročníku sa nám maximálne rozbil kolektív. Najprv to prišlo u chalanov. Teraz už aj u dievčat. Čo je však najhoršie, najpoužívanejšia emócia /alebo ako to nazvať/ v našej triede je faloš. Neustále odsudzovanie, odstrkovanie a závidenie absurdných vecí. Teším sa na posledný deň v deviatom ročníku. Dám navždy zbohom škole a tým poväčšine otrasným ľuďom, s ktorými som zvládla neskutočných deväť rokov školy. Áno, mrzí ma to... Ale je to tak.

V poslednej dobe je všetko tak nejako zvláštne. Možno som to už spomínala /skôr nie../, ale mám o rok a pol mladšieho brata. Vždy si robil veci podľa seba a v mnohom sa mýlil. Rodičia sa ho snažili jemne ťuknúť a ukázať mu, že u mňa má "dobrý" príklad. Doteraz sa nič nedialo. Až jedného krásneho dňa sa stalo to, že môj mladší brat po mne opakuje takmer vo všetkom. Či už ide o žáner hudby, o pesničky, o bizarnú vec ako napríklad jedlo - pozerá sa najprv na mňa, až potom koná. Možno vám to príde trošku smiešne /pretože mne to je skutočne moc smiešne, fakt/, no toto je holý fakt, ktorý ma "trápi" už niekoľko dní. Fajn, znova spomeniem tú Kanadu - keď tam odídem, bojím sa, že stratí niečo ako svoju "druhú polovičku". On bol totiž na mňa strašne naviazaný, keď bol mladší. Začínalo to mať takú neutrálnu fázu, no vzápätí to nabralo tento neočakávaný smer. Uvidíme. Mladší súrodenci niekedy vedia prakvapiť /huh/.

/nirvana never dies!/

Cez minuloročné leto a v podstate aj jeseň plus zimu sa mi podarilo schudnúť nádherných /aspoň pre mňa/ osemnásť kilogramov. Neznamená to, že končím! Budem, samozrejme, ešte pokračovať. Čo je ale podstata - musím vymeniť takmer celý šatník! Je to nádherný pocit! Konečne môžem vyhodiť to obrovské veci, ktoré som kedysi nosila a tešiť sa z toho, že môžem chodiť oblečená v tom, čo sa mi skutočne páči /ok, ešte stále to nie je ono, ale do leta, prípadne v lete, to už ono bude, viem to/. Samozrejme, že som tušila, že nejaká zmena nastane aj z tejto strany, no aj tak som zostala prekvapená a hlavne - neskutočne šťastná. Momentálne mám prejedacie obdobie, no už mi to nič nerobí. Absolútne. Môžem jesť, čo a kedy len chcem, moja váha je stále rovnaká. Môj detský, puberťácky a stále žijúci sen sa konečne splnil. Je to niečo nadpozemské! Vďaka! /viem, za čo a kvôli čomu ďakujem/

No a aby som v konečnom dôsledku prešla aj na nadpis článku, že zdanie občas klame, dnes som sa o tom zas a znova presvedčila. Pri mnohých prípadoch. Napríklad pri skúšobnom monitore, ktorý som napísala až s ôsmimi chybami a pri tom každý deň robím jeden skúšobný monitor a mala som maximálne štyri chyby; ale napríklad aj pri najlepšej kamarátke, ktorá sa v poslednom čase konečne chová ako skutočná kamarátka; no hlavne v ľuďoch. To dobré takmer všetci skrývajú v sebe a nechávajú to zviera, nech za nich riadi ich život a svet. Nech práve to zviera vystupuje k verejnosti. A toto je hlavný dôvod, prečo sa podľa môjho názoru doba uberá takým zlým a pokazeným smerom. No myslím, že toto je už téma na trochu iný článok.

Nemôžem vynechať túto poznámočku - určite ste si na Facebooku všimli dievčatá, alebo dokonca máte v priateľoch také dievčatá /bohužiaľ, aj ja../, ktoré píšu úplne odveci statusy. "Milujem" fotografie, na ktorých sa takmer polonahé vystavujú a pridajú k tomu komentár - "Som škaredá, tučná ja viem, ale mám svoju hrdosť" - alebo niečo v podobnom zmysle. Kam to, preboha, ideme?!

Silné puto - Alice Sebold

23. ledna 2013 v 17:52 | Mavis Eveline Strix |  Knihy
Včera, 22. januára 2013 som dočítala jednu slovami neopísateľnú knižku. Dostala som sa k nej absolútnou náhodou a za tú náhodu som moc vďačná. Aby som však prešla k podstate - dej sa odohráva v podstate po celý čas v nebi, kde sa štrnásťročná Susie Salmonová 6. decembra 1973 dostala po znásilnení a následnom zavraždení v miestnom kukuričnom poli. Susie sa zo začiatku nevie vyrovnať s tým, že nedobrovoľne odišla zo sveta a svojich blízkych sleduje, sediac na nebeskej besiedke. Pozerá sa, ako sa jej rodina rúca a zároveň na to, ako všetci dospievajú a menia sa. Okrem toho sa zoznamuje s nebom a zvyká si na nekonečné vymoženosti, ktoré jej nové miesto ponúka. Skutočne odporúčam túto knižku, je to magické čítanie! Na prvýkrát vám to možno príde ako niečo "detinské" alebo "moc prifarbené", no nie je to tak, skutočne. Autorka skúma ako život v nebi, tak i rozbité rodinné vzťahy, ktoré v príbehu preferujú viac. Je to moc silný príbeh a nenechajte sa zmiasť tým, že ide o štrnásťročné dievča. Ako som už spomenula, postupom času všetci dospejú a v konečnom dôsledku nepôjde len o nebo a zem. Je to skvelé čitanie aj pre starších, dokonca aj pre dospelých.

Čím ma však táto kniha tak zaujala? Jednoznačne svojou originalitou. Osobne som takéto niečo ešte nečítala. Keď som bola mladšia, plánovala som niečo takéto napísať a keď som túto knižku objavila po absolútne prvýkrát, ostala som sklamaná, že ma niekto predbehol. Avšak, keď som ju prečítala, pochopila som, že lepšie by ju už skutočne nikto iný napísať nemohol. Je to nevšedné a zároveň otvorené dielo. Človek má priestor sa trochu zamyslieť nad svojim životom. Áno, je to realistická literatúra a taktiež musím podotknúť, že ide o sedemdesiate až osemdesiate roky, no o to krajší príbeh je. Čo sa názvu týka, je skutočne trefný a pravdivý. Príbeh totižto znázorňuje silné puto medzi dcérou a rodičmi, sestrou a bratom, sestrami navzájom, či puto prvou a zároveň jedinou láskou v Susienom živote. Presne toto sú dôvody, prečo je tá knižka taká neopísateľná!


White, grey, black - solitude

22. ledna 2013 v 18:26 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Idem vás trošku "nakaziť" pesimizmom, ktorý je u mňa v poslednej dobe, prekvapivo, často. Nikdy som totiž moc pesimistická nebola, no zrazu ma to tak nejako stiahla zo sebou. Môže za to veľa vecí - škola, snaha zmeniť sa, nemožné sľuby a byť lepšia a lepšie - a tak mi ostáva už len čakať, kedy to konečne nejako buď vypukne, alebo sa to zarazí. Obrázky nižšie však v sebe majú niečo skryté. Nie sú to totižto len nejaké náhodne vybraté obrázky z weheart-u, pretože som sa nudila a chcela som niečo pridať na blog. Tie obrázky v sebe skrývajú niečo, čo mne v poslednej dobe chýba - samota. Kedysi /nebolo to tak dávno.../ som chcela, aby už navždy zmizla, no teraz, keď som obklopená ľuďmi, ju chcem späť. Aspoň na pár minút denne. Vypnúť a trošku porozmýšľať nad tým, čo skutočne chcem a ako to vlastne chcem.

Preto tieto obrázky s veľkým nádychom pesimizmu. Okrem iného ma zajtra čaká aj skúšanie zo slovenčiny a k tejto nálade mi dopomáha fakt, že sedím za blogom a nie za knihami, aby som si vybojovala lepšiu známku. Posledná vec, ktorú mám dnes na srdci - myslím, že som blog nezaložila v správnej chvíli. Alebo jednoducho už ľudí nebaví čítať moje nekonečné výlevy.

Aký je váš názor na samotu, prípadne aká je vaša aktuálna nálada?
BTW: Ospravedlňujem sa, že nepoužívam smajlíkov za každou vetou...



Twenty-first january, two thousand thirteen

21. ledna 2013 v 17:20 | Mavis Eveline Strix
Zo všetkého najskôr sa vyjadrím k rubrike, ktorá nesie názov "pieces", v preklade kúsky alebo úlomky. Keď si prečítate nasledujúce vety nižšie, pochopíte, o čo ide. Ak však nemáte čas čítať, vysvetlím to hneď - nie vždy mám chuť a čas na nekonečný článok, kde musím sformulovať svoje pocity do viet. Práve v takýchto chvíľach napíšem len kúsky z môjho dňa alebo celkovo toho, čo mám na srdci. Toto je prvý článok do tejto rubriky. Je to niečo nové a možno sa párkrát zamotáte, nakoľko to nemá nijakú časovú nadväznosť, no mne osobne to veľmi pomáha /smile/.

Konečne sa mi podarilo opraviť si matematiku a súčasne pokaziť slovenčinu. Yes! :/

Postupne si zvykám a osamostatňujem sa. Zatiaľ mi to ide fajn. Uvidíme, keď príde na "veľké veci"...

♦ Poctivo sa pripravujem na monitor a prijímačky. Moja základka je totiž zapadákov.

♦ Mám v pláne začať sa učiť angličtinu. Yop, kvôli tej Kanade /shy smile/.

♦ Pripravená na Zumbu! /yeah/

"That's when you feel my kind of love".

♦ Zajtra ma čaká polročný test z nemčiny. Nenávidím nemčinu a nie som ochotná učiť sa ju!!!

♦ Okrem testu ma zajtra čaká aj odborná doktorka /nejdem písať aká/, čiže cesta do mesta. Nekomentujem.

♦ Kamarátke som o Kanade nič nepovedala. Dôvod je len jeden...

♦ Musím si začať vybavovať študentské víza. Je okolo toho strašne veľa vecí. Úprimne - chcem zostať doma!

♦ Dnešní tínedžeri sú skutočne... neskutoční...


Life is a big risk - the art is not to win, but to survive

20. ledna 2013 v 16:00 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Čo napísať k dnešnému dňu? Asi len to, že som ho prežila najležérnejšie a najobyčajnejšie, ako sa len dalo. Čo sa mojich plánov na dnešok ešte týka, plánujem pokračovať v tejto pokojnej a relaxačnej nedeli. Najťažší týždeň v škole mám za sebou a tak sa pomaly ale isto začínam pripravovať na monitor a prijímačky, ktoré by som chcela zvládnúť čo najlepšie a dostať sa na svoju vysnívanú školu. Mám pocit, akoby som tam už bola. A viete čo? Je to nádherný pocit /smile/. Aby som však prešla aj k nadpisu a jeho významu a v konečnom dôsledku aj podstate - dnes som neplánovala len tak nečinne pozerať na televíziu alebo písať práve tento článok. Chcela som ísť s rodičmi na nákupy. Keď som však vyšla von, neverila som, že také niečo je možné - celá cesta bola premenená na maximálne šmykľavý ľad. Asi pätnásť minút sme "škrabali" z čelného skla zamrznutý ľad, keď sme si povedali, že to nemá význam. Život je síce risk, ale základom je ho prežiť, no nie? Na cestách sa môže stať čokoľvek, ale to určite viete veľmi dobre. Keď sa tak človek zamýšľa nad tým, čo by bolo, keby..., vzniknú celkom zaujímavé obrazy mysle.

V posledných dňoch som si veľmi obľúbila práve túto pesničku. Netuším, čo ma na nej tak upútalo, nakoľko som doteraz poväčšine počúvala len rockové, punkové ale rockovo-punkové prvky. Jednoducho má v sebe niečo, čo ma núti sadnúť si a trošku nad sebou porozmýšľať. Určite si ju pustite a pozrite si videoklip.


Okrem iného sa mi črtá tá najlepšia životná šanca, aká je vôbec možná. Ročné štúdium v Kanade. Kto o tom nesníval? Žiť mimo svojej krajiny... To je presne to, čo som vždy chcela. Je krásne byť zasnený človek, avšak v tomto prípade, bohužiaľ, musím myslieť ako realista. Moje srdce mi to nedovolí. Nedokážem len tak sadnúť na lietadlo a odísť od rodičov, brata, starých rodičov a ľudí, s ktorými som bola odmalička nepretržite. Neustále si predstavujem ich tváre, keď ma budú vyprevádzať na letisku a to, aké bude ťažké ísť na nekonečný rok preč od nich. Samozrejme, musím podotknúť, že nepôjdem k absolútne cudzím ľuďom. Pôjdem k rodine. Ale predsa moje srdce a ja sama protestujem. Neviete si predstaviť, ako veľmi si želám odísť a konečne začať nejako žiť, nie tu hniť a len tak sa ponevierať s nádejou, že hádam sa niečo jedného dňa zmení. Čo je však najhoršie - stále myslím na svoju rodinu a to ťažké odlúčenie. Práve tieto myšlienky mi bránia k realizácii môjho sna. Nie je to smutné? To, čo si momentálne prajem, je byť šťastná a keď vidím, že aj ľudia, ktorých mám rada sú šťastní tiež, znamená to pre mňa najviac. Nemôžem myslieť tak, ako myslím. Prosím, zmeňte niekto moje myšlienky!!!

Moje priania - byť silnejšia, byť samostatnejšia a menej viazaná na svoju rodinu. Zbaviť sa svojej prehnanej citlivosti. Presne toto potrebujem. Pretože, ako som už spomenula, život je risk, no treba ho prežiť, nie vyhrať, je veľká pravda. Ibaže, žiť a neriskovať je svojim spôsobom nič. Budem sa snažiť chápať túto jednu vec a určite pochopím aj tomu, prečo sa mi naskytla táto veľká príležitosť. Cítim niečo nové a možno je čas ísť...