Únor 2013

PROJECT - book month

28. února 2013 v 20:29 | Mavis Eveline Strix
Ako som zmieňovala v jednom so svojich článkov, marec je mesiacom kníh a preto som sa rozhodla zorganizovať taký menší projekt. Aktívni čitatelia môjho blogu už vedia, že knihy skutočne milujem, čo je ďalší dôvod projektu. Budem rada, ak sa zapojí čo najviac ľudí. Avšak, vopred uvediem, o čo vlastne pôjde:

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Projekt spočíva zhruba v piatich kolách:
prvé, teda začiatočné kolo, je len a len na vás, nakoľko vy sami nominujete knihy, z ktorých napokon len jedna skončí ako víťaz. Táto časť bude trvať od 1.3.2013 do 8.3.2013. Ako na to? Jednoducho - stačí, ak mi na mail /beezy11@azet.sk/ alebo priamo do komentáru tohto článku napíšete autora a knihu, ktorú nominujete. Knižky sa môžu aj opakovať, no pochopiteľne bude kniha nominovaná len raz.

druhé, tretie a štvrté už priamo hlasovacie kolá budú taktiež na vás, nakoľko budete hlasovať, ktorá z nominovaných kníh by podľa vás mala vyhrať. Podľa pôčtu nominovaných kníh určím, koľko kníh vypadne a koľko kníh bude ďalej bojovať o víťazstvo. Ako som však už písala - všetko závisí od vašich hlasov.

piate kolo - v tomto kole už budete hlasovať o samotného víťaza.

Harmonogram projektu:
1.3.2013 - 8.3.2013 → prvé kolo, nominácia kníh
9.3.2013 - 16.3.2013 → druhé kolo, priamo hlasovacie
17.3.2013 - 22.3.2013 → tretie kolo, priamo hlasovacie
23.3.2013 - 28.3.2013 → štvrté kolo, priamo hlasovacie
30.3.2013 → piate kolo, vyhodnotenie

*na každé kolo máte päť dní!*

---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pokiaľ by ste mali problém s výberom a neviete, ktorú knihu, prípadne knihy, nominovať, kliknite na TENTO ZOZNAM KNÍH A NECHAJTE SA INŠPIROVAŤ!

Teším sa na vašu účasť a nominácie v súťaži /smile/.



There are no coincidences

27. února 2013 v 14:22 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Otvorím blog. Nemám chuť písať nový článok. Očami čítam titulky blogov na tému týždňa až prejdem na blogy vytvorené na krasna.cz. Zaujme ma jeden titulok - O čom je vlastne anorexia? Príbeh anorektičky - a tak kliknem na nadpis článku a začnem čítať. Vžívam sa do spovede mladého dievčaťa, ktoré si prešlo anorexiou. Čím ďalej článok čítam, tým viac sa v ňom vidím. Chcem vedieť viac o autorke článku, kliknem na jej web a začnem čítať o anorexii, bulímii či chorobnom prejedaní. Skrátene povedané - o poruchách prijímu potravy. Otvorím prvý článok a čítam. Nad ničím sa nezamýšľam, kliknem na druhý článok. Začínam premýšľať. Moje vnútro kamenie. Čítam ďalej a ešte viac sa v tom všetkom nachádzam. Je to ako prebudenie sa z nádherného sna. Ako objavenie dávno zabudnutého tajomstva. Moje vnútro zachváti hrôza, panika, strach, des, sklamanie, nevyrovnanosť a strata. Strata samej seba. Opäť. Nakoniec sa pristihnem ako plačem.

Presne takto sa dá opísať situácia, ktorú som pred necelou polhodinou zažila. Je to tak - som bulimička a anorektička. Stále trpím poruchou prijímu potravy. Stále. Je to ako nočná mora! Myslela som, že už je po všetkom, že som v poriadku, no nie je to tak. Nemyslela som, že to, čo sa deje, nie je normálne. No stále to vo mne je. Stále som tá chorá. Stále, stále, stále. Každú sekundu ma ničí pohľad na moje telo, na moju váhu, na to, ako vyzerám a na pohľady ľudí. Hanbím sa za seba, opäť si pripadám ako nikto. Najlepšie to vie pochopiť len človek, ktorý toto všetko zažil. Slová - "Viem si predstaviť, ako sa cítiš," - len zbytočne klamú. Nikto si to nevie predstaviť. Je to akoby zdravý, športovo založený človek hovoril ťažko chorému invalidovi - "Áno, viem si predstaviť, čo prežívaš a ako sa cítiš,".

Všetko mi to príde ako bezodná jama, ktorá na nejaký čas dno získa, no rýchlo ho znova stratí. Stačí jediná hlúpa poznámka okolia a dno pod mojími nohami sa opäť stráca. Ako aj teraz. Je to ako prežiť nádherný deň a zaspávať s nočnou morou v mysli. Je to ako nikdy nekončiaci kruh. Stále dookola idúci, nikdy nezastavujúci a ničúci.
Túžba byť perfektná vo mne snáď nikdy nezomrie...


Infinity

26. února 2013 v 20:15 | Mavis Eveline Strix
Svieži blog, precítené články, láskavé srdce - presne takto môžem charakterizovať Infinity. Myslím, že väčšina z čitateľov môjho blogu ju pozná - úžasnú blogerku, majiteľku blogu moje-iluze.blog.cz. Otvorene si priznám, že mi v momentálnej dobe veľmi pomohla, predovšetkým čo sa blogu týka. Práve preto som sa rozhodla dať vám vedieť o tejto úžasne osôbke a nie náhodou článok o nej zaradiť do rubriky "obľúbené". Kto povedal, že v tejto rubrike musím písať len o slávnych, bohatých, vplyvných ľuďoch? Prečo nenapísať aj o ľudskosti, ktorá sa v poslednej dobe medzi ľuďmi vyskytuje veľmi obmedzene. Avšak, Infinity je príkladom toho, že ľudskosť na svete ešte predsa len existuje. Nie je ťažké druhým pomáhať a nič za to nechcieť - nie každý to však dokáže. Infinity však áno. Som za ňu veľmi vďačná, pretože už niekoľkokrát ma jej názory, články, komentáre, správy a milé slová veľmi potešili a povzbudili. Často som rozmýšľala nad tým, či vôbec má zmysel písať blog a vôbec niečo zverejňovať. Práve Infinity mi vždy ukázala, že to všetko, čo robím, zmysel má. Patrí jej obrovská vďaka!

Práve toto je tá najúžasnejšia časť blogu - spoznávanie nových, srdečných ľudí. Za Infinity som preto veľmi vďačná, ďakujem okolnostiam za to, že som mohla kliknúť na jej blog a zamilovať sa do jej článkov. Pochybujem, že je niekto, kto by jej blog nepoznal, pretože je skutočne jedinečný, nádherný, jednoducho úžasný! Má v sebe niečo ukryté, rovnako ako samotná Infinity. Týmto by som sa ti, Infinity, aj takouto formou chcela veľmi pekne poďakovať za všetko, čo pre mňa robíš. Možno sú to maličkosti, no pre mňa to veľa znamená. A preto - ĎAKUJEM, aj keď je to v tomto prípade veľmi slabé slovo.


Let me have some wonderful time

26. února 2013 v 13:43 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Jarné prázdniny! Existuje niečo lepšie? Pre najbližšie dni, týždne a mesiace určite nie. Určite už teda chápete, prečo to tu pomaly ale isto zapadá prachom. Fajn, až tak príliš to tu nezapadá, no ja mám taký pocit. Možno to je len tým, že už nemám toľko času na blog a na nejaké organizovanie toho, čo mám v hlave. Jedna vec je tá, že máme prázdniny a ja si ich chcem naplno užiť. V poslednej dobe som žila doslova v kobke a konečne som sa z nej vyhrabala, tak prečo si konečne nepripustiť, že už nie som tá obeť? Včera som okrem iného zažila nádherný deň, dovolím si napísať, že jeden z najlepších od nového roku. O tom však napíšem neskôr, ak sa k tomu ešte vôbec niekedy dostanem. Druhá vec je tá, že som znova zlenivela čo sa učenia týka a pritom - monitor je tu za dva týždne! DVA TÝŽDNE! Nebudem tu z toho robiť neviemčo, pretože v podstate mi na monitore vôbec nezáleží. Omnoho viac mi záleží na prijímačkach. Ha, na čo aj? Veď ja som už predsa prijata! /smile/ A posledná, teda tretia vec... vlastne nie je. Existujú len tieto dve veci.

Veľká poznámka - prichádza marec, mesiac knihy! Nezabudli ste? Ja áno /ha-ha/. Každopádne, plánovala som niečo v tomto knižnom duchu na blogu niečo vymyslieť, keďže knihy sú mi asi tak blízke ako moja rodina /áno, veľmi, moc/, no tohtoročný marec bude pravdepodobne najrýchlejší a najneuveriteľnejší mesiac v tomto roku. Nejdem však nič sľubovať a nič ani vopred rušiť, všetko záleží na tom, ako to všetko bude v marci a podobne, bla-bla.

Chcela som ešte napísať o tom, že sa duchovne vzdelávam, ale momentálne mi to nepríde podstatné. Napíšem vtedy, keď už budem dostatočne vzdelaná.


International evil and bullying

25. února 2013 v 14:27 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Predstavte si takúto scénu - vojdete do školy, placho a nesmelo, pretože už dobre viete, čo všetko vás čaká. Viete si presne a dopodrobna predstaviť tie mučivé chvíle. Kráčate po schodoch, smerom do svojej šatne. Uvidíte tam neskutočné množstvo odkazov urážajúcich vás a vašu osobu. Urobili to zase. O pár minút neskôr kráčate do triedy, no nestihnete do nej ani len vojsť a zistíte, že ste obkľúčení skupinkov násilnikov, ktorí majú na svedomí hanlivé odkazy vašej osoby. Začnú vás šťuchať, nadávať vám, pľuť na vás, ďalej vás urážať až zájdu k tomu, k čomu chcú - psychicky vás zrútia. Jediné, na čo čakáte, je koniec školy a čiastočné utíchnutie vnútornej, v mnohých prípadoch aj vonkajšej bolesti. Nechcete to zažívať stále dookola. Jediný spôsob je... samovražda. Nechcete však opustiť blízkych, no pripadáte si tak zbytočný! Neexistuje iná cesta...
Aj vám prebehol mráz po chrbte? Verte, že mne áno. Zamrazilo ma už len pri predstave niečoho takéhoto. Predstavte si teda ešte, koľko detí, tínedžerov a všeobecne mladých ľudí po celom svete takéto niečo zažíva každučký deň. Každý o tom vie a pritom sa všetci tvárime, že sa nič nedeje. Začíname to riešiť až vtedy, keď sa to začne týkať nás alebo našich blízkych, dovtedy nám to je všetko ukradnuté a hráme sa na slepých a hluchých. Lenže vtedy je príliš neskoro. Ľudia si neuvedomujú, koľko tínedžerov premýšľa nad samovraždou a potajomky si ubližujú. Väčšine to príde detinské. Ibaže, keby každý z nás preukázal dostatočnú odvahu postaviť sa tomu všetkému, zachránili by sme milióny životov, ktoré boli vzaté úplne zbytočne, pretože existuje riešenie.
Osobne som niečo takéto nikdy nazažila, no je mi úprimne ľúto tých, ktorí to zažívajú. Neskutočne s nimi súcitím a chcem im celým svojím 'ja' pomôcť. Čo je však ďalšia a omnoho závažnejšia vec v tejto diskusii, mnoho šikanovaných mlčí a bojí sa priznať to, že ich niekto šikanuje. To je na tom celom najhoršie. Koľko detí a tínedžerov je vo vašom okolí šikanovaných a vy o tom možno nemáte ani páru, priam vám to príde nemožné a neuveriteľné. Mnohí umelci spievajú o tom, ako byť silný a ako to všetko prekonať. Lenže toto problém nevyrieši. Viera v to, že sa nikdy nesmieme vzdávať, je len malý krok vpred, no je to ten najlepší začiatok pre všetkých, ktorí sú šikanovaní. Čo je však najdôležitejšie - treba predovšetkým hovoriť, hovoriť a hovoriť. Byť otvorený. Nebáť sa. Keď človek žije v neustálom strachu, celý jeho život sa mení. Verím v to, že aspoň jeden človek, čo si tento článok bude čítať, niečo takéto zažil a možno si chcel siahnúť na život.


V dnešnom svete je neskutočne veľa zlých ľudí, ktorí nečakajú na nič iné, len na príležitosť, ako inému človeku ublížiť. To je ďalšia časť tohto článku - celosvetové zlo. Všade je to rovnaké - ľudia sa pretvarujú, nerešpektujú, odsudzujú, navzájom ponižujú, nepomáhajú si a za všetkým vidia peniaze. Je to obrovské zlo. Mrzí ma len jedno - prečo si to nedokážu uvedomiť dospelí ľudia a pätnásť ročné dievča, ktoré žije na dedine a dokopy ešte nič veľké v živote nezažilo, si to uvedomuje veľmi dobre. Dnešným svetom totižto vládnu iné priority a mnoho ľudí sa vzdáva. Buď si siahne na život, alebo sa z nich stávajú takzvané žijúce/kráčajúce trosky. Je to viac ako smutné. Myslíte však na to, že každý je tu pre nejaký dôvod a pre nejaký účel. Nikto tu nie je na to, aby trpel. Ak sa niečo skončí zle a bolestne, znamená to, že to ešte nie je koniec. Prídu lepšie časy, jednoznačne. Nikdy sa nevzdávajte, buďte tým, kým chcete byť. Toľko talentovaných detí si vytrpelo práve toto všetko - celosvetové zlo v podobe šikany. A pre ostatných, ktorí sa doposiaľ na to všetko len nečinne pozerali mám jeden odkaz - konajte! Keď nekoná obeť, konajte vy! Nech sa s týmto problémom obrátite na kohokoľvek a poprosíte ho, aby ste zostali v anonymite, bude to akceptovať. Dôležité je pomáhať ostatným a preukázať vnútornú silu, ktorú obete práve následkom šikany stratili.
Taktiež sa vyjadrím aj k ľuďom, ktorí majú neustálu potrebu niekoho šikanovať. Možno niektorí z nich práve číta tento článok. Môj odkaz pre nich znie - tým, že niekoho budete šikanovať, svoje komplexy nevyriešite. Šikanou sa všetko to celé len začína. Zamyslíte sa nad tým, ako by ste sa cítili vy a skúste danú osobu pochopiť. Avšak, je pravda, že málo šikanujúcich si toto všetko uvedomuje, čo je na tom asi to najsmutnejšie. Moje veľké želanie je, aby toto celé skončilo. Sme predsa ľudia, úplne rovnakí a nesmieme sa nechať raniť ostatnými. Nikdy sa nevzdávajte a bojujte! Vždy je pre čo ísť ďalej!
Ako vnímate šikanu vy?
Máte s ňou nejaké skúsenosti?
Ako na vás vplýva dnešná doba?

It's like a big pile of paradoxes

23. února 2013 v 18:42 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Po neskutočne dlhých dňoch som sa konečne dostala až k tomuto článku. Bohužiaľ, momentálne sa môj svet skladá z obrovskej kopy paradoxov a nemožných vecí! Konečne som dostala akú-takú chuť na písanie článkov a trochu do toho zapojiť aj nejakú takú tú kreativitu, no čo sa mohlo stať fakt len mne - k počítaču mám každý deň z nemenovaných dôvodov už od štvrtku približne pätnásťminutový prístup. Uznajte samy - skompletizovať myšlienky, zapísať to do zmysluplných riadkov a dokonca ešte pozrieť, čo majú nové moje milované, obľúbené blogy. Bežne som týmto totižto zabila tak približne pol hodinu a v čistom, nepočítam do toho sociálne siete a rôzne iné internetové stránky a teraz mám na to všetko len pätnásť minút. Čo-že?!

Čo je však tá lepšia správa - na budúci týždeň máme prázdniny /yá-yá-yupí-yupí-yé!/ a ja odchádzam na prázdniny k starým rodičom, ktorým počítač, rovnako ako internet, ide skvele a prístup k tomu všetkému je viac ako len možný. Všetky tie dni nečinnosti vám teda vynahradím už v pondelok. Samozrejme, nečakajte každé tri hodiny nejaký nový článok alebo nejakú novú aktualizáciu, svoje prázdniny, pochopiteľne, nemienim presedieť len pri počítači.

A posledná správa - začínam aktívne s chudnutím, v lepšie povedané s posilňovaním svojej postavy. Cez leto som totižto schudla okolo osemnásť kilogramov a mám tak trochu pocit, že by to chcelo trochu spevniť. Určite to však poznáte - aktívne sú len prvé tri dni. Potom je to viac-menej pasívne. Áno, toto je aj ten môj prípad, bohužiaľ. Nikdy som si nemyslela, že si toto vôbec niekedy vo svojom živote pomyslím, no už vážne chcem leto. Vtedy sú totižto tieto veci omnoho jednoduchšie.

Ozvem sa teda v pondelok, adios!


Happy birthday, Kurt Cobain

20. února 2013 v 14:27 | Mavis Eveline Strix
Jednoducho som si tento článok nemohla odpustiť. Presne v tento deň, 20. februára sa narodila síce už nežijúca, no predsa najväčšia legenda, aká kedy žila! Nie, nie je to nijaký Spirit alebo neviemeštekto, je to práve Kurt Cobain, spevák známej kapely Nirvana. Som fanúšičkou Nirvany, no z väčšej časti som fanúšičkov práve Kurta. Jeho myšlienky, názory, postoj k veciam - niečo strhujúce!

Preto som chcela tento článok zverejniť. Mrzelo by ma, keby som to neurobila. Kurt bol, je a aj vždy bude legenda, ktorá bude v mojom svete na absolútne najvyššej priečke. Bola to nadpozemská bytosť, nech si o ňom myslí ktokoľvek čokoľvek. Pre mňa bol jednoducho naj!

Happy Birthday, Kurt Cobain! We never forget! /♥/


Nineteenth february, two thousand thirteen

19. února 2013 v 14:05 | Mavis Eveline Strix
Opäť som maximálne "zaneprázdnená" a absolútne kašlem na blog a vás, čo mi je nesmierne ľúto, no momentálne všetko začína istým spôsobom vrcholiť a ja v podstate všetko robím na poslednú chvíľu. Preto mi prosím odpustite tento úbohý článok, kde všetko natlačím do ešte úbohejších viet. Na nejaké veľké rozpisovanie skutočne nemám čas. Čo je však tá dobrá správa - na budúci týždeň vám to vynahradím /wink-wink/.

♦ Monitor ruka v ruke s prijímačkami sa blíži a ja som čím ďalej tým viac presvedčená o tom, že všetko dopadne presne tak, ako chcem. Vlastne ani nevnímam nejaké reči druhých o tom, čo ak by ma náhodou nezobrali na to moju vysnenú školu. Nezaujíma ma to, pretože ja viem, že už teraz som tam /smile, smile, smile and again smile/.

♦ Do leta mám v pláne schudnúť ešte nejakých osem kíl a vôbec to tak nevyzerá, nakoľko začínam jesť aj tie veci, ktoré by som v normálnom prípade nejedla. Stáva sa zo mňa znovu závisláčka na sladkostiach a podobných veciach, v poslednom čase dokonca nemám energiu ani na cvičenie. Stáva sa zo mňa živá mŕtvola!

♦ Zažila som celkom fajn víkend a celkovo aj týždeň začal veľmi dobre, tak dúfam, že sa tak pozitívne a dobre aj skončí.

♦ Na budúci týždeň, ako som naznačila už v úvode, máme jarné prázdniny! Fajn, jarné to určite nebudú, pretože ešte teraz je všade naokolo sneh a dnes dokonca znova snežila, ale dôležité je to, že je voľno. Isn't it? /smile/

♦ Začínam na vracať späť do svojej minulosti a v súčastnosti si prídem ako... nečlovek. Mám strašne zvláštne pocity, často ma bolieva hlava a celkovo neviem, čo sa deje. Je to stres? Alebo príliš prudká zmena? Veľa vecí naraz?


First chapter

16. února 2013 v 16:07 | Mavis Eveline Strix
Na svete je prvá kapitola. Nech to znie akokoľvek - som na ňu hrdá, pretože je to doposiaľ najlepšie napísaná kapitola, aká sa mi kedy podarila. Cítim, že tento príbeh má budúcnosť a tiež cítim, že je to ten pravý krok dopredu /smile/. Chcem vás poprosiť - píšte svoje názory, beriem aj kritiku, pretože práve z tej sa človek učí, no nie? Predovšetkým však nekopírujte ani jednu z častí! Svet dnes originalitu nepozná a hlavne preto píšem, aby ste nekopírovali časti z príbehu. Samozrejme, rátam do toho aj tému. Budúci spisovateľ by mal byť predsa natoľko tvorivý a kreatívny, že si sám počká na tému a nezníži sa na úroveň kopírovania. Myslite na to tí, ktorí niečo podobné robíte /smile/. Snáď vás to zaujme /wink-wink/.


---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Do izby prenikali fádne lúče zapadajúceho slnka, vo vzduchu bolo cítiť dym a vôňu jablkového koláču. Sedela som za stolom a hypnotizovane pozerala do monitoru počítača, s podoprenou hlavou, vo vyťahanom tričku s veľkým, ružovým nápisom "úsmev" a čítala dlhý, depresívny článok a mladom dievčati, ktoré opustilo domov a skončilo pri sebapoškodovaní a ničení seba samej. Netušila som prečo, no vždy som cítila nejaké nevysvetliteľné spojenie medzi mnou a osobami podobnými tomu dievčaťu. Cítila som ľútosť a súcitila s nimi. Okolitý svet ich akoby nechápal a ja som si pripadala ako nejaké záchranné koleso, ktoré je každému v podstate veci na nič.
Keď si to v hlave premietam s istým odstupom času a uplynutých rokoch, dobre viem, prečo som dokázala cítiť to, čo cítili tí ľudia podobní dievčaťu, ktoré malo toľko odhodlania na napísanie článku, ktorý som v tej chvíli čítala. Vtedy som to ešte netušila, ale bola som jednou z nich.


Beautiful human disaster

14. února 2013 v 14:42 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Pár dní dozadu som bola u doktorky v meste a nakoľko som mala ešte dosť veľa času, kým som čakala na autobus, rozhodla som sa prejsť sa trochu po námestí, prevetrať knižnicu a kníhkupectvá a trochu sa dostať do spoločnosti. Bol akurát čas, kedy sa študentom stredných škôl končilo vyučovanie a tak ich bolo nie len na námestí, ale aj v celom meste veľmi veľa. Keďže nie som ten typ, ktorý by non-stop čumel do výkladov a ochkal nad nádhernými topánkami a podobne, začala som svoj pohľad trochu viac upriamovať na okoloidúcich študentov. Vtedy som to uvidela - doslova to kričalo z davu - fialovovlasé dievča, v oboch ušiach mala tunely s priemerom tak tri centimetre, na sebe malo vysoké čierne kožené čizmy, sieťkované pančuchy, krátku fialovú riasenú sukňu a čiernu bundu s nápisom "punk". Mnoho ľudí, ktorí ju tiež zaregistrovali, sa na ňu pozerali skutočne "zvysoka", iní vyžarovali vyslovene závistlivé pohľady, ďalší zase krútili hlavami a nevedeli pochopiť, ako takí človek môže existovať.

Presne táto príhoda ma inšpirovala k napísaniu nejakej diskusie /?/ o ľuďoch a o dnešnom štýle. Prejdem teda hneď na seba. Na prvý pohľad vyzerám ako úplne obyčajné dievča - zelené oči, hnedé vlasy. Môj štýl obliekania v žiadnom prípade nie je nejaký špecifický, rada si však obliekam niečo výnimočné, najlepšie nie príliš dievčenské, ale niečo medzi. Mnohí si myslia, že som "to dobré dievčato", avšak tí, ktorí vedia, aká v skutočnosti som, ma za dobré dievčatko nepovažujú. Osobne som totižto rarita svojim vnútrom. Je zvláštne, keď to takto otvorene o sebe píšem, pretože takto som to ešte nikomu nikdy nepovedala, každý si to zobral z určitého uhla a pomenoval to podľa svojho uváženia a myslenia. Čo je však to najpodstatnejšie - milujem ľudí ako dievča opísované vyššie. Pre mňa sú to niečo ako obrovské vzory, nakoľko ja by som sa určite neodhodlala prefarbiť si vlasy na nejakú špecifickú farbu, alebo vymeniť svoj štýl za nejaký punk alebo scene štýl. Keby však nastala chvíľa, kedy by sa všetko to vo vnútri vyplavilo von, bola by zo mňa rockovo-punková princezná, ktorá kašle na názory iných, je otvorená, priama a skutočná! V realite je to presne naopak.

Preto by ma zaujímali vaše názory na takýchto ľudí. Totižto, tiež si myslím, že dnešná spoločnosť takýchto ľudí dosť "potápa", pretože sú niečo ako rarita, blázni, narkomani, alkoholici a podobne. Týmto chcem tiež naznačiť, že v dnešnej dobe robí vzhľad skutočne zázraky! Ale to pre vás určite nie je novinka. Nemôžem si odpustiť tieto vety - snívam o tom, že svet sa zmení a že ho začnú riadiť svojský ľudia, ktorí sú sami sebou a nie naklonovaní podľa jedného do posledného detailu. Tento svet a táto spoločnosť mi príde ako cez kopírku, vám nie? Možno práve preto tak obdivujem takýchto netradičných ľudí. Majú v sebe toľko hrdosti, svojskosti a sebavedomia, aby jasne opovrhovali nad tými, ktorí sa snažia opovrhovať nad nimi. Keby bolo takýchto ľudí viac, svet je jedna dokonalá guľka! /smile/

Aký je váš názor na svojský štýl obliekania u ľudí?
Čo hovoríte na dredy, punk či rock štýl, emo alebo scene štýl?
Ako vnímate dnešnú spoločnosť a utláčanie týchto jednotlivcov vy?