First chapter

16. února 2013 v 16:07 | Mavis Eveline Strix
Na svete je prvá kapitola. Nech to znie akokoľvek - som na ňu hrdá, pretože je to doposiaľ najlepšie napísaná kapitola, aká sa mi kedy podarila. Cítim, že tento príbeh má budúcnosť a tiež cítim, že je to ten pravý krok dopredu /smile/. Chcem vás poprosiť - píšte svoje názory, beriem aj kritiku, pretože práve z tej sa človek učí, no nie? Predovšetkým však nekopírujte ani jednu z častí! Svet dnes originalitu nepozná a hlavne preto píšem, aby ste nekopírovali časti z príbehu. Samozrejme, rátam do toho aj tému. Budúci spisovateľ by mal byť predsa natoľko tvorivý a kreatívny, že si sám počká na tému a nezníži sa na úroveň kopírovania. Myslite na to tí, ktorí niečo podobné robíte /smile/. Snáď vás to zaujme /wink-wink/.


---------------------------------------------------------------------------------------------------------

Do izby prenikali fádne lúče zapadajúceho slnka, vo vzduchu bolo cítiť dym a vôňu jablkového koláču. Sedela som za stolom a hypnotizovane pozerala do monitoru počítača, s podoprenou hlavou, vo vyťahanom tričku s veľkým, ružovým nápisom "úsmev" a čítala dlhý, depresívny článok a mladom dievčati, ktoré opustilo domov a skončilo pri sebapoškodovaní a ničení seba samej. Netušila som prečo, no vždy som cítila nejaké nevysvetliteľné spojenie medzi mnou a osobami podobnými tomu dievčaťu. Cítila som ľútosť a súcitila s nimi. Okolitý svet ich akoby nechápal a ja som si pripadala ako nejaké záchranné koleso, ktoré je každému v podstate veci na nič.
Keď si to v hlave premietam s istým odstupom času a uplynutých rokoch, dobre viem, prečo som dokázala cítiť to, čo cítili tí ľudia podobní dievčaťu, ktoré malo toľko odhodlania na napísanie článku, ktorý som v tej chvíli čítala. Vtedy som to ešte netušila, ale bola som jednou z nich.


Z kuchyne sa ozýval rámus, podľa čoho som usúdila, že koláč, ktorého vôňa naplnila celú izbu a elektrizovala moje telo, bol hotový. Zostalo teda len čakať na maminu postavu vo dverách, s tanierom koláčov a mĺkvym výrazom na tvári, ktorý k nej patril rovnako, ako modriny k týranému. Neviem, kedy sa to všetko začalo. Išlo to tak nejak postupne. Najprv nevinne, potom súcitne, neskôr posadnuto a nakoniec úplne samozrejme.
Cítila som, ako sa k dverám izby blížia ľahké kroky, akoby osoba na chodbe ani nekráčala, iba jemne prikladala nohy k podlahe. Ovial ma ťažký, omámny vzduch z chodby, ktorý priniesol očakávanú osobu - mamu a jej zastretý pohľad.
V prvej ruke držala malý tanier s kúskami jablkového koláča koláča, z ktorého ešte stúpala teplá para. Bol obsypaný kokosom. Nemusela som dlho premýšľať, prečo. Kvôli môjmu otcovi... Zachytila som mamin pohľad - priala si stratiť sa ako to teplo unikajúce z tých pár kúskov na tanieri, ktoré doniesla. Pamätám si na časy, kedy sa v takýchto chvíľach pokúšala o úsmev a pocit istoty v tvári, no dnes to bolo inak. Chcela to inak a rovnako tak chcela, aby som to vedela. Žiadne pretvárky, len holé fakty. Uprene sa na mňa pozrela a ja som jej pohľad opätovala. Sivé a orieškové oči sa v tom momente stretli a napriek všetkému vytvárali akúsi harmóniu. Akoby to boli dieliky puzzlí, ktoré do seba zapadajú, no v skutočnosti už niekto jednu z puzzlí narušil, zničil jej tvar a taksíce k sebe patrili, delil ich od seba malý, prázdny kúsok a nezapadali do seba tak, ako kedysi.
"Nový recept", ozvala sa napokon mama potichu. "Snáď ti bude chutiť," dodala a tanier s koláčom pomaly položila na stôl, vedľa klávesnice. Všimla som si tie navreté žily na jej rukách. Uvedomila som si, že už nikdy nič nebude také, ako kedysi. Ani moja rodina, ani ja.
"Ďakujem, mama," zachrípela som. Zdalo sa mi to však málo. "Určite bude výborný, už len tá vôňa je... neodolateľná," pokúsila som sa o úsmev. Chabý, takmer zabudnutý a ľútostivý úsmev. Cítila som to tak. Mama sa jasnejšie pozrela do mojich očí. Čakala som. Zbytočne. Ľahko si odkašľala, bradu spustila jemne dolu a otočila sa mi chrbtom, zatvárajúc dvere.
Dvere deliace mňa a mamu mi prišli nekonečne hrubé, keby som ich otvorila, ocitla by som sa v novom svete, nespočitateľne vzdialenom od toho môjho. Zrakom som pomaly prešla od klávesnice až po monitor, poslednýkrát pozrela na článok o dievčati, ktorý si mama ani len nevšimla, a zavrela ho.

Presne takýto bol môj vzťah s mamou. Tichý, povrchný, neosobný a neskutočný. Medzi mnou a mamou totižto žiadny vzťah nebol.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Marry Afsprings. | Web | 16. února 2013 v 16:48 | Reagovat

Nemůžu si pomoci, ale jak je to psané ve slovenštině, přijde mi to o dost lepší, než kdyby to bylo psané česky. :) Akorát mě možná trochu mrzí, že je to takové smutné, ale to záleží na náladě čtenáře. :) Je to úžasné. :)

2 Neviditelný John. | Web | 16. února 2013 v 18:23 | Reagovat

Pájo a jaktože já nevím,že máš tenhle blog,no? :D Vypadá to tady luxusně :33

3 Ali. | Web | 2. března 2013 v 18:42 | Reagovat

obdivujem tvoje dlhé články, ktoré tak milujem a takisto obdivujem tvoj príbeh. nemám slov, kebyže tu knihu vydáš tak si ju na 100% kúpim. jednoducho dokonalosť, wau.

4 Faint | Web | 7. března 2013 v 20:47 | Reagovat

Tak najprv. Dakujem za pochvalu :) a teraz budem chvalit ja. Osobne sa mi to velmi pacilo vidiet ze kazdy ma svoj styl pisania :) ten tvoj je ohromny chcella by som takto vediet pisat. Uz aj idem na druhy kapitolu bez tak nemam co ine na praci

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama