Second chapter

1. března 2013 v 11:36 | Mavis Eveline Strix
Druhá kapitola. Možno budete mať pocit, že dej je trhaný, nesúvislý a že ja sama vlastne ani neviem, o čom chcem písať. Verte mi, nie je to tak, ide len o začiatky, ktoré sú vždy ťažké. Môžem vás uistiť, že v ďalších kapitolách sa už dej rozbehne, no pokiaľ by som nenapísala tieto dve, podstata veci by bola nulová. Budem sa tešiť na vaše názory, kritiku, pochvalu, no hlavne - neklamte! Kritika je pre mňa v tomto prípade omnoho viac ako pochvala, pretože viem, čo mám zdokonaliť a čo naopak, do tvorby dávať nemusím. Takže - veľa šťastia pri čítaní druhej kapitoly /smile/.

---------------------------------------------------------------------------------------------------

Tanier, ktorý pred necelou hodinou priniesla mama bol ešte stále plný, keď do izby prikráčala vysoká, mohutná a silná postava môjho staršieho brata. Otočila som hlavu jeho smerom a pozorne sa zahľadela na jeho tvár. Vyzeral omnoho sklesnutejšie než v predcházdajúce dni.
"Ahoj," videla som, že chce povedať niečo viac, a tak ma to jednoduché 'ahoj' zaskočilo. Mlčala som, jemne sklopila hlavu a zrak.
"Môžem si prisadnúť?" ukázal na posteľ, na ktorej som práve sedela a vedľa seba mala položený tanier studených koláčov. Trpezlivo čakal na moju odpoveď. Akoby ju sám vopred nepoznal.
"Jasné, poď," nemohol prepočuť môj nádejný tón v hlase. Sadol si a vzal si koláč. Pozerala som sa priamo naňho a nemohla som prehliadnúť ten trpký úškrn na jeho tvári, nevädno prečo. Stávalo sa to často - tajil mi podstatu vecí a ja som sa aj tak nikdy neopýtala, prečo.
"Dnes sa na teba pýtala Ivy," povedal nečakane. Jeho slová ma prebrali z hlbokého zamyslenia.
"Ivy? To čiernovlasé dievča, ktoré si mi minule predstavoval?"
"Áno, presne tá. Určite mi nebudeš veriť, ale obľúbila si ťa," pozrel na mňa, očakávajúc nejakú reakciu.
Usmiala som sa: "Neuveríš, ale verím ti," nadvihla som obočie a brat sa zasmial. Jeho nádherná, tmavá, opálená tvár sa rozžiarila. Presne toto bola tá tvár, ktorú som potrebovala vidieť. V tej chvíli mi príšlo zvláštne zvláštne, že bol brat pri mne a rozprával sa so mnou. Bolo to priam bolestivé, pretože práve on bol niečo ako moje záchranné koleso. Vždy tu bol, keď som sa topila.

"Steve, ďakujem," tieto slová zo mňa vyšli nečakane. Vôbec som sa ich však nezľakla, pretože boli úprimné a skutočné.
"Nepremýšľaj už o tom. Skončíš rovnako, ako mama, ver mi," chytil ma za ruku, no tie slová ma aj tak bodli. Určite vedel, čo tým spôsobil, no aj tak sa len mlčky zahryzol do koláču a dlho ho prežúval. Pozrel mojim smerom a vzdychol.
"Vieš, Lavender, niektoré veci je niektorým osobám lepšie zatajiť."
Počkala som, kým si do úst nevložil posledný kúsok a konečne mu položila otázku, na ktorú čakal.
"Prečo?"
"Väčšina ľudí tvrdí, že je to pre ich vlastné dobro," povedal okamžite, otočil celé telo smerom ku mne a chytil ma za obe ruky. Už dlho som nezažila ten skvelý pocit istoty. "Druhá väčšina ľudí jednoducho nemá charakter a sú to obyčajné chladné, sebecké a vypočítavé svine, ktoré si chcú všetko nechať pre seba a preto sa skrývajú za touto trápnou, úbohou vetou," nadýchol sa, akoby chcel pokračovať, no mlčal, hlboko skúmajúc moju tvár. Vedela som, že toto rozprávanie musí mať pokračovanie, pretože Steve nespadal ani do prvej, ani do druhej väčšiny ľudí.
Nepovedala som, iba trpezlivo čakala, kým dopovie svoju myšlienku. Prišlo mi to komické, pretože už takmer tri minúty odpovedal na nemožnú otázku 'prečo?'. Neubránila som sa úsmevu. Steve uvoľnil tvár a jemné vrásky okolo úst boli omnoho viditeľnejšie. Tiež sa usmial a ja som pochopila, že čakal práve na túto chvíľu. Bola to vlastnosť, ktorú som mu vždy závidela. Predvídavosť. Vždy, keď sa stalo niečo nečakané, bol božsky kľudný a vedel a s tým zmieriť takmer okamžite. Akoby to čakal a dávno predtým vedel, že sa to stane.
Bol úplne iný, aký sa navonok zdal byť - tak obyčajný, až to z neho robilo iného, odlišného človeka. Obdivovala som ho, no nikdy som mu to nepovedala. Teraz som cítila potrebu povedať mu to, no predbehol ma - opäť akoby tušil, čo sa odohráva v mojej hlave.
"A tá tretia väčšina vie, že slová by boli zbytočné a rovnako tak vedia, že dotyčná osoba na to príde sama," zdvihol ruku a jemne mi ukazovákom brnkol po špičke nosa.
Chápala som tomu. Vzdychla som a pomrvila sa. Steve akoby nič nevidel, stále sedel oproti mne a pozeral sa na moju tvár.
"Ako to robíš?" šepla som. Nereagoval. Zostal vo svojej doterajšej polohe a zhlboka dýchal. V mojich predstavách bol vždy niečo ako skala. Raz som mu to povedala a on sa len zasmial. Bezstarostne zasmial. Tento smiech som čakala aj teraz, no on sa miesto toho potichu postavil a jeho tvár bola opäť sklesnutá a unavená. Ruky si zaboril do hlbokých predných vreciek džínsov, sklopil zrak a povedal: "Jednoducho som," už sa mi však nepozeral do očí ako po celý čas. Zrazu to bol ten starší brat, aký pred pár minútami nakúkol do mojej izby - vzdialený a pritom tak blízky.
Moja tvár potemnela a on len potichu, veľkými krokmi vyšiel z izby. Nech som položila otázku akokoľvek, odpoveď i naďalej zostala zamknutá v budúcnosti.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Bailey* - ultimate-perry.blog.cz | Web | 1. března 2013 v 20:16 | Reagovat

ahoj, to ty si si opýtala blog inkheart.blog.cz ? bola som tam spoluadminkou a chcela by som sa dohodnúť o "vrátení" blogu, kedže tam už niesi, prosím, odpíš mi na mail ultimateperry.blog.cz :)

2 Bailey* - ultimate-perry.blog.cz | Web | 1. března 2013 v 20:17 | Reagovat

Spam :D

3 Infinity | Web | 1. března 2013 v 21:34 | Reagovat

Nádherné pokračování tvé uchvacující povídky. Jak se ovšem dalo očekávat. Jejího bratra jsem si podle tvého popisu naprosto zamilovala. Má dobrou duši. :-)

4 Ali. | Web | 2. března 2013 v 18:48 | Reagovat

dokonalé, wau, nemám slov. pripomenulo mi to môjho brata. teším sa na ďalšie a ďalšie časti.

5 SleepyHead | Web | 3. března 2013 v 19:14 | Reagovat

Pokúsim sa o zhodnotenie, toho čo tu zatiaľ máš.... Príbeh pôsobí dosť depresívne a zádumčivo (hlavne prvá kapitola) ja osobne mám z toho veľmi smutný dojem. Viem však, že je to len začiatok, takže veľa vecí sa ešte vysvetlí, no aj napriek tomu je to dosť ťažký začiatok a možno až také príliš osobné vnuknutie do sveta hlavnej postavy. Možno by som zvolila trošku opisný úvod, nie rovno vhupla do deja. To je však len môj názor. Podľa toho, čo som zatiaľ prečítala si myslím, že celkovo bude tento príbeh dosť smutný a keďže som postrehla, že teraz len končíš základnú, mám trošku pocit, že si si vybrala dosť ťažkú tému. Nemysli si však, že ťa podceňujem, len mám mierne obavy. Ak to však zvládneš, tak sa už vopred teším :) Kapitoly sú dosť krátke, no to je možno spôsobené tým, že som zvyknutá na dosť dlhšie časti od iných ale aj od seba ( :D ) V tejto druhej kapitole ma trošku zarazil opis brata, teda opis sám o sebe bol dobrý, ale slová hlavnej postavy že: jeho nádherná tvár je dosť ehm divné. Ja síce súrodencov nemám ale nikdy v živote som nepočula aby niekto o svojom bratovi povedal, že je nádherný a to som stretla už veľa bratov a sestier. To je zatiaľ všetko, čo mi napadá. Možno ešte jedna vec, zatiaľ napísané mi príde, dalo by sa povedať pomalé. Neviem ti to presne vysvetliť...len akoby som stála na jednom mieste a videla vodu vo vodopáde padať po kvapkách v spomalenom zábere.

6 Faint | Web | 7. března 2013 v 20:55 | Reagovat

Strasne pekne nemam co viac ku tomu. Som na mobile tak sa mi aj tazko pise

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama