Květen 2013

Everything has beauty, but not everyone can see it

31. května 2013 v 15:14 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Vážení návštevníci - pri čítaní tohto článku sa pohodlne usaďte a vnímajte každé jedno slovo, ktoré sa v tomto článku, diskusii, nachádza. Rozhodla som sa totižto napísať svoj názor na to, ako sú ľudia vnímaní dvadsiatym prvým storočím. Už v samotnom nadpise som použila jeden z najčarovnejších citátov - "Všetko má svoju krásu, no nie všetci ju dokážu vidieť". Musím s ním tak pekelne súhlasiť! Ako veľmi rada spomínam vo svojich článkoch, dnešná doba je "doba obalu". Existuje veľmi málo ľudí, ktorí sú ochotní človeka bližšie spoznať pred tým, ako ho odsúdia do ničivej diery temnej temnoty, niekde úplne na koniec radu ľudstva. Napokon, prečo by nám mal stáť napríklad nejaký pouličný muž za čo i len pohľad? Už na začiatku predsa vieme, že je to obyčajný bezdomovec, ktorý nám nemá čo poskytnúť. Ako veľmi sa však môžme mýliť! Aj človek ako on v sebe skrýva krásu osobnosti. Krásu, ktorú nepoznáme podľa šiat, účesu, farby očí alebo vlasov, štýlu obliekania alebo make-upu. Táto krása sa prejaví v slovách a skutkoch. Častokrát však ľuďom nedávame ani len možnosť ukázať nám ju. S rukou na srdce si priznajme - nie raz sme človeka odmietli kvôli rečiam, ktoré sa o ňom šírili z podradných zdrojov alebo podľa toho, aký na nás spravil prvý dojem. No keby sme ho možno nechali prehovoriť a spoznali ho bližšie, našli by sme v ňom krásu, ktorej som sa tento článok rozhodla venovať. Krásu vnútra.

Mnohé dievčatá si predovšetkým vo veku, kedy dospievajú, o sebe vytvárajú mienku, že sú niečo menej ako ostatné dievčatá. Často ich sprevádzajú myšlienky typu: "Prečo aj ja nemôžem mať také krásne, dlhé nohy a dokonalý zadok?" alebo "Prečo nemôžem mať takú peknú postavu?" či dokonca "Prečo nemám takú peknú tvár, vlasy, oči...?". Opäť máme dokonalý príklad na "obalové storočie". Je to totiž predovšetkým dnešná spoločnosť, ktorá určuje pravidlá medzi ľuďmi. Má to jeden háčik - spoločnosť nenačrie hlbšie ako za púder na tvári. Preto je dnes na svete toľko ľudí s nízkym sebavedomím a problémami, od mladistvého fajčenia, alkoholizmu až po sebapoškodzovanie. Tí ľudia si neuvedomujú, že aj oni sú svojim spôsobom krásni, nádherni. Keby sme boli všetci pekní len navonok, slová ako "originalita" či "jedinečnosť" by stratili na svojej podstate. To, že sme všetci navonok tak odlišní, nás vnútri spája. Vnútri sme totižto všetci rovnakí a zároveň iní. Je však len na nás, ktorým situáciam, myšlienkam a pravdám uveríme a pôjdeme s nimi. Ak uveríme vo svoju vnútornú krásu a budeme ju hľadať aj v ostatných, vráti sa nám v nekonečných podobách!


Rada by som tiež prešla na druhú časť citátu - "...no nie všetci ju dokážu vidieť." Presne toto je ďalší problém atkuálnych dní, mesiacov, rokov. Ako som spomínala vyššie, je to práve spoločnosť, ktorá udáva niečo ako presne nadiktované vzory osobností, ktoré sú vo svete obľúbené a "ideálne". Mnohí ľudia sa ako poslušné králiky pridajú na stranu spoločnosti a kráčajú s davom. Snažia sa hľadať osobu, veci, situácie, ktoré by dokonale vyhovovali predstavám spoločnosti o dnešnom svete. Pre ľahšie pochopenie uvediem jednoduchý príklad - každý z nás už videl rôzne modelky. Je všeobecne známe, že sa už po celé desaťročia považujú za najkrajšie ženy sveta. Predsa len, byť modelkou si vyžaduje aspoň trochu vonkajšej krásy. Spoločnosť sa preto teda chopí svojej šance a začne vysielať signály typu: "Toto je dokonalý druh ženy - vysoká, štíhla, blond vlasy, modré oči." Prichádza rýchla reakcie s podobne preklínania svojich gaštanových vlasov a čiernych očí. Teraz prichádza na scénu opačné pohlavie, teda muži. Existuje už nejaký ideál udaný aktuálnym štýlom spoločnosti, a teda ho neustále vyhľadávajú. Počas svojej cesty však nevidia to veľké množstvo omnoho krajších, atraktívnejších dievčat, ktoré sa okolo nich myhajú. Nemajú totiž čas spoznávať ich bližšie a napokon, prečo aj, keď nemajú blond vlasy a modré oči?! Práve táto časť citátu a tento príklad dokazuje, ako ľahko, rýchlo a bezproblémovo si človek nechá zastrieť svoj zrak.

Na záver mi nedá nedodať tieto slová - každý z nás je niečim jedinečný. Existuje množstvo druhov krásy, ktorými sme boli pri narodení obdarení. Niekto má viac vonkajšej krásy, niekto naopak viac vnútornej krásy. Preto treba vo všetkom hľadať, dokonca aj v sebe, to pekné, nemať strach otvoriť oči dokorán, vytvoriť si vlastný názor a vybočiť z kráčajúceho davu ľudí ovládaných dviadsiatym prvým storočím. Každý jeden z nás je nádherná bytosť! A že to niekto nevidí? Je to jeho škoda, oberá sa o množstvo nádhery tvorenej tými najjednoduchšími a najbežnejšími vecami. Dôležité je, aby ste predovšetkým VY vedeli nájsť krásu - ako v sebe, tak aj vo veciach a osobách okolo seba.

Aký je váš názor na tento citát? Stretli ste sa s ním už niekedy?
Aký je váš názor na aktuálnu spoločnosť a 21. storočie?
Dávate ľuďom možnosť, aby vám ukázali aj svoju vnútornú krásu?
Ktorej z krás dávate prednosť vy a je pre vás podstatnejšia?

Yummy, quick and tasty snack

29. května 2013 v 14:23 | Mavis Eveline Strix |  Kuchynská linka
Poznáte to - máte chuť na niečo rýchle, voňavé, sladké a presne pre vás. Nemáte však chuť brodiť sa miliónmi internetových stránok venujúcim sa receptom a následne dlho stáť pri sporáku so slinami stekajúcimi od nedočkavosti a chuti zahryznúť sa do toho hneď tu a teraz. Myslím, že neexistuje nikto, kto by takéto niečo ešte nezažil. Samozrejme, nie som nijaká výnimka. Jedného krásneho dňa som však objavila recept na malú vecičku, ktorá mi robí spoločnosť takmer stále - šálková bábkovka. Ide o veľmi jednoduchý, rýchly a predovšetkým chutný proces, ktorý zvládnu aj absolútni začiatočníci, dokonca si dovolím tvrdiť, že aj menšie deti. Recept som objavila náhodne na internete pred približne rokom a pol a zaujal ma svojou nenáročnosťou ako na čas, tak i na samotné suroviny. V tomto prípade totižto nebudete potrebovať nejaké extra výťažky z vanilkovej esencie prekladaj v škorici, s kvapkou olivového oleja a bazalkou, ale ingrediencie, ktoré sú poväčšine stále po ruke. Fajn, prejdem rovno sa samotný recept:

Šálková bábovka po vybratí z mikrovlnnej rúry. Takto podobne by mala vyzerať aj tá vaša, je však pravdepodobné, že pokiaľ nerobíte horkú verziu, bude svetlejšia, ako moja.

Ceremony, concert, family and weekend

27. května 2013 v 16:48 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Zo všetkého najskôr sa vám musím nesmierne poďakovať za vaše povzbudivé, vtipné, pohodové, mierne zvedavé a úprimne komentáre a gratulácie k už toľko spomínanej vyhratej literárnej súťaži. Za odmenu som sa preto rozhodla priblížiť vám moment slávnostného odovzdávania hlavných cien, ktoré sa konalo minulý týždeň v piatok popoludní. Okrem toho, že som zo školy bola uvoľnená tri hodiny pred koncom a skoro nestihla autobus /predovšetkým kvôli topánkam na miernom podpätku, ktoré je bežne absolútne nenosím/, išlo všetko presne podľa mojich predstáv. Neďaleko zástavky, na ktorej som po úspešnom pokuse dohnať autobus som sa stretla s rodičmi, ktorí ma už netrpezlivo čakali. Cesta autom trvala približne hodinu a počas celej cesty som bola mierne nervózna, pretože som si nebola istá, ako to celá bude prebiehať a čo bola moja nočná mora - čo ak budem musieť prečítať nejaký úryvok z diela? Je to predsa výťazné dielo, určite budú chcieť, aby si to vypočuli aj prítomní. V tú chvílu mi prišlo mierne nevoľno, no na druhej strane som to brala niečo ako poctu a s týmto pocitom sa unormánili aj moje stresové hormóny, aj môj žalúdok. Ako som však spomínala, po približne hodine cesty autom sme sa zrazu ocitli v malej obci. V prvom momente som si nebola istá, či je to skutočne miesto, na ktoré sme sa mali dostaviť, no za pár minút sa mi pred očami vynorila menšia kolóna áut smerujúca do budovy, v ktorej sa to malo všetko odohrať.

Zaparkovali sme, vystúpili z auta a ja som bola ešte nervóznejšia. Tá budova bolo väčšia, než som čakala a ľudí tam bolo tiež podstatne viac. Pomaly som kráčala ku vchodu s rodičmi vedľa mňa a zhlboka dýchala. Keď sme vošli, sála bola chvalabohu ešte stále poloprázdna a tak som sa rýchlo usadila. Behom pätnástich minút sa naplnila na svoje možné maximum a všetko sa začalo. Prebehlo to tak rýchlo ako jedno nadýchnutie. V jednom momente sme tlieskali výhercom účastníckych diplomov, v druhom zase výhercom tretieho a druhého miesta v oboch kategóriach a zrazu som sa ocitla na pódiu sprevádzaná potleskom, zvuku dramatického bubna a desiatkami pohľadov prítomných. Dlane sa mi začali nekontrovateľne potiť, sústredila som sa len na paniu, ktorá mi podávala moju výhru a starostu obce, ktorý na mňa veľavravne pozeral a srdečne mi pogratuloval. Potlesk na chvíľu utíchol, no ako som kráčala ruka v ruke spolu so svojimi cenami, opäť vzrástol. Bola som šťastná! Tak šťastná, že som si nestihla všimnúť ani kameru, ktorá ma prenasledovala až k môjmu miestu. Vôbec netuším, ako som sa zatvárila a či som sa vôbec do toho objektívu pozrela, bola som niekde úplne inde. Presne takto som si predstavovala svoju premiéru! Bol to splnený sen!

Potom však nasledovala niečo, čo som zažila skutočne prvýkrát vo svojom živote - jedno z dievčat, ktoré uvádzalo program, vyšlo na pódiu a oznámilo, že prečíta úryvok z môjho diela. Tep sa mi opäť zrýchlil a potila som sa ešte viac. Bolo tak zvláštne počúvať svoje dielo, ktoré čítalo prakticky neznáme dievča a pritom sledovať tváre prítomných, ako sa mračia nad dejom krátkeho úryvku. Neubránila som sa úsmevu, prišlo mi to jednoducho mimoriadne zvláštne. Zbytok ubehol rýchlejšie, ako by som chcela. Samozrejme, rozdali sa ceny pre druhú kategóriu, vypočuli sme si mladé gitarové talenty, tradičnú ľudovú hudbu v podaní miestnej dychovej kapely, zasmiali sa na podarenom vystúpení talentovaného divadelníka a napokon sa občerstvili lahodnými chlebíčkami, zákuskami, pečivom, prílohami od výmyslu sveta, čajom, kávou a veľkým množstvom vody. Bolo to nádherné. Všetko. Po skončení sme sa spoločne s rodičmi zastavili pri jednej panej, ktorá to všetko spoločne s ďalšími ľuďmi organizovala a srdečne sa jej poďakovali za všetko. Vtedy nastala chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem - chytila ma za ruku, pozrela hlboko do očí a povedala: "Nikdy neprestaň písať. Píš!" Neznelo to ako rozkaz, skôr ako prosba. Mala som absolútne všetko, čo som kedy chcela. Áno, takto som sa cítila. Po dlhej dobe skutočne, neskrývane šťastná.


Aby toho kultúrneho vyžitia nebolo málo, včera som sa taktiež zúčastnila aj umeleckého koncertu, ktorý usporiadali mladé talenty z miestnej talentovej školy. Moja najlepšia kamarátka od septembra pravidelne navštevujú spevácky krúžok a tak ma tento koncert pozvala. Nespievala, bohužiaľ, sólovo, no ja som ju aj pomedzi všetky tie ostatné hlasy počula a to bolo na tom unikátne! Počula som ju spievať po vôbec prvýkrát v mojom živote a musím uznať, že to skutočne vie. Teším sa na jún, kedy bude mať sólo spev. Samozrejme, nemohla som si nevšimnúť jej obrovskú trému, pri vystúpení mala dokonca slzy v očiach a veľmi dobre som vedela, aký je to pre ňu problém vystupovať pred ľuďmi. Táto jedna jediná vlastnosť nás spájala ako stránky knihu. Na koniec to však všetko dobre dopadlo a ja som si mohla s pokojom v duši povedať, že som prežila skutočne nádherné dni naplnené umeleckým duchom.

Po koncerte som sa stretla s mojou rodinou. Milujem časy strávané s nimi. Sú to perfektní ľudia, ktorí sa mi vždy postarajú o zábavu. Všetko mi pri nich príde ako groteska, ktorá sa nikdy neskončí. Každé jedno slovo spomenuté pri nich a nimi vo vás vyvoláva eufóriu a výbuch smiechu. Nebolo tomu inak ani včera. Je to neopísateľný pocit, keď kráčate obchodom, po vašej ľavej strane sa vás ako kliesť drží sesternica o takmer dvanásť rokov mladšia, zrazu sa k vám nakloní, pritiahne si vašu ruku bližšie, dá vám na ňu taký ten malý, nevinný božtek a s láskou v hlave povie vaše meno v tej najkrajšej podobe a zdrobnenine. Tieto veci sú na nezaplatenie, rovnako ako pocit radosti, ktorý som už dlho nezažila, no predchádzajúce dni ma radosťou doslova nabili. Naviac som našla veľa úžasných tém na články a dokonale sa zregenerovala. Jednoducho /znovu to budem musieť zopakovať/ - mala som všetko, po čom som kedy túžila!

Na záver sa vám chcem ospravedlniť za tento siahodlhý článok a za to, že som všetko narvala do jedného článku i cez fakt, že o každej jednej udalosti by sa dala napísať pekne precítená litánia. Momentálne však nemám náladu na nejaké veľké písanie, takže opäť vyhráva lenivosť. Avšak, musím sa vám pochváliť, že v sobotu sa mi podarilo napísať jednu celkom peknú poviedku. Pravdepodobne sa jej už čoskoro dočkáte, ak mi moja lenivosť alebo nechuť (?) dovolí prepísať ju do elektronickej podoby. No, myslím, že som sa vám postarala o nejaké to zabitie času, takže sa s vami môžem nateraz pokojne rozlúčiť.

Kings Of Leon - Sex On Fire

25. května 2013 v 16:25 | Mavis Eveline Strix
Nejakým neopísateľným zázrakom ma napadlo, že od marca tu nepribudla nejaká ukážka z hudby, ktorú počúvam a takpovediac ma to trošku zamrzelo, pretože netuším, čo som tak dlhú dobu na tento blog vlastne pridávala. Samozrejme, tento dôvod je pre širokú verejnosť, pri omnoho menšom kruhu čítajúcich by som taktiež poukázala aj na svoju aktuálnu lenivosť a prispatosť ako mysle, tak i prstov. A je to von - aj jeden, aj druhý dôvod, prečo tu po vyše dvoch mesiacoch konečne pribudlo niečo do hudobnej rubriky blogu. Pre tentokrát som vybrala pieseň, ktorú už pekných pár piatkov neviem vypustiť z hlavy a aj keď si myslím, že sa mi ju už nejako podarilo dostať von, spomeniem si na to neumierajúce "jééééhóóóóu" a tým to všetkým začne odznova. Prečo potom nenakaziť aj ostatných? Tak si vravím, čo takto spraviť niečo ako celosvetú inváziu pomocou piesne "Sex On Fire" od čarovných "Kings Of Leon"? Predstava, že by každý jeden človek v mojom okolí mal myslieť na vyššie spomínanú frázu, lepšie nazvané výkrik v refréne piesne, ma istým spôsobom vzrušuje, pretože by to znamenalo aspoň čiastočný koniec hudbe dvadsiateho prvého storočia a pre mňa nepríjemných "tuc-tuc-tuc" vecí.

Preto teda zahajujem inváziu "Sex On Fire". Každý jeden, čo ste sa dopracovali až k tejto legendárnej vete, kliknite na ikonku spustenia nižšie na videu a vychutnajte si extázu, ktorú prináša práve táto spomínaná pieseň. A aby som nezabudla - nezabúdajte na neumierajúce "jééééhóóóóu" v refréne!

...a to je len začiatok, drahí priatelia. Invázia sa bude nekontrovateľne šíriť, môžem to potvrdiť! Túto pieseň si totiž nepustíte len raz, to vám garantujem, muahaha!


About a girl who can't wait for Friday

23. května 2013 v 14:36 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Momentálne premýšľam nad tým, ako čo najheslovitejšie podať svoje myšlienkové pochody tak, aby sa každý jeden čitateľ tohto článku dostal aspoň do polovičky. Myslím, že by som nemala tak dlho premýšľať a radšej písať, pretože úvody k čomukoľvek mi nikdy veľmi nešli. Nejako sme sa odcudzili už na začiatku. V každom prípade, čaká vás článok o mojom fantastickom živote, ktorý je už niekoľko týždňov v takpovediac neutrálnom pásme. Nič nové sa nedeje, v škole je všetko viac-menej fajn, pomaly ale isto nastáva rezignácia zo strany učiteľov, ktorí to vzdali tesne po nás a v mojom osobnom živote naberá všetko dosť rýchly smer. Avšak, predsa len sa niečo deje. Tento článok chcem venovať Dievčaťu, ktoré sa nevie dočkať piatku! Schválne, či sa vám podarí vypátrať, o koho by podľa všetkého malo ísť. Pred nejakým časom od samého vzrušenia a nadšenia písalo článok o tom, ako vyhralo celoslovenskú literárnu súťaž. Tentokrát by vám rada oznámila, že už zajtra si pôjde osobne po svoju cenu, ktorou je určitá peňažná výhra a taktiež nejaká knižná, vecná výhra. Už zajtra sa dočká svojej absolútnej premiéry!

Vždy snívala o tom, že raz vyhrá nejakú súťaž v písaní a dostaví sa na slávnostné udeľovanie cien, kde jej budú všetci tlieskať a krútiť hlavami nad tým, ako dokázala niečo tak úžasné napísať! Zajtrajšok sa pre ňu stane absolútne prvým krokom po tejto neskutočne dlhej ceste úspechu. Preto sa nevie dočkať piatku! Okrem toho, že si vyzdvihne svoju vôbec prvú cenu za literatúru, sa v škole zbaví takmer štyroch hodín a tiež dúfa, že fotograf, ktorý má zajtra prísť do ich školy kvôli spoločným koncoročným fotografiám, príde čo najskôr, aby stihol odfotografovať aj ju, pochopiteľne ešte predtým, ako odíde zo školy za svojím prvým udeľovaním cien (nemôže to prestať opakovať, znovu skáče radosťou!). Kto by sa v takejto situácii netešil na piatok?!

Ehm, myslím, že moje poslanie je teda splnené, článok o Dievčati, ktoré sa nevie dočkať piatku, som napísala, a dúfam, že je to napísané dostatočne pochopiteľne na to, aby každý jeden z čitateľov vedel, že to nadšené a momentálne "slávychtivé" dievča som ja. Veľmi rada o sebe píšem v tretej osobe a keď som už tak kvalitne pokazila začiatok tohto pre mňa podstatne dôležitého článku, prečo to potom nedokončiť aspoň trochu úctivo a idealisticky. Ostatne sa teším na vaše názory a postrehy a taktiež vám musím poďakovať za váš čas, ktorý venujete čítaniu týchto mojich liturgií dokopy, priznajme si to na rovinu, o ničom. Takže na záver ešte raz vrelá vďaka a držte mi zajtra palce, aby som sa nevysypala z pódia po príchode na moje prvé, "slávnostné udeľovanie cien"!

A ešte niečo! Dievča, ktoré sa nevie dočkať piatku, vám odkazuje, že konečne našla úžasný nápad na svoju dlhoočakávanú knižku, ktorú vydá bohviekedy a môže odprisahať, že to bude maximálny knižný trhák! (áno, je tak trochu narcistická... prepáčte jej to...)


Breathtaking facts about Mavis Eveline Strix

22. května 2013 v 13:46 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Nepýtajte sa ako, prišlo to z čista-jasna. Uvedomila som si, že tento blog aktualizujem už cez päť mesiacov a mnohí z vás možno ani nevedia, čo sa tvora tu píše tie siahodlhé články plné zhátlanín. Rozhodla som sa teda vybrať pár faktor o sebe, ktoré považujem za dychvyrážajúce, prinajmenšom aspoň zvláštne, netradičné alebo paradoxné voči dvasiatemu prvému storočiu. Nie je ich príliš veľa. Tí, ktorí na tento blog klikáte trochu častejšie, už viete, že nie som príliš moc otvorený človek a vždy si nejaké to tajomstvo nechávam bokom. V každom jednom možnom prípade, prinášam vám možnosť trošku bližšie ma spoznať a prehodnotiť vaše názory na moju osobu.

Tieto výroky neberte obrazne. Myslím to smrteľne vážne. A práve preto to bude pre mnohých dychvyrážajúce.


Nemám rada leto
...nemôžem si pomôcť, jednoducho mám omnoho radšej zimu ako to teplé, únavné leto.

Milujem tvrdú hudbu
...kto by to povedal na dokonalú jednotkárku, spoľahlivé, tiché a nenápadné dievča, ktoré nie je ničím zaujímavo?

Nemám problém hovoriť o smrti
...viem, trochu zarážajúci fakt, no to, čo ohľadne smrti príde ľuďom mimoriadne neetické v mojich očiach až tak strašné nie je

Všetko skrývam v sebe
...som ako skala - keby ste ma poznali osobne, viete, že málokedy niekomu niečo poviem a na tvári len výnimočne prejavím nejakú emóciu

Nenávidím One Direction, Justina Biebera, rap a "in" umelcov
...ospravedlňujem sa, jednoducho ich skutočne neznášam a verte mi, mám na to nie je jeden, ale celkom pekný kope pádnych dôvodov, ktoré si radšej nechám pre seba

Som vegetriánka
...neviem, či sa to dá zaradiť medzi dychvyrážajúce fakty, no mnohým ľuďom, ktorí sa mi rozhodnú navariť obed, teda pokiaľ ide o starých rodičov, to dych absolútne vyráža! A dôvod, prečo som sa rozhodla byť vegetariánkou? Povedzme, že zvieratá si to od takých tvorov ako ľudia nezaslúžia.

Nahlas nadávam len skutočne výnimočne
...nie som totiž človek, ktorý považuje nadávanie za potrebné v rámci prejavovania svojich emócii. Omnoho radšej si niečo pomyslím sama pre seba, prípadne si pár nadávok odrecitujem, ale jedine vo svojej hlave!

Somewhere where you can only be...

19. května 2013 v 13:53 | Mavis Eveline Strix |  Básne-nebásne
Včerajšie počasie do mňa vyrylo veľkú dieru, naviac som v sebe mala neskutočne veľa pocitov, ktoré som v sebe už dlho neobjavila. Alebo objavila a potláčala ich čo najďalej do svojho vnútra. Jedného dňa však príde zúčtovanie. Moje zúčtovanie prišlo včera. Práve kvôli tomu vznikla táto báseň/úvaha, ktorá sa vlastne ani nerýmuje, no to bol zámer. Presne takto som sa totižto cítila. Absolútne ďaleko, nespoznávala som samu seba, moje myšlienky boli tmavé a nebezpečné. Nevidela som v ničom nijaký zmysel, všetko mi prišlo tak zlé a nepravdivé. Paradoxne, zachránil ma práve čas, kedy som mohla ostať osamote. Neverila som, ako úžasne sa človek môže cítiť, keď všetky veci, čo v sebe dusí, dostane nejakým spôsobom von, vnímajúc len rovnú cestu, okolo ktorej sú nepravidelne usadené veľké koruny stromov, motory okoloidúcich áut, ktoré sa vás nepýtali, čo tu robíte a prečo ste tu. Existovali ste len vy, vánok a rýchlosť. Žiadny čas, žiadne myšlienky, len nádychy a výdychy. Život podľa vás.

Plne pochopím, ak tento môj článok so svojho radu prečítaných článov vynecháte. Vlastne ani sama neviem, prečo som sa ho rozhodla prepísať zo svojho zošita na blog. Možno preto, aby som sa necítila tak strašne sama, ako sa cítim podozrivo často.


Niekedy sú jednoducho dni, kedy si pripadáte na míle vzdialený.
Nespoznávate tváre, ktoré vás dennodenne obklopujú, nespoznávate miesta, ktoré vám boli tak blízke, nespoznávate svoje vnútro.
Vaše city sú chladné, no cítia všetko.
Jediný, kto tuší, ste vy.
Vaše srdce krváca, no pery sa nevedia vzdať úsmevu.
Úsmevu, ktorý je nápadne prikreslený.
Prajete si zmiznúť niekde, kde je možné vzlietnúť a nechať veci len tak.
Niekde, kde môžte len byť.

Ticho počúvať rytmus smútku a spievať jeho pieseň.
Nikdy nič iné nepocítiť.
Tešiť sa dlhým, tmavým dňom a zažívať blaho pri kvapkách dažďa, veľkých ako slzy ničoty a prázdna.
Vášnivo splynúť s tmavou, bezmesačnou nocou.
Nájsť miesto, kde budete len vy.
Zažiť pochopenie.
Miesto, kde slovo nemožné neexistuje.
Niekde, kde môžte len byť.

Hlučne vstať a hrdo na seba ukázať.
Cítiť sa šťastne a naplnene, mať sa aspoň na pár minút skutočne rád.
Byť tým, kým skutočne chcete byť.
Ukázať seba samého a prehlásiť, že milujete život.
Aspoň na chvíľu oddeliť prázdne miesta vedúce do priepasti vo vás od zbytku vašej bytosti.
Prestať premýšľať, aké nádherné musí byť skočiť a všetko nechať za sebou.
Objaviť samého seba a byť rešpektovaný, chápaný, svoj.
Byť šťastný. Skutočne šťastný.
Niekde, kde môžte len byť.

...len byť

Vlci z Aljašky - Katarína Revická

18. května 2013 v 15:02 | Mavis Eveline Strix |  Knihy
Oficiálny názov: Vlci z Aljašky
Autorka: Katarína Revická
Žáner: dievčenský fantastický román
Pôvod: Slovensko

Dátum prečítania: 18.5.2013

-------------------------------------------------------------------------------------

Anotácia:
Volám sa Alex Tomasová a vždy som bola decko, ktoré nikto nechcel. Vlastní rodičia ma odkopli ako psa a v domove si ma prehadzovali ako horúci zemiak z pahreby. Neskôr sa našla rodina, ktorá si ma nechala. Nenávidela som ich za to, lebo mi nerozumeli. Život sa mi zdal mizerný. Iba v škole sa mi darilo. Bola som kráľovná - tá, ktorej sa všetci báli odporovať. Všetko zmenil neplánovaný rodinný výlet na Aljašku, kde som spoznala záhadné dvojčatá - anjela menom Kris a jeho brata Sama. Nikdy som ich nemala stretnúť. Boli mojou skazou. No práve tam - na konci sveta - som zistila, kto v skutočnosti som a čo všetko dokážem. Prezradila mi to šamanka z miestneho kmeňa. A tak som sa ocitla vo vojne, ktorá trvala už tisícky rokov. Medzitým som prežila veľkú lásku, vášeň, ale aj hnev a sklamanie. Teraz ma čaká obrovská výzva. Prekliatie aljašských vlkov sa vzťahuje aj na mňa, a preto musím odvážne čeliť svojmu osudu.

--------------------------------------------------------------------------------------

Môj názor:
Knižku som náhodne našla v knižnici, keď som mala príliš veľa času. Zaujala ma predovšetkým svojou pútavou obálkou. Dievča s prenikavými zelenými očami a zmyslom skrytom v sebe. Prezrela som si pár stránok, prečítala som si z nej pár riadkov, prebehla som anotáciu a dospela som k záveru, že si ju požičiam. Napokon - vyzerala skutočne zaujímavo!

Aké však bolo moje sklamanie, keď som ju začala čítať? Samozrejme, treba brať do úvahy aj to, že je to autorkin debut, ale predsa... Začiatok sa jej príliš nepodaril. Hlavná hrdinka bola príliš namyslená, miestami trápna a nepochopiteľná. Taktiež mi nesedelo to, prečo mala pochádzať práve z Londýna! Pritom som mala pocit, že sme stále na Slovensku. Chýbali tam opisy, vlastne ani neviem, či tam nejaké opisy boli... Tiež musím vytknúť veľké množstvo zbytočných postáv a hrdinkinu "veľkú vášeň" k takmer každému jednému človeku opačného pohlavia. Päť chlapčenských postáv, päť milostných scén. Prišlo mi to skutočne prehnané.


Absurd thing ruling the world - signature

17. května 2013 v 16:08 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Stačí trochu atramentu a váš život sa môže v okamihu zmeniť. Zanedbateľný pohyb ruky, ktorý pre niekoho znamená napríklad peniaze na celý život. Je skutočne komické, ako veľmi sa touto malichernosťou dá s ľuďmi hýbať. Papier s nekonečnou radou formalít vo svete nič nespraví. Ale čo sa stane, ak naň pribudne pár čiar v podobe písmen? Jednoduchý proces - z papiera plného nudných, zanedbateľných vecí, sa razom stane vec hodná zlata, v mnohých prípadoch dokonca ešte hodnotnejšia. Stačí len, aby sme ľudí presvedčili o tom, že papier mal v rukách niekto vplyvný a ako dôkaz uviedli to, čo v tomto článku tak poctivo ukrývam - podpis. Aké prosté! Predstavte si však nasledovnú situáciu: máte dva papiere, na oboch ide o tú istú vec, jediný rozdiel medzi nimi je ten, že prvý na sebe nesie značku samotného prezidenta a druhý je napríklad okrem daných viet prázdny. Ktorému obsahu ľudia uveria skôr? Samozrejme, že listina s podpisom prezidenta nám príde omnoho dôveryhodnejšia ako obyčajný papier. Ako rýchlo sa dá ľudí uviesť do pohybu! A to len jediným pohybom ruky. Tento pohyb ľudí delí, spája ich, odhaľuje práve tváre, šokuje, robí ich dôležitejšími, potrebnejšími, nadradenejšími, bohatšími či chudobnejšími. Len kvôli abstraktnej záležitosti - podpisu.

Ako však môžme mať istotu, že listina s podpisom i samotného pápeža je lepšia a uveriteľnejšia, ako listina bez podpisu? Dnešný svet nepozná nijaké hranice a tak sa mnohokrát práve kvôli podpisom dostávame do veľmi komplikovaných a nejasných situácii. Prečo by teda mala byť listina s podisom závažnejšia? Možno paradoxne za ňou sa schováva najviac špiny a klamstva. Nejde totiž o príliš zriedkavú situáciu...

Každým jedným podpisom sa človeka tiež k niečomu zaväzuje. Každým jedným podpisom niečo opúšťa a niečo nové nachádza. Každým jedným podpisom niečo stratí. Nie je však pravidlo, že sa mu to aj vráti. Celá táto záležitosť je jedno veľké riziko, absurdná fraška. Je to ako postupne skracovať reťaz, na ktorej sme my sami pripútaní. No i tak denne podpisujeme hromadu vecí a stáva sa z toho naša každodenná rutina, jednoduchá automatika. Otázka však znie: je to správne? Je správne, aby bolo o budúcnosti mnohých ľudí rozhodnuté len na základe nejakých čarbaníc, ktoré my tak naivne oslovujeme podpisy a mnohokrát za nimi hľadáme spásu? Dokonalým príkladom sú podpisy celebrít - človek za nimi prahne! Uvedomte si však, aké je to nevýslovne smiešne! Ľudia naháňajú ostatných ľudí v domienke, že sú vyšší ako oni sami a žiadajú od nich podpis. Presne tých pár znakov, ktorým som venovala tento siahodlhý článok. Myslím, že nie som jediná, komu sa po tvári mihol úsmev uvedomenia.

To je ďalší dôkaz toho, aký ľahko ovplyvniteľný a naivný je ľudský tvor. Práve prostredníctvom takýchto úvah má človek skutočnú možnosť priznať si, aká je 21. storočie paródia. Vlastne, nie len 21. storočie...

Podpismi sa mnoho začalo a mnoho aj skončilo.
Škoda len, že nie vždy spravodlivo.

Aj malé veci sú veci!

The happiest creature in the whole world

15. května 2013 v 16:37 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Hovorí sa, že človek by mal dýchať. Nemal by prestať dýchať. Mal by dýchať. Nádych, výdych, nádych, výdych a znova nádych. Ešte raz.
Musím to rozdýchať. Momentálne som totižto vôbec najšťastnejšia osoba v celom svete, v celom konečne aj nekonečne. Splnil sa mi jeden obrovský sen, ktorý v sebe prechovávam snáď už od momentu, kedy som do rúk prvýkrát chytila pero a začala čmárať po papieri. Moje spisovateľké pudy v sebe jednoducho zaprieť nedokážem a ani dokázať nechcem, pretože to i tak neviem.
Dala som vám obrovskú nápovedu a vy už zrejme tušíte, o čo ide. Odpoveď znie - vyhrala som jednu literárnu suťaž! Pred približne mesiacom som na internete "náhodou" narazila na jednu stránku, kde žlto-modro-oranžovo-zeleno-fialovým svietilo - Literárna súťaž, zapoj sa! Prečo to teda neskúsiť? Po prečítaní podmienok a iných formalít som mala hlavu plnú myšlienok, ale nápad nikde. V ten deň sa toho stalo veľa, pamätám si to ako včera, a ja som jednoducho zrazu vedela, o čom chcem písať. Mala som úplné jasno v tom, o čom chcem písať a ako to napíšem.
Mala to byť poviedka, novela alebo báseň. Žáner nerozhodoval. Vrhla som sa teda na poviedku. Netrvalo dlho a dielo bolo hotové. Samozrejme, niekoľkokrát som ho ešte kontrolovala svojou obrovskou sebakritickou stránkou a nakoniec som dospela k záveru, že je pripravené na odoslanie. A tak som svoju prácu poslala na zadanú e-mailovú adresu a čakala. Až do dnes.

Opäť "náhodou" mi niečo v hlave hovorilo, aby som si skontrovala svoj mail, možno ma tam niečo zaujímavé bude čakať. Áno, čakalo - spätný mail, v ktorom sa písalo, že som vyhrala prvé miesto v prvej kategórii a že sa tešia na slávnostné odovzdávanie cien, ktoré sa bude konať niekedy koncom mája 2013.
Moja reakcia? Predovšetkým dýchať, tak, ako som to písala na začiatku. Bol to pre mňa nádherný moment! Síce je to kategória pre mladších (mladších ako osemnásť-ročných, fajn...), nie je to tak veľmi populárna, obľúbená či honostná súťaž, usporiadala ju vlastne jedna základná škola a ja som na hrane prvej kategórie, no ja som sa aj tak absolútne rozčarovaná, pretože v poslednej dobe som o svojich spisovateľských schopnostiach dosť pochybovala, dokonca boli dni, kedy som nevedela, či je pre mňa písanie skutočne to, čo si myslím, že pre mňa je. A dospela som k záveru, že je. Vidím pred sebou veľkú budúcnosť (tak fajn, možno to v tejto chvíli vidím až príliš ružovo, no je nádherné aspoň chvíľu rozmýšľať ultranadrealisticky!) a som za to všetko veľmi vďačná.

Áno, po dlhej dobe pozitívny článok a som moc rada, že ma k nemu prinútila práve taká zázračná udalosť, ako vysnívaná výhra v literárnej súťaži. Tak si hovorím, ešte nech mi vyjde stredná snov, s ktorou to zatiaľ až tak ružovo nevyzerá (ale vyzerať bude, určite, verím v to!) a prasknem od samej radosti!