Červen 2013

It's over, but life is about challenges

28. června 2013 v 21:42 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Je to za mnou. Definitívne. Základná škola a ja. Je koniec. Neverím tomu. Stále tomu neverím. Neverím tomu, že v septembri nebudem kráčať úzkou uličkou a myslieť na ďalší dlhý deň na základnej škole. Neverím tomu, že už neuvidím tie rozdielne tváre svojich spolužiakov. Neverím tomu, že sa mi už neprihovoria ľudia, ktorých som takmer denne vydávala práve v tej budove. Avšak, naša bývalá triedna, okrem iného veľká cestovateľka a veľmi múdra osoba, nám povedala, že život je práve o výzvach, otvorených a zatvorených dverách. Má pravdu, je to tak. Jedna výzva je teda za mnou a ja sa musím sústrediť na ďalšiu. Aj keď, rada by som si ešte zaspomínala na dnešný čarovný deň, kedy sa stalo takmer všetko, čo sa stať vôbec mohlo. Ráno som vstala neskoro, pretože večer som o nastavení budíku len hovorila, chýbala tomu realizácia. V hlave som nemala nič iné, iba poplašný alarm "NESTÍHAŠ!" Trhala som z vlasov nátačky, obliekala si jedno cez druhé, v jednej ruke držala maskaru a v druhej lesk na pery, popri tom všetkom sa hrabala vo veľkej šperkovnici a hľadala tie správne doplnky k oblečeniu. A aby toho nebolo málo, s občasnými prestávkami a behaním medzi izbou a kúpeľňou som do seba pchala asi najsuchší suchár, aký som kedy mala možnosť ochutnať. Čas bol aj tak nemilosrdný, nechcel spolupracovať. Rýchlo som zdrapila fotoaparát, vyfotila sa a nasadla do auta po tom, čo mi môj ocino ponúkol odvoz. Poslednýkrát sa nadýchla, vydýchla a vydala sa na svoju poslednú cestu do školy.

Všetko prebiehalo viac ako dobre. Bola som plná sebavedomia, vedela som, že všetko je krásne - ja, táto škola, moji spolužiaci, atmosféra, tento deň. Vyšla som hore schodmi a užívala si pohľady mladších žiakov, od prvákov až po ôsmakov. Po vstupe do triedy som objala kamarátku a poslednýkrát si sadla do svojej deviatackej lavice. Do triedy vošla učiteľka a oboznámila nás s programom. Pred nami bolo pri tabuli opreté tablo s našími šťastnými tvárami. Pozrela som sa na každú jednu fotografiu a vybavila si deň, keď sa tie fotografie fotografovali. Myslela som na slzy, no zatiaľ neprichádzali. Čo však prišlo bolo vysvedčenie - prospela s vyznamenaním. Stisla som ruku svojej triednej učiteľke, darovala jej vlastnoručne upravený a dozdobený darček, objala ju a ponáhľala sa za spolužiakmi, rozlúčiť sa s ostatnými učiteľmi. Slzy stále neprichádzali, čo bolo zvláštne. Nemusela som však čakať dlho, po prvýkrát prišli práve pri rozlúčke s jednou z najochotnejšou, nejobetavejšou a najrešpektovanejšou učiteľkou vôbec. Tá rozlúčka bola ťažká, no zvládla som ju. Keď som zvládla to, vedela som, že zvládnem už čokoľvek. Lúčenie s ostatnými učiteľmi bolo tiež ťažké, no spoločne s humorom svojich spolužiakov sme to zvládli.


O niečo neskôr sme sa zoskupili do telocvične a spustili našu pripravenú prezentáciu s našimi fotografiami. Od škôlky až po deviaty ročník. Telocvičňou sa rozľahla dojemná pieseň "15 rokov" a pri pohľade na fotografiu zo škôlky som sa rozplakala. Teda, takmer. Išlo totiž o remix rôznych piesní a za desiatimi sekundami spomínanej dojemnej piesne nasledovala rýchla, "naša" pieseň, pri ktorej sme všetci vybuchli do smiechu. Bol to krásny moment. Už len príhovor, spievanie piesní, poslednýkrát zísť dole schodmi a sme voľní! Zbytok prebehol rýchlo. Avšak, užila som si to. Navždy si budem pamätať ten pocit, keď som sa jedným spolužiakom po ľavici a druhým spolužiakom po pravici držiac sa za ich pevné ruky spustila dole schodmi a usmievala sa. Neustále. Bola som šťastná a odušu tlieskala ostatným spolužiakom. Áno, tým spolužiakom, ktorých som posledné tri roky neznášala. Teraz to však bolo iné. Všetci sme si uvedomili, že končíme a tak sa naše vzťahy ucelili. Aspoň na jeden jediný deň. Počkala som na ostatných, vyšli sme naspäť hore schodmi, upratať triedu a dokončiť fotografovanie a skutočne naposledy zísť dole ako žiaci. Držala som pritom kamarátku za ruku, na schodoch nebol nikto, len my a spoločne sme vyšli mohutnými dverami školy von. Konečne - deväť rokov sme dreli, aby sme sa mohli vrátiť späť na začiatok!

Po rozlúčke so školou sa strhla divoká zábava v miestnej pizzérii. Z peňazí, ktoré zvýšili, sme zadovážili desať pízz a dvadsaťdva kofôl, nepočítajúc tie poháriky rôznych destilátov a nezmyslených energetických nápojov. Ešte nikdy som tak rýchlo nevidela zmiznúť vyše päťdesiat eur! Na moje prekvapenie však musím skonštatovať, že som sa zabavila. Nebudem tvrdiť, že som nedržala cigaretu v ruke a ani pohárik. Samozrejme, že áno, ale skutočne v decentnom množstve. Na tento deň chcem totiž ešte dlho spomínať, pretože bol naozaj krásny. Cítim sa ako iný človek a stále mi nedochádza, že mám pred sebou dva mesiace prakticky ničoho, len seba samej a kopy voľného času. Cítim sa skvele a som neskutočne vďačná za dnešný deň! Takto sa necítila už dlho.

A či som smutná? Nie, nie som. Ako som spomínala vyššie, život je vraj o výzvach a o tom, že všetky veci začínajú a aj končia. Pre mňa jedna vec skončila práve dnes a začne až v septembri. Teším sa? Samozrejme, že áno. Avšak, nepredbiehajme udalosti. Aspoň nie dnes, keď som si po dlhom čase konečne užila prítomný okamih! A viete čo? Je to nádherné!

Nine years are nine years

27. června 2013 v 15:46 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Zajtra je ten deň - jedna kapitola môjho života bude deifintívne uzatvorená, dopísaná a zapečatená. Už na ňu budem len spomínať. V dobrom i v zlom. Jedna z vecí, ktoré ma život naučil, je nikdy nehovoriť, že niečomu neverím, pretože okolnosti sa veľmi rady a rýchlo menia, každopádne ja tejto skutočnosti naozaj neverím. Netuším, ako rýchlo prešlo tých desať mesiacov. Myslela som si, že deviaty ročník pôjde pomaly, že sa všetko bude naťahovať a že to bude vôbec najťažší ročník z celej základnej školy. Mýlila som sa, a ako veľmi! Prešlo to snáď rýchlejšie ako letná búrka. Stále mám pred očami to malé stvorenie, ktoré v sukničke, teplom svetri a balerínkach prvýkrát vstúpilo do školy. Bolo plné očakavánia a strachu. Áno, bálo sa, i cez to, že už dávno vedelo písať a čítať, dokonca mu nerobilo problém ani počítanie. Spoznalo tam neskutočne veľa nových ľudí, prvýkrát objavilo, ako vyzerá sklamanie, radosť, kamarátstvo, láska či dobrodružstvo za novými, doposiaľ nepoznanými vecami. Ešte nevedelo, kam ju to zaveje. Stane sa z nej láskavá osoba plná citov alebo naopak, chladná, uzamknutá skala? Zo všetkého tak trochu. Počas tých deviatich rokov sa hľadalo. Našlo sa? Pravdepodobne sa ešte stále hľadá, no jednoznačne je na dobrom smere. Tento smer jej udali práve posledné roky, ktoré prežila na tom mieste. Nezabudnuteľnom mieste.

Začalo to asi v piatej triede, keď bolo bláznom do Hannah Montana. Nepoznalo nič lepšie. Postupne z neho však vyrástla osoba, ktorá vedela, čo chce a išla si za tým. Menilo sa, samozrejme. Netrvalo dlho a presne vedelo, čo chcelo v živote robiť. Bola to však ilúzia, ktorá sa rýchlo aj stratila. Ono sa však nevzdávalo a už v siedmej triede vedelo o živote omnoho viac, ako jeho spolužiaci. To stvorenie bolo omnoho silnejšie a v mnohom rozdielne od svojich rovesníkov. Siedmy ročník bol zároveň aj prelomový. Stalo sa toho toľko... Veľa zlého, no samozrejme aj dobrého. V ôsmej triede to bola osoba plná citov, snov a ambícii, každý voči nej už odmala choval rešpekt a úctu. Stala sa niekym úplne iným, ako sa pôvodne stať chcela, no akceptovala všetky zmeny. A teraz? Je tu. Teší sa z toho, že je jedna časť z jeho života dopísaná a teší sa na ďalšiu. Spoznalo, kým skutočne je a prežilo si toho veľa. Veľmi veľa. Od prvých úspechov a pádov sa dostalo až sem. A stále tomu nemôže uveriť. Deväť rokov!


Posledné slová učiteľkám, posledné vrúcne objatia žiakov základnej školy, posledné trúfalé úsmevy na mladších žiakov, posledné pohľady na bránu školy, posledné kroky smerujúce von zo školy. Tisnú sa mi slzy do očí, i keď som vždy tvrdila, ako moc to miesto nemám rada. Teraz však pociťujem, že to miesto jednoducho rada mám. Vždy som mala a aj vždy budem. Práve toto miesto ma veľa naučilo. Vyspela som v ňom. Zo sebavedomého malého dievčatka sa stala šedá myška bez názorov, postupne sa však premenila na čarovnú labuť so svojskými črtmi a úctov okolia, ktorá sa stala dokonalým protikladom mladšieho dievčatka. Stala sa zo mňa silná osobnosť, nehanbím sa za to, kto som a kam kráčam. Z nevinnej tváričky sa stala tvár takmer dospelej ženy, z krehkého srdca dieťaťa sa stalo srdce odolné voči mnohým veciam, z nevyrovnanej osoby sa stala osoba vyrovnaná. Zmenila som sa. Veľmi. Stal sa zo mňa úplne iný tvor. Za deväť rokov. Nemôžem tomu uveriť, opäť.

Takto by sa dalo zhrnúť, čo cítim. Píše sa mi to ťažko, pretože si už skutočne začínam uvedomovať to, že obdobie, počas ktorého som smela bezprostredne rásť, je už preč. Odchádza. Avšak naučila som sa ešte jedno - ak je osoba dostatočne silná na to, aby bola schopná povedať "zbohom", život ju objíme s novým "vitaj".

Three years somewhere far

25. června 2013 v 13:38 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Neozývala sa. Nechodila do školy. Nedvíhala mobil. Zmizla z facebooku. Akoby zmizla úplne. Po dlhom čase a veľkej námahe som od nej konečne dostala aspoň nejakú správu. Vraj sa so mnou nemôže spojiť. Ležala v horúčkach doma, brala lieky. Aspoň takto mi to zreferoval jej otec. Zrazu. Ešte deň dozadu bola úplne zdravá. Volám neskôr, tentokrát to zodvihne jej brat. Vtedy som dostala prvú veľkú ranu - vraj je s priateľom. Nemá nijaké horúčky a neberie nijaké lieky. Je niekde so svojim priateľom a na mňa zabúda. Nemohla som to však nechať tak, zvlášť pokiaľ išlo o moju najlepšiu kamarátku. Nevzdávala som sa a volala. Raz to zodvihne ona a povie, že jej brat klamal, že je skutočne chorá a že neoklamala nielen mňa, ale aj svojich rodičov. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Dozvedela som sa, že na druhý deň má namierené priamo na kúpalisko. So svojim priateľom. Na náš posledný spoločný koncoročný výlet ísť nemohla, ale s priateľom na kúpalisko áno? Toto som už nezvládla. Zrútila som sa. Neverila som, že mi tak škaredo klamala a neobťažovala sa mi ani len zavolať. Písala. Ja som jej však neverila ani jedno jediné slovo. Niekde vnútri som stále zúfalo dúfala, že sa niekde stala chyba a vlastne sa na ten výlet dostaví, že mi neklamala a že skutočne nemala možnosť spojiť sa so mnou. Bohužiaľ, tentokrát to nešlo tak hladko. Už som sa nehrala na slepú, hluchú, nechápavú a nevedomú.

Jej veľká, pravidelná neprítomnosť v škole mi nikdy nebola vysvetlená. Odôvodňovala tým, že jej bolo zle. Skutočne? Každý pondelok a utorok? Bola som hlúpa, že som nechcela vidieť pravdu a pritom som ju mala stále pred sebou. Ostatní mi ju každý jeden deň ponúkali priamo na tácke, no ja som ich odmietala a pohŕdala nimi, pretože som bola v domnienke, že prechovávajú zlý názor. Nie, oni neboli tí, ktorí sa mýlili. Ja som sa mýlila. A doplatila som na to. Je to otrasný pocit, keď zistíte, že kamarátka, s ktorou ste sa za tri roky tak veľmi zblížili a verili ste jej, vás zradila, klamala a zatajila pred vami závažné skutočnosti.


Dokonale som jej skočila do náručia zabudnutia, ktorá mi dokorán otvorila. Odrezala ma od zvyšku ľudí, zmenila môj názor na dlhoročných priateľov, mňa samú zmenila v niečo, čo som nikdy nebola a nikdy viac ani byť nechcem. Chyba nebola v ľudí naokolo. Chyba bola v mojej veľkej naivite. Verila som v to, že ona je jediná, ktorá ma vie pochopiť a práve preto som sa snažila nevidieť to, že mi nikdy nezodvihne telefón, nikdy po škole na mňa nemá čas, zatiaľ čo sa stretáva s ostatnými kamarátkami, ktoré je vlastne ani nepoznám. Práve ona ma zaviedla do slepej uličky. Konečne som však našla východ. Opäť sa dokázal fakt, že všetko zlé je na niečo dobré. Keby mi tentokrát neklamala, pravdepodobne by som v tomto nádhernom, naivnom sne zostala ešte dlho a postupne stratila aj to minimum, ktoré som mala. Som za to vďačná, aj keď to znamená stratu "najlepšej" kamarátky, osamelosť, pretože momentálne nemám skutočne nikoho tak blízkeho, ako bola ona. Byť s ňou však len kvôli tomu, aby som sa necítila osamelo, u mňa už skutočne nepripadá do úvahy. Robila som to dosť dlho, končím s tým. Už nechcem byť tým, kým som bola.

Momentálne pre mňa neexistuje. Sedím v lavici za ňou, no nerozprávam sa s ňou. Ona vlastne ani netuší, že niečo urobila zle. Nechápe, prečo robím to, čo robím. Miesto toho som otočená k ostatným spolužiakom, ktorí sa bavia a nechávam sa vťahovať do ich kruhu, až sa nakoniec presuniem k ním. Sedím s nimi, zabávam sa, cítim sa tam príjemne a predsa neisto. Cítim jej pohľad na svojom chrbte a štipľavé, jedovaté myšlienky na moju adresu sú priam vyditeľné. Stratila som ju, viem to. No nič neľutujem. Ani tie tri roky vedúce do zabudnutia, ani stratu dlhoročných priateľov. Teraz som totiž dostala druhú šancu a som pripravená využiť ju naplno. Moji spolužiaci totižto nie sú takí zlí, za akých som ich považovala. Pardón, za akých ich považovala ona. V mojom živote som tiež akoby lusknutím čarovného prútika objavila ľudí, ktorí za mnou vždy stáli - aj vo chvíľach, kedy ma ona opustila. Nedoceňovala som ich, bola som zaslepená. Teraz som za nich vďačná, nesmierne vďačná a viem, že práve oni sú skutoční priatelia.

Nech to bolí akokoľvek veľmi, nech sa na začiatku cesty cítim akokoľvek moc osamelo, je neskoro vrátiť sa späť. Čaká má krajšia, slobodnejšia a úprimnejšia budúcnosť, viem to.

I'm still alive, guys!

23. června 2013 v 15:31 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Po neskutočne nádherných troch dňoch neaktivity sa vám tu opäť hlásim, nabitá myšlienkami, nápadmi, zážitkami a fotografiami. Za posledné tri dni som toho skutočne mnoho prežila. Snáď viac ako za celý rok. Je skutočne komické, ako sa človek môže ľahko pomýliť z domnienky iných ľudí. Presne toto sa mi stalo. Zažila som zradu najlepšej kamarátky, skvelé chvíle samoty, obrovskú zábavu so spolužiakmi, ktorých som tak nenávidela a konečne zistila, čo to znamená "Byť taká, aká som". Ďalšou komickou vecou na celej tejto situácii je to, že sa mi to stalo práve počas nevinného a neškodného školského výletu, na ktorom som sa mala v podstate "vyblbnúť". Ja som však spravila presný opak - ten čas som využila na hĺbavé rozmýšľanie nad tým, akou cestou chcem svoj život ďalej viesť. A viete čo? Viem to. Našla som to! Preto som taká šťastná, až som sa dnes prichytila pri tom, ako sa pri obyčajnom zbieraní nádherne červených a voňavých jahôd usmievam. Dokonca som sa tešila aj na ľudí, s ktorými som nemala príliš dobrý vzťah a môžem napísať, že sa všetko od základov zmenilo. Ja som sa zmenila. A to všetko počas troch dní školského výletu s absolútne vzdialenými, no tak blízkymi ľuďmi.

Ako som spomenula vyššie, mám milión námetov na články rôzneho druhu a prikázala som si, že ich budem aj realizovať. Pred mojím odchodom na spomínaný výlet som bola zúfalá, netušila som, o čom písať. Teraz to viem. Vlastne mám pocit, že viem všetko! Cítim sa tak úžasne! Každopádne, týmto som sa pokúšala oznámiť vám, že v dohľadnej dobe tu bude pravdepodobne viac článkov ako doteraz. Hooray!

A aby som článok skompletizovala, pripájam aj fotografiu z jednej zrúcaniny hradu, ktorú sme navštívili. Bohužiaľ, na fotografie som tentokrát pomerne dosť chudobná, preto len tá jedna.

Užite si ešte krásny deň!


You should know

19. června 2013 v 18:18 | Mavis Eveline Strix
Zdravím vás z nenormálne rýchleho rýchlika času, v ktorom momentálne sedím.
Napadlo ma však, že by ste mali vedieť
- mám svoju vytúženú zrkadlovku, Nikon D5100
- od štvrtku do soboty som na školskom výlete
- dokopy je to v podstate všetko.

Chocolate cookies

17. června 2013 v 15:07 | Mavis Eveline Strix
Pred mnohými (?) týždňami som zverejnila recept na rýchly, jednoduchý a chutný koláč/bábovku. Vzhľadom na to, že včerajší deň patril otcom, povedala som si, prečo toho svojho niečim neprekvapiť? Čo takto niečo nezvyčajné? Áno, sušienky! A tak som otvorila svoju starú Barbie knižku s receptami, ktorú si poctivo zakladám do poličiek už od škôlky, prezrela recept a začala. Opäť môžem zaručiť, že ide o veľmi jednoduchý, dokonca omnoho chutnejší proces oproti spomínanej "bábovke". Ak však čakáte niečo ako práve americké sušienky, na prvýkrát vám pravdepodobne nevyjdu. Mne osobne sa už druhýkrát podarilo spraviť sušienky/koláčiky nápadne podobajúce sa na bežné čajové pečivo, ktoré kúpite kdekoľvek v obchodoch s potravinami. Avšak, pokiaľ si túto pochúťku robíte doma sami, môžte si slobodne, podľa vášho vkusu doplniť rôzne ingrediencie, ako napríklad kúsky čokolády, posekané mandle alebo orechy, či rôzne druhy ovocia. Záleží len a len na vás! Aby toho nebolo málo - chutia oveľa lepšie, ako akékoľvek kupované čajové pečivo, zaručujem sa za to! Jednoznačne to skúste, pokiaľ tak nejako nemáte čo robiť a dostanete chuť na nejakú "mňamku". Suroviny, ktoré do týchto sušienok potrebujeme, sú opäť, ľahko dostupné, takže výhovorky sú v tomto prípade absolútne neprijateľné!

Ukážka servírovania. Pokiaľ robíte verziu s čokoládovými kúskami, s pohárom mlieka získate božskú lahôdku!


What about you and your free time?

14. června 2013 v 14:29 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Pre v poradí štvrtú diskusiu som si vybrala veľmi aktuálnu, populárnu a dobre rozoberateľnú tému - voľný čas. Koľkokrát ste už od svojich rodičov počuli vety typu: "Ako je možné, že sa nudíš?" alebo "Svoj voľný čas nevieš tráviť inak, ako na počítači!". Bohužiaľ, v 21. storočí to už raz tak je. Veľká väčšina ľudí svoj voľný čas totižto inak jednoducho využiť nevie. Ruku na srdce - pri zistení, že skutočne "nemáte čo robiť", prípadne sa vám nechce do nejakej väčšej, ďalšej veci, čo spravíte? Myslím, že viacerí si odpovedali - "Idem na facebook" či "Idem na internet, pozrieť, 'čo je nové'". Samozrejme, česť výnimkám! Zamyslite sa - je správne, aby sme svoj voľný, drahocenný čas trávili takto? Pred monitorom, pri klávesnici, hypnotizovane hľadeli na nejaké internetové či počítačové hry a večer zaspávali s vedomím, že sme nedohrali osemdesiaty deviaty level alebo neodpísali priateľke, že tá bľúzka je príliš krikľavá? Čas, ktorý máme sami pre seba však už ako svoj voľný, drahocenný čas ani neberieme. Načo aj? Veď to môžme spraviť zajtra! Podstatou voľného času však vždy bolo, je a aj bude, naplniť svojho ducha, vnútorne sa zregenerovať a venovať pozornosť aj samým sebe. Úprimne - kto si vo svojom voľnom čase nájde priestor aj na túto záležitosť?

Nikto nikdy netvrdí, že máme osem hodín denne sedieť v izbe v tureckom sede a meditovať či denne prečítať stoštyridsaťosem strán knižky len preto, aby sme "duchaplne využili svoj voľný čas". Takto k nám prichádza ešte jeden háčik, a tým je rozdielnosť osôb. Niekto si dokonale oddýchne pri čítaní, niekto zase pri hraní tenisu, iný zase najradšej oddychuje pri varení. Každý z nás má spôsob, akým oddychuje a regeneruje sa, iný. Avšak, netreba zabúdať, že tento spôsob nám musí skutočne prospievať. Nie len naším prstom, nohám, rukám alebo krku. Musí vyhovovať nám ako celku. Už spomínané sedenie pri počítači pravdepodobne nášmu telu príliš nevyhovuje. Je potom správne sedieť pred tým strojom denne aj tri hodiny namiesto nejakej prechádzky?


Prejdem na najdôležitejšiu časť tohto článku - zapojenie čitateľov do samotnej diskusie. Zamyslite sa sami nad svojim voľným časom. Trávite ho skutočne tak, ako by ste chceli, prípadne ako by vám to naozaj prospievalo? Ak nie, prečo to tak je? Aby ste tento odsek nebrali ako policajný výsluch, na predošlé otázky sama odpoviem. Ako som už v niekoľkých komentároch písala, v najbližších mesiacoch netuším, ako trávim voľný čas. Viem len, že ním neskutočne plytvám! Moje dni tvorí predovšetkým ten diabolský stroj (áno, počítač), blog a samozrejme, v malom množstve aj fotografovanie okolitých javov. Svoj voľný čas by som však chcela tráviť úplne nejako inak! Hrdo však musím pripísať, že sa pomerne dosť venujem aj cvičeniu, čo ma naozaj veľmi teší, pretože hodiny, ktoré strávim práve cvičením, mi prídu ako skutočne duchaplné, podstatné hodiny môjho života.

Netreba však zabúdať, že si každú jednu minútu, ktoré máme sami pre seba, treba užiť a vážiť si ju. Bez zamyslenia sa nad nami samými a naším životom by to nešlo, preto je dobré ujasniť si, ktoré veci nás tešia a ktoré, naopak nie. Poväčšine to býva tak - čím je človek starší, tým menej času sám na seba má. Preto si svoj voľný čas vážme, rovnako ako sami seba!

Ako trávite svoj voľný čas cez týždeň/cez víkend?
Myslíte, že svoj voľný čas trávite užitočne?
Vážite si svoj voľný čas?
Ako by ste ho chceli tráviť?

Be careful what you think

13. června 2013 v 19:13 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Ani si neviete predstaviť, ako neskutočne moju situáciu vystihuje nadpis článku. Pred pár dňami som totižto na viacerých blogoch čítala o tom, ako si blogeri potrebujú dať pauzu od blogu a podobne. Tak nejako som si pomyslela, že aj mne sa by taká pauza šikla, no tiež som veľmi dobre vedela, že s funkčným počítačom to rozhodne nezvládnem. Čo sa preto nestalo? Počítač vyhovel! Síce trošku nepríjemne, tým, že vyhorel, no prinútil ma dva dni neotvoriť blog a neprečítať si najnovšie články svojich obľúbených blogov. Toto je dôvod, prečo som tu od pondelku nebola.

Ako som potom trávila svoje dni? S rukou na srdce - ani sama neviem. Prešlo to tak nejako veľmi rýchlo. Všetko ide nejako veľmi rýchlo. Uvedomila som si, že mi na aktuálnej škole zostávajú už len dva týždne. Kde sú tie "tri mesiace do prázdnin"?! Neverím, že to skutočne tak rýchlo ušlo. Neverím!

A čo teda plánujem robiť momentálne? Vzhľadom na fakt, že počítač síce už funguje, no bráni mi nazrieť na všetky internetové stránky končiace na ".sk", prípadne na väčšinu končiacich ".com", plánujem dopísať tento článok a ísť si zacvičiť. Leto sa neúprosne blíži a ja chcem, aby tá snaha počas zimy nevyšla nazmar. Taktiež som preklikávala rôzne blogy a musím usúdiť, že ste boli skutočne aktívni! V dohľadnej dobe mám preto čo robiť.


It's fine just be

10. června 2013 v 14:31 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Dýcham, hýbem sa, pozerám, čítam, počúvam, reagujem, kráčam, píšem, v skratke - žijem. Niekedy je celkom dobré byť uprostred niečoho a nečinne sa prizerať na to, ako rýchlo plynie čas. V mojom živote sa nič veľké už dlho nedeje. Všetko je tak, ako bolo a predpokladám, že pokiaľ aj naďalej budem len strnula hľadieť do stien pred sebou, bude to tak ešte pomerne dlhú dobu. Avšak, mám záväzok sama so sebou, že do prázdnin nemienim robiť nič veľké alebo zlomové. Potrebujem si trochu odpočinúť od neustáleho vnímania situácii a ľudí okolo mňa. Je toho na mňa nejako veľa. Naviac mi prišiel list zo školy, na ktorú som sa tak chcela dostať - neprijímajú moju žiadosť o odvolanie. Ako mám reagovať? Tak nejako cítim, že je už všetko za mnou a že moja nádej je dávno pochovaná. Už neverím v to, že by som sa tam raz mohla dostať. Pred pár týždňami by som ešte naivne čakala na ich ďalší list niekedy v septembri, kde by mi písali, že ma dodatočne prijímajú z dôvodu nedostatku žiakov, ktorí nastúpili do prvého ročníka. Presne toto sú situácie, od ktorých chcem újsť čo najďalej, aj keď samozrejme s vedomím, že si na mňa počkajú...

Z tohto faktu som bola viac ako psychicky vyťažená. Svoju stratenú energiu som však našla, prekvapivo, v divadle, na veľmi komplikovanej a ťažko stráviteľnej hre. Bolo úžasné uvedomiť si, že vlastne ničomu nechápete a súčasne ste už od samého začiatku tušili, aký koniec túto divadelnú hru čaká. Boli chvíle, kedy som o sebe nevedela a vnímala len postavy na javisku, vnímala ich komplikované problémy a prežívala s nimi všetky tie silné emócie. Netuším, kvôli čomu som precitla. Priala som si zostať tak navždy - len pozerať na životy odhalené priamo na javisku a tak nejako zabudnúť na ten svoj. Potrebovala som to ako rastlina svoje korienky.

Niekedy tiež túžim vrátiť sa späť v čase. Kto aj nie? Človek je bytosť omylná, preto mi príde celkom samozrejmé, že chcem niečo ako stroj času. Ani nie preto, aby som napravila svoje chyby, ktorých je nespočetne, no hlavne preto, aby som sa mohla vrátiť do svojho detstva, kde som mohla "len byť" každý jeden deň. Premýšľam, prečo som tak rýchlo vyrástla. Pokiaľ si pamätám, nebola som z tých detí, ktoré by sa tešili na dospelosť. Detstvo mi vyhovovalo. Možno kvôli tomu som o to rýchlejšie vyrástla. Spomienkami na minulosti však nič nevyriešim, viem to veľmi dobre a tak mi tento odstavec, prosím, odpustite. Len mám jednoducho pocit, že neviem, kto som. Niekedy sa nespoznávam a možno preto mi tak veľmi vyhovuje post "len byť".


Everything happens for a reason

7. června 2013 v 14:33 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Každý z nás pozná ten trpký pocit sklamania. Keď po niečom tak neskutočne túžime, no nie je nám to dopriate. Poznáme tie ťažké slzy smútku, ktoré symbolizujú bezmocné výkriky našej zlomenej duše. V takýchto chvíľach sa nám rúca svet. Zdá sa nám, akoby sme už nemali o čo bojovať. Všetko prichádza na zmar, naša snaha a úsilie dosiahnúť to sa javia ako stratený čas. Život by nás však mal naučiť, že každá jedna okolnosť má dva uhly pohľadu - ten dobrý a ten zlý. Je na nás, z ktorého uhla sa budeme pozerať. Ničivý moment sklamania nás však núti brať do úvahy len ten zlý uhol, nedáva priestor všetkému dobru, ktoré je v tom späté. Nie je to však chyba? Z pohľadu mladého, dospievajúceho, zraniteľného dievčaťa môžem prehlásiť, že je to viac, ako len ľudský omyl. Je to omyl našich priorít a našej budúcnosti. Pretože každá jedna vec, pre ktorú sme schopní bojovať, musí predsa za niečo stáť. Je potrebné urobiť všetko preto, aby sme ju dosiahli. Cesta býva väčšinou tŕnistá, no o to krajší je výhľad na naše splnené sny. Nie vždy sa všetko deje podľa našich predstáv a podľa toho, ako to vyhovuje našej aktuálnej situácii. Musíme však veriť v to, že každý jeden jav v našom živote v sebe nesie určité posolstvo. Či už ide o negatívne alebo pozitívne veci.

Náš život je ovplyvňovaný predovšetkým nami samými. Prečo potom tým zlým myšlienkam otvárame svoje srdcia a berieme ich ako jednu z alternatív? Pravdepodobne preto, pretože sami na niečo ako zázraky neveríme. Sme omnoho pokojnejší a istejší pri predstave, že všetko je a aj bude tak, ako má byť. Niečo v nás okrem toho stále opakuje, aby sme sa najskôr pozreli na negatíva vecí, pretože potom nás už nemá čo sklamať. Je preto nádherné, keď sa človek naučí pozerať predovšetkým na pozitíva. Presne takto by sa dala zhrnúť hlavná myšlienka nádherného citátu - "Všetko sa deje pre nejaký dôvod".

Či už ide o dobro, alebo zlo, všetko má svoj význam. Dokonca aj vec ako smrť blízkeho človeka. Je samozrejmé, že v danom okamihu sme premohnutí beznádejou, no treba myslieť na to, že nijaký koniec sa pre nikoho ešte nestal koncom skutočným. Prečo by potom koniec mal symbolizovať skutočný koniec pre nás? Buďme aj my pozitívni a verme v nové začiatky! Tie by predsa bez koncov neprišli. Aj negatívne veci v sebe veľa nesú a treba ich prijať také, aké sa k nám dostali. Snažia sa nám povedať, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Niekedy však nemáme možnosť odhaliť to hneď, pretože dôvody prichádzajú pomaly, no o to istejšie a jasnejšie. Mnohokrát si kladieme otázky ako - "Prečo sa toto, preboha, deje? Aký to už len môže mať význam? Ako je možné, že môže existovať ešte niečo lepšie a pre mňa vhodnejšie ako to, čo nemôžem mať?" -, no pravdepodobne sa naše sny do budúcnosti prelínajú alebo sme boli zaslepení nevedomosťou, čo sa nám naša budúcnosť snaží odčiniť a udať nám novú, lepšiu cestu za našimi snami, ktorá však nemusí vyhovovať našim predstavám, no s najväčšou pravdepodobnosťou je omnoho krajšia a poučnejšia ako tá, ktorú sme si v nevedomosti vybrali my sami. Jediné, čo preto môžme robiť, je veriť v dobro našich skutkov a činov, ktoré každodenne páchame a v to, že nás čakajú len dobré a príjemné veci, ktoré však niekedy vedú cez mnohé úskalia. Nikdy nie je neskoro veriť v to, čo chcem a veriť v lepší, šťastnejší zajtrajšok. Pretože každá jedna vec, tvor, situácia, správa, moment či udalosť sa deje pre nejaký dôvod. Stačí len myslieť pozitívne a otvoriť svoje srdce poznaniu.

Toto je kľúč vnútorného pokoja a harmónie.

Nič nie je zbytočné a ani nemožné. Pokiaľ v to veríme, budúcnosť nám to prinesie. Avšak, cesta k snom nie je vždy rovná, kvetnatá a krátka. Všetko závisí jedine od nás!