Červenec 2013

VI. Something old/Niečo staré

31. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň 6.



V. Sunshine/Slnečné lúče

30. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň 5.



IV. Flower/Kvet

29. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň 4.



III. Childhood memory/Spomienka z detstva

28. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň 3.



II. Something I love/Niečo, čo milujem

27. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň 2.



I. Clouds/Oblaky

26. července 2013 v 6:30 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
10 DAYS PHOTO CHALLENGE - Deň. 1



10 days photo challenge

25. července 2013 v 8:44 | Mavis Eveline Strix |  - 10 days photo challenge
Momentálne sa pravdepodobne dobrovoľne varím v autobuse alebo akomkoľvek štvorkolesovom voze na smer Chorvátsko. Vzhľadom na to, že som nechcela, aby tu desať dní svietil článok o tom, ako odchádzam a späť prídem až za desať dní, aby ste si užili prázdniny a aby ste mi držali palce pri anglických konverzáciach s chorvátskymi obyvateľmi, rozhodla som sa narýchlo zorganizovať krátku, desať-dňovú fotografickú výzvu. Témy na fotografie som si vymyslela sama (nepýtajte sa ako) a samozrejme, aj samotné fotografie som fotografovala sama. Na každý deň vychádza práve jedna fotografia, takže blog po celých tých desať dní mojej neprítomnosti nebude stáť a bude ako-tak aktívny.

Témy na fotografie sú nasledovné:

I. Clouds/Oblaky
II. Something I love/Niečo, čo milujem
III. Childhood memory/Spomienka z detstva
IV. Flower/Kvet
V. Sunshine/Slnečné lúče
VI. Something old/Niečo staré
VII. After rain/Po daždi
VIII. Green land/Zelená krajina
IX. Something small/Niečo malé
X. Smile/Úsmev

Niečo mi vraví, že by som mala pripísať aj malé ospravedlnenie za to, že som neprednastavila nejaké zaujímavé články, no na druhej strane som si povedala, že prednastavovať nejaké veci, zvlášť keď ide o zmysluplné články, až na desať dní dopredu, by bol viac ako nadľudský výkon a v konečnom dôsledku - ide len o tú jednu jedinú vec, ktorú som zmienila a následne aj vysvetlila vyššie - aby blog zbytočne nestál.

Táto výzva začína od zajtra, kedy sa tu okolo pol siedmej ráno objaví vôbec prvá fotografia. Musím vás ešte upozorniť, že akékoľvek kopírovanie je prísne zakázané! Vďaka za pochopenie, užite si fotografie a (dúfam, že) krásne slnečné dni.


Pro ana blogs

23. července 2013 v 11:39 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Túžba po dokonalosti - kto ju nepozná? Treba si však uvedomiť, že dokonalosť neexistuje a nedocielime ju ničím. Mnoho ľudí si tento fakt, bohužiaľ, neuvedomuje. Nielen dvasiate prvé storočie poväčšine zastáva názor, že dokonalosť sa rovná štíhlosti. Ako však dosiahnuť štíhlosť? Takmer každého druhého napadne obmedziť príjem potravy, najlepšie na minimum. A práve v takýchto prípadoch dochádza ku vôbec najväčšej chybe. Bežne sa denne stretávame s množstvom "pro ana" blogov, ktoré sa venujú anorexii, bulímii, problému prijímu potravy a rôznych iným záležitostiam týkajúcich sa nezdravého, až chorobého chudnutia. Pravdepodobne neexistuje spôsob, ako zabrániť zakladaniu a aktivovaniu týchto blogov, na ktorom sa bežný čitateľ dostáva do stavu úplného nepochopenia. Nie je predsa možné, aby ľudská bytosť zverejňovala deň čo deň svoj jedálniček typu - jablko, voda, voda, voda, osemsto drepov, tisíctristo brušákov, štyridsať kilometrov behu - a prikladala obrázky vychrtnutých dievčat s "povzbudivými" vetami ako - Radšej kosti ako tuk, zvládnete to!

Teraz prejdem na priamu kritiku samotných osôb, ktoré takéto blogy vôbec zakladajú. Beriem do úvahy aj fakt, že takéto osoby sú psychicky takmer určite na dne a očividne im tento spôsob sebarealizácie pomáha. Neuvedomujú si však, ako veľmi škodia ľuďom, ktorí sa na ich blogy dostávajú v mnohých prípadoch úplnou náhodou! Dnes nie je nijakou raritou, keď mladé, jedenásť, dvanásť-ročné dievčatá blogujú. Predstavte si, že také dieťa narazí na "pro ana" blog, zahľadí sa na tie strašné fotografie a komentáre autorky blogu a zhliadne strohý (žiadny) jedálniček dievčaťa. Čo si podľa vás pomyslí? Ako zareguje? Dostatočne rozumné dieťa z takej stránky okamžite odíde a zabudne. Väčšina však začne premýšľať nad sebou a uvedomí si, že vlastne aj oni majú trochu väčšie stehná ako spolužiačky a brucho nemajú také ploché, ako tie dievčatá na fotografiách na blogu. Myslím, že si každý z nás vie živo predstaviť, čo sa v takejto chvíli stane v hlave takého malého dievčatka. Celý jeho život sa pretočí o stoosemdesiat stupňov. A nielen jeho život, ale aj život jeho rodičov. Len kvôli tomu, že narazilo na nestrávnu osobu. Nezáleží na tom, že sa to stalo na internete.


Sama z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že takéto veci sú na dennom poriadku. Musím sa priznať, že aj ja som takmer spadla do pasce jednej "pro-ana" blogerke, na ktorej blog som klikla skutočne len veľkou náhodou. Ako som už niekoľkokrát spomínala, nemám od prírody štíhle nohy, ploché brucho a špicaté tvary tela. Odmalička som bola oblejších tvarov. Nedarilo sa mi schudnúť, bola som na dne. A práve v tom čase sa mi do cesty postavila spomínaná autorka jedného z "pro ana" blogov. Naše konverzácie mám dodnes v živej pamäti, akoby to bolo včera. Takmer sa jej podarilo stiahnuť ma na cestu anorektičky. Nebolo to vôbec zložité - stačilo len presvedčiť ma, že jedlo je nepriateľ a že je vlastne dobré, keď človek hladuje. Keď má na nohách tuk, prečo by jedol? Aby ho tam mal ešte viac? Častokrát mi prízvukovala, že ak vydržím, bude to úžasný pocit. Ja som však nevydržala, odtrhla som sa od nej práve včas a pochopila som, aké sú "pro ana" blogy svinstvo. Mala som sotva trinásť rokov, bola som prakticky ešte stále dieťa. A ona to vedela.

Je veľmi ťažké súdiť autorky spomínaných blogov. Ako som spomínala vyššie, pravdepodobne ich to nejakým spôsobom upokojuje, prináša im to akúsi motiváciu, netuším. No mali by sa zamyslieť nad tým, čo robia. Pretože neničia život len sebe, ale aj mladým, neskúseným a naivným ľuďom.

There's always reason why to be happy

22. července 2013 v 10:57 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Dámy a páni, dovolím si tvrdiť, že som prežila jeden z najkrajších (ak nie najkrajší) týždeň prázdnin. Strávila som ho mimo domu, s luďmi, ktorých mám rada a s ktorými si úplne rozumiem, zažila som množstvo skutočnej zábavy a odreagovala sa od zvyšku sveta. Život v meste s človekom bývajúcim v malej dedine urobí svoje. Každopádne som si uvedomila, že každý deň sa nám naskytne aspoň pár dôvodov (ak nie pár, jeden určite), prečo by sa mal človek usmiať a byť aspoň na minútu šťastný. Mne sa ich práve cez spomínaný minulý týždeň naskytlo práve niekoľko a rada by som sa o ne s vami podelila.

Kúsok úsmevu z našej záhradky.

TÝŽDEŇ PREŽITÝ SO STARÝMI RODIČMI - Netuším, čím to je, ale prázdninové týždne u starých rodičov si vždy užijem najviac. Predpokladám, že to bude tou voľnosťou, ktorú mi starí rodičia dávajú. Nepýtajú sa príliš veľa zbytočných otázok, stačí im vedieť kam idem, kedy prídem a či som už obedovala. Zároveň však dávajú najavo, ako veľmi im na mne záleží a ako veľmi chcú ten čas stráviť so mnou. Ďalej sú tu mladšie sesternice, ktoré vidia svet jedine v ružových farbách. Všetko sa tu deje spontánne, aj spočiatku bežné veci sa vám začnú javiť ako netradičné a veci, ktoré boli predtým vážne, sa razom menia na veci, ktoré vám vyvolávajú kŕče v bruchu od smiechu. Byť v blízkosti takýchto ľudí je jednodznačný dôvod na to byť šťastný.

NÁJDENIE VHODNÝCH PLAVIEK - Ako som spomínala, pokúšala som sa hľadať nejaké vhodné plavky, ktoré by neboli červeno-bielo-oranžovo-fialovo-modro-zeleno-čierno-žlto-tyrkysové a zároveň by mi pristali. Obrovským zázrakom sa mi také plavky podarilo nájsť! V momente, keď mi v obchode padli do oka, mi hlavou prebehlo - "Tieto plavky ti vypadli z hlavy!" - Boli úplne podľa mojich predstáv! A aby toho nebolo málo, dokonca som v nich aj ja vyzerala obstojne. Nie je toto dostatočný dôvod na úsmev?

NÁVŠTEVA RODINNÝCH PRIATEĽOV - Počas víkendu nás prišli navštíviť naši rodinní priatelia z Moravy, Českej republiky. Pri ich návštevách si vždy uvedomím, akých úžasných ľudí mám okolo seba. Sú to neskutočne srdčení, ochotní, otvorení, zábavní a priateľskí ľudia, s ktorými som zažila nespočetné množstvo krásnych chvíľ. Človek by ani neveril, že za tých pár dní víkendu sa dokáže toľko nasmiať!

DESAŤ DNÍ V CHORVÁTSKU - O tejto záležitostí som sa pred vami ešte nestihla zmieniť. Zo dňa na deň som dostala ponuku ísť na desať dní do Chorvátska, úplne zadarmo! Ide o družbu s Chorvátmi, do ktorej je zapojená aj naša oblasť. Úprimne sa musím priznať, že u mňa jednoznačná odpoveď neprišla ihneď, nakoľko vybrali skutočne nevhodných spolucestujúcich a spolubývajúcich z môjho okolia. Sú to prakticky o dva až tri roky mladšie deti, s ktorými si skutočne nerozumiem. V konečnom dôsledku - s ľuďmi z môjho okolia si vlastne vôbec nerozumiem. Ďalší dôvod, prečo som bola bližšie k odmietnutiu tejto ponuky, bol fakt, že presne počas prvého víkendu, ktorý by som ja mala stráviť v Chorvátsku, sme boli pozvaní k našim rodinným priateľov na Moravu. Minulý rok som si ten víkend naozaj užila, zažila som množstvo zábavy a úžasných zážitkov, na ktoré dodnes s radosťou spomínam. Každopádne, nakoniec som to prijala. Čo ma úplne presvedčilo? Fakt, že s ľuďmi v Chorvátsku sa budem môcť rozprávať po anglicky! Môj prázdninový sen bol dostať sa niekam, kde by som už konečne využila svoje jazykové znalosti. Odchádzam už tento štvrtok a aby som bola úprimná, momentálne netuším, či sa teším alebo nie.

BLOG A JEHO NÁVŠTEVNÍCI - Vo štvrtok sa môj blog stal blogom dňa. Práve v ten deň sa na toto miesto dostalo rekordných, neskutočných... stodeväťdesiat ľudí! Celkový počet návštevníkov za minulý týždeň bol vyše pätsto ľudí. Určite si viete predstaviť tú obrovskú radosť po tom, čo som na tento fakt narazila. Samozrejme, moje realistické ja vraví, že síce tu bolo takmer dvesto ľudí, nie su to ľudia, ktorí budú stálo čítať môj blog a zároveň mi ešte radí, aby som sa prebrala a brala do úvahy aj to, že sa návštevnosť môže dostať do pôvodného stavu. Avšak, rozhodla som sa s týmto faktom popasovať až neskôr, momentálne si teda užívam úžasný pocit z návštev!

JA, JA A JA - Je nádherné napísať, že teším samú seba. Mám zo seba skvelý pocit. Nejde ani tak o veci, ktoré robím. Skôr prišla nejaká vnútorná zmena a ja cítim, že sa vo mne veľa vecí zmenilo. Akoby som sa stala iným človekom. Teší ma pohľad na zrkadla, teší ma prítomnosť seba samej. Nikdy ma tieto veci netešili. Som vďačná za to, že momentálne prežívam dobré obdobie a mám sa rada. Dalo by sa tvrdiť, že práve tento bod je pre mňa ten najväčší dôvod na úsmev.

Musím priznať, že som sama prekvapená, koľko potešujúcich vecí sa v mojom živote momentálne deje. Som za ne veľmi vďačná a dúfam, že sa ma budú držať ešte veľmi dlho. Je totižto skvelý pocit, keď sa človek môže schuti zasmiať a úplne zabudnúť na to kým je, ako vyzerá, kde je a s kým je. Pretože vždy sa nájde dôvod na úsmev.

Being in skin of disabled people

20. července 2013 v 9:38 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Sedela tam, pred nevysokou budovou znetvorenou rôznymi druhmi grafitového umenia a načmáraných podpisov na prízemí, s knihou na kolenách, hlavou sklonenou dole. Nemala viac ako štyridsať rokov. Posledné lúče včerajšieho slnka jej zalievali pokožku na rukách, na holých, odhalených lýtkach a tmavých vlasov, ktoré mala stiahnuté veľkou sponou niekde na temene hlavy. Bola ako úplne obyčajný človek, užívajúci si slnečné poobedie. Líšila sa len tým, že nesedela na záhradnej stoličke, ale na invalidnom vozíku. Mal veľké kolesá a tmavú čiernu farbu. Žena sediaca v ňom bola ako jeho neodmysliteľná súčasť, akoby sa so všetkým dokonale zmierila. Žila práve pre tú chvíľu. Neďaleko od nej bol malý detský kolotoč, na ktorom sa jedno roztopašné dieťa snažilo rozkrútiť ho čo najviac a pri tom sa samopašne smialo. Odtrhla zrak od knižky a pozrela jeho smerom. Prezrela si dieťa, na tvári sa jej mihol úsmev, napokon si premerala nás, ďalších stojacích pri kolotoči a opäť sa vrátila ku knižke. Nerušil ju ani zvuk neustále vrčiacich áut na ceste pár metrov pred ňou. Od cesty ju delila len jemná záhradka s pár kvetinami a malými kríkmi. Aj tak však vyzerala, akoby bola niekde úplne inde.

Druhýkrát odrthla svoj pohľad od knihy a pozrela priamo do zapadajúceho slnka. Zavrela oči a nechala, aby ju pohladili aj po tvári. Sledovala som ju po celý ten čas a premýšľala - nad jej životným príbehom, nad ňou, nad svojim vlastným životom. Túžila som prikráčať k nej, prihovoriť sa jej a rozprávať sa s ňou až do neskorého večera, kedy nás vyrušia len trúbiace autá na ceste. Aké to asi môže byť, stať sa invalidom? Prijať fakt, že sa už pravdepodobne nikdy nepostavíte na nohy, že váš život sa značne zmení. Napadla ma prostá otázka, ako k tomu všetkému došlo? Možno ani nevie, aké je to kráčať, a možno to vie veľmi dobre, no v jej živote ju postretla nepríjemná vec, ktorá ma prsty v tom, že skončila na invalidnom vozíčku. V tej chvíli som túžila zistiť, aké to je, pozerať sa na svet očami invalida. Aspoň na pár minút. Hovorí sa, že bolesť druhých nepochopíš, kým ju sám nezažiješ.

Pri odchode som stále upierala zrak na jej postavu sediacu v invalidnom vozíčku. Neodchádzala som však spokojná. Niečo vo mne sa búrilo a chcelo tam zostať. Chcelo sa pozerať, ako slnko zapadne a žena na vozíčku opäť zdvihne svoju hlavu, napokon sa rozhodne ukončiť čítanie vonku a ísť dnu. Vedela som, že nemôžem. A tak som len mlčky vykročila po chodníku, sprevádzaná deťmi a mojim starým otcom, s pohľadom stále upretým na ženu a na jej životný príbeh priamo pred sebou.

Pozri sa na svet očami niekoho iného a tvoj život sa razom stane rozprávkou!