Being in skin of disabled people

20. července 2013 v 9:38 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Sedela tam, pred nevysokou budovou znetvorenou rôznymi druhmi grafitového umenia a načmáraných podpisov na prízemí, s knihou na kolenách, hlavou sklonenou dole. Nemala viac ako štyridsať rokov. Posledné lúče včerajšieho slnka jej zalievali pokožku na rukách, na holých, odhalených lýtkach a tmavých vlasov, ktoré mala stiahnuté veľkou sponou niekde na temene hlavy. Bola ako úplne obyčajný človek, užívajúci si slnečné poobedie. Líšila sa len tým, že nesedela na záhradnej stoličke, ale na invalidnom vozíku. Mal veľké kolesá a tmavú čiernu farbu. Žena sediaca v ňom bola ako jeho neodmysliteľná súčasť, akoby sa so všetkým dokonale zmierila. Žila práve pre tú chvíľu. Neďaleko od nej bol malý detský kolotoč, na ktorom sa jedno roztopašné dieťa snažilo rozkrútiť ho čo najviac a pri tom sa samopašne smialo. Odtrhla zrak od knižky a pozrela jeho smerom. Prezrela si dieťa, na tvári sa jej mihol úsmev, napokon si premerala nás, ďalších stojacích pri kolotoči a opäť sa vrátila ku knižke. Nerušil ju ani zvuk neustále vrčiacich áut na ceste pár metrov pred ňou. Od cesty ju delila len jemná záhradka s pár kvetinami a malými kríkmi. Aj tak však vyzerala, akoby bola niekde úplne inde.

Druhýkrát odrthla svoj pohľad od knihy a pozrela priamo do zapadajúceho slnka. Zavrela oči a nechala, aby ju pohladili aj po tvári. Sledovala som ju po celý ten čas a premýšľala - nad jej životným príbehom, nad ňou, nad svojim vlastným životom. Túžila som prikráčať k nej, prihovoriť sa jej a rozprávať sa s ňou až do neskorého večera, kedy nás vyrušia len trúbiace autá na ceste. Aké to asi môže byť, stať sa invalidom? Prijať fakt, že sa už pravdepodobne nikdy nepostavíte na nohy, že váš život sa značne zmení. Napadla ma prostá otázka, ako k tomu všetkému došlo? Možno ani nevie, aké je to kráčať, a možno to vie veľmi dobre, no v jej živote ju postretla nepríjemná vec, ktorá ma prsty v tom, že skončila na invalidnom vozíčku. V tej chvíli som túžila zistiť, aké to je, pozerať sa na svet očami invalida. Aspoň na pár minút. Hovorí sa, že bolesť druhých nepochopíš, kým ju sám nezažiješ.

Pri odchode som stále upierala zrak na jej postavu sediacu v invalidnom vozíčku. Neodchádzala som však spokojná. Niečo vo mne sa búrilo a chcelo tam zostať. Chcelo sa pozerať, ako slnko zapadne a žena na vozíčku opäť zdvihne svoju hlavu, napokon sa rozhodne ukončiť čítanie vonku a ísť dnu. Vedela som, že nemôžem. A tak som len mlčky vykročila po chodníku, sprevádzaná deťmi a mojim starým otcom, s pohľadom stále upretým na ženu a na jej životný príbeh priamo pred sebou.

Pozri sa na svet očami niekoho iného a tvoj život sa razom stane rozprávkou!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Biby Loves ♥ | Web | 20. července 2013 v 9:50 | Reagovat

Celé som prečítala, píšeš úplnú pravdu. Musí to byť strašný život. Ale hovorí sa, že hendikepovaných ľudí sa vraj nemá ľutovať, teraz si ani nespomeniem prečo...

2 Em. | © shaymitchell-daily | Web | 20. července 2013 v 10:03 | Reagovat

Prosím, pomoz mé kámošce vyhrát dárek pro svoji sestru. (dárky - autogramy) Má přezdívku Em. Hlasuj pro ní tady:http://ian-somerhalder.blog.cz/1307/autogram-seleny-gomez-hlasovani a tady:http://ian-somerhalder.blog.cz/1307/autogram-justina-biebera-hlasovani
Díky!

3 Infinity | Web | 20. července 2013 v 11:15 | Reagovat

Krásně jsi to napsala.
Taky často přemýšlím nad tím, jak takovým lidem asi je a mnohdykrát si říkám jak bych jim chtěla pomoct a třeba si s nimi jen popovídat o životě a zjistit jak se mají.
Vážím si toho co mám a každý den se raduji z toho, že jsem zdravá a že mám tak krásný život, protože tito lidé bohužel takové štětí jako já neměli a mně je jich hrozně líto. :(

4 the lizz. | Web | 20. července 2013 v 15:47 | Reagovat

Mě je lidí na vozíčku strašně líto, upřímně, kdybych byla v jejich situaci, nevím, co bych dělala.. Musí to být strašné:/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama