Danger has many faces, even those friendly

2. července 2013 v 11:29 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Stalo sa to cestou domov z koncoročného výletu. Pokiaľ máte čas, prečítajte si, čo sa za pár minút vo vlaku môže s vami, vašim životom a mienkou na okolitý svet stať.
Bolo mi teplo. Cítila som, ako sa potím a rukou som si neustále siahala na čelo, aby som z neho utrela kvapky potu. Konečne prišiel náš vlak. Prešla som uličkou medzi sedadlami a hľadala nejaké voľné miesto. Našla som voľnú celú štvorčlennú časť a tak som si sadla, sledujúc, ako moji spolužiaci miznú niekto za mnou. Pozrela som z okna na veľkú železničnú stanicu a nahmatala cestovanú tašku po mojej ľavej ruke. Rozopla som ju a vytiahla z nej fľašku. Nestihla som ju ani otvoriť, keď sa niekde v diaľke zjavil starší pán. Pozerala sa mojím smerom. Pamätám si, že som vtedy zatvárala tašku, keď sa mi prihovoril so slovami: "Slečna, môžem si prisadnúť?" Ochotne som prikývla a odpovedala na jeho otázky ohľadom počasia. Konečne som sa plným dúškom napila vody a fľašku zatvorila. Vtedy začal: "Viete, som chorý, ale keď vidím vás, hneď sa potím." Tie slová si budem pamätať navždy. Nemôžem o sebe tvrdiť, že sa nenávidím, ale nikdy som nemala pocit, že som pekná. O to viac ma tie slová zaskočili. Už vtedy mi v hlave svietilo výstražný nápis "POZOR!" Sedela som na tam sama, s neznámym pánom - seniorom - oproti sebe a cítila, že na mňa neustále upiera svoje oči. Nevedela som, čo robiť a tak som opäť vybrala fľašu z tašky a na dvakrát dopila už dávno teplú vodu v nej. "Urobím to, čo aj vy. Môžem?" spýtal sa. Len som prikývla a venovala sa fľaši, ktorú som pomaly pchala naspäť do tašky. Myslela som si, že zbytok cesty budeme oproti sebe mlčky sedieť, bola som zmierená s tým, že zo mňa nespustí oči. No on ticho rozhodne byť nehodlal.

Neprešli sme ani kilometer, keď sa začal pýtať na to, odkiaľ som. Naivne som si myslela, že možno nie je tým, za koho som ho po vyrieknutí hneď prvej vety pokladala. Povedala som teda, že som z jedného mesta, ktoré je od môjho skutočného bydliska vzdialené asi dvadsať kilometrov. Potom nasledovala otázky smerujúce na školu. Povedala som, že už chodím na strednú školu, niekde v tom meste. Jemu to však nestačilo. "A... máte kamaráta?" vyšplechol, nespúšťajúc zo mňa tie svoje orieškovo-hnedé oči. Ešte nikdy som nikoho nemala. A ani nemám. Vedela som však, že povedať mu pravdu by pre mňa znamenalo naservírovať sa mu rovno na tácke. "Áno, mám," odvetila som a pozrela som sa mu priamo do očí. Potom som sa odvrátila a venovala pohľad stromom vedľa železnice. Pýtal sa ma ešte veľa ďalších otázok - či sa rada bozkávam, čo by som robila, keby sme sa spolu ocitli na vrchu jednej z okolitých hôr, čo s mojím kamarátom robíme. Odpovede si presne nepamätám, viem, že som sa snažila len pousmiať a dookola hovoriť "No...". Ani neviem ako, začal sa pýtať na moju rodinu. Vycítila som príležitosť - pri otázke, čo robí môj otec, som odpovedala: "Je policajt." Bez mihnutia oka som sledovala jeho výraz. Dochádzalo mu to pomaly, no isto. O pár minút sa akoby zo žartu opýtal, či ma môj otec naučil aj pár "hmatov", na čo som odpovedala "Áno." Tú otázku som čakala. A keď prišiel rad na povolanie mojej mamy, so samozrejmosťou v hlase som odvetila: "Je právnička." Spomínam si na to, že sa ma pýtal na nejaký právnický termín a na platy oboch rodičov, na čo som odpovedala, že sa o tieto veci nazujímam.


Prešli sme aj na súrodencov, kde som opäť klamala. Vytvorila som dokonalú rodinu s otcom policajtom, matkou právničkou, mnou, mojou staršou sestrou a starším, dvadsaťtri ročným bratom (okrem iného budúcim vojakom). Nasledovala však situácia a vety, ktoré ma zarazili. Pýtal sa ma na život. Môj, aj mojich rodičov. Vraj, či moji rodičia žijú, alebo vedia žiť. Presne v tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo a usúdila som, že tento človek nie je len taký obyčajný úchyl. Bol chorý. A v konečnom dôsledku mi ho bolo ľúto.

Stanica, na ktorej sme mali spoločne s triedou vystúpiť, však stále neprichádzala a tak som naďalej trpela jeho zvedavé otázky a ponúkala mu falošné odpovede, z čoho som mala neskôr trochu výčitky, jeho zrak upierajúci sa na mňa, jeho snaživé nadväzovanie komunikácie v železničných tuneloch, jeho zádumčivú tvár, keď premýšľal, na čo sa ma ešte spýtať zabudol. Taktiež sme sa dostali aj k nemeckým vojskám a druhej svetovej vojne. Vravel mi zvláštne veci. Skutočne zvláštne. Netušila som, ako sa mám zachovať a tak som za zmenu témy bola viac ako vďačná. Konečne sme sa dostali na miesto, ktoré som si pamätala z cesty na výlet. "Prosím vás, je tu už moja stanica?" opýtal sa. Nie, nebola to stanica, na ktorej chcel vystúpiť. Z hrôzou som totiž zistila, že chce vystúpiť práve na stanici, kde ma už čaká môj skutočný otec s autom. Odhalil by, že som mu klamala a zistil by, že bývam niekde úplne inde. On si totiž celý čas myslel, že idem domov zo školy. Netušil, že rovno za mojím chrbtom sú moji hlasno sa zabávajúci spolužiaci a nevšímavé učiteľky zabraté do rozhovoru. Modlila som sa, aby si spomenul na inú stanicu, na ktorej mal vystúpiť. Zázrak - oznámil mi, že vystúpi skôr, ako chcel a tak sa so mnou rozlúčil. Pri rozlúčke povedal: "Dovidenia. A... prepáčte za otravovanie. Veľa šťastia do života," S týmito slovami sa pobral k dverám vlaku. Svoje vlhké dlane, ktoré som mala celú cestu položené v lone, som si položila na stehná a zhlboka si vydýchla. Chcelo sa mi plakať.

Vlak sa zastavil na stanici, kde mal dotyčný pán vystúpiť. Von som ho však nevidela. Zmocnil sa ma zlý pocit. Miesto, kde som mala vystupovať, ešte stále neprichádzalo. Čo však prichádzalo, bol opäť ten pán. Smeroval ku mne. Opäť. So slovami - "pri vás mi je najlepšie, slečna," - si opäť prisadol. Nevydržala som to. Ťarchu výčitiek z toho, že som klamala a že som stále nechcela uveriť, kým skutočne je. Zdvihla som sa, chytila do rúk batožinovú tašku, tašku na plece a so slovami - "už ma čakajú spolužiaci, dovidenia," - som zamierila rovno ku skupinke spolužiakov. Chlapci, čo sedeli za sedadlami za mnou, sa na mňa len veľavravne pozreli, akoby chceli povedať: "To klamstvo s tým policajtom, dobré! Dobre robíš, choď preč,". Ocitla som sa pri učiteľkách, ktoré nič netušili. Práve naopak, zasmiali sa na mne a s úsmevmi mi oznámili: "Vystupujeme až za chvíľu, čo sa plašíš,". Posadila som sa teda na voľné miesto ku spolužiakovi a cítila sa aspoň trochu bezpečne. Nikto nič netušil. Nikto.


Konečne som vystúpila z vlaku. Snažila som sa rýchlo dostať sa k nášmu autu, kde máš už čakal otec. Vedela som, že každú chvíľu sa objaví ten pán. A nemýlila som sa. Zjavil sa vo dverách vlaku ako nočná mora. Pridala som do kroku, no stál asi päť metrov predo mnou. Videl ma. Len mi zakýval a prehlásil: "Tak sme sa zase stretli", na čo odpovedala len strohé "No," a s úsmevom kráčala ďalej. Netuším, či sa za mnou ešte obzrel, bolo mi to jedno. Pri pohľade na môjho otca sa mi skutočne chcelo plakať. Takéto niečo som totižto zažila prvýkrát. Absolútne prvýkrát. A dúfam, že aj posledný. Celú cestu autom som mala pred sebou tie jeho orieškové oči, utrápený pohľad a nejasnú myseľ. Stále dookola som si premietala náš rozhovor a jeho prosbu: "Prosím, rozprávajte mi niečo, nech prejdem na iné myšlienky," ktorú vyriekol dívajúc sa na môj tričkom zakrytý dekolt. Vždy som túžila mať väčšie prsia. Príroda mi ich však zatiaľ nedarovala. To tričko, ktoré som mala v deň na sebe, mi na objeme pŕs len dodávalo. Napadlo ma to až v pohodlí a bezpečí domova. Ironicky som sa zasmiala, pretože som prišla na to, prečo tie väčšie prsia nechcem. Nestojím o ne. Teraz už nie.

S touto príhodou som sa nikdy nikomu nezdôverila. Netuším totiž, či toho pána ľutovať, alebo preklínať. Možno nebol zlý človek, alebo aspoň v to dúfam. Nikdy na toto nechcem zabudnúť. Čítate správne. Pretože som po prvýkrát dostala možnosť stretnúť sa so skutočným zlom vonkajšieho sveta. Naučila som sa, že nebezpečenstvo má veľa tvári, dokonca aj tých priateľských.
Napísané očami introvertky, ktorú táto skutočnosť viac ako len vykoľajila.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lana | Web | 2. července 2013 v 11:44 | Reagovat

Uf, skutočne silný príbeh. Naozaj netuším ako by som sa v tvojej situácií zachovala ja, asi by som spanikárila. Možno by ma ani vôbec nenapadlo klamať, keď som v nejakej situácií, ktorá má znervózňuje, jednoducho mi myseľ nepracuje. :D Každopádne, neviem si vysvetliť správanie toho pána. Neviem... možno bol chorý, osamotený a potreboval spoločnosť. Ako hovoríš, možno to nebol zlý človek.
Vlastne aj ja som raz stretla jedného staršieho pána, ktorý mal tiež podobné úmysly. Bola som so sestrou u zubárky a pri východe nás dobehol starší pán. Začal nám rozprávať rôzne rýmovačky až nakoniec to zakončil ,,Môžem vás zviesť domov, baby?". Vtedy ma oblial studený pot a rýchlo som sa pratala preč!

2 Lulu | E-mail | Web | 2. července 2013 v 11:56 | Reagovat

Hltala som jeden riadok za druhým čakajúc čo sa preboha stalo, ale som rada, že nakoniec to dopadlo dobre. :)

Podľa mňa je najlepšie v takejto chvíli hneď odísť alebo človeka len ignorovať. Ja sa pamätám na veľa ľudí, čo boli vo vlaku schopní rozprávať aj celú cestu od Košíc až po Bratislavu. Ja neznášam, keď mi niekto hučí do hlavy ak cestujem, chcem len klud a ticho. Takže väčšinou to robím tak, že si dám sluchátka do uší, pozerám sa von oknom a ľudí ignorujem. (Ale ak sú vo vlaku nejakí mladí chlapci, to už je niečo iné :D)

Mne sa niečo podobné stalo na letisku v Amsterdame, jeden pracujúci ma tam lámavou angličtinou spovedal, či mám priateľa, že kde som ho nechala, kam idem, odkiaľ som etc. Tak som mala čo robiť, kým som sa ho striasla.

Dobré je, že na takých miestach je veľa ľudí v tvojej blízkosti, takže má ťa kto "zachrániť".

3 Hani | bevintage.blog.cz | Web | 2. července 2013 v 18:30 | Reagovat

Při čtení tohohle článku mi lezl mráz po zádech. Nikdy bych si nepřála takovou věc zažít. A že jsi toho mohla zažít více. Je mi z toho.. divně. Já mám ale takový pocit, že většina dospělých chlapů jsou úchylové a tak se s nimi nebavím. Asi jsem divná. Nebo jen moc opartná kvůli těmhle vyprávěním. Chlap ve vlaku, panebože... Myslím si, že je špatně, že tě učitelky nehlídaly. Ale už nikdy nepojedu vlakem sama.
Jaké zvláštní věci se tě ptal? :O

A k tvému komentáři - Já vím, nebudu se trápit. Ale mne tak baví si vylévat pocity do článků.. tolik bych jich napsala, kdybych se nedržela. Však já se vlastně netrápím. Já hledám odpověď. :)

4 Licorne | la-vervain.blog.cz | E-mail | Web | 3. července 2013 v 11:09 | Reagovat

Panebože tak toto by som teda zažiť nechcela. Možno má pravdu možno bol chorý, ale takéto niečo zažiť to radšej nie. Mne sa raz stala podobná vec ked som bola vonku s kamarátkou. Nejaký starší pán za nami prišiel a podal nám karamelové lízatka už dva roky po záruke :D Potom, že ako sa voláme, kde bývame a najhoršie na tom bolo ked sa nás opýtal na telefonné čísla. Tiež sa nás vypytoval všetko. Bolo mi z toho až zle. Nakoniec som ukázala na nejaké auto, že tamto nás čaká môj otec. On uplne sčervenal, ale tváril sa akože to nevadí a tak sa nás nakoniec spýtal a kde tvoj ocko pracuje. Aj mňa ako prvé napadlo, že policajt. Vlastne ako policajt pracuje ujo takže v  tom taký rozdiel zase nie je :D No dobré tak je. Ten chlap ked to počul...v okamihu povedal tak dovidenia a rýchlym krokom zmizol. Chvíľu sa za nami ešte otáčal a tak sme kráčali smerom k autu. To auto sa, ale pohlo bez nás. On to videl a v tvári sa mu spravili vrásky. Smeroval naspäť ku nám. My sme len bežali. Teraz sa bojím, že toho muža opäť stretnem.

Nikdy takýmto ľudom nesmieme dávať pravá informácie, je super, že si mu dala falošné. Len je divné, že tie učiteľky nič nespravili. Nás majú vždy pod kontrolou dokonca nás stále sledujú. U nás by sa to stať nemohlo.

5 es ef | Web | 3. července 2013 v 11:32 | Reagovat

Ta druhá fotka je tak silná!

6 Beornottobe | Web | 3. července 2013 v 12:40 | Reagovat

Páni, silný příběh... Tohle bych vážně zažít nechtěla. Těžko říct, jestli ten pán byl nemocný nebo ne, ale podle toho, co píšeš naháněl strach a nevím, co bych na tvém místě dělala.
Já bych možná utekla od něj už dříve, protože k lidem, co se hodně vyptávají mám nedůvěru. Jsem taky introvert, takže bych to vnímala podobně jako ty.

7 Adelaine | Web | 3. července 2013 v 15:02 | Reagovat

Mám tenhle článek v prohlížeči otevřený už od včerejška, ale pořád jsem neměla čas si ho přečíst celý. Nakonec jsem přečetla. Je to vážně neskutečně zajímavý příběh, nebo možná ani ne, ale podala jsi to zajímavě. Myslmím si ale, že není VŮBEC důležité tomu pánovi dávat nějaká přízviska. Nutně rozdělovat jestli byl "hodný" nebo "zlý" nebo "úchyl" nebo "chudák". Nemusíš to přeci nijak pojmenovat. Asi to bylo zvláštní. Já bych mu zřejmě nelhala, nic úplně podobného se mi nestalo, ale poslední dobou nemám problémy mluvit s cizími lidmi, přeci jen mě neznají. Asi bych mu jen říkala nejasné odpovědi, ale popovídala bych si s ním ráda, protože staří lidé, i ty bláznivý, můžou vypustit zajímavá moudra. A ty to pak musíš jen nějak rozbalit a něco si z toho vzít. Myslím, že sis z toho snad něco vzala. Že je možná lepší nelhat, no a... ten zvláštní pocit z očí toho pána, kterej si nikdo z nás nemůže představit, protože jsi to zažila jen ty. :)

8 Sydney - tangleds.blog.cz | E-mail | Web | 3. července 2013 v 18:05 | Reagovat

Panenbože! Ver tomu že ja ako som to čítala som nedýchala. Popri čítaní som rozmýšľala, prečo tvoje knihy ešte nie sú vyložené v kníhkupectve? Tak úžasné napísané, prišlo mi to ako z Harryho Pottera vo vlaku. Ale toto bolo neskutočné. Na záver sa mi páčilo to že napísané očami introvertky. Títo ľudia, kde aj ja ako inak patrím (tak z 70%) čo je drila väčšina. Viem si predstaviť ako ťa to vykolajilo, a po celý čas som dúfala, že sa dozviem aký vlastne ten ujko bol.

Spočiatku mi prišiel ako ustráchaný pán, potom ako pedofil a násilník, neskôr zas ako na začiatku a potom zas ako pedofil a násilník. Ťažko povedať kto to vlastne bol. Neviem ani ako ťa pochváliť za klamstvá čo si si vymyslela :) Hoc sa osvedčilo aj teraz príslovie že lož má krátke nohy, ďaleko nezájde :D

Aj keď mám ako 80% ľudí v mojom veku problém že čítam a neviem o čom, stalo sa mi to aj pri tejto "filozifii". Stratila som sa v tom či si vlastne šla domov alebo dakde na výlet a tiež by som si tak strašne priala vidieť jeho tvár! :O

Mám len otázky. Po celý čas mal ruky v lone? Nemal ich prekrížené na hrudi? Nemal prekrížené nohy? A kam išli jeho pohľady? Na teba? Na zem? Von oknom? Či naopak do hora? To o človeku povie jeho aktuálne myslenie. Dúfam že ťa táto skúsenosť jedine posilnila! :)

9 Claire Drayen. | Web | 5. července 2013 v 20:38 | Reagovat

Vůbec se ti nedivím, že tě to vykolejilo, taky bych na to nemohla přestat myslet. Myslím, že nebyl úplně v pořádku, ať už v tom lepším slova smyslu nebo tom horším. Udělala jsi dobře, že jsi lhala, nikdy nevíš, co to může být zač, navíc cizím lidem do tvého života nic není. Já osobně bych mu toho moc neřekla, možná že by mi i po chvíli došla trpělivost a nějak ho odpálkovala právě slovy, že mu nemusím odpovídat, protože by se mě na takové věci ani neměl ptát.
Emočně mě to celkem zasáhlo, dokážeš věci vždycky tak dokonale poznat. Vžila jsem se do té situace za sebe a cítila trochu úzkost a nejistotu, nedůvěru. Tohle není zkušenost, za kterou by lidi zrovna dvakrát děkovali, ale je to zkušenost :)

10 Mavis E. Strix | E-mail | Web | 6. července 2013 v 14:47 | Reagovat

[8]: Neboj, týmto veciam sa venujem a tak som presne vedela, na čo myslí. O to viac ma to preto vykoľajilo!

Nie, ja som išla domov zo školského výletu, to len on si myslel, že idem domov z internátu, pretože netušil, že na druhej strane vlaku sedia moje učiteľky so spolužiakmi.

[3]: Tie zvláštne veci si nechápem pre sebe :)

11 Teeda | Web | 23. července 2013 v 15:04 | Reagovat

Já z toho jsem víc smutná než vystrašná. Už se mi párkrát stalo, že mě někdo takhle oslovil.. ale nakonec ta lítost převážila vždy...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama