The memories back to childhood

17. července 2013 v 0:31 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Som obklopená detskými dušami. Nech sa pokúšam akokoľvek brániť sa, ich detská naivita a hlava vysoko v oblakoch pomaly ale isto strhávajú aj mňa, v respektíve aktivujú moje spomienky na dobu, kedy som nepoznala niečo ako trápenie nad vecami, ktoré som vlastne zmeniť ani nedokázala. Spomienky na dobu, kedy som ešte pre samú seba bola dieťaťom. Moje detstvo bolo príliš rýchle. S odtupom času dokonca nadobúdam pocit, že takmer nijaké nebolo. Bežné dieťa v štyroch rokoch začína napríklad kresliť, no ja som už plnila stránky tenkého zošitu od starej mamy svojim drobným, roztraseným písmom a premýšľala, aké príhody a zápletky vymyslím pre svoju imaginárnu rodinu na papieri. V čase, keď som sa mala bezstarostne hrať na piesku s vedierkom a lopatkou v ruke som sa zamýšľala nad úplne inými vecami, ktoré ma mali napadať až o mnoho rokov neskôr. Odjakživa som bola veľmi vnímavá osoba, nič mi neuniklo a okoliu tieto fakty taktiež neunikali. Moji rovestníci začali opúšťať dvory svojich domov, aby sa išli k svojim kamarátom zahrať nejaké loptové hry. Ja som sedela a písala. Nepotrebovala som ich pozornosť ani prítomnosť, pretože nevedeli pochopiť, že pre mňa sú primladí.

Počas rokov, kedy som sa mala venovať Barbie bábikám, som ja bola už namíle vzdialená. V tých rokoch zo mňa bola uznávaná pani učiteľka. Nesmierne ma bavilo rozdávať malé biele nastrihané kúsky papiera na plachtu postele a predstierať, že pri každom kúsku papiera sedí nejaký žiak. Musela som na nich dávať pozor. Keď však prišli časy, kedy som sa mala k veciam naučiť stavať zodpovednejšie, prakticky to pre mňa bola len nejaká rekapitulácia uplynulých rokov môjho života.

Prišlo obdobie, kedy som sa nechala doslova prevalcovať a strhnúť davom. V tých rokoch som bola na prvý pohľad úplne obyčajné jedenásť až dvanásť-ročné dievča. Mala som podobné záujmy, počúvala som podobnú hudbu, napokon som si myslela, že ma moji rovesníci nejakým spôsobom dobehli, že nie som jediná, ktorá pri naháňaní nebaví. Pravda však bola taká, že nech som sa snažila akokoľvek neodlúčiť sa od davu, z toho davu som vyčnievala. Odnepamäti mám medzi svojimi rovesníkmi akýsi rešpekt, ktorý som si vybudoval bohvie čím. Pravdepodobne tým, ako som sa vo svojich jedenástich rokoch stavala voči ľuďom, situáciam, okolnostiam, životu. Možno som mala jedenásť, v skutočnosti som sa cítila na pätnásť. Keď prišiel prvý nepatrný náznak toho, že sa musím pohnúť ďalej a dospieť, pochopila som, že moje detstvo sa skončilo. Či som s tým spokojná bola, alebo nie.


Nasledujúce roky prebiehali pomerne rýchlo. Zaoberala som sa podobnými problémami, začínala som mať problém s niekym nadviazať komunikáciu pokiaľ išlo o osobu mne vekovo podobnú, prestala som chodiť medzi svojich kamarátov. Akoby som tie dlhé roky trúchlila za svojim nepodareným detstvom, ktoré bolo na jednej strane nádherné, no na druhej strane kruté. Nádherné, pretože som mala možnosť rásť, byť tým, kým som v tú dobu chcela byť, mala som podporu na každom jednom kroku. Mohla som myslieť akokoľvek jednoducho a byť akokoľvek naivná, vždy sa našiel niekto, kto to toleroval a dúfal v moju budúcnosť. Krutá, pretože som vyrástla príliš rýchlo, príliš rýchlo som rozumela reči dospelých ľudí a mnohé veci mi veľmi ublížili. Častokrát som počúvala nepríjemné poznámky na môj vhľad. S detskou dušou to vie spraviť peklo. Nevedela som, ako sa s tým vyrovnať, čo bola vlastne predzvesť toho, čo sa o ďalšie dva roky nato udialo.

Túto pasáž by som najradšej preskočila, napokon - každý z nás máme aj tú temnejšiu stránku. Dalo by sa tvrdiť, že moja temnejšia stránka prišla s 13. narodeninami. Akoby naschvál. Trvala dostatočne dlho na to, aby som na ňu nemohla zabudnúť. Paradoxne, tieto roky mi priniesli najviac.

A dnes? Dnes už ani zďaleka nie som dieťa. Nie som však ani dospelá. V mysli sa mi netuším prečo objavila veta - pristará na rozprávky, no primladá na prehry. Moje detstvo je teda už dávno preč. To, že som bola odjakživa vyspelejšia, považujem za šťastie v nešťastí. Mnohé deti totiž verili na rôzne čarovné veci, kdežto ja som v tú dobu už vedela, že niečo také je len vymyslená báchorka uponáhľaných dospelých. Nebola som dostatočne naivná. Možno to moje detstvo urýchlilo v takej veľkej miere. Ja som zaň však vďačná. Ako som už niekoľkokrát spomínala, všetko má svoj dôvod a musím priznať, že dôvod, prečo sa celé toto dialo, som už našla a je viac ako pádny. Neľutujem to, že už nie som dieťa. Možno ma niekedy pochytí nostalgia za tými krásnymi časmi, no jednoznačne nie ľútosť.

Pretože ľudia, doba a skutočnosti sa menia. Spomienky však nie. Zvlášť na také čarovné roky prežité v koži ničnetušiaceho dieťaťa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bohemiandesire. | Web | 17. července 2013 v 11:32 | Reagovat

nádherný článok. a vo väčšine prípadov v ňom nachádzam samú seba. ako by som to písala ja. len s tým rozdielom, že ja som až tak šťastne detstvo nemala. a tiež som už do školy šla hrdá, že viem písať (nie všetko, ale vedela som). dostávala som jediná včeličky, lebo som už vedela aj čítať, čo mojim rovesníkom zatiaľ robilo veľký problém. ja som už dávno mala príbeh v čítanke prečítaný. a nikdy som nemala veľmi zapotrebu chodiť s nimi von a podobne. asi ani teraz taká nie som. som skôr samotársky typ (len teraz už neviem, či je to dobré, alebo zlé)

2 Caw | Web | 18. července 2013 v 11:01 | Reagovat

úžasnej článek...ted ale moc nevím, co na to říct, protože já v takové situaci nikdy nebyla. Měla jsem prostě dětství jako každej jinej. myslím ale, že ani to tvé dětství nebylo nijak zlé, i když proběhlo tak rychle a jak říkáš, dělala jsi to, co jsi v ten moment dělat chtěla a chovala ses na tolik, na kolik ses cítila a to ti podle mě dalo spoustu výhod do budoucna...určitě na své dětství vzpomínej s radostí, i když nebylo ideální, protože určitě se tam najdou i ty pěkné chvilky, u někoho bohužel ne:(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama