Srpen 2013

See your future in dreams? Possible!

31. srpna 2013 v 21:27 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Tak som sedela na drevenej lavici, vdychovala ťažký, prefajčený krčmový vzduch, počúvala štrnganie pohárov a zhon krokov osôb, ktoré pratali zo stola poháre po návštevníkoch, medzi všetkým počúvala prakticky neznáme dievča po svojej pravici, ako mi horlivo rozpráva o sebe, svojom živote a svojej váhe. Prikyvovala som sa a snažila som sa pôsobiť ako ten najdokonalejší poslucháč, ktorému neunikne ani najmenší detail, no v skutočnosti som naozaj netúžila po niekoho spoločnosti, zvlášť po spoločnosti tak spoločenského a konverzáciemilujúceho človeka. Môj pohľad blúdil kadekde, až zastal niekde pri výhľade von z okna. Vtedy sa to všetko spustilo - bol to môj sen! Automaticky som pozrela na tvár dievčaťa, zrazu sa mi zrak vrhol smerom k barovému pultu na dve niečo si pýtajúce dievčatá a celé sa to zakončilo šepotom nejakého mena, ktorý vychádzal z úst toho dievčaťa. Volala na psa, to meno bolo anglické. Presne ako v mojom sne, ktorý sa mi sníval asi tri týždne dozadu. Sedela som na drevenej lavici, vedľa seba mala úplne neznáme dievča s blond vlasmi a modrými očami, vnímala som, ako mi niečo rozpráva, potom mi zrak padol niekam vonku, kde som tiež rozoznala podobné črty z realitou a snom, neskôr som sa pozrela na barový pult, pri ktorom stále tie dve dievčatá a napokon som počula, ako to dievča vedľa mňa napoly šepotom vyslovuje nejaké anglické meno. Jessica.

Nie, bola som triezva, plne pri zmysloch. Skutočne som dnes zažila zvláštny pocit. Akoby ma opúšťal zdravý rozum. Viete si to predstaviť? Zistiť, že presne toto sa vám snívalo? Dokonca si presne pamätáte na tvár vedľa vás sediacej osoby a dokonale viete, čo bude nasledovať... Desivé, dokonca viac ako len desivé! Vlastne si ani nepamätám, čo bolo potom. Silne pochybujem o tom, že som na mojej tvári prejavila nejaká emócia, ktorá by niečo prezradila. Avšak, vnútri vo mne explódovala bomba!

Aby som ujasnila všetky potrebné záležitosti, dnes som bola pozvaná na koncert jednej známej slovenskej speváčky, ktorá mala vystúpiť v podniku kamarátkiných rodičov. Introvert v spoločnosti - v tomto duchu sa to celé z môjho uhla poľadu nieslo. Necítila som sa tam pohodlne, no všetko som šikovne skrývala za veľkorysé, nervózne úsmevy. Prekážali mi pohľady ľudí, prekážal mi ten cigaretový vzduch, prekážala mi tá veľká spoločnosť. Každopádne však môžem priznať, že som opäť zažila nové veci a opäť som o niečo skúsenejšia. Keď som prežila spomínaný koncert a spolu s ostatnými organizujúcimi sedela v prednej miestnosti podniku, myslela som si, že všetko podstatné mám za sebou. A vtedy sa objavil ten sen... Vlastne, vtedy sa stala tá spomínaná situácia, o ktorej píšem tento článok. Môžem tvrdiť, že dnes som sa presvedčila o tom, že ľudská bytosť svoju budúcnosť môže vidieť v snoch. Skutočne môže.

Odjakživa som tvrdila, že verím na rôzne nadprirodzené veci, ktoré sú považované len za obyčajné mýtusy. Taktiež som vždy verila na niečo ako médium, ktorým človek môže ovládať myseľ druhého človeka. Nech to znie akokoľvek choromyselne, skutočne verím v to, že som ten moment už zažila. Akoby mi niečo chcelo niečo naznačiť... Alebo som jednoducho len príliš paranoidná.

Zmätená, vydesená, vykoľajená...

Homeless

29. srpna 2013 v 21:21 | Mavis Eveline Strix |  Úsudky
Každým dňoch ich počet narastá. Stretávame ich na každom kroku - na uliciach, na námestiach, v blízkosti nákupných centier, v okolí našich domovov - sú takmer všade. Bezdomovci a ľudia, ktorí stratili domov. Niektorí možno ani nevedia, aký pocit to je - mať domov a cítiť sa niekde skutočne v bezpečí. Ľudské osudy a cesty sú rôzne. Niekto sa zriekol domova na úkor vecí, ktoré ho duševne či fyzicky ničia. Nájdu sa však aj takí, ktorí svoj domov opúšťajú len veľmi ťažko a v krutej skutočnosti sa zrazu nachádzajú ako ľudia bez strechy nad hlavou.

Nemôžem sa zbaviť akejsi ľútosti pri každom stretnutí alebo zhliadnutí bezdomovcov. Premýšľam nad ich životmi a nad tým, za čo všetko vlastne môžem byť vďačná. Zároveň si však uvedomím, ako veľa zlých vecí sa na svete deje. Keď sa samotný človek ocitá na ulici...


Osobne som s nijakým človekom bez domova nemala možnosť prehodiť čo i len pár slov. Vždy rozprávali predovšetkým oni, ak sa to doslova žobranie dá nazvať rozprávaním. Už niekoľkokrát sa mi totiž stalo, že spoza mňa vyšla nejaká pani, bola celá špinavá a dosť zapáchala. Naklonila sa ku mne, pozrela mi do očí takým tým krehkým, prosebným pohľadom a opýtala sa: "Mladá slečna, nemáte aspoň desať centy?" Z jej očí však nešla úprimná prosba. Tie peniaze nemala v pláne minúť na chlieb. Nie - chystala sa za roh, do nejakej z krčiem a tam rozflákať aj to málo peňazí, ktoré za deň bohvieakým spôsobom získala. To všetko jej išlo len z očí.

V súvislosti so spomínanou paniou sa mi v mysli vynorila aj jedna spomienka, tentokrát s pánom, taktiež bezdomovcom. Sedel pri múre jednej schátranej budovy a hral na harmonike, myslím. Vyzeral tak úboho! Vyžarovala z neho túžba po lepšom živote a akási sebanenávisť za to, čo si spôsobil. Prvýkrát som ho minula, no keď som ho o pár dní stretla opäť, na úplne inom mieste, opäť s harmonikou v ruke, presvedčila som sa o tom, že ten človek bol skutočný bezdomovec. Pamätám si na to, ako som mu do nejakej plastovej misky vhodila dvadsať centov - jedinú hotovosť, ktorú som mala v tej chvíli pri sebe. Navždy si zapamätám ten pohľad. Z vďaky by mi zniesol aj modré z neba.

Keď som s odstupom času tieto dva druhy ľudí bez domova porovnala, dospela som k záveru, že aj v tejto skupine ľudí sa nájdu "tí dobrí" a "tí zlí". Opäť však musím prísť na fakt, ktorý vraví, že aj keď o "dobrých" a "zlých" vieme, máme vo zvyku ich všetkých hádzať do rovnakého vreca. Vraj, bezdomovec ako bezdomovec. Pritom však zabúdame, že nie každý bezdomovec svoj domov opustil vlastnou vinou.

Napokon, sami nevieme, čo nám život prinesie...

Croatia I.

27. srpna 2013 v 7:10 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Dovolenka pri mori s fotoaparátom v ruke vám zabezpečí vyše sedemsto fotografii. Aspoň pokiaľ ide o mňa. Kam sa pozriete, tam vidíte neopísateľnú krásu chorvátskej prírody, ktorá očarí nielen vaše oči, ale aj objektív fotoaparátu. Ako som spomínala vyššie, fotografii mám "za plné vrece", a tak som sa rozhodla rozdeliť ich do troch rôznych článkov. Keďže som času ani dátumu nejako nevenovala pozornosť, fotografie nebudem rozdeľovať podľa dní. Ku každej však napíšem krátky komentár, aby ste z týchto mojich foto výplodov mali niečo aj vy. Prvá časť, teda táto, je viac-menej rozbehová, v ktorej príliš moc more nedominuje, no sľubujem, že v tej druhej vám to vynahradím.

Chorvátsko je okrem mora charakteristické aj vysokým pohorím zvanom Velebit, ktoré Chorvátsko delí na vnútrozemskú časť a prímorskú oblasť. Na fotografii môžte vidieť práve časť z tohto úžasne veľkého a fascinujúceho pohoria.



What if...?

25. srpna 2013 v 18:27 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Napadli ma výčitky svedomia za to, že som tak nemožne nemožná, pokiaľ ide o blog a jeho aktualizáciu. (Náhodou) som sa dostala k jednému z tagov, ktorý nesie názov "What if...?", v preklade "Čo keby...?", ku ktorému som sa dostala vďaka blogu jednej mladej slečny. Aby som bola absolútne úprimná, nerada sa zapájam do rôznych tagov a záležitostí tomuto podobným, no veľmi ma zaujali samotné otázky a v hlave sa mi začali tvoriť odpovede na ne. Prišlo mi to celkom vhod, zvlášť po tak dlhom šere článkov, ktoré tú za posledné týždne nastalo. Odpovedala som úprimne, tak, ako som to momentálne cítila. Pravdepodobne sa na tom za pár rokov celkom fajn zasmejem, uvidíme.

1. Čo keby si bola na jeden deň mužom?
Vzala by som všetky svoje peniaze a celý deň prežila niekde v meste, medzi ľuďmi. Prechádzala by som sa davmi a zdravila neupravené, sklesnuté a tiché dámy, usmievala by som sa na všetkých naokolo a ukázala, že nie všetci muži myslia len na ženy, jedlo a televíziu. Otvorene by som priznala, čo cítim a zbytok dňa prežila s dievčaťom, ktoré by ma zaujalo tým, aká je vo vnútri, nehľadiac na jej zovňajšok. Počas celého dňa by som, samozrejme, využívala všetky mužské vymoženosti, ktoré sú ženám nedostupné.

2. Čo keby si mala len jedno prianie?
Bola by som v rozpakoch a pravdepodobne by som dlho uvažovala, ako ho využiť. Nakoniec by som však vyriekla: "Aby som bola skutočne šťastná." Pretože keď je človek šťastný sám, šťastní sú aj ľudia pri ňom a šťastným sa stáva aj jeho život.

3. Čo keby si stretla samú seba v štyridsiatke?
Videla by som úspešnú, šťastnú a silnú ženu, ktorá ma prácu svojich snov, ľudia poznajú jej meno, pretože dopomohla ľudstvu k šťastnejšiemu životu, má pri sebe partnera, o akom odjakživa snívala a žije tak, ako vždy chcela. Rada by som s ňou prehodila pár slov o našej spoločnej minulosti a o ceste k šťastnému životu.

4. Čo keby si si mohla vybrať dobu v akej chceš žiť?
Úprimne - bola by to akákoľvek iná, len nie táto aktuálna. Rada by som nazrela do každej jednej, napokon - každá jedna je aj niečim zaujímavá. Rovnako tak má každá jedna aj mínusy. Každopádne si však myslím, že pokiaľ by som sa dostala do doby Pocahontas, cnelo by sa mi za niektorými vymoženosťami 21. storočia. Aby som napokon odpovedala na otázku - možno by som si vybrala práve 18. až 19. storočie, no celkom určite by to bol začiatok 20. storočia - dadaizmus, John Lennon, Albert Einstein či Marilyn Monroe.

5. Čo keby si si mohla vybrať ako chceš vyzerať?
Učím sa milovať seba samú takú, aká som. Preto môžem tvrdiť, že svoje zelené oči, jamky na lícach, farbu vlasov či mihalnice by som nikdy nevymenila. Čo by som však s radosťou vymenila sú moje nohy a úprimne napísané - postavu. Bola by som zelenooká, hnedovlasá, vysoká, nie úplne štíhla ale predsa štíhla, charizmatická slečna.


Again in same nightmare

25. srpna 2013 v 11:15 | Mavis Eveline Strix
Opäť, zas a znovu doma.
Chorvátsko bolo krátke, teplé, slané a viac-menej oddychové.
Pomaly ale isto sa aklimatizujem a pripravujem na to, že realita na mňa stále čaká. Áno, ešte stále ju to baví.
Ocitám sa opäť v tej istej nočnej more, z ktorej sa hádam už nikdy neprebudím.

Ostatne, mám pre vás množstvo fotografii, už menej času a minimum chuti upraviť ich a zverejniť, preto tu straším len takýmto článkom o ničom a zároveň o všetkom.

Všetko k aktuálnemu stavu.
Len som sa chcela ozvať, že som teda definitívne doma.

Desivá symetria - Audrey Niffeneggerová

22. srpna 2013 v 8:44 | Mavis Eveline Strix |  Knihy
Originálny názov: Her Fearful Symmetry
Autorka: Audrey Niffenegger
Žáner: román
Pôvod: Veľká Británia

Dátum prečítania: 11.8.2013

Anotácia:
V Desivej symetrii sa podivuhodne splietajú osudy dvoch párov identických dvojčiat. Angličanky Elspeth a Edie sa kedysi z neznámych dôvodov pohádali a od chvíle, keď Edie odišla s manželom do Ameriky, sa nevideli. Keď Elspeth v Londýne zomrie na rakovinu, odkáže celý svoj majetok vrátane krásneho bytu sestriným dcéram Julii a Valentine. Tie majú práve dvadsať jeden rokov a sú "zrkadlové dvojčatá" - Valentina má syndróm situs inversus (všetky orgány a črty má zrkadlovo prevrátené). Podľa podmienok tetinej poslednej vôle sa musia do bytu nasťahovať a rok v ňom žiť, aby naň získali plný nárok. Pod dvojčatami žije Elspethin partner Robert, historik, ktorý píše dizertačnú prácu o viktoriánskom cintoríne Highgate, s ktorým dom susedí. Nad nimi zase býva čudák Martin, ktorý trpí vážnou obsedantno-kompulzívnou poruchou, takže nevychádza z bytu. Nerozlučné dvojčatá postupne spoznávajú nielen Londýn, ale aj svojich susedov. Krehká a submisívna Valentina sa zblíži s trúchliacim Robertom, extrovertná a bezohľadná Julia zase s Martinom, ktorého nedávno opustila milovaná manželka.

Valentina túži vymaniť sa z Juliinho područia a začať žiť vlastný život, nezávisle od sestry, ale Julia to odmieta. Obe však zakrátko zistia, že v byte s nimi ešte niekto býva: Elspethin duch...

Novela - Slová v nás

18. srpna 2013 v 7:01 | Mavis Eveline Strix |  Básne-nebásne
Pred mnohými týždňami som niekoľkokrát spomínala, že sa mi Múza zďaleka vyhýba. Ja som ju však predsa len našla a namiesto oplieskania ju o stenu som z nej vypáčila aspoň tú trochu nápadov, ktoré s ňou zostali. Skončilo to touto novelou, ktorej názov som vymýšľala skutočne na poslednú chvíľu. O čo ide? Ťažko povedať. Využila som totiž svoju úbohú situáciu na to, aby som napísala toto dielo. Nie je dokonalé, no po dlhom čase zo mňa konečne niečo vyšlo, niečo kreatívne, myslím. Aby som sa ešte predsa vrátila k menšej anotácii, ide o mladé dievča, ktorému sa dar písania vymyká z rúk.

Skutočne som sa snažila, vložila som do toho veľa pocitov a samozrejme, kúsok zo seba. Spolieham sa na to, že nebudete hľadieť na rozsah diela a predsa si to prečítate. Každopádne, všetko je teraz už len vo vašich rukách a myslím, že na úvod som napísala až-až.


Z pootvoreného okna hosťovskej izby k nej doliehal zvuk bijúcich kostolných hodín. Oznamovali, že je čas obeda. V izbe bolo nepríjemne horúco a nepomáhala ani klimatizácia, ktorá síce nepatrila medzi vychytané novinkové modely, no bojovala statočne. Ona sedela za masívnym dreveným stolom z čias Márie Terézie a uprene hľadela na prázdny kus papiera pred sebou. Ruky mala opreté o stôl a podopierala si nimi svoju špicatú bradu. Pôsobila tak ponuro, na jej tvári sa však okrem malých kvapôčiek potu nezráčilo takmer nič. Telom tu síce bola, no jej myseľ opäť cestovala.
Písala. Vždy takto vyzerala. Žiadna horlivosť. Aspoň nie počas minulých troch mesiacov. Trápila sa preto, napokon - strácala slová, čo je navlas rovnaké ako pre bežného človeka strácať kľúče od domu - bez nich sa predsa domov jednoducho nedostanete.
Stál som v otvorených dverách a i naďalej ju pozoroval. Odhalila ma skôr, ako som sa stihol pripraviť a uviedla ma do rozpakov. Ešte nikdy som ju počas písania nevyrušil.
"Ahoj," vzdychla si. Nevyzerala nahnevane, skôr utrápene. Ako keď vám oznámia, že dostávate výpoveď z práce. Myslím, že aj to by niesla ľahšie.
Oprel som sa o zárubňu a skrížil ruky na prsiach. Určite som pôsobil zvláštne. "Prepáč, že vyrušujem, ale stará mama Anne ma po teba poslala. Vraj máš zabudnúť na slová, pretože tie ťa neuživia, a ísť sa radšej naobedovať," odovzdal som správu.
Usmiala sa. "Bože, tá stará mama. Nikdy neverila v silu slov," pokrútila hlavou. Mala pravdu - stará mama neverila v to, že slová môžu niekomu zarobiť na živobytie. Akoby starý otec zarábal na živobytie inak. Pamätám sa, že pred pár rokmi sa tí traja kvôli tomuto pohádali. Boli to najhoršie Vianoce vôbec.


Marcelo objavuje skutočný svet - Francisco X. Stork

16. srpna 2013 v 5:55 | Mavis Eveline Strix |  Knihy
Oficiálny názov: Marcelo in the Real World
Autor: Francisco X. Stork
Žáner: román - dráma z reálneho života
Pôvod: Amerika

Dátum prečítania: 11.5.2013

Anotácia:
Marcelo Sandoval počuje hudbu, ktorú nikto iný počuť nemôže. Je to jeden z prejavov autistickej poruchy. No jeho otec tomu nikdy celkom neveril, ani hudbe, ani Marcelovej odlišnosti. Prinúti Marcela brigádovať cez leto v podateľni svojej právnickej firmy, aby ho zapojil do skutočného sveta. Tu Marcel spoznáva Jasmine, ktorá ho učí rozumieť, čo je to súťaživosť, žiarlivosť, hnev i túžba. No až obrázok dievčaťa s polovicou tváre ho privedie do skutočného sveta plného trápenia, nespravodlivosti a naučí ho, ako s tým všetkým bojovať. Tento jedinečný príbeh je príbehom o láske, práve a nespravodlivosti, ale najmä oslavou hudby, ktorú počuje každý z nás vo svojom vnútri.

I'm going away, again

14. srpna 2013 v 11:02 | Mavis Eveline Strix
Čaká vás čisto informačný článok.
Ako som sa už niekoľkokrát behom tohto aj minulého týždňa zmienila, od 14. augusta, teda od dnešného dňa, až po 24. alebo 25. augusta budem opäť odcestovaná, opäť v Chorvátsku.
Vzhľadom na málo času, ktorý som posledný týždeň mala, som nestihla dokopy nič poriadne pripraviť, preto som prednastavila len tri články - recenziu, novelu a opäť recenziu. Spolieham sa na to, že 25. augusta sa vám už ozvem s novými zážitkami z dovolenky.
Toľko k organizácii blogu na najbližšie dni, vám prajem ešte pekný zvyšok týždňa a celkovo - rýchlo ubiehajúcich prázdnin.

Majte sa krásne, vidíme sa 25. augusta!




Distance

12. srpna 2013 v 8:44 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Nenávidím diaľku. Nikdy som sa nad ňou príliš nezamýšľala. Prišla mi len ako jedna z abstraktných vecí, ktoré sú súčasťou ľudského života. Až do jedného okamihu. V mojom živote nastalo uvedomenie, kruté uvedomenie - ľudia, ktorí pre mňa tak veľa znamenajú a čas prežitý s nimi je pre mňa ten najkrajší, sú zároveň tak ďaleko. Delia nás kilometre, moria, cesty, rieky, kopce, množstvo iných ľudí a faktov. Jediná prekážka, ktorá nám bráni stretávať sa, je diaľka. To je to, čo nás delí. Pri tom ide o tak prostú vec! Ako také niečo vôbec môže zabrániť človeku stretnúť sa s človekom? V dvadsiatom prvom storočí? Na niektoré veci je veda a technika ešte stále prikrátka.

Pokiaľ tejto záležitosti dáte pár svojich minút, zistíte, že ide o nesmierne absurdnú vec. Predstavte si vzdušnú vzdialenosť medzi akýmikoľvek miestami. Predstavte si akékoľvek miesta na mape. Nezdá sa to byť tak ďaleko. Prstom po mape dokážete za pár minút precestovať celý svet a vôbec pri tom nehľadíte na diaľku. Dovolím si tvrdiť, že mnohí na niečo také vlastne vôbec ani nemysleli.


Nebolo by úžasné, keby niečo také ako diaľka nikdy neexistovalo? Keby sme mohli slobodne ísť kamkoľvek, s kýmkoľvek, na akokoľvek dlhú dobu? Boli by sme otvorení slobodným voľbám, cítili by sme vietor vo vlasoch a zažívali skutočné životy. Diaľka nám to nedovolí. Diaľka nám nedovolí byť s osobami, s ktorými si želáme byť najviac. Diaľka ničí vzťahy. Diaľka pokúša ľudskú trpezlivosť a vytrvalosť. Diaľka nehrá v prospech ľudí. Diaľka hrá proti ľuďom. Vo väčšine prípadoch. Na svete sa dejú rôzne veci a niekedy práve diaľka zachraňuje životy. Ako každá jedna záležitosť v živote, aj diaľka má dve strany - dobrú a zlú. V tomto prípade však neplatí, že pesimista vidí tú zlú a optimista tú dobrú. Len realista dokáže vidieť obe strany diaľky. Potvrdzujem teda, že sa zo mňa stáva nevyliečiteľný realista po dobu neurčitú.

Niečo vo mne chce, aby som pripísala vetu, ktorá priam kričí z môjho vnútra, drie sa von a chce, aby bolo toto celé ukončené práve ňou - diaľka kráča ruka v ruke s odlúčením.