Novela - Slová v nás

18. srpna 2013 v 7:01 | Mavis Eveline Strix |  Básne-nebásne
Pred mnohými týždňami som niekoľkokrát spomínala, že sa mi Múza zďaleka vyhýba. Ja som ju však predsa len našla a namiesto oplieskania ju o stenu som z nej vypáčila aspoň tú trochu nápadov, ktoré s ňou zostali. Skončilo to touto novelou, ktorej názov som vymýšľala skutočne na poslednú chvíľu. O čo ide? Ťažko povedať. Využila som totiž svoju úbohú situáciu na to, aby som napísala toto dielo. Nie je dokonalé, no po dlhom čase zo mňa konečne niečo vyšlo, niečo kreatívne, myslím. Aby som sa ešte predsa vrátila k menšej anotácii, ide o mladé dievča, ktorému sa dar písania vymyká z rúk.

Skutočne som sa snažila, vložila som do toho veľa pocitov a samozrejme, kúsok zo seba. Spolieham sa na to, že nebudete hľadieť na rozsah diela a predsa si to prečítate. Každopádne, všetko je teraz už len vo vašich rukách a myslím, že na úvod som napísala až-až.


Z pootvoreného okna hosťovskej izby k nej doliehal zvuk bijúcich kostolných hodín. Oznamovali, že je čas obeda. V izbe bolo nepríjemne horúco a nepomáhala ani klimatizácia, ktorá síce nepatrila medzi vychytané novinkové modely, no bojovala statočne. Ona sedela za masívnym dreveným stolom z čias Márie Terézie a uprene hľadela na prázdny kus papiera pred sebou. Ruky mala opreté o stôl a podopierala si nimi svoju špicatú bradu. Pôsobila tak ponuro, na jej tvári sa však okrem malých kvapôčiek potu nezráčilo takmer nič. Telom tu síce bola, no jej myseľ opäť cestovala.
Písala. Vždy takto vyzerala. Žiadna horlivosť. Aspoň nie počas minulých troch mesiacov. Trápila sa preto, napokon - strácala slová, čo je navlas rovnaké ako pre bežného človeka strácať kľúče od domu - bez nich sa predsa domov jednoducho nedostanete.
Stál som v otvorených dverách a i naďalej ju pozoroval. Odhalila ma skôr, ako som sa stihol pripraviť a uviedla ma do rozpakov. Ešte nikdy som ju počas písania nevyrušil.
"Ahoj," vzdychla si. Nevyzerala nahnevane, skôr utrápene. Ako keď vám oznámia, že dostávate výpoveď z práce. Myslím, že aj to by niesla ľahšie.
Oprel som sa o zárubňu a skrížil ruky na prsiach. Určite som pôsobil zvláštne. "Prepáč, že vyrušujem, ale stará mama Anne ma po teba poslala. Vraj máš zabudnúť na slová, pretože tie ťa neuživia, a ísť sa radšej naobedovať," odovzdal som správu.
Usmiala sa. "Bože, tá stará mama. Nikdy neverila v silu slov," pokrútila hlavou. Mala pravdu - stará mama neverila v to, že slová môžu niekomu zarobiť na živobytie. Akoby starý otec zarábal na živobytie inak. Pamätám sa, že pred pár rokmi sa tí traja kvôli tomuto pohádali. Boli to najhoršie Vianoce vôbec.


Jemne sa odtiahla od masívneho písacieho stola a preložila si pavú nohu cez ľavú. S historicky zariadenou izbou vytvárala dokonalý harmonický celok. Čierne vlasy pohodené na útlom chrbte, sivé oči plné tajomstiev, jemné broskyňové pery a elegantný postoj voči ľuďom. Bola výnimočná každým jedným detailom.
"Sadni si, ak sa plánuješ zdržať," pokynula mi a pozrela kamsi za mňa. Odlepil som svoje ľavé rameno od zárubne a so stále prekríženými rukami prešiel oproti stolu. Pritiahol som si jedno z kožených kresiel a pomaly sa usadil.
Z jej pohľadu som vycítil, že čaká, kedy začnem. Mal som hneď niekoľko vecí, ktoré by som s ňou mohol prebrať, no tušil som, že jej odpovede budú strohé. Posledné dni nevnímala konštatovania ľudí okolo seba.
Jedno som si však odpustiť nemohol. "Už...," pozrel som na a nadvihol bradu. Aj ona sa naň zahľadela.
"Nie. Absolútne nie," pokrútila hlavou.
Odpoveď som dostal, aj keď som ju už dávno poznal.
"Posledné dni sa so mnou niečo deje. Akoby ma všetky kvalitné myšlienky a nápady obchádzali. Sedím tu, hľadím na ten prekliaty kus ničoho a neviem nájsť začiatok," spustila.
Slnečné lúše prenikajúce cez veľké balkónové okno z izby vymyzli, akoby jej chceli dať najavo, že s ňou súcitia.
"Sám vieš, ako veľa pre mňa písanie znamená. Je to ako ponor do pokojnej hladiny oceánu. Necítiš nič, pocit úplnej slobody ťa omámi a ty... si jednoducho ty," nadvihla obočie a pozrela na snehovo-biely strop.
Spisovatelia sú zvláštni ľudia. Vravel to už starý otec. V jeho osudný deň ho našli pri zažltnutom papieri s vtáčim brkom namočeným do atramentu. Bola presne ako on. jej oči, akoby som hľadel do tých jeho.
"Deje sa niečo?" naklonila sa cez stôl tesne ku mne.
"Ja len... podobáš sa na starého otca," cyšiel som s pravdou von a uškrnul sa. aj jej sa zachveli plecia a odhalila pravidelný rad jemných zubov.
"Za normálnych okolností by som ti dala bratranské zaucho, no výnimočne máš pravdu," priznala a nepokojne sa zamrvila na svojom karamelovom kresle.
"Pamätáš sa, keď sme k nemu ako deti chodievali na prázdniny?" nadhodila. Na tie momenty sa zabudnúť nedá.
"Samozrejme, že si to pamätám."
"Aj on mával problémy s písaním," vzdychla si.
"Viem. Posledný rok pred smrťou takmer stále niečo písal. Akoby chcel dohnať spisovateľské krízy vo svojom živote," poznamenal som zamyslene. Iba ticho prikývla. Nemal som dojem, že jej táto debata vyhovuje.
"Škoda, že sa s ním nemôžem pozhovárať. Vedel by, čo robiť," hlesla.
V krku mi navrela hrča. Asi kvôli spomienkam na starého otca. Obaja sme ho mali veľmi radi. Raz, keď som mal sotva sedem rokov, pristihol som ich pri spoločnom rozhovore. Sedela mu na kolenách, čierne vlasy mala zapletené do dlhého vrkoča a v ruke držala počarbaný list papiera. Boli presne v tejto miestnosti. Rozhliadol som sa po nej, akoby som si chcel pripomenúť staré časy.
Hrča v krku rástla.
"Nie je to zvláštne?" zasmiala sa cez slzy. Pozrel som na ňu, no i naďalej zostal sedieť. Po líci sa jej kotúľala obrovská slza a nezastavila ju ani vráska úsmevu pri jej ústach. Napokon sa nečujne stratila kdesi na podlahe.
"Ako veľmi sa veci menia?" hádal som.
Pokrútila hlavou a rukou si utrela pravé oko. "To, ako rýchlo človek stráca a získava," smrkla.
Niekde vnútri som tušil, čo má namysli, ale cítil som, že jej potreba vyrozprávať sa je väčšia. A tak som zostal mlčať.
"Keď starý otec umrel," začala, no zarazila sa. Hľadala inú cestu ako začať. "V ten deň, keď...," pozrela mi do očí, "akoby sa kdesi hlboko do môjho vnútra ukryla časť z neho. Čítam vety, ktoré píšem a nemôžem sa zbaviť pocitu, že tie vety sú jeho," chytila do rúk popísané papiere nikde v ľavej časti stola.
"To preto nemôžem písať," teraz sa už nadobro rozplakala. Slzy jej nekontrolovateľne tiekli po tvári a ramená sa jej začali chvieť. Vstal som z kresla, obiešiel masívny stôl a ocitol sa priamo pri nej. Objal som ju a čakal, kým sa upokojí. Do izby opäť prenikli slnečné lúče, rovnako silné a živé ako predtým. Pomaly som sa od nej odtiahol a i naďalej čakal.
Vtom si utrela uslzené oči do svojicha malých dlaní a uprela svoj pohľad na mňa. Nechcel som ju viac trápiť otázkami, preto som na ňu len ticho hľadel. Nemo otvorila ústa a znovu ich zavrela. Chvíľu akoby hľadala silu na pokračovanie nášho rozhovoru. Keby som ju už odmalička nepoznal, možno by som sa ju snažil zastaviť, no vedel som, že by to bolo zbytočné.
Preglgla a opäť sa pokúsila prehovoriť: "Konečne som to priznala nahlas." I naďalej som čupel po pravej strane jej karamelového kresla a nemo objímal operadlo ruky.

"Mala som to podozrenie každý jeden krát, keď som si sadala za tento stôl," bezmocne sa nadýchla a vydýchla. "Všade počujem jeho slová o tom, ako sa zo mňa stane úspešná spisovateľka. Ibaže... ibaže takýmto činom nadobúdam pocit, že som ho sklamala," opäť ďalšie slzy. Rýchlo som jej ich utrel prostým šmahom ruky. Teraz prišiel rad na mňa.
"Nesklama si nikoho, za to sa môžem osobne zaručiť," potichu som sa postavil a oprel sa o kreslo tak, aby som jej hľadel priamo do očí. "Starý otec bol človek, ktorý pre nás oboch veľa znamenal. To, že do teba vkladal veľké nádeje, je oprávnené, pretože jednoznačne vedel, čo robí." Chcela protestovať, no ja som rýchlo zdvihol ukazovák ľavej ruky a ona stíchla. "Jeho slová sú aj tvoje a tvoje slová sú aj jeho. Preto cítiš jeho chýbajúcu prítomnosť omnoho viac ako ja. Medzi vami je niečo silnejšie, ako medzi obyčajným zosnulým a pozostalým. Medzi vami sú slová a sila slov. To je to, čo vás spája. To je to, pre čo ste sa obaja narodili!" takmer som vykríkol. "Chyba nie je v tom, že svoj dar strácaš. Chyba je v tom, že neveríš v seba samú a svoju schopnosť písať," zakončil som.

Jej pohľad smeroval niekde za mňa, presne tak, ako pri mojom príchode do miestnosti. Argumenty zabrali. Potichu prikyvovala a pritom kĺzala pohľadom po celej miestnosti. Napokon nadvihla kútiky úst a pošepky prehovorila: "Každému jednému spisovateľovi prajem mať nablízku takého úžasného človeka, akým si ty, Daniel," takmer nečujne sa ku mne naklonila a tuho ma objala, ako za starých čias.
Keď objatie konečne ochablo, jemne som sa od nej odtiahol a prinútil sa precitnúť. Izba. Stara mama Anne. Obed. "Myslím, že by bolo fajn už zísť dole," naznačil som. Na jej tvári sa zráčil výraz ako pri prebudení. Tiež precitla a prikývla. Prešiel som teda ku dverám. Nikde za sebou som však nepočul jej kroky, čo ma prinútilo otočiť sa a skontrolovať, či je všetko naozaj v poriadku.
Našiel som ju opäť zasunutú pri písacom stole, s modrým perom v ruke a prázdnym papierom položeným na stôl. "Stará mama bude celá bez seba, no odkáž jej, že tu mám ešte nejakú prácu," veľavravne sa na mňa usmiala a ja som jej úsmev opätoval.

Naposledy som na ňu chápavo mrkol a napokon dodal: "Veľa šťastia, Lavender."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama