Září 2013

Success unrelated with normality

29. září 2013 v 12:58 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Lewis Carroll, Vincent van Gogh, Kurt Cobain, Charles Dickens, Isaac Newton, Ludwig van Beethoven, Michelangelo, Wolfgang Amadeus Mozart, Hans Christian Andersen, Victor Hugo, Abraham Lincoln, Mark Twain, Victor Hugo, Ernest Hemingway...

Známe osobnosti mnohých dôb. Spisovatelia, výtvarníci, slávni vynálezcovia, skladatelia a hudobníci, silné osobnosti storočí. Čo majú všetci títo páni spoločné? Jednak to, že sa stali celosvetovo známymi, uznávanými a obdivovanými. Toto vidí každý jeden z nás - jednoduchý fakt, s ktorým sa denne oboznamuje na internete, v knihách, v učebniciach. Avšak existuje niečo, čo sa o daných umelcoch neuvádza príliš často, a síce ich silné psychické poruchy a problémy.

Kto by to povedal, že slávny, obdivovaný, podľa všetkého aj bohatý Kurt Cobain, spevák legendárnej kapely Nirvana, trpí depresiami? Veď ho miluje a uznáva viac ako polovica sveta, robí to, čo ho baví, človek by si myslel, že žije svoj sen. Aká je skutočnosť? Heroín, úzkostné stavy, depresie, samovražedné sklony.

Hans Christian Andersen - na jednej z internetových stránok som sa dočítala, že už ako mladý mal aféru s malým dievčatkom, do ktorého sa zamiloval. K deťom mal veľmi blízky vzťah, o čom svedčili aj jeho diela, ktoré boli prevažne určené deťom. Po tomto všetkom dostal od spoločnosti krutý štítok - pedofil. Opäť - slávny, úspešný a uznávaný muž, ktorého i cez to všetko dostihli psychické problémy a jeho život nebol nikdy šťastný.

Ďalšou formou psychickej poruchy, konkrétne bipolárnej poruchou, trpeli osobnosti ako napríklad Mark Twain, slávny autor knižného diela Princ a bedár; Ludwig van Beethoven, skladateľ a hudobník, autor Deviatej symfónie; Vincent van Gogh, holandský maliar, autor obrazu Krik, ktorý napokon spáchal samovraždu; či dokonca Isaac Newton, človek, ktorý prvýkrát definoval teóriu sily a gravitácie. Znie to neuveriteľne, ale všetci títo páni, ktorých je v konečnom dôsledku ešte ďaleko viac, trpeli veľmi silnou formou psychickej poruchy.


A prečo som sa rozhodla oboznámiť vás o tomto všetkom? Pretože v jedno upršané popoludnie, keď som premýšľala nad tým, či by nebolo dobré na pár piatkov zavesiť svoju silne spisovateľskú kariéru na klinec v dôsledku rastúcej depresie a pomerne úzkostných stavov, sa v mojich mozgových bunkách náhle zjavila veta vraviaca - pozri, asi je v poriadku, že neprežívaš práve dobré obdobie. Ani tvoj Kurt Cobain nebol šťastný, a je legenda. Dokonca ani taký Andersen nemal bohvieako fajn život a pozri, kam to dotiahol. Úspech jednoducho s normálnosťou nesúvisí, srdiečko. A o niečo neskôr som narazila aj na citát, ktorý tvrdil niečo v tom zmysle, že umenie nevzniká v pestrých chvíľach ľudského života. Pobavila som sa, pretože to bolo niečo ako potvrdenie mojej náhlej myšlienky. Pokiaľ ste teda spisovateľ, hudobník, výtvarník alebo akýkoľvek človek venujúci sa akémukoľvek druhu umenia, depresie a úzkostné stavy vo vašom živote sú podľa všetkého v poriadku.

Preto netreba hádzať flintu do žita, ako by povedal môj starý otec. Keď vám na dvere zaklope nie príliš závideniahodná nálada, pozvite ju dnu, poriadne z nej vyplieskajte všetko, čo sa vám dá a možno stvoríte niečo, čím sa zapíšete do dejín. Pretože spoločnosť nechce počúvať len o sladkých rečiach a sľuboch. Omnoho viac potešíte zlomené duše ľudí, tým, že svoje vlastné duševné rozpoloženia vložíte do svojich diel. Každý si v nich nájde to, čo mu chýba a čo hľadá. A vy sa zároveň zbavíte aspoň kúsku z veľkého kameňa svojho vnútorného trápenia. Veľa šťastia!

Umelci sú jednoducho zvláštni ľudia... Úplne iní, na akých nás dokážu rodičia svojou výchovou pripraviť.

Some important facts

27. září 2013 v 21:39 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Netradičný design - netradičné obdobie. Vážení, asi takto by som mohla vhodne opísať aktuálnu situáciu, v ktorej sa nachádzam. Blogové články vystriedali wordovské, do ktorých si píšem všetko to, čo do tých blogových dať nemôžem. Chuť na písanie vystriedala chuť na bielenie chladničky. Všetko je nejako opačne, ale som spokojná.

Čo to znamená pre tento blog? Jednoduchú záležitosť - nebude tak často aktualizovaný, ako bol. Príliš som si ho zhýčkala. Cestou do školy som premýšľala nad tým, koľko voľného času na daný deň mám. Výsledok mojej analýzy - žalostne málo času na to, čomu som sa cez prázdniny venovala úplne bežne. Opäť moje dni tvorí predovšetkým škola a veci okolo nej. Gymnázium nie je základná škola, ale to vedia pochopiť len gymnazisti.

Okrem iného sa vám ešte musím zdôveriť s tým, ako ma opäť raz obchádza múza. A vlastne aj chuť. Na písanie, na fotografovanie, hádam na všetko. Stáva sa zo mňa úplny umelecký antitalent. Zabíjam literatúru! Ale to vlastne novinka nie je...

Ostatne vám prajem príjemný víkend, týždeň, mesiac.
* * *
A aby som zdôraznila úplnú abnormalitu tohto výplodu, neunúvala som sa ani z obrázkom.

Useful nonsenses

27. září 2013 v 21:22 | Mavis Eveline Strix
keď hodnotím knižné diela

kuchyňa a ja

Krvácajúce srdce

27. září 2013 v 21:19 | Mavis Eveline Strix
denníček, denníček, denníček

keď ma navštívi slabšia chvíľka alebo len filozofujem nad zmyslom života

Croatia III.

24. září 2013 v 18:05 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Prichádza zima, slnko sa začína javiť ako rarita a mňa pri obmedzenom množstve času strávenom na počítači napadlo, že ešte stále som nezverejnila tretiu a zároveň poslednú časť fotografií z Chorvátska. Opäť som pripojila aj krátke, jednoduché popisy, ktoré vám toho síce veľa nepovedia, no predsa mám lepší pocit z toho, že sa článok nebude ponevierať v trápnom tichu, bez slov. Pokiaľ by ste mali záujem, môžte si pozrieť prvú a druhú časť fotografií. Na úvod by hádam stačilo, uvidíme sa zase za pár dní, pravdepodobne.

Počas celodenného výletu loďou na Kornati nás priamo na mieste privítala skupinka rybičiek.



I wish that autumn lasted forever

21. září 2013 v 17:40 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Vážení, začala jeseň. Je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie, aj keď úprimne napísané, má veľkú konkurenciu v zime. Ešte som sa nerozhodla, ktoré z týchto dvoch období mi je bližšie. Isté je teda zatiaľ len to, že jeseň už máme tu. Čo to znamená pre bežného človeka? Že dáva zbohom balerínkam alebo šortkám a pomaly ale isto oprašuje kúsky zo svojej "zimnej kolekcie". Čo to znamená pre Mavis Eveline? Že nabehne do lesíka a vybije sa na tých stovkach farieb a napoly holých stromoch, ktoré budú k dispozícii jej objektívu. Takto vyzerá jej ideál. Aká je skutočnosť? Nevie sa k tomu dokopať!
Bohužiaľ, je to tak - nemôžem sa donútiť zbaliť všetky tie veci okolo môjho milovaného zrkadlového fotoaparátu, vyšľapať si kúsok do kopca a čo-to zaznamenať do svojej "jesennej kolekcie" fotografií. Začínam si uvedomovať, že takýmto činom mi jeseň ujde. Síce som s ňou dosť dobrá kamarátka, ako som písala vyššie, čakať na mňa večne nebude. Koniec-koncov, fotografovať už zosušené listy a depresívne pôsobiace prírodné úkazy medzi jeseňou a zimou naozaj nie je bohviečo, takže by som sa mala rozhýbať!

Rozhýbať by som sa mala vo viacerých veciach. Ja sa však aj naďalej tvárim, že mám čas. To je ďalší dôvod, pre ktorý si prajem, aby tu jeseň zostala naveky. Baví ma takto žiť - mať niečo stále pred sebou, pri každom rannom vstávaní vedieť, že som o kúsok bližšie k tomu, čo chcem a pri každom zaspávaní zaspávať so vzrušením z toho, čo mi zajrajší deň prinesie. Príde mi to omnoho zmysluplnejšie ako len nejaké dúfanie.

photography by JimmyJam75

A aby to nevyzeralo tak, že sa zo mňa stala jedna lenivá stredoškoláčka, pochválim sa vám tým, že som dnes zaobstarala obed. Dámy a páni, varila som! Jednak obed a jednak seba samú, pretože som skúšala niečo, na čo som sa už dlho chystala - polievku. Vyzeralo to jednoducho, ale až neskôr som si uvedomila, že poriadne vlastne ani neviem, čo to všetko obsahuje, v respektíve ako to uložiť do hrnca tak, aby sa všetko uvarilo a zároveň neprevarilo. S malou dučiškou som nakoniec vypínala šporák s plným hrncom polievky, netušiac, ako moje dielo chutí. Nemalo nijakú chuť, tak ma napadlo hodiť tam bujón. Chuť nabrala na intenzite a ja som sa hrdosťou doslova dusila. Aby som rodičov, ktorí boli medzičasom na hubách, nešokovala len polievkou, rozhodla som sa pre palacinky. O ich príprave v tomto prípade pomlčím, no napokon boli jedlé. Áno, napokon...

Ehm, dodávam ešte, že som čarodejnica! Vyčarovala som si jednotku z matematiky! Na písomke som absolútne pohorela, násobila som jablká s melónmi a paradajky s orechmi, no čudujsasvete, mám jednotku! Najpravdepodobnejšie som mala viac šťastia ako rozumu. Napokon, nie nadarmo sa hovorí, že hlúpi majú šťastie. Usmívající se

...so I say, I'm actually quite alright

19. září 2013 v 16:21 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Články, ktoré sa mi podarilo vyprodukovať za poslednú dobu, konkrétne za posledný týždeň, priam prekypovali depresiou, negativitou a pesimizmom. A tak si vravím, čo som to, dopekla, za človeka?! Stále pre niečo fňukám (netvrďte, že nie!), hľadám chyby v perfektných veciach a svoj život vidím len v tých sivých farbách. Prečo? Aký mám na to dôvod? Mladé dievča, ktoré má hádam všetko, čo by malo mať - a je na tak zlej ceste pokaziť si celý život!

photography by victorstd8

Myslím, že si zaslúžim potlesk za to, že som si niečo takéto uvedomila. Pretože ja prakticky nijaký dôvod na to, aby som svet videla tak tmavo, nemám. Neexistuje nijaký. To, že sa mi sem-tam niečo nepodarí alebo nevyjde podľa mojich predstáv predsa nie je dôvod na pomaly, no celkom isto, samovražedné myšlienky! Rútila som sa do pekiel, zase raz. Niekedy mi môj život príde ako klasická paródia na všetko, čo sa vám vynorí v hlave. Ale na druhej strane, koho život je celý dokonalý? Ukážte mi jedného. Ukážte mi človeka, ktorý je každý deň maximálne pozitívne naladený, ktorý v živote nikdy neprešiel ťažkým obdobím, ktorý nemáva slabšie dni. Keď teda dospejeme k záveru, že taký človek medzi nami (zatiaľ) nie je, uvedomíme si aj to, že neexistuje zlý život. Existujú len zlé dni. A nech ich je akokoľvek veľa, treba kráčať ďalej. Napokon - jeden z múdrych osobností istého storočia prehlásil, že aj pád "na držku" je krokom vpred. Prečo nie?

A prečo toto celé vlastne píšem? Pre seba. Keď sa opäť dostanem do akéhosi biednejšieho stavu, tento článok si prečítam a možno si nakoniec uvedomím, že som mala pravdu. Možno mi to nakoniec prinavráti chuť do pozitívnejšej stránky môjho života, mojej mladosti. A preto si vlastne vravím, že sa mám celkom fajn. A že vás mám najradšej na tomto svete, pretože vy ste moje záchranné kolesá v hodine dvanástej. Vidíte? Pri písaní tohto článku som si vybavila ďalší tucer vecí, za ktoré môžem byť vďačná. Normálne ma zastihla hanba za tie dva strašné články, ktoré odplašili hádam každého druhého človeka. Pravda, všetko zlé je na niečo dobré. Žeby sa zo mňa opäť stával optimista?
A nie, noazaj na ničom nefičím, som úplne čistá.

“Memories warm you up from the inside. But they also tear you apart.”

17. září 2013 v 17:05 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Cítim sa zle. Po prvýkrát som si to uvedomila počas cesty autobusom domov. Konečne som mala za sebou ďalší deň školy a premýšľala nad tým, čo všetko ma zajtra čaká. Po oknách stekali kvapky dažďa, na sedadle priamo predomnou sedel nejaký mladík, hlasno počúval nejakú disco hudbu a civel von z okna. Bola som obklopená tlmenými rozhovormi ľudí. Už vtedy som mala nejaký zvláštny pocit z toho, ako sa cítim. Pri pohľade na ten dážď a vietor som cítila akúsi nirvánu, akoby som bola paralizovaná, slastne som si vychutnávala ten pohľad na katastrofu za oknom. Som depresívna. Tak znel verdikt. Už niekoľkrát som sa nad tým zamýšľala, či je naozaj všetko to dobré vo mne skutočné, alebo si to len nahováram kvôli lepšiemu pocitu zo samej seba. Dnes sa ukázalo, že všetko to, o čom som sa snažila presvedčiť seba samú, je len vymyslená fikcia mojej snáď navždy spomienkami polámanej duše.

Pripadám si ako vypálená žiarovka. Vyzerám ako všetky ostatné žiarovky, celkom použiteľne. Akonáhle by ste ma však skúsili zapojiť do obvodu, svetlo by sa k vám nedostavilo. Vlastne by sa k vám nedostalo takmer nič. Akurát tak možno tiché výkriky o pomoc.
photography by MAVIS EVELINE STRIX

Som teda optimista? Učividne nie. Nedokážem veriť v tie pekné veci. Nedokážem to už pozoruhodne dlhú dobu a pritom žijem úplne normálne, ak sa to tak dá nazvať. Slzy skryté za úsmev, pocity uväznené niekde za žalúdkom, pravá tvár na kilometre vzdialená. Hanbím sa za seba. Hanbím sa za to, kto som. Cítim som nehorázne nepotrebne, prázdno. A pritom mám všetko. Irónia? Niekedy to všetko k šťastiu proste nestačí, v respektíve netreba... Hlavne pokiaľ to všetko nezahŕňa to najdôležitejšie - lásku. Ako si môžem naivne myslieť, že niekto bude ochotný mať ma rád? Keď samú seba rada nemám? Pred pár minútami som sa dostala k fotografiám z tohto leta, konkrétne z Chorvátska, kde som bola s ním. Chcem to všetko späť. Pri ňom som mala pocit, že som možno naozaj pekná a dôležitá. A teraz? Nemám silu na napísanie tej vety...

Spomienky nás zahrejú, no dokážu nás aj raniť. Mňa tie dnešné ranili, možno práve preto som vyprodukovala článok, aký som vyprodukovala. A to som pred dvoma dňami ďakovala všetkým svätým aj nesvätým za to, že ma chránia pred depresiami a inými nepotrebnými vecami. Bola som hlúpa, keď som si skôr nepripustila to, že trpím závažnými problémami. Už dlhšiu dobu som si uvedomovala, že sa so mnou deje niečo, čo v poriadku vôbec nie je. Ja som to však ignorovala, ako napokon všetko týkajúce sa môjho vlastného dobra. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že môj život je jedna veľká paródia.

Niekedy by som najradšej na všetko zabudla a premenila sa na bytosť bez minulosti.

“Why do beautiful songs make you sad?" - "Because they aren't true." - "Never?" - "Nothing is beautiful and true.”

15. září 2013 v 12:53 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Ako prezerám všetky možné blogy, stále viac a viac sa stretávam s pojmom "depresia". Sused tvrdí, že je to vraj stav mysle, nijaká neliečiteľná choroba. Pravdepodobne depresiou nikdy netrpel. Nech je akokoľvek, tento článok o depresívnom období nebude, teda určite nie o tom mojom. Nezvyk, viem. Väčšinu času totiž niečim ako depresie trpím, no teraz ma to nejako obchádza. Nechcem myslieť na to, čo bude, keď to celé vypukne... Zatiaľ si vychutnávam to slastné obdobie medzi prichádzajúcou katastrofou a veľkým treskom. A je mi celkom fajn. Ráno vstávam priskoro, jedla sa nezdráham, nútim sa začať už konečne cvičiť, snažím sa pripraviť sa na rôzne učenie, do ktorého sa mi seriózne nechce a v neposlednom rade - tvárim sa, že horlivo vybavujem svoj študentský pobyt v Kanade. Aká je potom skutočnosť, keď sa len tvárim? Skutočnosť je taká, drahí priatelia, že všetko ostalo na mŕtvom bode. Vyzerá to tak, že s tým bude ešte oveľa viac roboty, ako som si pôvodne myslela a verte mi, snažila som sa na to pozrieť úplne optimisticky. Možno sa v najbližších dňoch dočkám nejakého človeka, ktorý mi vyklopí všetko, čo o tejto záležitosti musím vedieť, prípadne za mňa vybaví všetky tie papierové formality. Teraz som už príliš veľký optimista, však? Nevadí, nádej vraj umiera posledná.


K v septembri veľmi rozoberanej téme - škola - sa vyjadrovať v tomto článku nejdem. Nemám to v pláne. Nestálo by to za nič, akurát by som vás už úplne unudila rôznymi báchorkami o tom, ako veľmi sa snažím dostať do kolektívu, ako sa mi to sem-tam podarí a ako vážne všetko okolo toho beriem. Mala by som sa naučiť brať veci s väčším nadhľadom, nepripúšťať si všetko tak blízko k srdcu. A potom prečo som taká citlivá, sakra! Ako vravím, na túto tému pomlčím. Napokon, spomínala som to vyššie - depresie ma momentálne (zatiaľ) obiehajú, preto ich nechcem pozývať dobrovoľne. Aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že na tom bilingválnom gymnáziu by mi bolo lepšie. Bohvie, prečo sú veci tak, ako sú...
Prečo som vybrala taký zvláštny nadpis tohto článku? Pretože mi prišiel pravdivý. Ani ja neverím "nádherným" piesňam, ktoré sú plné imaginárnej pravdy. Prečo? Pretože mi dávajú falošnú nádej na to, aby som verila, že veci môžu byť krásne a pravdivé zároveň. V tomto smere som neskutočne naivný človek.

Napokon musím pripísať, že sa ospravedlňujem za ďalší biedny článok, no cez týždeň som plne zamestnaná školou (ha-ha) a pokiaľ ma predsa len niečo napadne, nejako neviem, ako to rozviť ďalej, do nejakej zmysluplnej a čitateľnej úvahy. A aby som bola úplne úprimná - klávesnica sa mi vymyká spod kontroly, zasekáva sa medzerník a preto musím písmenka doslova zbierať po celom článku. Uznajte sami, že to človeka bohovsky odradí!

Nejako neviem nájsť koniec...
Arrivederci!

Colours and black-and-white

12. září 2013 v 17:25 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Keď chce človek všetky svoje pocity vyhodiť zo svojho vnútra prostredníctvom fotografii. Asi takto by sa dala nazvať séria fotografií, ktorá na vás čaká v celom článku. Mám pocit, že vznikli okolo 8. septembra. Bol to dosť zamračený a upršaný deň - bola som vo svojom živle. Čierno-biele fotografie sa k tomu hodili viac než čokoľvek iné. Neskôr ma napadlo zabaviť sa s farbami. Už dlho som nepocítila ich hrejivé chvenie - to vysvetľujú tie farebnejšie fotografie, ktorých zas až tak veľa nie je. Ďalej by sa dalo tvrdiť, že všetko to, čo nájdete nižšie, zachytáva môj život v priebehu minulého a vlastne aj začiatok tohto týždňa. Viac-menej.

Je ťažké určiť tému, na ktorú boli dané fotografie zhotovené. Keď sa na ne totiž pozornejšie zahľadíte, nájdete v tom nejaký zmysel, som si tým viac ako istá.

Obzvlášť hrdá som na v poradí štvrtú fotografiu, teda fotografiu mojej ruky. Pripomína mi mnoho a okamžite som sa do nej zamilovala. Podotýkam, že ide o moju ruku. Aspoň niečo na svojom tele je ako-tak fotogenické. Thanks God!