“Memories warm you up from the inside. But they also tear you apart.”

17. září 2013 v 17:05 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Cítim sa zle. Po prvýkrát som si to uvedomila počas cesty autobusom domov. Konečne som mala za sebou ďalší deň školy a premýšľala nad tým, čo všetko ma zajtra čaká. Po oknách stekali kvapky dažďa, na sedadle priamo predomnou sedel nejaký mladík, hlasno počúval nejakú disco hudbu a civel von z okna. Bola som obklopená tlmenými rozhovormi ľudí. Už vtedy som mala nejaký zvláštny pocit z toho, ako sa cítim. Pri pohľade na ten dážď a vietor som cítila akúsi nirvánu, akoby som bola paralizovaná, slastne som si vychutnávala ten pohľad na katastrofu za oknom. Som depresívna. Tak znel verdikt. Už niekoľkrát som sa nad tým zamýšľala, či je naozaj všetko to dobré vo mne skutočné, alebo si to len nahováram kvôli lepšiemu pocitu zo samej seba. Dnes sa ukázalo, že všetko to, o čom som sa snažila presvedčiť seba samú, je len vymyslená fikcia mojej snáď navždy spomienkami polámanej duše.

Pripadám si ako vypálená žiarovka. Vyzerám ako všetky ostatné žiarovky, celkom použiteľne. Akonáhle by ste ma však skúsili zapojiť do obvodu, svetlo by sa k vám nedostavilo. Vlastne by sa k vám nedostalo takmer nič. Akurát tak možno tiché výkriky o pomoc.
photography by MAVIS EVELINE STRIX

Som teda optimista? Učividne nie. Nedokážem veriť v tie pekné veci. Nedokážem to už pozoruhodne dlhú dobu a pritom žijem úplne normálne, ak sa to tak dá nazvať. Slzy skryté za úsmev, pocity uväznené niekde za žalúdkom, pravá tvár na kilometre vzdialená. Hanbím sa za seba. Hanbím sa za to, kto som. Cítim som nehorázne nepotrebne, prázdno. A pritom mám všetko. Irónia? Niekedy to všetko k šťastiu proste nestačí, v respektíve netreba... Hlavne pokiaľ to všetko nezahŕňa to najdôležitejšie - lásku. Ako si môžem naivne myslieť, že niekto bude ochotný mať ma rád? Keď samú seba rada nemám? Pred pár minútami som sa dostala k fotografiám z tohto leta, konkrétne z Chorvátska, kde som bola s ním. Chcem to všetko späť. Pri ňom som mala pocit, že som možno naozaj pekná a dôležitá. A teraz? Nemám silu na napísanie tej vety...

Spomienky nás zahrejú, no dokážu nás aj raniť. Mňa tie dnešné ranili, možno práve preto som vyprodukovala článok, aký som vyprodukovala. A to som pred dvoma dňami ďakovala všetkým svätým aj nesvätým za to, že ma chránia pred depresiami a inými nepotrebnými vecami. Bola som hlúpa, keď som si skôr nepripustila to, že trpím závažnými problémami. Už dlhšiu dobu som si uvedomovala, že sa so mnou deje niečo, čo v poriadku vôbec nie je. Ja som to však ignorovala, ako napokon všetko týkajúce sa môjho vlastného dobra. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že môj život je jedna veľká paródia.

Niekedy by som najradšej na všetko zabudla a premenila sa na bytosť bez minulosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Infinity | Web | 18. září 2013 v 13:50 | Reagovat

Hrozně mě mrzí, že se cítíš takhle.. Moc bych ti přála, abys byla veselejší. Ale deprese jsou hrozné, někdy se jich prostě nedá zbavit.. A věř tomu, že jsi skvělá holka a já bych byla hrozně ráda, kdyby sis víc věřila a abys věděla, že jsi výjimečná. Měla by sis to říkat každý den.
Protože jen to, jak jsi napsala tento článek, je umělecké dílo.

2 Lana | Web | 18. září 2013 v 14:47 | Reagovat

Je mi veľmi ľúto, že sa takto cítiš, ale ono to tak nejak k životu patrí. Netuším prečo, prečo musíme mať hnusné, sivé dni, počas ktorých máme pocit, že tu pre nás nikto nie je, ale vždy, naozaj vždy sa to obráti na dobré a na každého sa usmeje šťastie. Si skvelé dievča a si neskutočne výnimočná! Už len tvoj celý blog dokazuje to, že naozaj si úžasný človek :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama