Říjen 2013

Liebster Award

31. října 2013 v 10:48 | Mavis Eveline Strix
Nemám v úmysle začínať sľubmi, prejdem radšej rovno k činom. Slečná zvaná Lana ma nominovala do "Liebster Award". O čo ide? Verte mi, ani ja som do tejto chvíle nemala nijaké tušenie. Článok bude sám o sebe dosť rozsiahly, predovšetkým na aktuálne pomery môjho písania článkov, takže prejdem rovno k podstate.


Pravidlá Liebster Award:
• Povedz o sebe 10 vecí
• Odpovedzte na 10 otázok bloggerky, ktorá vás nominovala
• Vymyslite 10 otázok pre tých, ktorých budete nominovať
• Nominujte 5 blogerov, ktorí majú menej než 200 pravidelných čitateľov
• Informujte blogerov o tom, že ste ich nominovali

10 vecí o mne:
1. Nemám rada identitu a fakt, že ma ľudia poznajú.
2. Nerozumiem si s ľuďmi v mojom veku.
3. Uprednostňujem knihy pred filmami, samotné filmy príliš neobľubujem. Výnimku tvoria zmysluplné filmy, ktoré sú obsahovo aj graficky úplne v poriadku. Som náročná.
4. Nemám príliš veľa priateľov.
5. Som hrdá na svoje zelené oči, pretože mám pocit, že tvoria veľkú súčasť mňa samej.
6. Prajem si mať pri sebe nejaký zápisník a pero, kdekoľvek som. Denne ma napadne nespočítateľné množstvo myšlienok, ktoré by som si najradšej hneď na mieste poznamenala.
7. Verím v silu Vesmíru.
8. Neustále na sebe hľadám chyby.
9. Ako malé dieťa som bola veľmi sebavedomá, momentálne to o sebe tvrdiť nemôžem.
10. Viem toho oveľa viac, ako toho poviem.

Otázky od Lany:
1. Aká kniha, ktorú si čítala ťa úplne dostala a donútila zamyslieť sa nad životom?
2. Akú zlú vec by si na svete zrušila?
3. Vedieš si denník?
4. Mala si niekedy pocit, že ti nikto nerozumie - dokonca ani ty sama?
5. Človek, ktorý ťa inšpiruje?
6. Chcela by si žiť v zahraničí alebo preferuješ rodnú zem?
7. Obľúbený čaj?
8. Momentálne najobľúbenejšia pesnička?
9. Je nejaká vec, ktorú by si chcela raz v živote skúsiť, ale bojíš sa?
10. Najobľúbenejší film, ktorý môžeš pozerať stále dookola?

Odpovede:
1. Pred nejakým časom som dočítala knižku s názvom "Prežiť". Bolo to o dievčati, ktoré trpelo samovražednými sklonmi po smrti svojho otca, ktorý sa rovnako ako jeho vlastný otec, zabil. Kvôli mnohým pokusom o samovraždu bolo dievča poslané do nejakého ústavu, ďaleko od domova. Na Vianoce ju však pustili domov. Zaumienila si však, že domov už nepríde, v respektíve príde mŕtva. Mala v úmysle otráviť sa v lietadle liekmi. Avšak, nestihla to, nakoľko lietadlo stroskotalo niekde v zasnežených horách a ona spoločne so svojim spolucestujúcim, chlapcom, prežila. V tej chvíli tam bol krásne zobrazený pud sebazáchovy. Uvedomila som totiž, že nechce umrieť, že chce bojovať. Tá kniha ma veľmi zaujala a dala mi veľmi, veľmi veľa.

2. Na svete by som zrušila množstvo vecí a aby som bola úprimná, práve toto je asi najťažšia otázka zo všetkých. Moja odpoveď však bude - zlo, násilie, vojny a čokoľvek s týmto späté.

3. Viedla som si, ale príliš dlho mi to nevydržalo. Momentálne si nijaký denník teda nevediem.

4. Bude to znieť ako klišé, ale takýto pocit mám v poslednej dobe takmer stále. Nemám v úmysle rozoberať tu svoje aktuálne rozpoloženia psychiky a ducha, každopádne musím odpoveď kladne, teda áno.

5. Na svete je veľa ľudí, ktorí ma inšpirujú. Kurt Cobain, John Lennon, Bob Dylan, Marilyn Monroe, kapela Rise Against a mnohí, mnohí ďalší. Asi by bolo správne napísať meno jedného z rodičov a vlastne by som nebola až tak vedľa, ak by som priznala, že aj oni ma inšpirujú.

6. Jednoznačne zahraničie.

7. Zelený. Bez akejkoľvek príchute, jednoduchý, čistý a horký zelený čaj.

8. Čokoľvek od Nirvany alebo Bullet For My Valentine. Stala som sa na nich závislá!

9. Chcela by som prísť za určitými ľuďmi a do očí im povedať všetko, čo som dosiaľ nemohla. Všetko - chválu, kritiku, všetko to, čo viem ja o nich a oni nevedia. Niekoľkokrát som sa o to pokúšala, ale zistila som, že mám strach. Netuším z čoho... Možno predsa len tuším - bojím sa myšlienok iných ľudí a bojím sa toho, ako zareagujú na moje slová. Bojím sa, že ich zraním a že prídem aj o to málo, čo mám.

10. Ako som spomínala vo faktoch o sebe, filmy príliš v láske nemám, no jednoznačne môžem stále dookola pozerať akékoľvek diely Harryho Pottera.

Otázky pre vás:
1. Si spokojná so svojim životom?
2. Prečo si sa rozhodla blogovať?
3. Aký je tvoj názor na dnešnú generáciu?
4. Podarilo sa tie niekedy napísať niečo, na čo si bola skutočne hrdá?
5. Preferuješ spoločnosť?
6. Aký je tvoj najobľúbenejší jazyk?
7. Máš doma nejaké domáce zviera?
8. Aký je tvoj vzťah s rodičmi?
9. Ako vypĺňaš svoj voľný čas?
10. Aký druh ovocia máš najradšej?

Nominované blogy:

"I wanna run and escape from your prison, but when I leave I feel like something is missing"

26. října 2013 v 17:12 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Je skutočne pravda, že som späť?

Vážení, áno, je to pravda. Aby som k vám bola úplne úprimná, nie som stopercentne presvedčená o tom, že blog sa, v repsektíve ja, sa vrátim do starých koľají, ale budem sa o to aspoň pokúšať. Prinajmenšom. Nech som sa však akokoľvek skúšala utiecť pred písaním na blog a blogovaním samotným, nikdy sa mi to nepodarilo, ani len z časti. Vždy som nadobudla pocit, že jedna časť zo mňa chýba, alebo ju niekto zavrhujem a nedávam jej šancu dýchať. A to ma ranilo, však ma poznáte...

Preto som si povedala, že sa skúsim vrátiť späť, nech to vyzerá akokoľvek. Momentálne uprednostňujem "súkromné" písanie, teda písanie mimo blogu. Akosi nemám náladu prezentovať svoje myšlienky širokej verejnosti. Ale musím sa k tomu vrátiť späť, už len z lásky k sebe a k tomu, čo ma naozaj baví. Stal sa zo mňa otrok milióna vecí, ktoré ma vlastne nijako nenapĺňajú a robím ich buď len z povinnosti, alebo pre niekoho iného. Strácala som pointu každého jedného činu a keď som sa obhliadla za seba na tie napáchané škody, nevládala som kráčať ďalej. A tak som sa vrátila späť, aby som aspoň trochu zmiernila následky, ako sa vraví. Nepodarí sa mi zachrániť všetko, ale aspoň slabú menšinu určite.

Kedy teda konečne pribudne nejaký čitateľný článok? Naozaj netuším. Možno ešte dnes (há-há), možno zajtra, možno v priebehu týždňa. Netuším, čo sa bude diať o pár hodín, aký vplyv na mňa vývoj aktuálnych situácii bude mať a netuším dokonca ani to, či tento článok myslím skutočne vážne. S niektorými ľuďmi to je proste ťažké...

Na záver vám len sľúbim, že sa polepším. Kedy a ako, to je vec nepoznaná. Každopádne mi to tu chýbalo a to je dosť závažný dôvod nevzdávať to. Alebo sa mýlim?


Thousand reasons why

21. října 2013 v 21:38 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Jednoducho, rýchlo, a ako mám v poslednej dobe vo zvyku, stručne - neverila som, že na blog ešte niečo zavesím. Prechádzala som zvláštnym obdobím, každý z nás to pozná... Možno to nie je bádateľné na prvý pohľad, no som veľmi rozmarný človek, ak sa to tak dá nazvať. Skrátka - mladá, (ne)skúsená duša.

Jedným z najväčších dôvodov, prečo som tu pár dní nechala tak pusto, je predovšetkým fakt, že ľudia už tak nejako tento blog obchádzajú. Fajn, fajn, nemám v úmysle načínať túto háklivú tému a tak prejdem na druhý dôležitý dôvod - práca na samej sebe. Cvičím a zároveň sa snažím presvedčiť toho malého prekliateho škriatka vo mne, že vlastne nevyzerám až tak strašne a bla-bla. Dajme tomu, že je to v stave rozbehu. Na začiatok celkom fajn.

Tiež sa musím priznať, že sa stávam závislou na knihách, ako napokon každú jeseň a v konečnom dôsledku aj zimu. Snažím sa niečo vydolovať aj zo svojich silne spisovateľských schopností, no radšej sa len veľavravne usmejem. Vy to určite pochopíte, som si istá!

Ako je v mojom prípade úplne normálne, existuje ďalšich ix-ypsilón dôvodov, ktoré ako správne hádate, zostanú utajené. Nepovažujem totiž za dôležité preberať sa v omieľaných a nudných záležitostiach. Toľko na začiatok. Uvidíme sa... neskôr. Len som sa už jednoducho nedokázala pozerať na to prázdno, preto ďalší absolútne nepodstatný článok. Hm...

Let colours shine, it's autumn!

14. října 2013 v 15:07 | Mavis Eveline Strix |  Zábery
Dočkala som sa. Dočkali ste sa. Dočkal sa. Je to tu - prvá séria fotografii do môjho "jesenného portfólia", ktoré je stále v žalostnom stave. Bolo to niekedy dva týždne dozadu, keď som sa spoločne so svojou rodinou vydala na cesty-necesty niekde do hôr. Krásny slnečný deň, pomaly prúdiaca jeseň a taký ten úžasný pocit z toho, že konečne robíte niečo zmysluplné. Po dlhom čase som sa do fotografovania vžila, prežívala som všetky tie emócie spoločne s prostredím a najlepšie na tom všetko bolo to, že tých emócii tam bolo nespočítateľne veľa! Neboli to však nejaké nepríjemné, vynútené pocity, skôr išlo o úplne prirodzené a uvoľňujúce myšlienky, ktoré navodili tú pravú atmosféru.

A preto dúfam, že oceníte to, čo sa mi podarilo vytvoriť. Dalo by sa tvrdiť, že na celú túto "kolekciu" som tak trochu hrdá. Milujem čierno-biele fotografie, ale niekedy sú aj farby potrebné k životu. Neverila by som tomu, ako krásne vedia rozžiariť všetko to okolo nich.



People, money, busy roads

12. října 2013 v 20:43 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Budem veľmi stručná, nakoľko som po dnešnom dni pekelne vybitá, hlavne pokiaľ ide o moju emočnú stránku. Nikdy predtým by som neuverila, že v sobotu ráno o pol šiestej vstanem úplne dobrovolne, a to len kvôli tomu, aby som sa nechala zaživa udupať masou ľudí. Konkrétne masou prevažne slovenských ľudí na území Poľska. Presne tak, drahí priatelia - Mavis Eveline vystrčila päty z domu, a to rovno na poľský trh! Oficiálny, teda ten nepravdivý dôvod je pozrieť, čo ponúka poľský trh. Neoficiálny, no pravdivý dôvod, je jednoducho nabrať inšpiráciu na budovanie novej ''uličky v živote''. Je zvláštne zistiť, že pre úplne nespoločenského človeka je práve spoločnosť inšpiráciou.

A čo napríklad štúdium, o ktorom zatiaľ úspešne mlčím? Dalo by sa tvrdiť, že zatiaľ je um a šťastena na mojej strane. Výstižnejšie to snáď ani nejde.

Aktuálne napokon prichádzam na pasáž o tom, že sa v mojom živote zas a znova nič zlomové nedeje. O (nie tak celkom) maličkostiach sa mi momentálne písať nechce, možno kvôli tomu, že nenávidím pitvy záležitostí, zvlášť v stave, v akom sa nachádzam.

Preto vám zaželám len dobrú noc. A pekný zbytok víkendu, samozrejme.

Maybe it's really more important to be happy

9. října 2013 v 17:28 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Prvé roky môjho života som vo všetkom mala jasno. Mala som jasno v tom, kým chcem byť, keď vyrastiem, ako chcem vyzerať, koľko chcem mať detí, akého manžela chcem mať, kde chcem bývať, mala som jednoducho idealistickú predstavu o svojom živote stvorenú na základe nejakých nezmyselných filmov a životov, ktoré v nich ľudia žili. Bola som spokojná, svojim vlastným spôbosom. Príliš som sa nezaoberala detailami, vlastne som nemala ani len tušenie, že na niečo také musím dbať. O ich existencii som netušila.

Chcela som byť "pani učiteľka". Vyžívala som v siahodlhých vysvetľovaniach nevysvetliteľného ľuďom okolo seba, milovala som pozornosť, rozhovory. V mojom živote však nastal zlom, kedy som si povedala, že stať sa učiteľkou nie je zase až také úžasné, za aké som to prvé, dá sa povedať, že naivné, no za to krásne roky svojho života, pokladala.

Ďalšou zástavkou bola psychológia. Spomínam si na ten deň, keď mi spolužiačka spomenula, že by sa rada stala psychológičkou. Zhrozila som sa, pretože som si ju predstavila v nejakej bielej miestnosti so stolom a stoličkou, na ktorej bude sedieť človek, ktorého opustili všetky zmysly a chuť do života. Napokon sa ku mne akoby zázrakom dostala odpoveď a zhodou okolností som zistila, že takáto práca by bavila aj mňa. Spolužiačka medzitým odišla na inú školu a získala nový cieľ do svojej budúcnosti. Ja som posledné tri roky žila s vedomím, že sa so mňa stane "pani psychológička".


Nie je nijako zarážajúcim faktom, keď spomeniem to, ako veľmi zle na tom slovenská ekonomika a hospodárstvo je. Áno, viem o tom aj ja, človek, ktorý sa vyhýba akýmkoľvek televíznym novinám, politickým diskusiám a čomukoľvek s týmto späté. Často tvrdím, že je krásne, keď môžeš robiť to, čo ťa naozaj baví a napĺňa, ale ak to máš robiť bez strechy nad hlavou, nie je všetko celkom v poriadku. Tomuto výroku som verila až príliš dlhú dobu. Prakticky od vtedy, keď sa mi pomaly otvorili oči a ja som čiastočne precitla do reality. Vzdala som sa sna stať sa "pani psychológičkou", pretože niekto povedal, že ich je veľa. Vzdala som sa sna stať sa "pani spisovateľkou" či "pani žurnalistkou", pretože vraj nemajú prácu, sú nezamestnaní. Čím sa teda stanem?

Moje detské ja by mi s najväčšou pravdepodobnosťou oponovalo a presviedčalo by ma, že situácia sa dá celkom ľahko vyriešiť. A viete čo? Je to tak. Možno je naozaj najdôležitejšie to, aby bol človek šťastný. Negatívne myseľ nikdy neprináša pozitívny život. Pokiaľ robíme to, čo nás napĺňa, náš život je naplnený a to je predsa to, o čom rozprávajú filozofie dávnoveku či súčasnosti.

Preto mi oddnes nezáleží na tom, či budem úspešná, bohatá a vplyvná spisovateľka či umelkyňa. Jediné, čo viem, je to, že budem tým, kým chcem byť. Je to to, čo ma teší, dáva to môjmu životu zmysel a cítim, že pri písaní vždy znovu a znovu nachádzam dôvody, prečo mi je dovolené dýchať. Robí ma to šťastnou. A pokiaľ všetky zákony skutočne platia, ako šťastná osoba budem disponovať všetkým tým, v čo snívam.

Pretože je naozaj najdôležitejšie byť šťastný. Len vtedy sa dejú zázraky!

Do something from compassion?

6. října 2013 v 10:33 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Ľudia. Všade naokolo len ľudia. Otáčala som hlavou z pravej strany na ľavú a letmo sledovala, čo predavači v malých stánkoch ponúkajú. Neustále do mňa niekto šťuchal, zozadu mi niekto stúpal na päty a okolo mňa výrili zápachy grilovaného mäsa, cukrovej vaty a varenej kukurice s enormne vysokou cenou. Takéto bývajú jarmoky. Ľudia, hluk, zmesy vôní, známe-neznáme tváre, bilióny stánkov s ďalším biliónom poväčšine nepotrebných vecí a v neposlednom rade kútik s kolotočmi a atrakciami od (ne)výmyslu sveta. Tesne predtým, ako som odchádzala z domu, do svojej malej kapely som vhodila päťeurovú bankovku. Na otázku svojho svedomia "prečo znovu míňať peniaze na haraburdy?" som odpovedala "...ak by bolo niečo neznesiteľne pekné".

Keď som kráčala pomedzi tie stánočky s ľuďmi vedľa seba, pred sebou a ešte aj za sebou, dookola som si opakovala odpoveď, ktorú som poskytla svojmu svedomiu. Kupuj len to, čo na teba vybľakne svojou krásou! Úspešne som prešla prvou časťou, až som napokon v druhej stroskotala na jednom nádhernom prsteni. Totiž, v prsteňoch spočíva moja úchylka. Niekto ju nachádza v topánkach, niekto v známkach, ja v prsteňoch. S úsmevom na tvári som kráčala ďalej, až na samotný koniec. Pocit blaženosti bol fajn, ale predsa len tomu niečo chýbalo...

Po prejdení uličky s grilovaným mäsom, klobásami a ďalšími naozaj neznesiteľne zle vyzerajúcimi výrobkami sme spoločne s rodičmi napokon usúdili, že nemá zmysel zdržiavať sa tu dlhšie. Začali sme si teda predierať cestu smerom k autu. Stretávala som množstvo známych stánkov z cesty hore, no môj pohľad upútal jeden úplne iný. Nie stánok, ale pán. Bol to postarší pán, riedke podlhovasté sivé vlasy schovával v na hlave nasadenom klobúku, bol jednoducho oblečený a mal pohľad človeka, ktorý toho prežil už veľmi, veľmi veľa. Jediný pohľad naňho mi stačil na to, aby sa vo mne pohli ľady ľudskosti a ja som vykročila smerom k jeho stánku.


Mal tam výrobky robené zo železa, ocele a z iných materiálov. Všetky vyrábal on. Z množstva železných náhrdelníkov na mňa vykúkali prstienky. Bolo ich tam asi pätnásť. Pozerala som na ne, uprene a žiadostivo. Chcela som ich? Vlastne ani nie. Prečo som napokon skončila s ďalším prsteňom? Kým ja som vyberala vhodný kus, ktorý by mi sedel na prste, vedľa mňa stál nejaký pán a rozprával sa s tým predávajúcim dedkom. Pýtal sa ho, ako to robí. Odpovedal mu jednoducho. Na to pán stojaci vedľa mňa zareagoval, že aj niekde nižšie niekto predáva niečo podobné. Vraj o dosť drahšie, ale nie je to také pekné, ako toto. Dedko sa usmial a poznamenal: "Ja sa naozaj snažím, robím to zo srdca a veľmi, veľmi rád". Bol to tón úprimnosti, aký som nepočula už veľmi dlho. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, aký z prsteňov si vyberiem. Chcela som mať jednoducho niečo, čo mi bude ten okamih pripomínať. Vybrala som z kôpky, poprosila ho, či by som si ho nemohla vziať a do rúk mu dala drobné peniaze. Usmiala som sa naňho, šťastná, pretože som vedela, že som spravila niečo dobré, niečo, čo som naozaj spraviť chcela. A on mi úsmev opätoval. Srdečný, úprimný, hrejivý. Takýto pocit som nezažila už veľmi, veľmi dlho.

Celý včerajší deň som uvažovala nad tým, čo som vykonala a dodnes mám z toho úžasný pocit. Kúpiť si niečo len zo súcitu? Nie, to nebol súcit. Bol to obdiv, vďaka za to, že svet možno ešte predsa len nie je až tak celkom zlý a povrchný.

Čo na tom záleží, že je to len nejaký obyčajný kus kovu. Pre mňa je to vzácny kus. Pretože bol vyrobený úprimne, zo srdca a nie len kvôli účelu niečo predať. A to si ja vážim ďaleko viac, nech si o mne ktokoľvek myslí čokoľvek.

When you say that you're having a perfect day, it becomes perfect

2. října 2013 v 17:07 | Mavis Eveline Strix |  Realityshow
Ráno sa mi ťažko vstávalo. Z mobilu sa ozvali prvé tóny "Lithium" od Nirvany a ja som vedela, že si tón budíku musím zmeniť na nejaký iný, pretože si tú pieseň raz isto znenávidím. Bola streda. Teda, čakala ma streda. V škole sme nemali bohvieako závideniahodné predmety, vlastne to bol podpriemerný deň s podpriemerným rozvrhom. Dotackala som sa do kúpelne a pri pohľade do zrkadla som si uvedomila - ako je možné, že stále myslím tak negatívne? Dnes je jednoducho perfektný deň! Verte či nie, dnešný deň je perfektný. Fajn, má pár technických chýb a potrebuje pár malých kozmetických úprav, ale určite to nie je také zlé, na aké som sa ráno pripravovala. Niet divu, všetko je naozaj len v našich myšlienkach.


Pravdepodobne vás zaujíma, čo také sa dnes stalo, že som dnešnému dňu priradila titul "perfektný". Nejdem to naťahovať zbytočnými prázdnymi riadkami, teda prejdem hneď k podstate - som hrdou vlastníčkou knižky Charlieho malé tajomstvá! Keď som vošla do školskej šatne, prázdnej - podotýkam -, v mojom vrecku nohavíc dvakrát zavibroval mobil. Bol to jednoduchý signál - prišla mi SMS. Takto skoro ráno som ju nečakala od nikoho, napadli ma tak akurát rodičia s otázkou, kedy dnes končím v škole. Už z akéhosi vlastného princípu v škole nedvíham telefóny a neodpovedám na správy, no táto mi skutočne nedala! Písalo sa v nej, že mi dnes kuriér doručí moju objednávku číslo ix-ypsilón-zet na adresu dvaix-dvaypsilón-dvazet, plus nejaké formality ako "Ak nebudete v danom čase na mieste doručenia, kontaktujte nás na bla-bla-bla...". Chvíľu som na tú správu pozerala a snažila sa rozpamätať, kedy som si, doparoma, tú knihu objednávala?!

Počas prvej hodiny som dospela k záveru, že to bolo asi v deň, kedy malo jedno z internetových kníhkupectiev akciu "poštovné zadarmo". Tesne pred tým, ako som si ju objednávala, som si ju vyhliadla v jednom kamennom kníhkupectve. Cena bola primeraná, niečo okolo desiatich eur, avšak moje silne premýšľavé sa vzbúrilo s tým, že si mám túto knihu najprv pozrieť aj v iných kníhkupectvách, prípadne aj nejakých internetových. A dobre som spravila - narazila som práve na toto internetové, kde akurát v ten deň trvala spomínaná akcia. Možno zase až taký nešťastný človek nie som, však? O pár minút na to mi začal mobil vo vrecku nohavíc vibrovať intenzívnejšie. Niekto mi volal. Zvonilo na hodinu. Bola to otázka pár minút, kým sa do triedy nahrnie profesorka. Váhala som, či zdvihnúť, alebo nie. Vedela som, že to bude pravdepodobne kuriér. Napokon som zdvihla a vybavila s ním všetky tie organizačné veci okolo preberania, nakoľko som bola v škole.


Vďaka mojim starým rodičom ma knižka zabalená v "špeciálnom" obale čakala už doma na stole. Bola som nadšená! Jednak z toho, že sa mi ju podarilo zohnať za vyše osem eur bez žiadneho poštovného a jednak z toho, že ju vôbec mám. Všade bola buď vypožičaná alebo príliš drahá. Nemôžem sa dočkať, keď sa do nej začítam! Neskutočne sa na ňu teším! Samozrejme, je pravda aj to, že mám ešte asi štyri knihy, ktoré by som rada pred touto prečítala, už len kvôli tomu, že som typ človeka, ktorý "najprv spraví tú menej príjemnú prácu a potom sa s pôžitkom vrhne na tú slastnú, príjemnú".

Jeden z dôvodov, prečo bol dnešný deň "perfektný" som vám prezradila, tých ďalších pár si hádam radšej nechám pre seba. Aj tak nestoja príliš za reč a ak by aj stáli, tiahli by sa s nimi dlhé vety plné popisov a vysvetľovaní. A na to čas ani náladu, bohužiaľ, nemám. Okrem iného tiež musím dodať, že celá záležitosť s Kanadou sa opäť pohla, čo ma len a len teší. Dalo by sa tvrdiť, že aj toto je ďalší faktor ovplyvňujúci môj dnešný deň.

A aký ste mali dnešný deň vy? Snáď ten najlepší! Ak sa tak nestalo, skúste si zajtra pri ťažkom rannom vstávaní do školy jednoducho povedať, že dnešný deň "je", nie "bude", perfektný. Alebo si nájdite nejakého pekného maturanta, ako sa v jednom zo svojich článkov zmienila Lizz. Môžem potvrdiť, že stopercentne účinné sú obe možnosti. Usmívající se