Do something from compassion?

6. října 2013 v 10:33 | Mavis Eveline Strix |  Iracionalizmus
Ľudia. Všade naokolo len ľudia. Otáčala som hlavou z pravej strany na ľavú a letmo sledovala, čo predavači v malých stánkoch ponúkajú. Neustále do mňa niekto šťuchal, zozadu mi niekto stúpal na päty a okolo mňa výrili zápachy grilovaného mäsa, cukrovej vaty a varenej kukurice s enormne vysokou cenou. Takéto bývajú jarmoky. Ľudia, hluk, zmesy vôní, známe-neznáme tváre, bilióny stánkov s ďalším biliónom poväčšine nepotrebných vecí a v neposlednom rade kútik s kolotočmi a atrakciami od (ne)výmyslu sveta. Tesne predtým, ako som odchádzala z domu, do svojej malej kapely som vhodila päťeurovú bankovku. Na otázku svojho svedomia "prečo znovu míňať peniaze na haraburdy?" som odpovedala "...ak by bolo niečo neznesiteľne pekné".

Keď som kráčala pomedzi tie stánočky s ľuďmi vedľa seba, pred sebou a ešte aj za sebou, dookola som si opakovala odpoveď, ktorú som poskytla svojmu svedomiu. Kupuj len to, čo na teba vybľakne svojou krásou! Úspešne som prešla prvou časťou, až som napokon v druhej stroskotala na jednom nádhernom prsteni. Totiž, v prsteňoch spočíva moja úchylka. Niekto ju nachádza v topánkach, niekto v známkach, ja v prsteňoch. S úsmevom na tvári som kráčala ďalej, až na samotný koniec. Pocit blaženosti bol fajn, ale predsa len tomu niečo chýbalo...

Po prejdení uličky s grilovaným mäsom, klobásami a ďalšími naozaj neznesiteľne zle vyzerajúcimi výrobkami sme spoločne s rodičmi napokon usúdili, že nemá zmysel zdržiavať sa tu dlhšie. Začali sme si teda predierať cestu smerom k autu. Stretávala som množstvo známych stánkov z cesty hore, no môj pohľad upútal jeden úplne iný. Nie stánok, ale pán. Bol to postarší pán, riedke podlhovasté sivé vlasy schovával v na hlave nasadenom klobúku, bol jednoducho oblečený a mal pohľad človeka, ktorý toho prežil už veľmi, veľmi veľa. Jediný pohľad naňho mi stačil na to, aby sa vo mne pohli ľady ľudskosti a ja som vykročila smerom k jeho stánku.


Mal tam výrobky robené zo železa, ocele a z iných materiálov. Všetky vyrábal on. Z množstva železných náhrdelníkov na mňa vykúkali prstienky. Bolo ich tam asi pätnásť. Pozerala som na ne, uprene a žiadostivo. Chcela som ich? Vlastne ani nie. Prečo som napokon skončila s ďalším prsteňom? Kým ja som vyberala vhodný kus, ktorý by mi sedel na prste, vedľa mňa stál nejaký pán a rozprával sa s tým predávajúcim dedkom. Pýtal sa ho, ako to robí. Odpovedal mu jednoducho. Na to pán stojaci vedľa mňa zareagoval, že aj niekde nižšie niekto predáva niečo podobné. Vraj o dosť drahšie, ale nie je to také pekné, ako toto. Dedko sa usmial a poznamenal: "Ja sa naozaj snažím, robím to zo srdca a veľmi, veľmi rád". Bol to tón úprimnosti, aký som nepočula už veľmi dlho. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, aký z prsteňov si vyberiem. Chcela som mať jednoducho niečo, čo mi bude ten okamih pripomínať. Vybrala som z kôpky, poprosila ho, či by som si ho nemohla vziať a do rúk mu dala drobné peniaze. Usmiala som sa naňho, šťastná, pretože som vedela, že som spravila niečo dobré, niečo, čo som naozaj spraviť chcela. A on mi úsmev opätoval. Srdečný, úprimný, hrejivý. Takýto pocit som nezažila už veľmi, veľmi dlho.

Celý včerajší deň som uvažovala nad tým, čo som vykonala a dodnes mám z toho úžasný pocit. Kúpiť si niečo len zo súcitu? Nie, to nebol súcit. Bol to obdiv, vďaka za to, že svet možno ešte predsa len nie je až tak celkom zlý a povrchný.

Čo na tom záleží, že je to len nejaký obyčajný kus kovu. Pre mňa je to vzácny kus. Pretože bol vyrobený úprimne, zo srdca a nie len kvôli účelu niečo predať. A to si ja vážim ďaleko viac, nech si o mne ktokoľvek myslí čokoľvek.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Infinity | Web | 6. října 2013 v 15:24 | Reagovat

To je tak krásně napsané, úplně mě to dojalo. Když ty prsteny byly vyrobené od srdce a ten pán působil na tebe takhle, musela ses pak cítit naprosto skvěle. Teď pokaždé, když se na ty prsteny podíváš, vzpomeneš si na tu chvilku, kdy jsi věděla, že pro toho pána děláš něco, co pro něj znamená tolik. :)

A děkuji ti za nádherný komentář, jsi vážně skvělá. Moc si tě vážím! :-)

2 Adelaine | Web | 8. října 2013 v 19:27 | Reagovat

Zajímavý příběh. Já osobně jsem ale člověk, co musí mít vše perfektní, takže prsteny nejsou špatné, ale koupila bych si je jen ze stříbra/chirurgické oceli a kdyby byly bezchybně udělané. Jsem holt taková. Ale obdivuju lidi, co se na to dívají spíš takhle. Měla jsem kamrádka, která měla slabost pro rozbité věci, které nikdy nikdo nechtěl, kupovala je a tak. To bych taky chtěla umět.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama