Listopad 2013

Fast-and-faster-life-train

24. listopadu 2013 v 11:06 | Mavis Alvira DeWoid |  Realityshow
Rozhodla som sa, že konečne priznám svoj vek. Aspoň malá čiastka, keďže vám nedovolím vidieť svoju tvár a vlastne ani len poznať moje skutočné meno. Mám šestnásť rokov. Už štyri dni. A cítim sa ako úplne iný človek. Akoby sa všetky moje sny a túžby so sfúknutím nejakej imaginárnej sviečky razom splnili a sú presne také, po akých som túžila. Vždy som frázu pri gratulovaní - nech sa Ti splní všetko, čo si želáš - brala skôr ako istú formulku. Napokon, často sa pri krátkej gratulácii cítim čudne, pretože mám pocit, že ten človek by si zaslúžil viac. Keď tam šupnem aj spomínanú formulku, som spokojnejšia. Znie to úprimnejšie a svojim spôsobom nesebecky. Takýchto viet sa ku mne dostalo mnoho, od veľkej skupiny ľudí. Prichádzam teda k úplnej pointe - po vôbec prvýkrát v živote som sa na vlastnej koži presvedčila o pravdivosti spomínaného: "Nech sa Ti splní všetko, čo si želáš." Pretože mne sa (takmer) všetko to, čo som si želala, splnilo.

Spomínate si na to, ako som sa vám ponosovala na ľudí okolo seba? Viem, že to nie je možné, ale odvolávam to späť. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí sa síce na začiatku javia ako vaši nepriatelia a nie príliš prajní ľudia, sa môžu razom zmeniť na tých najzábavnejších, vám najbližších a najotvorenejších ľudí, akých máte možnosť spoznať. Platí to aj o mojich spolužiakoch, s ktorými som sa po imatrikuláciach (pasovacom večierku) neskutočne zblížila. Smejeme sa, už nie som zaškatuľkovaná ako sivá myš bez názoru v kúte a to ma mimoriadne teší! Ďalším faktom, ktorý opäť potvrdil svoju pravdivosť, je nesúdiť ľudí na základe prvého dojmu. A samozrejme, vedieť nechať ľudí ísť. Pred istým časom mi v hlave skrsla kvetnatá myšlienka, a síce - Niektorých ľudí je lepšie nechať ísť. Ak im na Tebe záleží, vrátia sa. Potom bude už len na Tebe, či ich prijmeš, alebo nie. Na oboje máš plné právo.


Aby však nebolo všetko tak sladko dokonalé, musím pripísať aj svoju vášeň a ktoviečoešte k čokoláde, koláčom, pudingom a všetkého sladkému, rovná sa zakázanému. Ľudia mi neveria, ale musím si na sladké dávať pozor. Moje telo sa pri takých veciach úplne paralyzuje, nie je schopné odmietnutia. A vtedy prichádzajú kritické situácie v podobe prázdneho obalu od celej mliečnej čokolády, prázdna krabička od bonboniéry a mnoho, mnoho iných, desivejších a zároveň neuveriteľnejších vecí. Na druhej strane si tak vravím, že v porovnaní s mojím super-aktuálnym životom je toto problém veľkosti špendlíkovej hlavičky.

A áno, aby som sa vyjadrila ešte k nadpisu a zmyslu, prečo som zvolila práve taký - okrem toho, že sa mám skvele, mám aj pocit, že žijem v nejakom rýchlo bežiacom sne. Je to ako rýchlo a rýchlejšie rútiaci sa vlak života. Pred nedávnom predsa začal október, pamätám sa na to, ako som sa tešila na všetky tie sviatky začiatkom novembra a vravela si, ako veľa dní je ešte medzi tým. Napokon to prišlo tak rýchlo, ako to odišlo a ja som čakala už len na svoje narodeniny. Aj tie prešli rýchlejšie, než by som si želala. Melanchólia, správne. Preč, ďaleko od nej! Nemám na ňu dôvod a vlastne ani náladu. Tým som v podstate len chcela napísať, že mám pocit (a určite nie som jediná), ktorá sa vezie v rýchliku života. Akurát že ja by som už rada aj vystúpila...

Ako sa darí vám? Už dlho som sa nesnažila o nejaké prepojenie medzi mnou a čitateľmi, čo ma mrzí asi najviac. Preto by som bola veľmi rada, ak by som sa dočkala komentárov, kde by ste aj vy rozpísali a rozanalyzovali svoje dni, mesiace, prípadne roky. Mám čas. A veľmi sa teším!

Days which you wanted

17. listopadu 2013 v 11:14 | Mavis Alvira DeWoid |  Realityshow
Tak tu sedím a nadávam si, že opäť zanedbávam blog. Tentokrát však prichádzam s celkom dobrou výhovorkou, v respektíve odôvodnením, prečo to tu zase celý týždeň len tak stálo. Vážení, skutočne som nemali nijakí čas nazvyš! Tento piatok nás čakal pasovací večierok, ktorému venujem osobitý článok (áno, už to všetci vidíme, ha-ha...) a prípravy vrcholili. Bolo treba nacvičiť program, doladiť vhodné oblečenie, jednoducho dokončiť všetko potrebné, aj to menej potrebné. Okrem toho sa k tomu všetkému pridala oslava narodenín, konkrétne okrúhlych narodenín. Od začiatku týždňa sme deň čo deň pomaly zhromažďovali malé kúsky, z ktorých sme nejakým zázrakom poskladali veľkú oslavu so všetkým, čo k tomu patrí. Napokon už vlastne ani nemusím dopisovať, že medzi to všetko sa "šupla" ešte aj škola a hromada učenia, ktoré som tento týždeň ukážkovo zanedbávala a dobehnutie toho všetkého je zatiaľ v ďalekom nedohľadne. Hold, smola. Koho? Moja...

Každý, kto tvrdí, že nemá čas, klame. Niekde som to čítala a vlastne je to aj pravda. Preto priznávam, že svoj veľmi krátky voľný čas som venovala knihám. Dospelí jedinci by boli na mňa hrdí, no nie? Radšej si vyberie knihy ako internet. Nie som skvelý príklad pre dnešnú mládež? Súhlasím, nie som, už len kvôli pár veciam. Momentálne čítam Denník Anny Frankovej a mám v pláne sa na túto tému vyjadriť v ďalšom osobitnom článku (cha-cha), lepšie povedané nejakej recenzii. Samozrejme, aj táto vec je ešte ďaleko v nedohľadne.

Tak to teda vyzerá tak, že opäť prichádzam s ničím. A pritom mám o čom písať, dokázala by som písať eseje a filozofie od rána do večera, bez akéhokoľvek problému! Akurát že to niekde viazne, sama neviem kde. Ak by ste náhodou túto systémovú chybu mojej osobnosti niekde stretli, pošlite ju za mnou, chcela by som sa s ňou pozhovárať a ujasniť si s ňou pár nedorozumení. Ako vidíte, máme ich pomerne dosť...

Španielčina... odmietam to akokoľvek komentovať

Certain things we have in our blood

9. listopadu 2013 v 16:28 | Mavis Alvira DeWoid |  Realityshow
Veríte v malé víly tetušky, ktoré počas prvých dní vášho života priletia k vašej detskej postieľke, sklonia sa nad vás, zakrúžia čarovným prútikom a zvolia vlastnosti či talent, ktoré vás budú celý život sprevádzať? Pretože ja som v ne neverila. Minimálne do včerajšieho obedu, kedy mi počas prestávky moja profesorka anglického jazyka schádzajúca zo schodov zrazu neukázala vstýčený palec na ľavej ruke. "Jednotka". Nechápala som, ako to myslí, nebola som si vedomá ničoho, za čo by som si tento prívlastok zaslúžila. Deň predtým som bola na anglickej olympiáde, kde som z doposiaľ pre mňa neznámych príčin úplne pohorela a práve kvôli tomu mi celá tá situácia nedávala zmysel. Keď som však prišla bližšie k nej, dozvedela som sa dôvod pre vstýčený palec - prvé miesto v písaní anglických esejí! Dámy a páni, prvé miesto na celej, celučičkej, obrovsky veľkej škole! Musela som pôsobiť neskutočne komicky, pretože som na profesorku neveriacky, priam psychopaticky vyvaľovala oči. Aby som teda objasnila celú záležitosť, týždeň dozadu som sa zapojila do školskej súťaže v písaní esejí v anglickom jazyku. Išla som tam s tým, že to vyskúšam, napokon, pre môj ročný pobyt v Kanade by mi to len pomohlo, sám riaditeľ by videl, že to myslím vážne. Dostali sme tri rôzne témy - rodiny, svet a internet. Som veľká filozofka, to vám dokazovať nemusím a milujem, keď môžem kdekoľvek kritizovať súčastnú dobu, preto som si vybrala tému svet. Hneď na začiatku som však nevedela, ako to napísať čo... najjednoduchšie, najvýstižnejšie a zároveň fajn. Každopádne som začala písať.


Po viac ako sedemdesiatich minútach som sa rozhodla svoju prácu odovzdať. Prišla mi veľmi nedobrá, svojim spôsobom rozkonárená, zbytočne komplikovaná a zároveň bez zmyslu. Už sa však nedalo nič robiť. O pár dní nám spoločne so spolužiačkou, ktorá sa do tejto súťaže zapísala tiež, profesorka oznámila, že na prváčky sme napísali naozaj "veľmi pekné diela". V tej chvíli som tušila, že prvé tri miesta patria starším, skúsenejším. O to väčšie bolo moje prekvapenie po tom, ako si eseje prečítalo viacero ľudí a spočítal sa celkový počet bodov. O prvom mieste som nesnívala ani náhodou, a vidíte!

Moja mama vraví, že isté veci majú ľudia v krvi. Často som nad tým premýšľala a práve včera som prišla k záveru, že má pravdu. Možno naozaj existuje nejaká víla tetuška, ktorá určí náš zoznam talentov. Niekto sa môže akokoľvek snažiť a nespraví správne ani jeden jediný tanečný krok, no zato výborne spieva, druhý vie nádherne maľovať ale jeho slabou stránkou je napríklad taká fyzika. Každý máme niečo, čím sme boli a čím vlastne aj sme obdarení. V mojom prípade to je slovo a práca s ním. Uvedomila som si, že nech na mňa moje práce pôsobia akokoľvek, vždy sa nájde niekto, kto ich neskutočne ocení. A to je pre mňa to najpodstatnejšie. Viete, nadobúdam pocit, že to, čo robím, robím správne a pre niečo. Že to má zmysel. Je to nádherný pocit, vedieť, že aj ten najnespokojnejší človek dvasiatého prvého storočia je opäť spokojným.

Sounds around us

6. listopadu 2013 v 17:39 | Mavis Alvira DeWoid |  Úsudky
Uvedomili ste si niekedy, aké šťastie má človek, ktorý je obdarený všetkými zmyslami? Napríklad sluchom. Je úžasné počuť, alebo sa mýlim? Práve sluch mi dal obrovský podnet na veľkú diskusiu. Rada by som sa spoločne s vami zamerala na zvuky okolo nás, ktoré máme k dispozícii práve vďaka sluchu. Zamysleli ste sa, koľko toho za deň počujete? Cestujete autobusom a niekde v pozadí počujete tóny piesne z rádia, kráčate po ulici a uvedomujete si, že vo vašej hlave stále hrá nejaká časť z piesne, počujete náhodné zvonenia na mobile okoloidúcej osoby, podvedome vnímate zvuk jazdiach áut a autobusov, tichú vravu ľudí... Denne sa do našich uší dostane nespočitateľné množstvo zvuku, tónov a melódii. Je fascinujúce uvedomiť si tento jednoduchý fakt. Samotná hudba je melódia. Dokázali by ste bez hudby vydržať jeden celý deň? Bez akejkoľvek hudby. Pre mnohých by to bola ťažká skúška, iným by to zase nerobilo nijaký problém. No prežiť jeden celý deň bez akýchkoľvek zvukov je takmer nemožné, teda pokiaľ nie ste v nejakej zvukotesnej bubline. Toľko čo sa týka zvukov. Čo takto to, čo sa do našich uší dostane v podobe viet? Sme schopní počuť naozaj všetko?

Je absolútne úžasné, keď si vypočujeme nejakú z prosieb alebo akýchkoľvek pripomienok či poznámok iného človeka. No druhá a o to dôležitejšia vec, je uvedomiť si podstatu toho, o čom daný človek rozpráva a predovšetkým, prečo to rozpráva. S týmto už sluch nemá nič spoločné, a cez to všetko to s ním úzko súvisí. S rukou na srdci sa zamyslite a priznajte, koľkokrát ste radšej predstierali, že nepočujete, len aby ste sa nemuseli dať do reči s osobou, ktorá vám nie je dvakrát sympatická, alebo vás niekto žiadal o mimoriadne nepríjemnú činnosť a vy ste nedokázali povedať nie, preto ste radšej predtierali absolútnu hluchotu. Úprimne konštatované, každý jeden z nás sa s týmto už stretol. Že je to nesprávne písať nemienim. No je škoda, že si toho denne vypočujeme toľko a napokon to najdôležitejšie ulačíme niekde do úzadia. Veď za pár minút na to aj tak zabudneme...


Človek teda skutočne využíva len to, čo mu v danej chvíli padne vhod. Sme nevďačné tvory, s tým sa taktiež bežne stretávame. Je však naozaj smutné, keď sa prepočúvanie stáva bežnou súčasťou. Pokiaľ ide o neprimerané poznámky na vašu alebo akúkoľvek inú osobu, prepočuť a nevšímať si je akceptované. No ľudia prepočúvajú aj vtedy, keď nemajú a ospravedlňujú to práve nejakou schopnosťou akceptovať. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým?

Pretože sluch sme nedostali len kvôli tomu, aby sme mohli "vypekať" hudbu od výmyslu sveta, počúvať rušné dianie na ulici alebo si vypočuť zaujímavé veci. Sluch sme dostali práve kvôli schopnosti navzájom si naslúchať a počúvať jeden druhého. To je však dnes vo veľkej miere tabu. Prečo? Nemôžem si pomôcť a v žiadnom prípade nechcem, aby to znelo ako akékoľvek psychické vydieranie, no zoberme do úvahy človeka, ktorý stratil sluch. Čo všetko by bol schopný dať za pár minút sluchu! Viete, niekedy ma napadajú naozaj desivé myšlienky a táto je jedna z nich - každý z nás by mal aspoň na chvíľu stratiť sluch, možno by si potom uvedomil podstatu toho všetkého. Pretože podstata nie je využiť veci na úplne opačné účely, podstata je veci využiť správne. A to v kauze "sluch" my, bohužiaľ, dokážeme stále menej a menej.

Ako vy vnímate zvuky okolo seba?
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako často prepočúvame ľudí okolo seba?
Aký je váš názor na nerešpektovanie a prepočúvanie sa navzájom?

Difficult to digest relations

5. listopadu 2013 v 16:28 | Mavis Alvira DeWoid |  Realityshow
To, že som sa do triedneho kolektívu príliš nezačlenila, je krutá pravda. Po dlhej dobe som opäť stretla viacero pováh pokope, ktoré spolu musia spolupracovať. Každý z nás je iný - niekto sa rád predvádza, iný zase rád komunikuje, ďalší útočí na okolie humornými poznámkami a nájdu sa aj takí, ktorí len tak ticho sedia. Zaraďujem sa do tej poslednej, teda tichšej skupiny. Aby som bola úprimná, nikdy som nemala v láske skupinkovanie ľudí. Samozrejme, ak si spolu nejakí štyria jedinci rozumejú lepšie ako zo zvyškom triedy, je úplne prirodzené, že spolu budú tráviť viac času. Ale keď sa prakticky odrežú od zvyšku triedy a vystupujú voči vám nápadne falošne, niečo asi nie je v poriadku. Neviem, prečo som si myslela, že medziľudské vťahy budú na strednej škole iné. Istým spôsobom som utešovala seba samú, že chyba nie je vo mne, ale v tom, akými ľuďmi som obklopená. Dychtivo som čakala na druhý september, aby som mohla spoznať nových ľudí. Myslela som, že budú omnoho inteligentnejší a mne bližší. Bohužiaľ, nestalo sa tak, preto musím prijať fakt, že na vine nie sú ľudia okolo mňa, ale ja sama.

Je to neskutočne ťažko stráviteľné tvrdenie, už len z princípu. Snažila som sa, ale niekde som sa očividne sekla. Mala som dojem, že pôsobím dostatočne otvorene a priateľsky, no oslovovanie cudzích ľudí mi nikdy veľmi nešlo. Obdivujem osoby, ktoré dokážu z predstavenia urobiť siahodlhý rozhovorom o všetkom. Ja to nedokážem. Som typ človeka, ktorému ticho medzi dvomi ľuďmi nevadí. Pokiaľ ma nenapadajú rozumné argumenty na tému, radšej zostanem ticho. A to pravdepodobne väčšina ľudí berie ako nezáujem o komunikáciu z mojej strany.

Preto som sa stala ďalšou triednou sivou myškou. Fajn, nikdy som nemala kopy kamarátov, s ktorými som po škole chodievala niekde von. Úprimne? Niekedy by som si tie kopy priala... Pred pár dňami sa mi naskytla príležitosť, keď ma spolužiačka oslovila a opýtala si, či poznám pár ľudí z okolia. Zarozprávali sme sa a skončilo sa to jej pozvaním po škole do nejakej krčmy. Išlo ešte pár ďalších ľudí, boli sme celkom veľká skupinka, no i tak som sa cítila nesmierne osamelá! Pri vychádzaní zo školy mi spolužiačka oznámila, že si pôjdeme ešte zafajčiť. Už vtedy vo mne blikal veľký alarm "VYPADNI!", no ja som sa rozhodla zahodiť svoju opatrnosť, bojazlivosť a status "čistej", a tak som ich nasledovala. Po párminútovom postávaní niekde pri nejakej budove sme zamierili k spomínanej krmče. Už pri vstupe som sa cítila mimoriadne nesvoja. Cigaretový dym, všade decká môjho veku s pohármi vodky v ruke. Kombinácia, ktorú z duše nenávidím! Posadili sme sa k pre mňa neznámej skupine ľudí a začali debatovať. Samozrejme, až na mňa. Ja som, ako inak, len ticho sedela a popíjala svoju kofolu, ktorá je okrem iného taktiež zahrnutá do vecí, ktoré neobľubujem, no objednať si minerálku v tejto situácii by bola dýka pre psychopata. Najdlhších dvadsať minút som počúvala nejaké prázdne rozhovory o všetkom a zároveň o ničom, nenápadné podpichovania na moju adresu a nervozitu, pretože som netušila, kam sa pozerať. Napokon som usúdila, že nemá zmysel takto sa trápiť. Do takej spoločnosti sa jednoducho nikdy nezačlením. Zodvihla som sa, rozlúčila sa s ostatnými a rýchlo sa pratala von, na čerstvý vzduch. Prvé, čo som spravila, bol hlboký nádych. Celú cestu k autobusovej zastávke som neustále premýšľala nad tým, kde je chyba. Dosiaľ som ju nenašla...


Na druhý deň sa ma spolužiačka nič nepýtala. Zjavne si všimla, že som zo včerajšieho "posedenia" nebola nadšená tak, ako by si to priala ona, a tak sme to nijako nerozoberali. Uzavrela som celú kauzu tým, že som jednoducho odlišná od zvyšku triedy. Práve včera ma však akoby zázrakom niečo napadlo - to dievča, také tiché, hanblivé, čo keby som skúsila pozvať ju niekde? Súhlasila. V žiadnom prípade sme sa však nechystali do nejakej krčmy. Obehli sme všetky kníhkupectvá a napokon sme skončili v nádhernej kaviarni za mestom. Bol to presný ideál toho, v čom sa ja cítim skutočne príjemne. Spoznali sme sa bližšie a musím priznať, že to bolo fajn. Na moja veľké sklamanie si však ani s touto spolužiačkou nerozumiem tak, ako som si myslela. Je príliš rezervovaná, príliš ostýchavá a príliš sa oddeľuje od zvyšku. V triede pozná len mňa a spolieha sa na mňa vo všetkom. Niekedy ma to unavuje, no akurát včera som si uvedomila, že ona za to naozaj nemôže. Na záver som si uvedomila, že som pravdepodobne veľmi špecifický typ človeka. Alebo som len príliš naročná.

Toľko čo sa týka mojich vzťahov v súčasnom období. Nemám sa čím chváliť, no musím poznamenať, že to bývalo aj horšie. Chcelo by to viac otvorenosti, viac uvoľnenia a viac pozitívnej energie, no aktuálne ma všetky tie dobré veci obchádzajú. Ale o tomto vy už dávno viete, napokon, kedy mi dobré veci išli v ústrety? Nie, nechcem byť depresívna a pesimistická, už mám dosť tých tmavých dní. Jednoducho som len chcela poukázať na to, ako veľmi mi písanie pomáha a ako veľmi mi pomáha to, že existuje niečo ako internet a anonymita. Ale to je téma na úplne iný článok...

Because everything has changed

4. listopadu 2013 v 21:21 | Mavis Alvira DeWoid
Nie je možné nevšimnúť si "radikálne" zmeny, ktoré sa tu počas dnešného poobedia/večera uskutočnili. Mám na to krátke a jednoduché vysvetlenie - všetko sa zmenilo! Ako Mavis Eveline Strix som sa začala cítiť... nepohodlne, alebo ako to správne nazvať. Preto som sa rozhodla zmeniť svoju identitu. Do Mavis som sa zamilovala, tú chcem ponechať, pretože je presne taká, akú som si predstavovala a vysnívala. Eveline ma sklamala... Ako Alvira sa cítim plnšia a šťastnejšia. Napokon už nie som Strix, prišlo mi to príliš detinské, pretože len ja sama viem, čo všetko je za týmto "priezviskom". A práve kvôli tomu som DeWoid. Zmyselné, aspoň z môjho uhla pohľadu.

Nemám v úmysle pokračovať prázdnymi sľubmi, už ani ja sama si neverím. Musíte byť naozaj zmätaní a verte, že na tom v žiadnom prípade nie som inak. Potešujúca správa za okraj - mám námet na článok! Tuším som bola obdarená silou osvietenia! Osemkrát hurá!

Berme to teda ako nový začiatok. Mavis Eveline Strix sa stratila, nepodarilo sa ju nájsť a tak ju nahradila Mavis Alvira DeWoid. Život je o tom, ľudia odchádzajú a prichádzajú... a je predovšetkým o zmenách. Toľko na úvod.

Mavis Eveline Strix
Mavis Alvira DeWoid