Leden 2014

Šálky čaju

31. ledna 2014 v 16:31 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Cítim sa neisto, ako pri pristávaní v tej najhustejšej hmle. Nevidím pod vlastné nohy a som si takmer istá, že pevná pôda pod nimi sa mení na mazľavú bahnitú zmes všetkej tej špiny a odpadu za posledné mesiace. Karma je karma, priatelia. Už niekoľkokrát som sa snažila seriózne popremýšľať o svojich chybách, ale vždy som stroskotala ešte na začiatku. Úplne ma to demotivuje k akýmkoľvek ďalším činom. To znamená, že už mesiac stojím na mŕtvom bode akéhosi bezvetria. A ide mi to hore krkom.

Nebolo by tak celkom zbytočné ujasniť si aj to, aké sú moje priority. Bezhlavo sa púšťam do nových vecí na úkor tých starých, ktoré nechávam v umelom spánku až do odvolania. Potom mám všetko a nič zároveň. Mala by som popracovať aj na svojej vlastnej vôli a sebazapreniu. V mnohých prípadoch sú to mimoriadne osožné vlastnosti.

Nezmenil sa akurát počet šálok čaju, ktoré denne vypijem. Predstavujem si, že ma zbavujú všetkých negatívnych myšlienok a hryzúcich hlodavcov v okolí vlastného svedomia. Preto sa stali mojou jedinou nádejou. Šálkam čaju jednoducho dôverujem, vždy.

photo by Miiglea

Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet

27. ledna 2014 v 17:09 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
Schindlerov zoznam.

Toľko na úvod. Pred niekoľkými dňami som mala tú obrovskú česť zapozerať sa do tohto dychvyrážajúceho filmu. Pri sledovaní akéhokoľvek filmu či dokonca knihy ste sa už určite stretli s akýmsi precitnutím, kedy ste sami seba upokojovali slovami: "Ale no tak, veď je to fikcia! To nie je realita, nie je to skutočnosť. Uvoľni sa, neber to tak vážne." Verte mi, spomínané precitnutie sa dostavilo aj počas sledovania spomínaného Schnidlerovho zoznamu, no neupokojila som sa. Viete prečo? Pretože som si jasne uvedomovala to, že také niečo bola kedysi (nie tam veľmi) dávno realita. Súčasť života takmer každého jedného žijúceho. Hovorím o druhej svetovej vojne, konkrétne o tom najtmavšom a najkrvavejšom odtieni tej doby.

Hitlerove vojská vo veľkom okupovali takmer celý svet. Nemusím vás oboznamovať s Hitlerovou neprekonateľnou nenávisťou voči Židom. Taktiež nemusím venovať dlhé vysvetľovania miestam ako Osvienčim či Birkenau v Poľsku, teda pracovným a vyhladzovacím koncentračným táborom, kde skončila drvivá väčšina nevinných Židov. Navštívili ste niekedy podobné miesta? Ja áno, pred pár rokmi. Možno práve kvôli tomu ma Schindlerov zoznam chytil za srdce tak pevne. Ja som totiž videla pozostatky toho svinstva na vlastné oči. A vtedy sa nedá poprieť nič. Nič.
Správne myslíte, pokiaľ ste dej filmu zaradili do obdobia druhej svetovej vojny.
Prejdem teda na človeka, po ktorom dostal samotný film svoj názov - Oskar Schindler.

Schindlerov zoznam

Narodil sa v roku 1908. Pôsobil ako nemecký továrnik, člen nacistickej strany NSDAP, čo je však najdôležitejšie - je záchrancom viac ako 1 200 Židov, čo 0,06% zo všetkých Židov. Práve touto činnosťou si vyslúžil množstvo oprávnených cien za mier. Pýtate sa ako to dokázal? Na začiatku invázie bol považovaný za jedného z nacistov, ktoré z vtedajšej situácie ťažili čo najviac. Založil továreň, kde vyrábal rôzne hrnce, panvice a podobne. Zamestnával tam vyše tisíc ľudí, z čoho približne polovicu tvorili Židia z Krakovského geta. Situácia sa však zmenila - nastala krvavá a brutálna likvidácia samotného Krakovského geta. Schindlerov vzťah voči Židom sa značne zmenil, bol odhodlaný zachrániť ich. Od nového správcu geta Židov kúpil. Áno, kúpil. A tak vyše sedemsto Židov, ktorí mali pôvodne skončiť v Osvienčime, zamestnal práve vo svojej továrni. Tak vznikli pracovné tábory, ktoré na istý čas Židom život predĺžili.
Na blízku však bola sovietska Červená armáda a koncentračné tábory sa mali začať likvidovať. Vyžadovalo si to ďalší plán. Schindler teda zorganizoval transport vyše tisícky Židov do novej pobočky jeho továrne v českom meste Brněnec, okrem iného jeho vlastnom rodisku. A tak zachránil ďalšie tisícky životov...
Bol si však vedomý toho, že po oslobení bude rovnako vinný ako všetci tí, ktorí páchali "rovnaké" zlo. V noc pred oslobodením sa rozlúčil so "svojími Židmi". Tí mu darovali prsteň s nápisom - "Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet".
Na záver filmu "Schindlerovi Židia" prichádzajú k jeho hrobu v Jeruzaleme, po svojich praviciach majú hercov, ktorí ich stvárnili vo filme. Pokiaľ si pozriete celý film, od začiatku až po koniec, nevyhnete sa slzám.

Za týmto všetkým stojí Stieven Spielberg, ktorý tomuto príbehu vdýchol filmovú podobu. Po celý čas by ste márne hľadali farebné scény, celý film bol čierno-biely, čo dodávalo na autentickosti. Otvorené brutálne a chladné scény, kde Hitlerovi vojaci bez mihnutia oka priblížili svoje zbrane k zátylkom ľudí a strelili im priamo do hlavy... Chodník zo Židovských pomníkov... Popol zo Židov nesúci sa vzduchom... Strach ľudí... Neznádej...
Schindler pre nich predstavoval jediné možné východisko. Spolčil sa s nesprávnou stranou na to, aby mohol zachraňovať životy. Premýšľal, vedel, čo robí. Ohrozil seba samého, no podstatne menej, ako v prípade, že by sa postavil na odpor Hitlerovým požiadavkam. Nezaslúži si byť hodený do jedného vreca s tými nacistickými sviniarmi.

Dnes je Medzinárodný deň pamiatky na obetí holokaustu. Preto som sa rozhodla pre tento článok. Myslím, že každý jeden z nás by si tento deň mal uctiť, prinajmenšom venovať aspoň tichú spomienku všetkých tým nevinných obetiam, ktoré znášali ohavné činy bezpríčetných ľudí. Veľa z nás si uvedomuje brutalitu toho všetkého, no stále sa nemôže zbaviť pocitu, že ide o už nezmeniteľnú minulosť. Súhlasím s nimi, je to nezmeniteľná minulosť, no zároveň túžim po tom, aby sa na tieto činy nikdy nezabudlo. Pretože kým si pamätáme činy - či už tie dobré, alebo tie zlé -, pamätáme aj na osoby. Je to to najviac, čo pre tie nevinné obete môžeme urobiť...


Recyklovaný zápisník s modrým okrajom, ktorý som aj tak prefarbila

24. ledna 2014 v 20:10 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Kúpila som si zápisník - recyklovateľný a recyklovaný -, modrej farby, pretože tú mám okrem čiernej najradšej, so zažltnutými stránkami, na ktoré nedám dopustiť. Zažívala som dilemu - modrý alebo zelený? Pár minút naviac a (ne)posledný autobus by odišiel bezo mňa. Aj tak som ten zápisník prefarbila, schválne, aby som taký mala len ja. Je špeciálny, bude putovať spoločne so mnou na všetky zakázané miesta. Je pomerne nenápadný, no jeho obsah bude viac ako len veľkolepý. Tak to chodí, keď je niekto posadnutý písaní nezmyselných básni bez akýchkoľvek rýmov a súvislosti.

Zatiaľ je úplne prázdny, vraj mám čakať na dobrú príležitosť, poradilo mi svedomie. Podľa neho je škoda zapísať ho nepotrebnými vecami, na tie mám podľa jeho úsudku ten väčší, s komickými sovami, ktorý je okrem iného zelený a stál hádam celý majetok. A ja počúvam, preto ostáva čistý aj naďalej. Raz sa aj tak nezdržím.

Kúpila som si tričko - lacné, čínske, ale s odstrašujúcim motívom kostier. Môžem výsostne odignorovať to, že je určené mužom. Vlastne výsostne ignorujem všetko, čo sa týka módy. A cítim sa skvele!

Jediné, čo som si nekúpila, je schopnosť naučiť sa myslieť pozitívnejšie. Všade je vypredaná, čo znamená, že zjavne nie som jediná pesimizmom nainfikovaná bytosť. Že ma to naozaj nebaví - to viete. Ale že to chcem zmeniť - to určite neviete. Doteraz som to nevedela ani ja.

A - kúpila som si nadhľad. Tým pádom sa o osemdesiat percent prítomnosti nezaujímam, ani len zbežne.

photo by ninamokaka

Už je to rok...

19. ledna 2014 v 11:08 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
S obrovskou radosťou, hrdosťou a nadšením môžem oznámiť, že som tu s vami presne jeden rok. Jeden nádherný rok! Musím sa priznať, že som majiteľkou snáď miliónov blogov (momentálne neaktivných, samozrejme), no ani jeden z nich som nezvládla dotiahnuť do stavu nejakej tej ročnej existencie. Preto tá obrovská radosť. Naviac je úžasné čítať to, čo som napísala pred rokom a schuti sa zasmiať na "veľkých trápeniach", ktoré ma vtedy súžovali a pravdepodobne som kvôli nim ani nespávala. Je krásne vidieť svoju ročnú prácu priamo pred sebou a vidieť aj tie veľké úspechy a pády, ktoré tomu všetkému predchádzali.

Som vďačná za každý jeden komentár, ktorý sa tu v priebehu roka objavil, pretože práve vy ste mi dávali chuť písať a ukázali ste mi, že nech mám akokoľvek zlé obdoie, vždy sa nájde niekto, kto ma podrží. Vďaka vám všetkým!

Práve na tomto mieste sa nachádza veľmi dôležitá etapa môjho života - príchod na strednú školu, koniec základnej školy, prichádzajúca schopnosť osamostatniť sa a vnútorne dospieť. Aj môj štýl písania sa výrazne zlepšil, vyvinula som svoje myšlienky do použiteľných viet a našla som to, čoho sa v živote nikdy nevzdám - písanie.

Prichádzam na staromódne klišé, teda súhrn toho všetkého, čo sa mi podarilo za tento dlhý rok napáchať:

- na svedomí mám 169 článkov
- pýšim sa viac ako 9 000 návštevníkov
- odpromenádovala som 20 blogových kabátikov
- teším sa z prijatia do Autorského klubu
- spomínam taktiež prijatie do Klubu písalkov, Literárneho klubu či Klubu snilkov
- podarilo sa mi dostatať svoj blog na hlavnú stránku blogu až dvakrát

Nenapadajú mi nijaké ďalšie fakty, no verím v to, že ich je ďaleko viac. Dôležité však je nenechať uniknúť podstatu, a tá je v tom, že blog oslavuje svoje prvé narodeniny. Viete, nemám rada tento pojem - "blog oslavuje prvé narodeniny". Oveľa radšej mám pojem - "vediem blog už jeden rok". Pretože blog funguje len a len vďaka vám a ten úžasný pocit zadosťučinenia je sakra nádherný!

Na záver vám chcem všetkých úprimne poďakovať za to, že ste pri mne stáli, za to, že ste ma podporovali a za to, že ste mi vždy ukázali, kadiaľ vedie cesta von. Vážim si vašu snahu, postrehy, nápady a kritiky. Pretože bez nich by som nebola tam, kde práve som (opäť ďalšie klišé!). Vďaka!

Mám len jedno prianie - aby som podobný článok mohla napísať aj za ďalších 365 dní.



Čistá hlava a vektor rýchlosti

18. ledna 2014 v 17:05 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Pohľad do zrkadla som už dlhšiu dobu nevydržala. Od októbra si vravím, že so svojou stúpajou (teraz už nie, vuhú!) váhou musím niečo spraviť. Do úvahy spadal beh, akurát že prostredie ako stvorené na podvečerné behávanie momentálne okupuje nejaký medveď. Takže som sa musela uskromniť a začať behávať po asfaltovej ceste, kde denne prejde tucet áut. A viete čo? Je mi to jedno. Robím niečo pre seba a to je ďaleko dôležitejšie ako to, či pri tom vyzerám maximálne pôvabne.

Začala som len včera, no s výsledkom a s tým, ako sa cítim, som nadmieru spokojná. Tú čistú hlavu a spokojný pocit na vlastnom svedomí pochopí len človek, ktorý pre seba niečo dokáže spraviť.

A prečo ten vektor rýchlosti? Veľmi úzko to súvisí s fyzikou, ktorá sa mi do môjho života neuveriteľne pletie! Je to neznesiteľné, nehovoriac o tom pocite, keď si pri pohľade na päťke z úplne primitívneho testu uvedomíte, že trojka na vysvedčení až taká surrealistická nie je. Tým pádom sú moje dni vypĺňané fyzikou, nepochopiteľnou matematikou a regeračným behom kombinovaným s cvičením. Nemám sa zle, ale vždy je čo lepšovať, hm?

Celkovo ma škola desí. Nie je to to, na čo som bola zvyknutá deväť rokov a mne osobne robí ešte stále problém uvedomiť si, že toto musím začať brať oveľa serióznejšie ako to predtým. A to ma naozaj vyvádza z miery, pretože z výbornej sa stáva chválitebná a s chválitebnej zase dobrá. Nebudem tvrdiť, že sa mi nepodarí z výbornej urobiť nedostatočnú, čo ma momentálne príliš demotivuje.

Predovšetkým však musím myslieť pozitívne a snáď k sebe nejaké primerané hodnotenia nalákam. Držte mi palce, prosím. Inak budú vektory rýchlosti moja nočná mora naveky!

photo by Sites

Nie, príroda je úplne v poriadku

16. ledna 2014 v 6:33 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
"Všetko je pomýlené! Veď je to choré! Toto nemôže byť pravda!"

Drahí spolunažívatelia mimoriadne sa zaoberajúci počasím a tým, čo sa momentálne deje za oknami našich príbytkov - (aj vás) vítam pri svojom novom článku. Za posledné týždne som si od vás vypočula mnoho múdrych, zmysluplných a jedinečných poznámok, ktoré ste adresovali prírode a počasiu. Vaše pripomienky ma nesmierne zaujali a preto som si povedala, že skúsim niečo na túto tému napísať, predovšetkým pre vás, keď tomu všetkého tak veľmi nechápete.

Začnime tým, že príroda je tu omnoho dlhšie ako človek. Bola tu, keď sa všetko začalo a s najväčšou pravdepodobnosťou tu bude aj vtedy, keď sa všetko začne končiť. Samozrejme, ak jej to dovolíme, ale k tomuto faktu sa dostanem o pár riadkov. Príroda je každopádne dokonalá, vážení. Nemá nijaké chyby a všetko, čo robí, robí správne a precízne. Nemýli sa. Chyba teda nie je v nej. Navyše vás môžem upozorniť, že ona VIE, čo a prečo to robí!

Hovorí vám niečo pojem "akcia - reakcia"? Skrátene vysvetlené - každej reakcii predchádza nejaký podnet, ktorý v nás vyvolá nutkanie vykonať to, čo vykonáme. Predpokladám, že ma úplne chápete, keďže tak veľmi rozumiete zmenám v počasí... Späť k jadru veci - nasledujúcich pár sekúnd vám dám priestor na zamyslenie sa o "akcii - reakcii". Nech sa páči.

...

Nič sa k vám nedostalo? Nič sa nedeje, s najväčšou pravdepodobnosťou za to môže opäť príroda.

Fajn, koniec irónie, prejdime na tvrdú, nekompromisnú kritiku a holé fakty.

To my môžeme za to, čo sa deje! Počuli ste už niekoho vo vašom okolí, ako sa sťažuje na počasie a na to, ako je všetko obrátené? Že nie je zima ale jeseň? A že na Veľkú noc už očakáva hromady snehu? Pokiaľ nie, ste tí šťastnejší jedinci, pretože ja sa s týmito poznámkami stretávam každodenne. A vždy sa ironicky zasmejem. Pýtate sa na čom? Na absolútnej primitívnosti ľudí. Väčšina je totiž presvedčená, že za všetko môže príroda, že je to len jej vina! Áno, príroda za to môže, ale verte mi, je v tom nevinne. Čo má robiť? My ľudia sme ohavné tvory, ničíme to, čo ona tak starostlivo a pracne vytvára. A potom sa sťažujeme, ako je všetko naopak... Všakže, drahí experti na počasie a prírodu?!

To je tá akcia a reakcia. Ľudia predstavujú akciu - ako príklad uvediem známu ozónovú dieru (o ktorej sa už dlhú dobu vie, nekonečne dlho sa o nej diskutuje a aj tak sa nič nerobí), globálne otepľovanie (o ktoré sa takmer nikto nezaujíma, pretože "nás sa to koniec-koncov netýka") a v neposlednom rade výrazné zmeny v ročných obdobiach. Mohla by som pokračovať ďaleko za nekonečno a stále by to bolo bez konca. No viete, čo je najhoršie? Že to všetko vidíme. Vieme o tom, počujeme o tom. A nič s tým nerobíme. Radšej sa budeme sťažovať a viniť čokoľvek iné, len nie ľudské tvory. Takíto sme...

Na záver chcem vzdať hold všetkým, ktorí si toto všetko uvedomujú aj bez môjho článku. Snáď sa raz dokážeme spojiť a zachrániť aj to málo, čo zostalo. Vždy je šanca, nezabúdajte!

A spomínaným expertom na hľadanie príčin zmeny v počasí a prírody radšej neodkážem nič. Väčšina by podľa môjho názoru nepochopila, o čo sa snažím. Nech si len sadnú pred televízor, napchajú sa priemyselne vyrobenými potravinami, vysvietia celý dom, ráno naštartujú rovno všetky štyri autá v garáži a nezabudú na konštatovania o tom, ako nemôžu pochopiť, čo sa to v tej prírode deje. Snáď raz nájdu kameň úrazu...

photo by wallsave

A tak som usúdila, že je umelec, v respektíve - moja (ne)definícia umelca

14. ledna 2014 v 16:00 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Volá sa Sebastián. Pátrala som po ňom pozoruhodne dlhú dobu. Pravidelne ho stretávam na chodbách našej rozsiahlej školy, špeciálne na prvom poschodí a prízemí pri automate. Nejde o nijakú lásku na prvý, druhý, tretí ani stoštyridsiaty pohľad, zachovajte pokoj. Je to umelec. Ako som na to prišla? Bratranec z deviateho kolena mi vyklopil všetko, čo o ňom vedel, dokonca aj to, čo o ňom tak celkom nevedel. Reč je o známom "fejsbúku", to on mi všetko nabonzoval a teraz sa cítim ako kráľovná sveta! Samy dobre viete, ako veľmi podporujem rovnocennosť ľudí a v dôsledku tohto faktu na svoje vlastné ja musím hodiť haldu špiny za to, ako neotesane som voči tomuto talentovanému mladíkovi vystupovala. Už na prvý pohľad je zvláštny, púta pozornosť. Prenikavé modré oči, vlasy zvláštne hnedej farby s ofinou v tvare natočenej vlny (napísala som to správne? V termínoch týkajúcich sa účesov sa totiž príliš často neocitám...), útla postava a výraz tváre, ktorý by ste najskôr prirovnali k zmätenému čudákovi, ktorý zablúdil a ani za nič na svete si nevie spomenúť, pre čo to vlastne žije. Spolužiaci sa na tom fajn bavia, ten zmätený výraz im príde mimoriadne vtipný. Nerada by som klamala, preto pripíšem, že aj mňa to sem-tam pobaví, no schladí ma realita, ktorá hovorí o tom, že je umelec.

Momentálne máte plné právo obviniť ma z neovládateľnej úchylky na umelcov všetkých druhov. A viete, že by ste sa tak celkom nemýlili? Je to istým spôsobom aj moja rebélia, doviesť rodičom domov nejakého potetovaného rock-metalového umelca s dlhými vlasmi a všetkým tým, čo sa ku mne ani v tom najbláznivejšom sne nehodí. Vesmír moje túžby podľa všetkého akceptuje, ironicky ich znáša a snaží sa mi vyhovieť, no niekde to viazne, pretože tých umelcov zase až tak veľa na obzore niet. A čo vlastne pre mňa pojem umelec znamená? Tento prívlastok si u mňa vyslúži každý, kto je nadaný v akomkoľvek smere ku ktorému sa každý večer modlím a uznávam to, čo dokáže vyprodukovať. Niekedy za umelca považujem aj mimoriadne príťažlivého "experta", pri ktorom mi dochádza dych. Už len kvôli jeho dredom, dlhým vlasom alebo úžasnými očami. Mám veľmi špecifické myslenie. A názor na umelcov.

Fajn, fajn, za umelca nepovažujem každého s dredmi ani každého špecificky oblečeného a vystupujúceho, to by som zase klamala. Viem oceniť umenie a viem, kedy sa isté veci k umeniu aspoň približujú. Nemáte pocit, že aj tie dredy sú blízko umenia? Zastavte ma niekto, prosím!

Späť k Sebastiánovi - premýšľala som nad tým, či sa mám niekomu zdôveriť so svojim silným pocitom vraviacim, že spomínaný mladík je umelec. Nadhodila som to pred spolužiačkou a tá ma vypískala na celej rovnej čiare. Podľa jej názoru je na umelca "príliš mimo, vôbec sa nevie obliekať a realita mu veľa nehovorí". Tak som sa rozhodla, že si túto domnienku nechám pre seba, zatiaľ. Som si takmer úplne istá tým, že mám pravdu. Akurát nemám v úmysle o tom nikoho presviedčať. Príde na to v (ne)správny čas.

Okrem toho som týmto článok chcela poukázať aj na nesmierne talentovaných ľudí pochybujúcich sa v našej škole. Nie som na to zvyknutá, nakoľko ma základná škola umeniu príliš nepriučila. Skôr ho utláčala a prinajlepšom niekoho šťavnato vysmiala. Keď prišlo na sťažnosti, obrnili sa nejakou vernisážou. Koniec, bodka. Preto som taká očarená tým všetkým, čo sa okolo mňa mihá. Do tejto početnej skupiny nepatrí len Sebastián, patria tam ďalšie a ďalšie poschodia ľudí. A samozrejme, nájdu sa aj úplní anti-umelci, nad ktorými mi jednoducho zastáva rozum. Hold, aj takí musia byť, však? Pred pár dňami som išla smerom do jedálne a istý neznámy kráčajúci za mnou viedol nejaký rozhovor, pravdepodobne so spolužiačkou. Pochopila som, že sa bavia o nejakom mimoriadne nepríjemnom človeku, ktorému pánbožko príliš veľa rozumu neuštedril. Vtedy spomínaný neznámy zahlásil: "Aj takí musia byť, inak by boli psychológovia na dve veci." Súhlasím s ním.

Takže sa konečne pohybujem medzi umelcami. A samozrejme, medzi blbcami. Momentálne netuším, do ktorej skupiny sa môžem zaradiť... Žeby umelecký blbec? Hm, znie to celkom autenticky.

photo by StephArt09

Ako vtesnať týždňové aktivity do štyroch fotografii

12. ledna 2014 v 14:23 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Nestojí to za veľa riadkov. Musím si opätovne zvykať na skoré ranné vstávanie a dvadsaťminútové cestovanie, v neposlednom rade na hromady učenia a z môjho pohľadu bilión zbytočných poučiek o tom, čo všetko spôsobuje hybnosť a čo všetko od nej závisí. Už vôbec nemienim spomínať vzťahy, pretože by tu bolo úplne pusto. Na začiatku septembra som mala obrovskú nádej, ale postupne klesá a ja som sa naučila tri veci - obľúbenosť si vynútiť nemôžete; treba veriť len sám sebe; vnucovanie a priťahovanie pozornosti vás ďaleko nedostane. Situácie vyskúšané v praxi, sto-percentne potvrdené, vyhýbajte sa im, prosím!

Konečne mám svoj vlastný priestor na sebarealizáciu. Na samostatnej izbe sa (pomaly ale isto) pracuje, zatiaľ si musím vystačiť s touto mašinkou. Za tých pár týždňov od Vianoc som ju stihla zapratať všetkými odrhovačskými frázami a depresívnymi výlevmi, ktoré sa mi podarilo vyprodukovať vo Worde. A že ich teda je! Do rebríčka mojich týždňových aktivít jednozačne patrí. Minimálne z tej väčšej časti.


Pozostatky vianočnej výzdoby fotené cez sieťku proti hmyzu na okne. Zase raz ma môj milovaný fotoaparát nepochopil, preto vznikla táto mimoriadne zvláštnokomická fotografia. Aj v mojom živote sa dejú takéto "zvláštnokomické" udalosti, tak prečo sa tým nepochváliť?


Nedeľa, jedenásť hodín a neprekonateľná túžba dokázať svojmu egoistickému ja svoje výtvarné nadanie. Celé to bol jeden veľký experiment, ale uzavrela som to tým, že poputuje do mojej novej izby. Ak...


Bol by to vôbec plnohodnotný a skutočný týždeň bez týchto malých svetov vytlačených na kopách stránok? Nie, nebol. Posledné riadky teda venujem im. Samozrejme s priznaním, že som sa bezpodmienečne zamilovala. Ako inak - do kníh. Som si viac ako len istá, že svoj život venujem práve im.


Serafína: Skrytá tvár - Rachel Hartman

9. ledna 2014 v 16:04 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Knihy
Originálny názov: Seraphina
Autorka: Rachel Hartman
Žáner: sci-fi, fantasy
Pôvod: Kanada

Dátum prečítania: 30.12.2013

Anotácia:
Ani štyri desaťročia udržiavaného mieru nepomohli ľuďom a drakom kráľovstva Gored k prehlbovaniu vzájomnej dôvery. Draci, schopní brať na seba ľudskú podobu, sa ako vyslanci zúčastňujú súdov a ako bytosti s neobyčajne prenikavým rozumom odovzdávajú svoju múdrosť univerzitám sťaby učenci a učitelia. Napriek tomu však pre nich ľudské emócie zostávajú záhadou a s blížiacim sa výročím vzájomnej dohody vzrastá napätie.
Serafína Dombeghová sa obáva oboch strán. Ako neobyčajne nadaná hudobníčka sa ocitne na kráľovskom dvore, nanešťastie práve vo chvíli, kedy je za veľmi podozrivých okolností zavraždený člen kráľovskej rodiny a podozrenie padne na drakov. Dochádza k vyšetrovaniu a Serafína, vtiahnutá doprostred, sa musí spojiť s kapitánom Kráľovninej gardy, ktorým je nebezpečne vnímavý princ Lucian Kiggs. Popri spoločnom odhaľovaní náznakov sprisahania s cieľom zničiť mier, sa Serafína snaží uchrániť svoje vlastné tajomstvo. Tajomstvo tak strašné, že jeho odhalenie by ju mohlo stáť život.

Inšpirácia

6. ledna 2014 v 10:46 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Úsudky
Inšpirácia - to je to, keď človek drie ako kôň.

...povedal raz Pjotr Iljič Čajkovskij. Ja s ním nesúhlasím, i keď nemôžem poprieť to, že sa pri inšpirácii človek naozaj nadrie. Nie je ľahké sa čisto a nevinne inšpirovať, pretože podvedomie niektorých jedincov nedokáže prijať fakt, že ide len o akúsi ukážku, že môže vytvoriť niečo s náznakom inšpiratívneho predmetu, ale nie úplne ten istý predmet, v respektíve jeho presnú napodobeninu. Alebo inak povedané - inšpirovať sa, nekopírovať. Najhoršia je presne táto časť, pretože si musíte dávať pozor na to, aby ste neprekročili pomyselnú hranicu medzi inšpirovaním sa a napodobňovaním. Pravdepodobne práve túto časť autor vyššie uvedeného citátu zahrnul do pojmu "človek sa nadrie ako kôň". A ak to tak je, v tom prípade s ním úplne súhlasím.

Kde takú inšpiráciu hľadať? Google vám vyhodí množstvo stránok, ktoré vám ponúknu celú sadu spôsobov, ako sa dostať k inšpirácii. Nemôžem si pomôcť, ale naozaj sa musím pozastaviť nad tým, čo si ľudia o inšpirácii myslia. Totižto, osobne si myslím, že nejaké typy na inšpiráciu vlastne neexistujú, pretože každého jedného z nás inšpiruje niečo iné. A predovšetkým - inšpirácia prichádza sama! Zastávam názor, že sa nachádza v bežnom živote. Aspoň v mojom prípade. Niekto na inšpiráciu potrebuje veľa farieb a hlučné miesta, druhému zase stačí kreslo v obývačke a výhľad na pouličnú lapmu. Preto niečo ako typy, ako nájsť inšpiráciu, jednoznačne hoďte za hlavu. Neprivedú vás nikam, len vás zaradia do akéhosi radu.

Pre mňa ako človeka, ktorý miluje písanie a fotografovanie, teda pomerne tvorivé činnosti, je inšpirácia veľmi dôležitá. A netvrdím, že je ľahké nájsť ju. Niekedy si jednoducho inšpiráciu nemôžte ani len dovoliť, pretože, priznajme si - čiastočne to zničí našu originalitu. Samozrejme, pokiaľ do inšpirácie nezasadíme pár vlastných nápadov a myšlienok. To ma privádza späť k prvému odseku.

A ako si inšpiráciu predstavujem? Nepredstavujem si ju nijako. Žiadna vysoká slečna, ktorá sa vznáša, žiadny priehľadný duch, žiadny oblak, jednoducho si ju nepredstavujem nijako. Zato však verím, že existuje. A že s ňou mám veľmi dobrý, kamarátsky vzťah.

picture by RawPoetry