Nech je to len jeden rok, aj tak to bude pekelne dlho

3. ledna 2014 v 14:32 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Začiatok nového roku som príliš optimisticky a slávne nezačala. Pokúsim sa to napraviť, no bude ma to stáť veľmi veľa síl. Vyzerá to tak, že sa za tým ukrývajú dva týždne, počas ktorých som päty z domu vytrčila len príležitostne. Všetko mi začínala liezť cez mozog, príliš veľa premýšľania mi spôsobovalo ohavné nálady. O nič lepšie som sa necítila pri pomyslení, že tieto Vianoce a Silvester boli posledné na Slovensku. Na budúci rok budem za morom... V Kanade... Bez rodiny... Bez rodičov... Bez brata... Sama... Neželala som si to tak? Áno, želala a je naozaj irónia, že posledné dni sa nočné plakanie do vankúša stalo mojim rituálom a pravidelnosťou. Sny sa mi plnia a ja som smutná, pretože nechcem opustiť to staré. Pretože nechcem opustiť rodinu. Ktorá tu po mojom návrate aj tak bude. Veď je to len rok, jeden neškodný rok, ktorý skončí rýchlejšie ako začal. A pravdepodobne nadobro zmení môj život.

Preto sa neodvažujem ozývať sa sem, na blog. Kto má záujem o články plné sĺz a smútku, keď sa do života stavajú len tie dobré veci? Všetko to príde až v júly a ja na to nemôžem prestať myslieť už teraz, v januári. Všetko robím s myšlienkami: "Robím to poslednýkrát tu, na Slovensku." Prezerám si kalendár, značím si narodeniny členov rodiny a zisťujem, že behom mnohých z nich budem už preč... Že tu jednoducho rok nebudem. A že rok nebudem mať nikoho takého blízkeho pri sebe. Neustále mám chuť plakať, všetko ma deprimuje a irituje, každá poznámka na dobro mojej osobnosti mi vženie slzy do očí, každý pohľad na rodičov, brata, celú rodinu mi robí vo vnútri muky, pretože viem, že od nich odídem. Na celý rok. Najhoršie sú pocity viny, ktoré neustále vravia: "Tvoji rodičia ťa milujú, vychovali ťa, robia pre teba všetko, starajú sa o teba s láskou a ty jednoducho odídeš. Oni to nikdy nezažili... A čo tvoj brat, potrebuje ťa!" Bojím sa, že akýkoľvek kontakt s rodinou ma v Kanade zlomí. Neviem si to ani len predstaviť... Skutočne nestojím o to, aby som v Kanade prvé tri mesiace preplakala.

Musím sa naučiť pracovať na svojej osobnostnej stránke. Musím sa naučiť byť silnejšia a nezávislejšia. Musím pochopiť, že ja tých ľudí neopúšťam, len idem skúsiť niečo iné, nové. Musím sa naučiť odosobniť sa od istých vecí. A predovšetkým sa musím naučiť ovládať svoje prehnané emócie. A konečne si začať užívať život.

V tejto chvíli ma nezaujíma, aký dojem som vo vás vzbudila ja. Jediné, čo hľadám, sú slová útechy. Som nevďačná, viem, a svojim spôsobom detinská. Alebo jednoducho len príliš citlivá. Želám si, aby sa tieto preplakané noci nadobro skončili, aby som sa stala silnejšou ženou a aby môj odchod zo Slovenska nebol poznačený slzami, ale úsmevmi. Chcem byť silnejšia a nezávislejšia! Chceš sa zbaviť svojej prehnanej citlivosti! Zbavujem sa jej, na, berte si ju!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bloggin | 3. ledna 2014 v 17:51 | Reagovat

chápu tě, bude se ti stýskat a v kanadě bude všechno cizí, ale utužíš si vztah s rodinou, získáš nové zkušenosti a odchodem na rok možná zjistíš kdo tě doma(z přátel) měl opravdu rád :) někdy není tak špatné všechno nechat a na chvíli odejít ;)

2 Teeda | Web | 4. ledna 2014 v 23:24 | Reagovat

Však Kanada tě zocelí. Hledej si o ní vše a těš se. Musíš se plně zaměstnat a pak nebudeš mít čas tesknit. .)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama