Únor 2014

Deň, kedy som sa prestala sústrediť na straty a začala sa tešiť z nálezov

27. února 2014 v 17:28 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
Bolo to vtedy, keď som po istom čase opäť skoro ráno vstávala do školy. Niečo ma upozornilo, že už vidím pod svoje vlatné nohy a nemusím používať nijakú nočnú lampu. A tiež som si všimla, že to svetlo išlo spoza zatiahnutých žalúzii. Nakúkla som za ne a vtedy som sa na vlastné oči presvedčila, že tie dlhé zimné dni skončili. Tak rýchlo... Jednoducho odišli. Neočakávala som nijaké zbohom, natoľko sentimentálna zase nie som, no ten pocit, že sú jednoducho preč, ma dojal. Napadlo mi, že možno odísť nechceli. Bledý sneh na úpätí stromov... Prepadla ma melanchólia a zrazu mi bolo ľúto. Pýtate sa za čím? Pravdepodobne sama nepoznám odpoveď.


Keď som v ten istý deň podišla k tomu istému oknu v neskoré popoludnie, bola som úplne vyrovnaná s neúprosným prúdom času. Opäť skončila jedna zima, začína jar, za pár mesiacov je tu leto, to vystrieda jeseň a opäť nastane ďalšia zima. Už som sa necítila tak bezmocne, priam naopak - bola som plná obdivu. Zem je úchvatná! Príroda je viac ako len nádherná. A vtedy som na oblohe objavila ďalšiu, dokonca ešte krajšiu scenériu. Prisahala by som, že som sa jej v tej chvíli mohla úplne jednoducho dotknúť. Bola tak blízko! Presvedčila ma o tom, že aj keď niečo pekné a žiadané skončí, neznamená to úpadok. Znamená to len jediné - treba urobiť pokrok, aby sa k človeku to žiadané opäť raz vrátilo. A viete čo? Bola som šťastná, že sa tie chladné, tmavé dni už skončili. Vôbec prvýkrát vo svojom živote...


Sila sa nenachádza okolo nás - sila je priamo v nás

22. února 2014 v 10:40 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
Tak som sa rozhodla pravidelne behávať. To, či ma to baví, bola jedna vec, no viac som sa sústredila na to, aká je to veľká nutnosť. Okrem pravidelného behávania som sa aj pravidelne vinila za to, aká hlúpa som bola, keď som svoju polročnú námahu a tvrdú snahu šmahom ruky vymazala za necelé tri mesiace. Necítila som sa vôbec dobre. Nebola by pravda, keby som tvrdila, že som zostala silná a s úsmevom na ústach pokračovala tam, kde som skončila. Bližšie k pravde je to, že som sa pomaly ale isto zložila a strácala som akúkoľvek cestu medzi svojim vlastným ja. Akurát že som včas precitla a skoncovala so sebaobviňovaním. A vtedy som na niečo prišlo. Na niečo veľké. Určite na to dávno predo mnou prišli aj slávni americkí vedci, ale ja to mám potvrdené, takže som o pár metrov pred nimi. Je to naozaj veľkolepé, zvlášť keď presne poznáte význam. Význam toho, že sila sa nenachádza vo veciach okolo nás - sila je priamo v nás!

Aj včera som si bola zabehať. Bola už tma, niečo málo po siedmej večer, ale vôbec nebolo chladno. Rozhodla som sa, že skúsim niečo viac ako troj-kilometrový terén popri rušnej ceste. Chcela som niečo, čo som nikdy neurobila, niečo, čo by vo mne vzbudilo emóciu "som na seba hrdá!" Podarilo sa mi to. Bežala som neoblomne a bez prerušenia celých šesť kilometrov za tridsaťpäť minút. A bežalo sa mi fantasticky! Ulice boli takmer prázdne, aj autá sa vyhýbali cestám. Všade vládol pokoj, dokonca aj vo mne. Mesiace som bojovala s prívalmi dažďa vo svojom vnútri a zrazu sa rozvidnelo, dokonca na oblohu mojej duše vyšlo aj slnko. Nesmierne sa mi to páčilo!

Keď som prišla domov, dlho som premýšľala nad tým, čo som vlastne dokázala. S úsmevom na perách som sama sebe priznala, že som dosiahla veľmi, veľmi veľa. Určite ste zažili už množstvo pádom. Veľmi dobre teda viete, aké bolestivé sú, a ako veľmi demotivujú človeka znovu vstať. Už len kvôli strachu z ďalšieho pádu. Ja som sa skoro podvolila a snažila som sa presvedčiť svoju stránku večného bojovníka, že to má vzdať, že to má dávno prehraté a že sa nemá ani pokúšať, pretože bude trpieť viac, ako kedykoľvek predtým. Viete čo? Moja stránka večného bojovníka ma nepočúvla, práve naopak - celkom slušne mi ukázala, že je najvyšší čas pozbierať sa. Tiež mi ukázala, že riešenie nie je v ľuďoch okolo, ani v tom, či prestanem jesť sladké alebo nie. Nie. Riešenie bolo vo mne, bolo vo mne celý čas, ako tá sila, veď viete! Stačilo len opäť začať veriť a uzavrieť mier medzi svojou dušou a svojim vlastným telom. Nikdy nebudem tvrdiť, že to bolo jednoduché, no určite môžem tvrdiť, že to bol skutočne nádherný okamih! Sedemkrát som spadla a ôsmy-krát sa zdvihla zo zeme. Nie je život práve o tomto?

Ak práve bojujete so svojim vlastným ja, so svojimi vlastnými démonmi alebo bojujete proti celému svetu, pamätajte si jedno - tá sila, ktorú hľadáte, je vo vás. Nie je vo vašej matke, ani vo vašom súrodencovi, dokonca nie je ani vo vašom najlepšom priateľovi. Tí totiž majú svoju vlastnú silu, o ktorej možno ani len netušia. Tá vaša je vo vás a vytvorili ste si ju vy. Nikto iný, len vy. Pýtate sa ako? Pádmi a vzostupmi. Tak sa nebojte padať, pretože práve pády vás naučia o to vyššie stúpať k výšinám snov.

picture by nutblocker

Nemám právo písať o pekle, zatiaľ celkom určite nie

18. února 2014 v 16:22 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Po svojom poslednom článku som sama zo seba mala zvláštny pocit. Neberte ho, prosím, vážne. Bol to len nejaký nevysvetliteľný výkrik do tmy. Neverím však, že bol úplne zbytočný, pretože som dospela k záveru, že peklo neprežívam. Možno som ho prežívala, možno ho ešte len budem prežívať, ale momentálne nemám absolútne žiadne právo mu adresovať akékoľvek riadky. A dokonca sa ukázalo, že sa mám dobre. Veľmi dobre. Tak nemám takú dobrú postavu, také vypracované svaly a taký striktne zdravý jedálniček, no-a-čo? Toto bol kameň úrazu a ja som ho už rozbila. Nezostali ani úlomky a ja som šťastná, že to mám za sebou. Môžem pokračovať ďalej v rozrobených záležitostiach.

Včera som sa napočúvala celkom dosť zaujímavosti o tom, ako veľmi si škodím svojim vegetariánskym spôsobom života. Rodičia si myslia, že to budem mať v budúcnosti so svojim zdravotným stavom ťažké a ja sa ich neprestajne snažím ubezpečiť, že o tom veľmi dobre viem, ale nie som ochotná niečo na tom meniť. Je mi dobre tak, ako mi je. A meniť to len kvôli budúcnosti? Bola by som blázon!

Premýšľam nad tým, čo by ešte stálo za pripísanie. Napadá mi akurát spomenúť svoju hotovú poviedku, ktorá sa chystám poslať do súťaže organizovanou našou školou. Povedzme, že chcem trochu vystúpiť zo svojho vlastného tieňa. Neočakávam, že sa mi to podarí, chcem to len skúsiť. Už len tá predstava sa mi páči! Problém by bol akurát v tom, že som prešvihla uzávierku. Slovenčinárka nám však vravela, že študenti našej školy svoje potenciálne práce môžu odovzdať aj po jarných prázdninách (ktoré mimochodom momentálne trvajú), no ako to dopadne - tak to si netrúfam odhadnúť. Každopádne je to príjemný pocit - po dlhej dobe napísať niečo kvalitné, s čím som spokojná dokonca aj ja sama.

Na záver pridávam úsmev. Zaslúžite si ho, všetci vy, ktorí ochotne čítate všetko, čo vyprodukujem. I keď to vďaka mojim slabým chvíľam nemáte vôbec ľahké.

Usmívající se Usmívající se Usmívající se


Deje sa len to, že už aj dokonalosť prekvitá fatálnymi chybami

14. února 2014 v 17:23 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
V prípade pozitívnej nálady tento článok radšej preskočte alebo sa tvárte, že vlastne ani len neexistuje.

Človek by mal určité veci najprv zažiť, až po tom všetkom ich súdiť. Alebo si minimálne pred seba postaviť zrkadlo a reálne popremýšľať nad tým, akým spôsobom žije, v respektíve nežije. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že všetko okolo mňa je istým spôsobom mŕtve a to, čo umrieť nestihlo, nápadne zapácha zatuchnutým pachom predpovedajúcim koniec. Niekedy si želám, aby ten koniec už nastal, pretože mi to všekto pripomína to dlhé trápenie pred chvíľami prichádzajúceho hurikánu. Pozeráte sa na to, ako sa približuje a veľmi dobre si uvedomujete svoju bezmocnosť. Môžete zmeniť veľa iných vecí, ale niečo takéto nie. Aj to vyrovnávanie je pomerne komplikovaná záležitosť. Zvlášť v prípade, že balansujete medzi nebom a zemou, aj keď na niečo také dokonca vonkoncom neveríte. Opäť som sa dostala do mŕtveho bodu a začínam zvažovať, či by som aspoň na pár minút nemala zastať. Jednoducho ostať na mieste a len byť. Taká, aká som, nie aká by som mala byť, ale taká, aká chcem byť a aká vo svojej pravej skutočnosti aj som. Odhliadnuc od nedokonalých nôh, strapatých vlasov a stopách po akné na tvári. Chápete ma? Myslím tým, viete si predstaviť moju situáciu? Pretože ja nemám dostatok slov na to, aby som ju popísala.

Každý deň ma znovu a znovu prekvapí to, ako veľa sa dá skryť za úsmev. Naozaj žijeme v umelom svete, ktorý je plný klamstva. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, ako klamem dokonca aj sebe samej, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A nechávam v sebe hlboko zakorenený pocit vlastného nevedomia. Ani ja sama neviem, čoho všetkého som schopná. Prekvapuje ma moje odhodlanie pri nerozhodnosti medzi dobrom a zlom. Žila som v rozprávke, to je fakt. Už dlho však hľadám a túžim po niečom reálnom. City a detaily ma začínajú unavovať. Odčerpávajú zo mňa aj posledné zvyšky chute kráčať. Často premýšľam nad tým, aké fascinujúce by bolo stať sa nejakým králikom alebo srnou. Žiadne city, žiadne pravidlá, iba prostý život. Chýba mi pud sebazáchovy a to je to, čo ma dusí a kvôli čomu nemôžem spávať. Preto po nociach hľadám dokonalosť. A v neposlednom rade prichádzam na to, že aj ona sama podľahla chybám. Fatálnym chybám, podotýkam.

V čo má človek veriť, ak neverí v život? Čoho sa má človek báť, ak sa nebojí smrti?

Napokon opäť nachádzam spasenie v trpkom jazere sklamania. No pomaly strácam vedomie a to mi pripomína, ako som sa nechala zlákať chuťou slobody. Aj tá totiž začína podozrivo páchnuť. Čo má človek spraviť v prípade, že chce zatvoriť dvere medzi svojim vnútrom a vedomím? Čím silnejšie spojenie nachádzam medzi tými dvoma, tým vzďalenejšia mi príde realita. A keď napokon precitnem, neprestávam myslieť na to, že už aj tá posledná dokonalosť duše zradila. Nechala sa podplatiť citmi.

Fatálne, fatálne chyby...

photo by SimpleAdam

Hľadám spriaznenú dušu ochotnú umrieť pre poéziu

9. února 2014 v 17:28 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Viete, čo je na tom všetkom to najhoršie?

Že konečne mám možnosť zdvihnúť zadok zo stoličky, seriózne sa obliecť a kultúrne sa zadrhnúť samotnou poéziou, no žiadna spriaznená duša zanietená na rovnaký, dokonca ani len podobný smer, sa v mojom okolí nenachádza. Slovensky povedané - nenachádzam nikoho, kto by bol ochotný stráviť so mnou v miestnej vinotéke čo i len hodinu pri počúvaní poézie začínajúceho básnika.

Začínam sa poddávať pokušeniu, ktoré mi našepkáva, aby som išla sama. Vždy sa sama pred sebou ohrádzam tým, ako nepotrebujem okolo seba nijakých ľudí, ale aj tak sa vždy potknem a zistím, že tých ľudí potrebujem. Akurát že oni už nepotrebujú mňa. Existuje snáď niečo horšie ako absolútna izolácia?

Pomaly prechádzam na staré známe stavy úzkosti a depresívnych nálad, akurát že som si vzhľadom na okolnosti spomenula na istý výrok pravdepodobne už mŕtveho "mladíka" - pred tým, ako si diagnostikujete depresiu, najprv sa uistite, či nie ste len obklopení nesprávnymi ľuďmi. Výsledkom teda je obklopenie nesprávnymi ľuďmi. Dá mi teraz niekto odpoveď, kedy mi do cesty začnú prichádzať aj tí správni, prosím?

Pomaly sa začínam vzdávať nádeje na krásny večer. Na krásne dni som už dávno zabudla.