Deje sa len to, že už aj dokonalosť prekvitá fatálnymi chybami

14. února 2014 v 17:23 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
V prípade pozitívnej nálady tento článok radšej preskočte alebo sa tvárte, že vlastne ani len neexistuje.

Človek by mal určité veci najprv zažiť, až po tom všetkom ich súdiť. Alebo si minimálne pred seba postaviť zrkadlo a reálne popremýšľať nad tým, akým spôsobom žije, v respektíve nežije. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že všetko okolo mňa je istým spôsobom mŕtve a to, čo umrieť nestihlo, nápadne zapácha zatuchnutým pachom predpovedajúcim koniec. Niekedy si želám, aby ten koniec už nastal, pretože mi to všekto pripomína to dlhé trápenie pred chvíľami prichádzajúceho hurikánu. Pozeráte sa na to, ako sa približuje a veľmi dobre si uvedomujete svoju bezmocnosť. Môžete zmeniť veľa iných vecí, ale niečo takéto nie. Aj to vyrovnávanie je pomerne komplikovaná záležitosť. Zvlášť v prípade, že balansujete medzi nebom a zemou, aj keď na niečo také dokonca vonkoncom neveríte. Opäť som sa dostala do mŕtveho bodu a začínam zvažovať, či by som aspoň na pár minút nemala zastať. Jednoducho ostať na mieste a len byť. Taká, aká som, nie aká by som mala byť, ale taká, aká chcem byť a aká vo svojej pravej skutočnosti aj som. Odhliadnuc od nedokonalých nôh, strapatých vlasov a stopách po akné na tvári. Chápete ma? Myslím tým, viete si predstaviť moju situáciu? Pretože ja nemám dostatok slov na to, aby som ju popísala.

Každý deň ma znovu a znovu prekvapí to, ako veľa sa dá skryť za úsmev. Naozaj žijeme v umelom svete, ktorý je plný klamstva. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, ako klamem dokonca aj sebe samej, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A nechávam v sebe hlboko zakorenený pocit vlastného nevedomia. Ani ja sama neviem, čoho všetkého som schopná. Prekvapuje ma moje odhodlanie pri nerozhodnosti medzi dobrom a zlom. Žila som v rozprávke, to je fakt. Už dlho však hľadám a túžim po niečom reálnom. City a detaily ma začínajú unavovať. Odčerpávajú zo mňa aj posledné zvyšky chute kráčať. Často premýšľam nad tým, aké fascinujúce by bolo stať sa nejakým králikom alebo srnou. Žiadne city, žiadne pravidlá, iba prostý život. Chýba mi pud sebazáchovy a to je to, čo ma dusí a kvôli čomu nemôžem spávať. Preto po nociach hľadám dokonalosť. A v neposlednom rade prichádzam na to, že aj ona sama podľahla chybám. Fatálnym chybám, podotýkam.

V čo má človek veriť, ak neverí v život? Čoho sa má človek báť, ak sa nebojí smrti?

Napokon opäť nachádzam spasenie v trpkom jazere sklamania. No pomaly strácam vedomie a to mi pripomína, ako som sa nechala zlákať chuťou slobody. Aj tá totiž začína podozrivo páchnuť. Čo má človek spraviť v prípade, že chce zatvoriť dvere medzi svojim vnútrom a vedomím? Čím silnejšie spojenie nachádzam medzi tými dvoma, tým vzďalenejšia mi príde realita. A keď napokon precitnem, neprestávam myslieť na to, že už aj tá posledná dokonalosť duše zradila. Nechala sa podplatiť citmi.

Fatálne, fatálne chyby...

photo by SimpleAdam
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama