Duben 2014

Na vine sú hviezdy - John Green

26. dubna 2014 v 19:27 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Knihy
Originálny názov: The Fault in Our Stars
Autor: John Green
Žáner: spoločenské a filozofické romány
Pôvod: Amerika

Dátum prečítania: 26.4.2014

Anotácia:
Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti.


Chatrč - William Paul Young

20. dubna 2014 v 10:43 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Knihy
Originálny názov: The Shack
Autor: William Paul Young
Žáner: spoločenské a filozofické romány
Pôvod: Kanada

Dátum prečítania: 20.4.2014

Anotácia:
Missy, najmladšiu dcéru Mackenzieho Allena Philipsa, unesú počas rodinného výletu, a v opustenej chatrči hlboko v oregonskej divočine sa nájde dôkaz, že ju zrejme brutálne zavraždili. O štyri roky neskôr, uprostred svojho Veľkého smútku, dostáva Mack podozrivý odkaz, podľa všetkého od Boha, v ktorom ho pozýva na víkendové stretnutie v tejto chatrči. Navzdory zdravému úsudku prichádza počas zimného popoludnia do chatrče a vracia sa do svojej najtemnejšej nočnej mory. To, čo tam Mack nájde, navždy zmení jeho svet.
V období, keď sa náboženstvo stáva čoraz bezvýznamnejším, zápasí CHATRČ s nadčasovou otázkou: Kde je Boh vo svete, ktorý je taký plný nevýslovnej bolesti? Odpoveď, ktorú Mack dostáva, vás ohromí a azda zmení rovnako, ako zmenila jeho. Budete chcieť, aby si túto knihu prečítali všetci!


Vyrástla som, pravdepodobne to bude tým

12. dubna 2014 v 14:37 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Iracionalizmus
"...neexistuje človek, ktorý by bol na svete náhodou. Ibaže - načo som tu potom ja? Niekedy mám pocit, že nepatrím nikde, som taká bezvýznamná nula uprostred niečoho, čo obdivujem len vo svojom vnútri.

Už od malička cítim, že som zvláštna. Nepoznám človeka, ktorý by ma chápal. Každý si myslí, že to pozná, vie si to predstaviť, lenže u mňa je veľa zvláštnych situácii."

Písal sa piaty január dvetistíc dvanásť. Presne v tú dobu som zo seba vypľula riadky, ktoré ste mali možnosť čítať. Nie, nešlo o denník. Išlo o môj vtedajší blog. Keď som bola ešte dieťa - naivné, plné ideálov, ktoré nevedelo o svete ani mäkké-tvrdé ró, no cez to všetko ho celý svet pohoršoval a život neskutočne ťažil. To boli trápenia! Myslela som si, že som zvláštna. Že som iná. Že ma nechápu. Brala som sa vážne - ako napokon všetko a všetkých okolo mňa. Na úsmev nebol čas, hlavné bolo bojovať na ceste spoločne so samotným osudom a pľuť slnku do tváre. To bola moja misia. Jednoducho som bola trpiteľ, najväčší!

Živo si pamätám na tie časy, kedy som podobné riadky produkovala denne. Vždy som sa sťažovala a ponosovala sa na všetky tie veci, ktoré som videla na chodníkoch ulice, televíznych novinách, v obchodoch, v škole... Vedela som len to - kritizovať a tvrdiť, že nič nemá sľubnú budúcnosť. Pesimizmus ako spoločník dvadsaťšesť hodín denne.

Všetko toto ma napadlo pri návšteve jedného nemenovaného blogu. Patril trinásť alebo štrnásť-ročnej mladej slečne, ktorej popis blogu znel nejako: "Som iná, nikto ma nechápe, žijem vo svojom vlastnom svete, a bla-bla-bla..." Veľmi ma to pobavilo, pretože som v tých riadkoch našla svoje vtedajšie ja. Cítilo sa úplne tak isto. Prinútilo ma to dospieť k záveru, že ľudia skutočne prechádzajú rôznymi fázami, ktoré sú rôzne dlhé a prinášajú rôzne dôsledky do budúcnosti. Pretože som sa vedela úplne stotožniť s pocitmi tej mladej slečny, ktorá ešte len hľadala všetko to, čo nájsť vlastne ani nemohla, a ktorá chápala svet podľa názorov iných, vyšších, v jej očiach pravdepodobne vzdelanejších a dospelejších ľudí. A tak ma napadlo, že sa zbytočne oberá o krásne detstvo. Akurát že v tom veku už človek na detstvo nemyslí, a to je obrovská škoda.

Musím tiež pripísať, že je fascinujúce vidieť, ako veľmi sa ľudská osobnosť mení. Zvlášť pokiaľ je to vaša osobnosť. Je nádherné vidieť, koľkými vecami ste si už preskákali a koľko záležitostí ste už prežili. A stále ste tu - vedomí svojích chýb robiac ďalšie chyby, ktorých sa budeme dopúšťať do konca nášho života. A poniektorí možno aj dávno po ňom.

Keď už mi tie riadky spomínanej slečny nedali to, čo očakávala, dali mi aspoň spomienku na moje detstvo a časy, kedy som bola najnepochopenejšia osoba na celom svete. A viete čo? Bolo krásne nahliadnuť späť.

Absencia

6. dubna 2014 v 11:34 | (pseudoumelkyňa) Mavis |  Realityshow
Kto by to bol povedal, že sa ešte niekedy ozvem?! Niektorí už možno zahajovali oslavu môjho definitívneho odchodu, takže som si povedala, že by to chcelo znovu oprášiť staré riadky a spovede a čo-to napísať aj k svojej dlhodobej absencii. Priznajme si, na tak dlhú dobu som sa doposiaľ nikdy neodmlčala. Čo ma k tomu viedlo? Pusto v hlave, pusto v názoroch, pusto vo mne. Nechcela som na vás zvracať všetky tie braky, do ktorých nevidím ani ja sama, tým pádom som usúdila, že bude najlepšie odmlčať sa. Ušetrila som aj seba, aj vás. Mám jeden absolútne bezvýznamný a smiešny bod k dobru.

Písala som, písala som pomerne veľa. Vo svojom počítači mám zložku, ktorú som si ďalej rozdelila na súbory s názvami mesiacov. Ukladám tam wordovské dokumenty s mojimi žvástami - tých je naozaj požehnane! Robím to už dlhšiu dobu, dalo by sa povedať, že môj počítač je zahltený depresiou, agresiou a nostalgiou, prinajmenšom. Za celý marec som napísala enormne veľké množstvo dokumentov. Sú tam rozhovory, ktoré sa odohrávali v mojej hlave, sú tam pseudo-básne, sú tam názory, sú tam absurdity najhrubšieho zrna, ale pomohlo mi to. Každý má nejaký ventil, ktorým vypušťa von tie dusičitany, ktoré ho škrtia. V mojom prípade si to odnesie pamäť počítača. Pri každom riešení niekto trpí.

Takže áno, písala som. Nikdy tie veci nezverejním. Nie bohužiaľ, práve naopak - pravda je to, že nestoja za nič, no pravda je aj to, že sú stelesnená úprimnosť a je v nich veľká dávka mňa samej. Dalo by sa to prirovnať k Wildovmu Basilovi. Prívrženci chápu.

A tiež som veľa premýšľala, o všetkom. Nedospela som k ničomu, dni sa mi stále mihali pred očami, po pondelku stále prichádzal utorok a ja som nestíhala snáď ani dýchať. Keď som sa konečne vykopala z jednej jamy, neprešla som ani pol kroka a bola som zase v ďalšej. Človek by si mohol myslieť, že za to všetko môže karma. Vraj všetko vidí. Akurát že ja si neviem spomenúť na to, kedy som sa tak ohavne voči niekomu (niečomu) zachovala. Tá karma očividne nielenže všetko vidí, ale aj celkom slušne pamätá na fakty. Podstata však je, že som na nič veľké neprišla. Život ide ďalej, ako by mnohí povedali.

Ja sa k nim len ticho pridávam.