Červen 2014

„Need food, not football!“

7. června 2014 v 11:07 | Mavis Agony |  Úsudky
Pred pár dňami som mala možnosť prečítať si článok, ktorý hlboko zasiahol moje uvažovanie. Priznám sa, premýšľala som nad tým veľmi dlhú dobu a z čistého pohoršenia som sa rozhodla, že o danej problematike budem hovoriť ďalej a ďalej, čoraz hlasnejšie. Určite poznáte svetoznámu hru FIFA. Tento rok sa koná v Brazílii, jednej z veľmi chudobných krajín. Už len z televízie je všeobecne známe, že ľudia žijúci v tejto krajine majú veľké problémy s prežitím. Predovšetkým deti tam veľmi trpia, či už hladom alebo rôznymi chorobami. To však nikomu nebránilo v tom, aby vybudoval obrovské štadióny. Pritom sa každý veľký človek v Brazílii oháňa tým, ako nemá peniaze! Hlavné je to, že sa nájdu pre nejaký absurdný štadión! TOTO ma naozaj rozhorčuje. Samozrejme, ľudia sa začali proti tomuto všetkému búriť. Konajú sa rôzne protesty, kde na každom kroku vidíte nápis: "Potrebujem jedlo, nie futbal!" Vznikol dokonca aj grafit, ktorý zobrazuje vychudnuté dieťa pri futbalovej lopte a svieti na ňom veľký nápis: "Need food, not football!" Vzbúra časti obyvateľstva je podľa môjho názoru úplne oprávnená, nakoľko samotný World Cup stojí Brazíliu niečo cez 11 miliárd amerických dolárov. Pýtam sa, je to naozaj možné?!


Už vyššie som spomenula pouličných umelcov a pri nich aj zostanem. Rozhodli sa totiž, že svoj nesúhlas vyjadria tak, ako to vedia najlepšie - a tak ulice Brazílie zdobia rôzne grafity zobrazujúce vyhladované deti, ktoré na tanieroch nemajú jedlo, ale loptu. Ilustrácie na grafitoch sú naozaj rôzne, každý jeden umelec však vystihol hlavnú myšlienku a zároveň poukázal na obrovský problém, ktorý Brazíliu sužuje. Pod článkom nájdete pár fotografii so spomínanými grafitmi. Odporúčam vám pozrieť sa na ne, pretože sú to nielen majstrovské diela, ale vedia chytiť aj za srdce.

Prečo som sa rozhodla zaoberať sa touto problematikou? Pretože odjakživa neviem vystáť nespravodlivosť. A tu ju mám naservírovanú priamo na zlatom podnose! Nikdy som nechápala, ako môže byť niekto taký bezcharakterný a ľahkomyseľný, aby vyhodil peniaze za nejaké pozlátko. Fanúšikovia futbalu by so mnou v tejto chvíli mohli nesúhlasiť, no naozaj sa treba zamyslieť nad tým, čo je dôležitejšie. Pretože ľudský život mi príde oveľa hodnotnejší ako nejaké hopsanie s loptou. Zdá sa mi tiež neuveriteľné, aké rýchlo sa dá minúť 11 miliárd dolárov a pritom tvrdiť, že nijaké peniaze nie sú. Neviem ako vy, ale ja tam vidím obrovskú absurditu! Dobre, možno mesto získa športové zariadenia, no naopak stratí nemocnice a školy, ktoré sú nielen podľa môjho názoru oveľa dôležitejšie a podstatnejšie. A napokon prichádzam k tomu, že aj samotné športové zariadenia nebudú môcť využívať všetci. Opäť to budú len tí, ktorí si dokážu aspoň nejakú korunu zarobiť. Je to naozaj smutné... Celú FIFU považujem za frašku. Coca-cola jej robí obrovskú kampaň a reklamu, vyzdivuje to, ako futbal spája ľudí, aké úžasné podujatie to vlastne celé je, ale o tom, že ľudia tam po tom všetkom nebudú mať čo jesť, sa nezmieňuje ani slovom. Je to celé svinstvo, vrcholové.

Viem, že týmto článkom nič nezmením, ale aspoň dám aj do vášho povedomia problém Brazílčanov. Možno zmeníte názor na FIFU, na Brazíliu, na svet. Ponúkam vám len iný uhol pohľadu, nič viac, nič menej. Všetko ostatné je len na vás.

imagebam.com imagebam.com imagebam.com



O pár rokov späť, prosím

1. června 2014 v 10:57 | Mavis Agony |  Iracionalizmus
Ráno som sa zobudila bez akéhokoľvek špeciálneho pocitu. Pred pár rokmi som na ranné vyspávanie nemala čas, potrebovala som predsa oslavovať. Deň detí! Vždy sa mi to spájalo s kopami sladkostí, koláčov, smiechu a zábavy. V ten deň sa nám deťom dospeláci venovali akosi viac, viac si nás všímali a začali plánovať výlety. Bol to môj obľúbený deň, pretože ako dieťa som bola v centre záujmu. Ktoré dieťa po niečom takom netúži? Spoločne s bratom sme tento deň oslavovali ako druhé Vianoce, zúčastňovali sme sa školských podujatí na školskom ihrisku a súťažili vo všetkých možných súťažiach. Už si ani nespomínam na to kvantum zmrzliny, ktoré sme v ten deň dokázali bez akýchkoľvek problémov zjesť. Spomínam si, že v jeden rok prišiel celý veľký zmrzlinový box priamo na ihrisko a mne najviac chutila mandarínková. Tiež si pamätám na to, ako som nevedela strieľať zo vzduchovky a vždy som trafila niekde za cieľ, do kríkov. Zato som však často súťažila v kreslení kriedami na chodník a mám pocit, že som tú súťaž párkrát vyhrala. Kreslila som dom, v tom čase to bola moja obľúbená kresba, s veľkou záhradou, kvetmi, bazénom a stoličkami. Pamätám si toho veľa...

Viete čo? Chcela by som tie časy vrátiť späť. Znovu sa prechádzať ulicami s kamarátmi, jesť mandarínkovú zmrzlinu a nestarať sa o nič. Mať špinavé tričko, fialové kolená, strapaté vlasy a široký úsmev na tvári. Nebolo mi vtedy úžasne? Mala som čas na všetko a robila som veci, ktoré ma naozaj bavili. Moje detstvo bolo nádherné - za čo vďačím predovšetkým svojim jedinečným rodičom a fantastickej rodine, ktorá vždy vedela, po čom moje detské srdiečko prahne. Život som nebrala tak vážne ako teraz a dokázala som sa tešiť z akejkoľvek maličkosti. Napríklad si spomínam, že mi na jeden Deň detí rodičia darovali náhrdelník s perličkami. Bol veľmi farebný, naozaj sa mi páčil. Mám ho doteraz. Vždy, keď sa naň pozriem, spomeniem si na tú veľkú radosť, ktorú som mala, keď som ten náhrdelník dostala. K životu som nepotrebovala nejakých desať eur, stačil mi pekný farebný náhrdelník a bola som princezná!

Často sa bavím na tom, ako som ako dieťa uvažovala. Mala som vlastný svet, vlastné pravidlá. Napríklad som bola vždy presvedčená o tom, že čierne mravce bojujú proti tým červeným, že mi môže mucha cez noc vletieť do ucha alebo do nosa a zostane tam, že keď prehltnem žuvačku, už nikdy nebudem môcť ísť na záchod, že v šatníku žijú nejaké tiene a preto som sa mu večer vyhýbala, že keď zjem jadierko z jablka, v bruchu mi vyrastú ďalšie jabĺčka... Spomínam si na veľa vecí, ktorým som verila. A zároveň mi bolo tak dobre! Detská nevedomosť a logika je na detstve to najkrajšie.

Áno, chcela by som to vrátiť späť. Aspoň na pár hodín sa znovu ako malé dieťa naháňať s kamarátmi. Chcem sa len tak rozplakať, keď mi niečo zlomí srdiečko a chcem znovu a znovu uspávať svoje dlhovlasé bábiky. Od malička som sa všemožne snažila len o jedno - vyrásť. Teraz si snažím o presný opak.

Pretože detstvo je najsuper!
Pretože ma nikdy neomrzí pozeranie rozprávok!
Pretože budem vždy veriť na príšery pod posteľou!
A pretože detstvo je naozaj najsuper!

picture by freehdw