Červenec 2014

Sáčok s konečnou

30. července 2014 v 20:11 | Mavis Agony |  Z kontextu
"Ahoj..."
"Ahój."
"Doniesla som kľúče..."
"Aha, dobre."
"Nech sa páči."
"Dobre. Toto ti tu nechal."
MAVIS 19 €
"Aha, dobre. Ďakujem."
"Za málo, ahoj."
"Ahoj."

A tým som stratila prehľad o ľuďoch a ich výbere zmrzliny.

Počujem

26. července 2014 v 22:22 | Mavis Agony |  Básne-nebásne
Pretože si každý deň uvedomujem, ako veľmi blízko je deň odchodu, a pretože chcem niečo, čo bude páchnuť domovom. A tiež pretože mám rada noc. A svrčkov.

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
na nohe cítim
chladný vánok
tuším
sa ma
bojí

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
na čelo mi
padá ofina
lepkavá od
lacného
svinstva

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
takto to mám
rada

2014; Mavis Agony

In čokoláda veritas

25. července 2014 v 16:22 | Mavis Agony |  Z kontextu
"Dobrý deň."
"Zdravím."
"Nech sa páči..."
"Hm... do sladkého kornútka... čokoláda, višňa a... čokoláda."
"Aj polevu?"
"Nó... čokoládovú?"
"Jasné."
"Ďakujem."
"Nie je začo. Euro štyridsať poprosím."
"Nech sa páči."
"Vďaka. Dovidenia."
"Dovi."

"Ahoj."
"Dobrýýý deň."
"Akú zmzrlinu si prosíš?"
"Ja, ja... ja chcem banááán a... a čokoládu!"
"Uhm."
"AJ S POLEVOU!"
"Čokoládovou, môže byť."
"UHM!"
"Nech sa páči."
"Ďákujém!"
"Osemdesiat centov ťa poprosím."
"Nech sa páááči."
"Ďakujem, ahoj."
"Dovideniááá."

"Máte čokoládovú?"
"Akurát sa minula."
"Škoda. Dovidenia."
"Dovi."

"Martinko, vyber si, akú chceš?"
"Nech ide prvý Sa-mo!"
"Nie, Martinko, ty si vyber."
"Tak ja chcem čokoládovú."
"Iba jednu?"
"Áno."
"Nech sa páči."
"Ďakujem..."
"A ty, Samko?"
"Tiež." (široký úsmev)
"Nech sa páči."
"Ďakujém."
"Všetko?"
"Áno."
"Osemdesiat centov, prosím."
"Nech sa páči, to je dobre."
"Ďakujem, dovidenia."

"Dobrý. Dajte mi tu, prosím vás, dvanásťkrát čokoládu."
"Samozrejme, nech sa páči."
"Díky."

Ľudstvo skrátka verí v čokoládu. A zo mňa je pani zmrzlinárka.

Poďme sa baviť

22. července 2014 v 16:06 | Mavis Agony |  Realityshow
Poďme sa baviť o smole. O irónii osudu. O páde na hubu vždy, keď sa ešte len rozbieham. O "náhodách". O spochybniteľnosti reálnych faktov. Poďme sa baviť o nespravodlivosti vesmírnych síl!

Pondelok, 17:52
"Ahoj, počuj, cez víkend tu máme zábavu, nechceš prísť?" (pokus č. 1)
Videné

Sobota, 15:39
"...ale máme tu zábavu, tak ma napadlo, že či by si nechcela prísť, mohla by si prespať u nás..." (pokus č. 2)
"Som v robote, všetci išli na tú akciu, tak musím robiť. Ale mala som mať voľno."
"To je škoda. A nedalo by sa ti prísť?"
"Končím o 11 v noci. Škoda, že si mi nedala vedieť skôr, určite by som išla. Ach, ako by nám bolo dobre!"
"Písala som ti, tuším v pondelok."
"Aha, no ja som to nejako neriešila, keď sme sa o tom nebavili..."

Tak premýšľam nad tým, či si sedím na vedení ja, alebo ľudia, ktorými som obklopená.
Osoba spomínaná v konverzácii je mimoriadne vynaliezavá a nápad pozvať ju na zábavu bol čisto spontánny. Načo seba samú klamať - nečakala som od toho nič. Akurát tak to Videné. Vyhla som sa tak sklamaniu. Akurát že pri dnešnej konverzácii sa ukázalo, že dotyčná by náladu, povolenie od rodičov aj chuť mala, akurát chýbala príležitosť. Nie je to ironické, ako sa to okolo človeka obtáča? Väčšinou to v jej prípade totiž býva naopak - príležitosť veľká ako Praha, ale povolenie, nálada a chuť zakopaná dva megametre pod zemou. Tuším sa tomu hovorí karma, ale je možné, že som to len pochopila inak.

Týmto krátkym príbehom som chcela poukázať na svoje osamelé letné večery, kedy mi robí spoločnosť kniha, hojdačka, čaj, kaleráb, internet alebo bezduché konverzácie s bezduchými. Ako veľmi milujem leto! A tiež fakt, že oddnes je to presne mesiac a - odchádzam! Vesmírne sily možno až také nespravodlivé zase nie sú.

Charlie osobne

22. července 2014 v 13:22 | Mavis Agony |  Básne-nebásne
Báseň stará necelý mesiac. Na svoju vlastnú obhajobu - už som sa pozbierala a po nociach "nekrvácam slzy". To ale neznamená, že som úplne zabudla. Som nútená pripísať otázku "Dá sa to vôbec?" Mavis je stelestnená iracionalita. Prečo? Pretože dovolila, aby jej obyčajný cudzinec prevŕtal celú hlavu. Viac k tomu nemám čo dodať.

prinútil si ma
krvácať slzy
a zvracať
srdce
- každé jedno ráno
každé jedno poobedie
každú jednu noc
aké to je
- nemyslieť na teba?
aké to je
- vedieť tvoje meno?
aké to je
- poznať ťa?
vieš vôbec
čo všetko si
spôsobil?
nemôžeš to
vedieť
...

2014; Mavis Agony

V skratke

9. července 2014 v 12:23 | Mavis Agony |  Realityshow
Som tichý človek, ktorý verí, že mlčanie je zlato. Preto som sa tak dlho neozývala - nechcela som zaťažovať už beztak zaťažený blogový systém. A okrem toho som to nepokladala za potrebné. Povedala som si, že si najprv potrebujem poupratovať v tom skutočnom živote, až potom môžem niečo tvoriť v tom blogovom. Či sa mi to podarilo, to nedokážem posúdiť, pretože sa cítim stále rovnako. Nemám sa zle, ale tá odporná nálada so mnou ešte stále rada vytiera podlahy. Sama som hlúpa, keď jej niečo také dovolím.
Neviem sa zmieriť s tým množstvom voľného času. Postupom času som sa naučila drieť ako kôň a povinnosti mi chýbajú, to poprieť nedokážem. Chýba mi nejaká pravidelná zodpovednosť za niečo. Dospela som do štádia, kedy ma voľnosť nudí. Asi by som mala na týždeň vypadnúť niekde pod holé nebo a pri obrovskej vatre s priateľmi odspievať všetky pesničky, ktoré nájdeme náhodne v mobiloch. Pretože vysedávanie doma mi nijako nepomôže. Nedávno som čítala úžasný výrok - nikdy nenechávajte ženu samú príliš dlho, má potom veľa času na premýšľanie. U mňa to platí s 99,9% pravdepodobnosťou.
Ešte mesiac a pár dní a odlietam. Kanada. Ľudia sa ma pýtajú, ako sa cítim, aké mám z toho pocity a či sa teším. Sú to maximálne zbytočné otázky, pretože odpovede už dávno poznajú. Raz som sa priznala, že neviem, či sa na 19. august naozaj teším. "Prečo?" otázka šokovanej osoby postávajúcej pri mne s cigaretou v ruke. A ja som jej na to povedala, že sa mi páči toto čakanie. Lebo viem, že po čakaní niečo príde. Príde niečo aj po Kanade?
Často sa zaoberám existenčnými otázkami. Prišla som tým pádom aj na koreň svojich depresii. Je fajn vedieť, čo sa s vami deje. Alebo si aspoň myslieť, že viete, čo sa s vami deje.

Inými slovami - mám sa dobre. Cítim sa obyčajne, nič sa nezmenilo a mne je v tomto okamihu všetko jedno. Lebo čím menej potrebujem, tým šťastnejšia som.