Básne-nebásne

Počujem

26. července 2014 v 22:22 | Mavis Agony
Pretože si každý deň uvedomujem, ako veľmi blízko je deň odchodu, a pretože chcem niečo, čo bude páchnuť domovom. A tiež pretože mám rada noc. A svrčkov.

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
na nohe cítim
chladný vánok
tuším
sa ma
bojí

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
na čelo mi
padá ofina
lepkavá od
lacného
svinstva

počujem svrčka
a štekot psov
a noc
takto to mám
rada

2014; Mavis Agony

Charlie osobne

22. července 2014 v 13:22 | Mavis Agony
Báseň stará necelý mesiac. Na svoju vlastnú obhajobu - už som sa pozbierala a po nociach "nekrvácam slzy". To ale neznamená, že som úplne zabudla. Som nútená pripísať otázku "Dá sa to vôbec?" Mavis je stelestnená iracionalita. Prečo? Pretože dovolila, aby jej obyčajný cudzinec prevŕtal celú hlavu. Viac k tomu nemám čo dodať.

prinútil si ma
krvácať slzy
a zvracať
srdce
- každé jedno ráno
každé jedno poobedie
každú jednu noc
aké to je
- nemyslieť na teba?
aké to je
- vedieť tvoje meno?
aké to je
- poznať ťa?
vieš vôbec
čo všetko si
spôsobil?
nemôžeš to
vedieť
...

2014; Mavis Agony

Koho si oklamala?

30. prosince 2013 v 12:34 | Mavis Alvira DeWoid
Vzniklo to v deň, kedy som odhalila pravú tvár svojej blízkej osoby. Mala som ju na dlani celé tri roky, no ja som si radšej zakryla oči nepriehľadným závejom naivity. Nechcela som čeliť poznaniu, že môj blízky priateľ mi vlastne až tak blízky nie je, a že to, čo som si o ňom (v respektíve o nej) myslela (v respektíve snažila sa myslieť), je nehorázne ďaleko od skutočnosti (v respektíve od pravdy). Človek by čakal, že ma takáto udalosť pošle ku dnu, ale moje vnútorné ja to čakalo, preto som sa s tým vyrovanala omnoho rýchlejšie a jednoduchšie ako v ktoromkoľvek inom prípade. A viete čo? Spadol mi zo srdca kameň.

Pretože ja som nebola tá oklamaná. Ale ona áno.


priehľadná náhoda
ktorá vedela, čo od nej žiadam

na dosah ruky
a ty si mizla
nepýtam sa prečo,
pretože to viem

chcem len, aby si sa mi konečne
pozrela do očí
a povedala
skutočnú pravdu
o tom,
aký človek
to
vlastne si

dokážeš zaprieť
aj vlastné srdce
hlasno tlčúce

koho
si oklamala?

mňa nie

Novela - Slová v nás

18. srpna 2013 v 7:01 | Mavis Eveline Strix
Pred mnohými týždňami som niekoľkokrát spomínala, že sa mi Múza zďaleka vyhýba. Ja som ju však predsa len našla a namiesto oplieskania ju o stenu som z nej vypáčila aspoň tú trochu nápadov, ktoré s ňou zostali. Skončilo to touto novelou, ktorej názov som vymýšľala skutočne na poslednú chvíľu. O čo ide? Ťažko povedať. Využila som totiž svoju úbohú situáciu na to, aby som napísala toto dielo. Nie je dokonalé, no po dlhom čase zo mňa konečne niečo vyšlo, niečo kreatívne, myslím. Aby som sa ešte predsa vrátila k menšej anotácii, ide o mladé dievča, ktorému sa dar písania vymyká z rúk.

Skutočne som sa snažila, vložila som do toho veľa pocitov a samozrejme, kúsok zo seba. Spolieham sa na to, že nebudete hľadieť na rozsah diela a predsa si to prečítate. Každopádne, všetko je teraz už len vo vašich rukách a myslím, že na úvod som napísala až-až.


Z pootvoreného okna hosťovskej izby k nej doliehal zvuk bijúcich kostolných hodín. Oznamovali, že je čas obeda. V izbe bolo nepríjemne horúco a nepomáhala ani klimatizácia, ktorá síce nepatrila medzi vychytané novinkové modely, no bojovala statočne. Ona sedela za masívnym dreveným stolom z čias Márie Terézie a uprene hľadela na prázdny kus papiera pred sebou. Ruky mala opreté o stôl a podopierala si nimi svoju špicatú bradu. Pôsobila tak ponuro, na jej tvári sa však okrem malých kvapôčiek potu nezráčilo takmer nič. Telom tu síce bola, no jej myseľ opäť cestovala.
Písala. Vždy takto vyzerala. Žiadna horlivosť. Aspoň nie počas minulých troch mesiacov. Trápila sa preto, napokon - strácala slová, čo je navlas rovnaké ako pre bežného človeka strácať kľúče od domu - bez nich sa predsa domov jednoducho nedostanete.
Stál som v otvorených dverách a i naďalej ju pozoroval. Odhalila ma skôr, ako som sa stihol pripraviť a uviedla ma do rozpakov. Ešte nikdy som ju počas písania nevyrušil.
"Ahoj," vzdychla si. Nevyzerala nahnevane, skôr utrápene. Ako keď vám oznámia, že dostávate výpoveď z práce. Myslím, že aj to by niesla ľahšie.
Oprel som sa o zárubňu a skrížil ruky na prsiach. Určite som pôsobil zvláštne. "Prepáč, že vyrušujem, ale stará mama Anne ma po teba poslala. Vraj máš zabudnúť na slová, pretože tie ťa neuživia, a ísť sa radšej naobedovať," odovzdal som správu.
Usmiala sa. "Bože, tá stará mama. Nikdy neverila v silu slov," pokrútila hlavou. Mala pravdu - stará mama neverila v to, že slová môžu niekomu zarobiť na živobytie. Akoby starý otec zarábal na živobytie inak. Pamätám sa, že pred pár rokmi sa tí traja kvôli tomuto pohádali. Boli to najhoršie Vianoce vôbec.

Somewhere where you can only be...

19. května 2013 v 13:53 | Mavis Eveline Strix
Včerajšie počasie do mňa vyrylo veľkú dieru, naviac som v sebe mala neskutočne veľa pocitov, ktoré som v sebe už dlho neobjavila. Alebo objavila a potláčala ich čo najďalej do svojho vnútra. Jedného dňa však príde zúčtovanie. Moje zúčtovanie prišlo včera. Práve kvôli tomu vznikla táto báseň/úvaha, ktorá sa vlastne ani nerýmuje, no to bol zámer. Presne takto som sa totižto cítila. Absolútne ďaleko, nespoznávala som samu seba, moje myšlienky boli tmavé a nebezpečné. Nevidela som v ničom nijaký zmysel, všetko mi prišlo tak zlé a nepravdivé. Paradoxne, zachránil ma práve čas, kedy som mohla ostať osamote. Neverila som, ako úžasne sa človek môže cítiť, keď všetky veci, čo v sebe dusí, dostane nejakým spôsobom von, vnímajúc len rovnú cestu, okolo ktorej sú nepravidelne usadené veľké koruny stromov, motory okoloidúcich áut, ktoré sa vás nepýtali, čo tu robíte a prečo ste tu. Existovali ste len vy, vánok a rýchlosť. Žiadny čas, žiadne myšlienky, len nádychy a výdychy. Život podľa vás.

Plne pochopím, ak tento môj článok so svojho radu prečítaných článov vynecháte. Vlastne ani sama neviem, prečo som sa ho rozhodla prepísať zo svojho zošita na blog. Možno preto, aby som sa necítila tak strašne sama, ako sa cítim podozrivo často.


Niekedy sú jednoducho dni, kedy si pripadáte na míle vzdialený.
Nespoznávate tváre, ktoré vás dennodenne obklopujú, nespoznávate miesta, ktoré vám boli tak blízke, nespoznávate svoje vnútro.
Vaše city sú chladné, no cítia všetko.
Jediný, kto tuší, ste vy.
Vaše srdce krváca, no pery sa nevedia vzdať úsmevu.
Úsmevu, ktorý je nápadne prikreslený.
Prajete si zmiznúť niekde, kde je možné vzlietnúť a nechať veci len tak.
Niekde, kde môžte len byť.

Ticho počúvať rytmus smútku a spievať jeho pieseň.
Nikdy nič iné nepocítiť.
Tešiť sa dlhým, tmavým dňom a zažívať blaho pri kvapkách dažďa, veľkých ako slzy ničoty a prázdna.
Vášnivo splynúť s tmavou, bezmesačnou nocou.
Nájsť miesto, kde budete len vy.
Zažiť pochopenie.
Miesto, kde slovo nemožné neexistuje.
Niekde, kde môžte len byť.

Hlučne vstať a hrdo na seba ukázať.
Cítiť sa šťastne a naplnene, mať sa aspoň na pár minút skutočne rád.
Byť tým, kým skutočne chcete byť.
Ukázať seba samého a prehlásiť, že milujete život.
Aspoň na chvíľu oddeliť prázdne miesta vedúce do priepasti vo vás od zbytku vašej bytosti.
Prestať premýšľať, aké nádherné musí byť skočiť a všetko nechať za sebou.
Objaviť samého seba a byť rešpektovaný, chápaný, svoj.
Byť šťastný. Skutočne šťastný.
Niekde, kde môžte len byť.

...len byť

Drabble - 3. - Beznádejná

11. května 2013 v 14:42 | Mavis Eveline Strix
Slová: Žena, Smiech, Oči, Láska, Smrť, Plač
Počet slov: 150

Sedela ticho, v tieni vráskavého dubu. Z ostrého slnka ju pálili oči, z ktorých za posledné dni vyronila až príliš veľa sĺz. V jej živote chýbala žena, ktorá pre ňu znamenala takmer všetko - bezpečie, pochopenie, lásku.
Nevedela sa zmieriť s tým, že už nikdy neuvidí jej jasnú tvár, nikdy viac nezapočuje jej harmonický smiech, nikdy viac ju neobjíme a už nikdy viac nevysloví slovo "mama".
Vnútri ju bodal smútok, ktorý neodvial ani vietor času.
Nezostalo jej už takmer vôbec nič, iba otec, pre ktorého bol alkohol zmysel života.
Jej vlastný život bol horší ako smrť. Všade videla tvár matky, počula hlas brata, ktorý odišiel tesne po nej a stále s väčšou nenávisťou hľadela na svojho vlastného otca.
Jej dni boli plné plaču, plné beznádejných sĺz.

Keď sa rozlúčila so svojim tieňom a nechala tam svoje zdrvujúce myšlienky, pálivé slnko už dávno zapadalo.
Jej trápenie sa na dnes konečne skončilo.

Drabble - 2. - Dievča

17. dubna 2013 v 18:17 | Mavis Eveline Strix
Prichádzam s ďalším drabble. Tentokrát som prekročila zadanie slov, ale iba o tri slová, preto to nepovažujem za príliš veľký hriech. Čo sa mojej spokojnosti s týmto dielom týka, je tak desaťpercentná, čiže to ja sama hodnotím ako dosť zle odvedenú prácu. Samozrejme, musím spomenúť, že to vznikalo na dnešnej hodine matematiky, možno preto je to také nezrozumiteľné a komplikované. Sľubujem, že ďalšie drabble už bude jednoduchšie a nebudem postavy v ňom zbytočne miasť citmi či vláčiť ich z jedného mieste na druhé.

-------------------------------------------------------------------------------------
Slová: Les, Ticho, Dievča, Hudba, Krik, Sloboda
Počet slov: 100 - 150

"Myslíš na to dievča," odsudzujúco sa ozval hlas môjho brata stojaceho tesne vedľa mňa. Mal pravdu, myslel som na ňu - jej oči, vlasy, vôňa mandlí. Ticho mi ju ešte väčšmi pripomínalo.
"Prečo zmizla?" pozrel som na brata.
"Chcela slobodu, musíš to chápať," odvetil.
Stále som mal pred očami hustý les, do ktorého utiekla v tú strašnú, mesačnú noc.
Rukou som zahrabol do svojich hustých vlasov a predstavoval si, že stojí pri mne, v bezpečí. Moje spomienky vyvolali akoby melódiu prerastajúcu do hudby, niekde ďaleko od miesta, kde som aj s bratom tak vytrvalo čakal.
Prudko som sa zvrtol a bežal k harmonickej melódii. Bola ako ona - jemná a omamná.
"Kde si?" môj hlas prerástol v histerický, beznádejný krik.
Neudržal som sa na nohách. Moja hlava bola plná zvukov. Posledné, čo som videl, bola ona, jej blčiace, žiadostivé, pomstychtivé oči a pieseň vychádzajúca z jej úst.
V tej chvíli som ju znenávidel.

Drabble - 1. - Strata

14. dubna 2013 v 12:41 | Mavis Eveline Strix
Tak tu mám svoje absolútne prvé drabble so slovami, ktoré ste mi zadali. Snažila som sa dodržať všetko, dielo má presne dvesto znakov /kontrola/ a čo sa témy týka, vybrala som dosť smutnú, pre niekoho dokonca depresívnu, no keď som sa na tie slová pozrela hneď na prvý pohľad, už vtedy som vedela, o čom to bude. Uvidíme, možno nasledujúce drabble bude o to veselšie a hádam aj o trošku lepšie /wink-wink/.
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Slová: Úsmev, Cesta, Auto, Ruže, Tma, Slza
Počet slov: 100 - 200

Bola už tma, keď som vybehla z domu a nasadla do auta. Ťažko sa mi dýchalo, cítila som nesmierne prázdno. Spomenula som si na náš rozhovor dnes ráno. Bol taký sebaistý!
"Ako vieš, že to vyjde?" hrdlo som mala rovnako zovreté ako teraz.
"Sú veci, ktoré ovplyvniť môžme a sú veci, ktoré ovplyvniť nemôžme," na pery mu skĺzol úsmev a jeho výraz pôsobil mimoriadne vyrovnane.
Čakala ho dlhá cesta, vedel to veľmi dobre, no práve on bol ten silnejší. Pri pomyslení na to všetko mi na chladnú, stuhnutú ruku dopadla veľká, teplá, úprimná slza ľútosti a krutého poznania. Nadýchla som sa, vložila kľúč do zapaľovania a naštartovala motor auta. Utekala som pred nocou, tichom, smútkom.
Minula som nemocnicu, kde sa pred necelou hodinou skončilo jeho trápenie, jeho dom, v ktorom zanechal svoju zdrvenú, osamelú matku úplne samú a stále väčšou rýchlosťou mierila čo najďalej.
Zastala som až za mestom, na mieste, kde sme zložili prísahu večných priateľov. Kľakla som si k stromu, na ktorý sme vyryli naše mená a oprela si hlavu o kmeň.
Zrak mi padol na zvädnuté ruže uložené vedľa nášho stromu. Boli od neho. Vzala som ich do rúk, sadla si k stromu a začala ticho, srdcervúco plakať.

Novela - Poklad v škatuli

19. března 2013 v 17:07 | Mavis Eveline Strix
Aktualizácia každý deň - viem, je to nezvyk. No ako som spomínala, dlhoočakávanú poviedku, ktorú som spomínala hádam v každom druhom, ak nie v každom článku, som sa konečne rozhodla zverejniť. Je to taký trošku iný druh, nakoľko je to niečo ako slohová práca do školy - umelecký opis. Ja som si vybrala umelecký opis zakomponovaný do príbehu, nakoľko by ma vážne nebavilo donekonečna opisovať ročné obdobia so všetkými metaforami, prirovnaniami a podobne. Toto mi prišlo jednoduchšie. Budem veľmi rada, ak si to prečítate a vyjadríte svoj názor. Beriem aj kritiku! Myslím, že na úvod je toto viac ako dosť, prajem príjemné čítanie /smile/.

Ručičky na hodinách ukazovali sotva osem hodín, keď sa mi dotkli prvé slnečné lúče, ostýchavé a zvedavé zároveň. Pomrvila som sa a natočila tvár smerom k oknu. Vonku sa zobúdzal nádherný, teplý a nádejný jarný deň. Na perách sa mi objavil úsmev a zaplavila ma vlna šťastia. Dnešný deň nemal byť len o nádhernom počasí, ale aj o blízkosti zázračného človeka - mojej sestry. Dlho som nevidela jej ževú tvár, moje uši už dlho nenaplnil zvuk jej jednoduchého, lahodného hlasu. Nevedela som sa jej dočkať! Moje telo sa prudko postavilo na nohy a stalo si k oknu. Svoje skrehnuté prsty som priložila k radiátoru a vychutnávala si slnečné lúče, ktorých dotyky už neboli ostýchavé, ale smelé a upokojujúce.
Do mojich myšlienok sa však nečakane prikradol zvuk, ktorý všetky príjemné a radostné pocity zrútil, aby mohol zasadiť zvedavosť. Niekto jemnučko klopal na dvere, no nečakal na odpoveď.
Dvere sa pomaly otvárali a schovávali za sebou tvorcu toho zvuku, ktorý mi sňal krídla. Čas skamenel a moje oči hľadeli do tváre, na ktorú som sa tak tešila. Priamo predo mnou stála moja sestra - plná očakávania, energie, radosti a vzrušenia. Čas nad ňou nemal nijakú moc, práve naopak - vyzerala ešte mladšie. Tyrkysový top jej tesne priliehal k jej útlemu drieku a dlhá, priam nekonečná sivá sukňa voľne viala a skrývala sestrine nohy, stále plné modrín a detských jaziev. Havranie vlasy si užívali slobodu a voľne spočívali na jej krehkých ramenách. Konečne sa však objavil aj jej nadpozemský hlas, ktorý prehovoril:

You know that feel

18. března 2013 v 17:22 | Mavis Eveline Strix
Poznáte ten pocit, keď zima nedokáže odísť.
Poznáte ten pocit, keď vám každý deň cestou do školy a zo školy vejú vlasy kvôli tomu nenormálne vetru.
Poznáte ten pocit, keď sa blížia dôležité prijímačky a vy prestávate byť kľudný a v pohode.
Poznáte ten pocit, keď sa snažíte niečo napísať, ale vôbec to nejde.
Poznáte ten pocit, keď si stále dookola vravíte, ako začnete s aktívnym cvičením.
Poznáte ten pocit, keď vám všetko lezie na nervy.
Poznáte ten pocit, keď neviete, čo skôr a pritom máte na práci len pár jednoduchých vecí.
Poznáte ten pocit, keď vás chytá nostalgia.
Poznáte ten pocit, keď chcete večer čítať, ale vaše viečka sú jednoducho príliš ťažké.
Poznáte ten pocit, keď si miliónkrát poviete, že nebudete jesť sladké veci a miliónty raz to porušíte.
Poznáte ten pocit, keď vám veľa príde neskutočne málo.
Poznáte ten pocit, keď chcete konečne vypadnúť niekam ďaleko.
Poznáte ten pocit, keď neviete, ako začať.
Poznáte ten pocit, keď vám všetko príde nenormálne nenormálne.
Poznáte ten pocit, keď absolútne nič nepoznáte.

A čo robím ja? Usmievam sa a snažím sa tváriť, že je všetko v najlepšom v poriadku.

 
 

Reklama