Iracionalizmus

O pár rokov späť, prosím

1. června 2014 v 10:57 | Mavis Agony
Ráno som sa zobudila bez akéhokoľvek špeciálneho pocitu. Pred pár rokmi som na ranné vyspávanie nemala čas, potrebovala som predsa oslavovať. Deň detí! Vždy sa mi to spájalo s kopami sladkostí, koláčov, smiechu a zábavy. V ten deň sa nám deťom dospeláci venovali akosi viac, viac si nás všímali a začali plánovať výlety. Bol to môj obľúbený deň, pretože ako dieťa som bola v centre záujmu. Ktoré dieťa po niečom takom netúži? Spoločne s bratom sme tento deň oslavovali ako druhé Vianoce, zúčastňovali sme sa školských podujatí na školskom ihrisku a súťažili vo všetkých možných súťažiach. Už si ani nespomínam na to kvantum zmrzliny, ktoré sme v ten deň dokázali bez akýchkoľvek problémov zjesť. Spomínam si, že v jeden rok prišiel celý veľký zmrzlinový box priamo na ihrisko a mne najviac chutila mandarínková. Tiež si pamätám na to, ako som nevedela strieľať zo vzduchovky a vždy som trafila niekde za cieľ, do kríkov. Zato som však často súťažila v kreslení kriedami na chodník a mám pocit, že som tú súťaž párkrát vyhrala. Kreslila som dom, v tom čase to bola moja obľúbená kresba, s veľkou záhradou, kvetmi, bazénom a stoličkami. Pamätám si toho veľa...

Viete čo? Chcela by som tie časy vrátiť späť. Znovu sa prechádzať ulicami s kamarátmi, jesť mandarínkovú zmrzlinu a nestarať sa o nič. Mať špinavé tričko, fialové kolená, strapaté vlasy a široký úsmev na tvári. Nebolo mi vtedy úžasne? Mala som čas na všetko a robila som veci, ktoré ma naozaj bavili. Moje detstvo bolo nádherné - za čo vďačím predovšetkým svojim jedinečným rodičom a fantastickej rodine, ktorá vždy vedela, po čom moje detské srdiečko prahne. Život som nebrala tak vážne ako teraz a dokázala som sa tešiť z akejkoľvek maličkosti. Napríklad si spomínam, že mi na jeden Deň detí rodičia darovali náhrdelník s perličkami. Bol veľmi farebný, naozaj sa mi páčil. Mám ho doteraz. Vždy, keď sa naň pozriem, spomeniem si na tú veľkú radosť, ktorú som mala, keď som ten náhrdelník dostala. K životu som nepotrebovala nejakých desať eur, stačil mi pekný farebný náhrdelník a bola som princezná!

Často sa bavím na tom, ako som ako dieťa uvažovala. Mala som vlastný svet, vlastné pravidlá. Napríklad som bola vždy presvedčená o tom, že čierne mravce bojujú proti tým červeným, že mi môže mucha cez noc vletieť do ucha alebo do nosa a zostane tam, že keď prehltnem žuvačku, už nikdy nebudem môcť ísť na záchod, že v šatníku žijú nejaké tiene a preto som sa mu večer vyhýbala, že keď zjem jadierko z jablka, v bruchu mi vyrastú ďalšie jabĺčka... Spomínam si na veľa vecí, ktorým som verila. A zároveň mi bolo tak dobre! Detská nevedomosť a logika je na detstve to najkrajšie.

Áno, chcela by som to vrátiť späť. Aspoň na pár hodín sa znovu ako malé dieťa naháňať s kamarátmi. Chcem sa len tak rozplakať, keď mi niečo zlomí srdiečko a chcem znovu a znovu uspávať svoje dlhovlasé bábiky. Od malička som sa všemožne snažila len o jedno - vyrásť. Teraz si snažím o presný opak.

Pretože detstvo je najsuper!
Pretože ma nikdy neomrzí pozeranie rozprávok!
Pretože budem vždy veriť na príšery pod posteľou!
A pretože detstvo je naozaj najsuper!

picture by freehdw

Vyrástla som, pravdepodobne to bude tým

12. dubna 2014 v 14:37 | (pseudoumelkyňa) Mavis
"...neexistuje človek, ktorý by bol na svete náhodou. Ibaže - načo som tu potom ja? Niekedy mám pocit, že nepatrím nikde, som taká bezvýznamná nula uprostred niečoho, čo obdivujem len vo svojom vnútri.

Už od malička cítim, že som zvláštna. Nepoznám človeka, ktorý by ma chápal. Každý si myslí, že to pozná, vie si to predstaviť, lenže u mňa je veľa zvláštnych situácii."

Písal sa piaty január dvetistíc dvanásť. Presne v tú dobu som zo seba vypľula riadky, ktoré ste mali možnosť čítať. Nie, nešlo o denník. Išlo o môj vtedajší blog. Keď som bola ešte dieťa - naivné, plné ideálov, ktoré nevedelo o svete ani mäkké-tvrdé ró, no cez to všetko ho celý svet pohoršoval a život neskutočne ťažil. To boli trápenia! Myslela som si, že som zvláštna. Že som iná. Že ma nechápu. Brala som sa vážne - ako napokon všetko a všetkých okolo mňa. Na úsmev nebol čas, hlavné bolo bojovať na ceste spoločne so samotným osudom a pľuť slnku do tváre. To bola moja misia. Jednoducho som bola trpiteľ, najväčší!

Živo si pamätám na tie časy, kedy som podobné riadky produkovala denne. Vždy som sa sťažovala a ponosovala sa na všetky tie veci, ktoré som videla na chodníkoch ulice, televíznych novinách, v obchodoch, v škole... Vedela som len to - kritizovať a tvrdiť, že nič nemá sľubnú budúcnosť. Pesimizmus ako spoločník dvadsaťšesť hodín denne.

Všetko toto ma napadlo pri návšteve jedného nemenovaného blogu. Patril trinásť alebo štrnásť-ročnej mladej slečne, ktorej popis blogu znel nejako: "Som iná, nikto ma nechápe, žijem vo svojom vlastnom svete, a bla-bla-bla..." Veľmi ma to pobavilo, pretože som v tých riadkoch našla svoje vtedajšie ja. Cítilo sa úplne tak isto. Prinútilo ma to dospieť k záveru, že ľudia skutočne prechádzajú rôznymi fázami, ktoré sú rôzne dlhé a prinášajú rôzne dôsledky do budúcnosti. Pretože som sa vedela úplne stotožniť s pocitmi tej mladej slečny, ktorá ešte len hľadala všetko to, čo nájsť vlastne ani nemohla, a ktorá chápala svet podľa názorov iných, vyšších, v jej očiach pravdepodobne vzdelanejších a dospelejších ľudí. A tak ma napadlo, že sa zbytočne oberá o krásne detstvo. Akurát že v tom veku už človek na detstvo nemyslí, a to je obrovská škoda.

Musím tiež pripísať, že je fascinujúce vidieť, ako veľmi sa ľudská osobnosť mení. Zvlášť pokiaľ je to vaša osobnosť. Je nádherné vidieť, koľkými vecami ste si už preskákali a koľko záležitostí ste už prežili. A stále ste tu - vedomí svojích chýb robiac ďalšie chyby, ktorých sa budeme dopúšťať do konca nášho života. A poniektorí možno aj dávno po ňom.

Keď už mi tie riadky spomínanej slečny nedali to, čo očakávala, dali mi aspoň spomienku na moje detstvo a časy, kedy som bola najnepochopenejšia osoba na celom svete. A viete čo? Bolo krásne nahliadnuť späť.

Deň, kedy som sa prestala sústrediť na straty a začala sa tešiť z nálezov

27. února 2014 v 17:28 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Bolo to vtedy, keď som po istom čase opäť skoro ráno vstávala do školy. Niečo ma upozornilo, že už vidím pod svoje vlatné nohy a nemusím používať nijakú nočnú lampu. A tiež som si všimla, že to svetlo išlo spoza zatiahnutých žalúzii. Nakúkla som za ne a vtedy som sa na vlastné oči presvedčila, že tie dlhé zimné dni skončili. Tak rýchlo... Jednoducho odišli. Neočakávala som nijaké zbohom, natoľko sentimentálna zase nie som, no ten pocit, že sú jednoducho preč, ma dojal. Napadlo mi, že možno odísť nechceli. Bledý sneh na úpätí stromov... Prepadla ma melanchólia a zrazu mi bolo ľúto. Pýtate sa za čím? Pravdepodobne sama nepoznám odpoveď.


Keď som v ten istý deň podišla k tomu istému oknu v neskoré popoludnie, bola som úplne vyrovnaná s neúprosným prúdom času. Opäť skončila jedna zima, začína jar, za pár mesiacov je tu leto, to vystrieda jeseň a opäť nastane ďalšia zima. Už som sa necítila tak bezmocne, priam naopak - bola som plná obdivu. Zem je úchvatná! Príroda je viac ako len nádherná. A vtedy som na oblohe objavila ďalšiu, dokonca ešte krajšiu scenériu. Prisahala by som, že som sa jej v tej chvíli mohla úplne jednoducho dotknúť. Bola tak blízko! Presvedčila ma o tom, že aj keď niečo pekné a žiadané skončí, neznamená to úpadok. Znamená to len jediné - treba urobiť pokrok, aby sa k človeku to žiadané opäť raz vrátilo. A viete čo? Bola som šťastná, že sa tie chladné, tmavé dni už skončili. Vôbec prvýkrát vo svojom živote...

Sila sa nenachádza okolo nás - sila je priamo v nás

22. února 2014 v 10:40 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Tak som sa rozhodla pravidelne behávať. To, či ma to baví, bola jedna vec, no viac som sa sústredila na to, aká je to veľká nutnosť. Okrem pravidelného behávania som sa aj pravidelne vinila za to, aká hlúpa som bola, keď som svoju polročnú námahu a tvrdú snahu šmahom ruky vymazala za necelé tri mesiace. Necítila som sa vôbec dobre. Nebola by pravda, keby som tvrdila, že som zostala silná a s úsmevom na ústach pokračovala tam, kde som skončila. Bližšie k pravde je to, že som sa pomaly ale isto zložila a strácala som akúkoľvek cestu medzi svojim vlastným ja. Akurát že som včas precitla a skoncovala so sebaobviňovaním. A vtedy som na niečo prišlo. Na niečo veľké. Určite na to dávno predo mnou prišli aj slávni americkí vedci, ale ja to mám potvrdené, takže som o pár metrov pred nimi. Je to naozaj veľkolepé, zvlášť keď presne poznáte význam. Význam toho, že sila sa nenachádza vo veciach okolo nás - sila je priamo v nás!

Aj včera som si bola zabehať. Bola už tma, niečo málo po siedmej večer, ale vôbec nebolo chladno. Rozhodla som sa, že skúsim niečo viac ako troj-kilometrový terén popri rušnej ceste. Chcela som niečo, čo som nikdy neurobila, niečo, čo by vo mne vzbudilo emóciu "som na seba hrdá!" Podarilo sa mi to. Bežala som neoblomne a bez prerušenia celých šesť kilometrov za tridsaťpäť minút. A bežalo sa mi fantasticky! Ulice boli takmer prázdne, aj autá sa vyhýbali cestám. Všade vládol pokoj, dokonca aj vo mne. Mesiace som bojovala s prívalmi dažďa vo svojom vnútri a zrazu sa rozvidnelo, dokonca na oblohu mojej duše vyšlo aj slnko. Nesmierne sa mi to páčilo!

Keď som prišla domov, dlho som premýšľala nad tým, čo som vlastne dokázala. S úsmevom na perách som sama sebe priznala, že som dosiahla veľmi, veľmi veľa. Určite ste zažili už množstvo pádom. Veľmi dobre teda viete, aké bolestivé sú, a ako veľmi demotivujú človeka znovu vstať. Už len kvôli strachu z ďalšieho pádu. Ja som sa skoro podvolila a snažila som sa presvedčiť svoju stránku večného bojovníka, že to má vzdať, že to má dávno prehraté a že sa nemá ani pokúšať, pretože bude trpieť viac, ako kedykoľvek predtým. Viete čo? Moja stránka večného bojovníka ma nepočúvla, práve naopak - celkom slušne mi ukázala, že je najvyšší čas pozbierať sa. Tiež mi ukázala, že riešenie nie je v ľuďoch okolo, ani v tom, či prestanem jesť sladké alebo nie. Nie. Riešenie bolo vo mne, bolo vo mne celý čas, ako tá sila, veď viete! Stačilo len opäť začať veriť a uzavrieť mier medzi svojou dušou a svojim vlastným telom. Nikdy nebudem tvrdiť, že to bolo jednoduché, no určite môžem tvrdiť, že to bol skutočne nádherný okamih! Sedemkrát som spadla a ôsmy-krát sa zdvihla zo zeme. Nie je život práve o tomto?

Ak práve bojujete so svojim vlastným ja, so svojimi vlastnými démonmi alebo bojujete proti celému svetu, pamätajte si jedno - tá sila, ktorú hľadáte, je vo vás. Nie je vo vašej matke, ani vo vašom súrodencovi, dokonca nie je ani vo vašom najlepšom priateľovi. Tí totiž majú svoju vlastnú silu, o ktorej možno ani len netušia. Tá vaša je vo vás a vytvorili ste si ju vy. Nikto iný, len vy. Pýtate sa ako? Pádmi a vzostupmi. Tak sa nebojte padať, pretože práve pády vás naučia o to vyššie stúpať k výšinám snov.

picture by nutblocker

Deje sa len to, že už aj dokonalosť prekvitá fatálnymi chybami

14. února 2014 v 17:23 | (pseudoumelkyňa) Mavis
V prípade pozitívnej nálady tento článok radšej preskočte alebo sa tvárte, že vlastne ani len neexistuje.

Človek by mal určité veci najprv zažiť, až po tom všetkom ich súdiť. Alebo si minimálne pred seba postaviť zrkadlo a reálne popremýšľať nad tým, akým spôsobom žije, v respektíve nežije. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že všetko okolo mňa je istým spôsobom mŕtve a to, čo umrieť nestihlo, nápadne zapácha zatuchnutým pachom predpovedajúcim koniec. Niekedy si želám, aby ten koniec už nastal, pretože mi to všekto pripomína to dlhé trápenie pred chvíľami prichádzajúceho hurikánu. Pozeráte sa na to, ako sa približuje a veľmi dobre si uvedomujete svoju bezmocnosť. Môžete zmeniť veľa iných vecí, ale niečo takéto nie. Aj to vyrovnávanie je pomerne komplikovaná záležitosť. Zvlášť v prípade, že balansujete medzi nebom a zemou, aj keď na niečo také dokonca vonkoncom neveríte. Opäť som sa dostala do mŕtveho bodu a začínam zvažovať, či by som aspoň na pár minút nemala zastať. Jednoducho ostať na mieste a len byť. Taká, aká som, nie aká by som mala byť, ale taká, aká chcem byť a aká vo svojej pravej skutočnosti aj som. Odhliadnuc od nedokonalých nôh, strapatých vlasov a stopách po akné na tvári. Chápete ma? Myslím tým, viete si predstaviť moju situáciu? Pretože ja nemám dostatok slov na to, aby som ju popísala.

Každý deň ma znovu a znovu prekvapí to, ako veľa sa dá skryť za úsmev. Naozaj žijeme v umelom svete, ktorý je plný klamstva. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, ako klamem dokonca aj sebe samej, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A nechávam v sebe hlboko zakorenený pocit vlastného nevedomia. Ani ja sama neviem, čoho všetkého som schopná. Prekvapuje ma moje odhodlanie pri nerozhodnosti medzi dobrom a zlom. Žila som v rozprávke, to je fakt. Už dlho však hľadám a túžim po niečom reálnom. City a detaily ma začínajú unavovať. Odčerpávajú zo mňa aj posledné zvyšky chute kráčať. Často premýšľam nad tým, aké fascinujúce by bolo stať sa nejakým králikom alebo srnou. Žiadne city, žiadne pravidlá, iba prostý život. Chýba mi pud sebazáchovy a to je to, čo ma dusí a kvôli čomu nemôžem spávať. Preto po nociach hľadám dokonalosť. A v neposlednom rade prichádzam na to, že aj ona sama podľahla chybám. Fatálnym chybám, podotýkam.

V čo má človek veriť, ak neverí v život? Čoho sa má človek báť, ak sa nebojí smrti?

Napokon opäť nachádzam spasenie v trpkom jazere sklamania. No pomaly strácam vedomie a to mi pripomína, ako som sa nechala zlákať chuťou slobody. Aj tá totiž začína podozrivo páchnuť. Čo má človek spraviť v prípade, že chce zatvoriť dvere medzi svojim vnútrom a vedomím? Čím silnejšie spojenie nachádzam medzi tými dvoma, tým vzďalenejšia mi príde realita. A keď napokon precitnem, neprestávam myslieť na to, že už aj tá posledná dokonalosť duše zradila. Nechala sa podplatiť citmi.

Fatálne, fatálne chyby...

photo by SimpleAdam

Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet

27. ledna 2014 v 17:09 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Schindlerov zoznam.

Toľko na úvod. Pred niekoľkými dňami som mala tú obrovskú česť zapozerať sa do tohto dychvyrážajúceho filmu. Pri sledovaní akéhokoľvek filmu či dokonca knihy ste sa už určite stretli s akýmsi precitnutím, kedy ste sami seba upokojovali slovami: "Ale no tak, veď je to fikcia! To nie je realita, nie je to skutočnosť. Uvoľni sa, neber to tak vážne." Verte mi, spomínané precitnutie sa dostavilo aj počas sledovania spomínaného Schnidlerovho zoznamu, no neupokojila som sa. Viete prečo? Pretože som si jasne uvedomovala to, že také niečo bola kedysi (nie tam veľmi) dávno realita. Súčasť života takmer každého jedného žijúceho. Hovorím o druhej svetovej vojne, konkrétne o tom najtmavšom a najkrvavejšom odtieni tej doby.

Hitlerove vojská vo veľkom okupovali takmer celý svet. Nemusím vás oboznamovať s Hitlerovou neprekonateľnou nenávisťou voči Židom. Taktiež nemusím venovať dlhé vysvetľovania miestam ako Osvienčim či Birkenau v Poľsku, teda pracovným a vyhladzovacím koncentračným táborom, kde skončila drvivá väčšina nevinných Židov. Navštívili ste niekedy podobné miesta? Ja áno, pred pár rokmi. Možno práve kvôli tomu ma Schindlerov zoznam chytil za srdce tak pevne. Ja som totiž videla pozostatky toho svinstva na vlastné oči. A vtedy sa nedá poprieť nič. Nič.
Správne myslíte, pokiaľ ste dej filmu zaradili do obdobia druhej svetovej vojny.
Prejdem teda na človeka, po ktorom dostal samotný film svoj názov - Oskar Schindler.

Schindlerov zoznam

Narodil sa v roku 1908. Pôsobil ako nemecký továrnik, člen nacistickej strany NSDAP, čo je však najdôležitejšie - je záchrancom viac ako 1 200 Židov, čo 0,06% zo všetkých Židov. Práve touto činnosťou si vyslúžil množstvo oprávnených cien za mier. Pýtate sa ako to dokázal? Na začiatku invázie bol považovaný za jedného z nacistov, ktoré z vtedajšej situácie ťažili čo najviac. Založil továreň, kde vyrábal rôzne hrnce, panvice a podobne. Zamestnával tam vyše tisíc ľudí, z čoho približne polovicu tvorili Židia z Krakovského geta. Situácia sa však zmenila - nastala krvavá a brutálna likvidácia samotného Krakovského geta. Schindlerov vzťah voči Židom sa značne zmenil, bol odhodlaný zachrániť ich. Od nového správcu geta Židov kúpil. Áno, kúpil. A tak vyše sedemsto Židov, ktorí mali pôvodne skončiť v Osvienčime, zamestnal práve vo svojej továrni. Tak vznikli pracovné tábory, ktoré na istý čas Židom život predĺžili.
Na blízku však bola sovietska Červená armáda a koncentračné tábory sa mali začať likvidovať. Vyžadovalo si to ďalší plán. Schindler teda zorganizoval transport vyše tisícky Židov do novej pobočky jeho továrne v českom meste Brněnec, okrem iného jeho vlastnom rodisku. A tak zachránil ďalšie tisícky životov...
Bol si však vedomý toho, že po oslobení bude rovnako vinný ako všetci tí, ktorí páchali "rovnaké" zlo. V noc pred oslobodením sa rozlúčil so "svojími Židmi". Tí mu darovali prsteň s nápisom - "Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet".
Na záver filmu "Schindlerovi Židia" prichádzajú k jeho hrobu v Jeruzaleme, po svojich praviciach majú hercov, ktorí ich stvárnili vo filme. Pokiaľ si pozriete celý film, od začiatku až po koniec, nevyhnete sa slzám.

Za týmto všetkým stojí Stieven Spielberg, ktorý tomuto príbehu vdýchol filmovú podobu. Po celý čas by ste márne hľadali farebné scény, celý film bol čierno-biely, čo dodávalo na autentickosti. Otvorené brutálne a chladné scény, kde Hitlerovi vojaci bez mihnutia oka priblížili svoje zbrane k zátylkom ľudí a strelili im priamo do hlavy... Chodník zo Židovských pomníkov... Popol zo Židov nesúci sa vzduchom... Strach ľudí... Neznádej...
Schindler pre nich predstavoval jediné možné východisko. Spolčil sa s nesprávnou stranou na to, aby mohol zachraňovať životy. Premýšľal, vedel, čo robí. Ohrozil seba samého, no podstatne menej, ako v prípade, že by sa postavil na odpor Hitlerovým požiadavkam. Nezaslúži si byť hodený do jedného vreca s tými nacistickými sviniarmi.

Dnes je Medzinárodný deň pamiatky na obetí holokaustu. Preto som sa rozhodla pre tento článok. Myslím, že každý jeden z nás by si tento deň mal uctiť, prinajmenšom venovať aspoň tichú spomienku všetkých tým nevinných obetiam, ktoré znášali ohavné činy bezpríčetných ľudí. Veľa z nás si uvedomuje brutalitu toho všetkého, no stále sa nemôže zbaviť pocitu, že ide o už nezmeniteľnú minulosť. Súhlasím s nimi, je to nezmeniteľná minulosť, no zároveň túžim po tom, aby sa na tieto činy nikdy nezabudlo. Pretože kým si pamätáme činy - či už tie dobré, alebo tie zlé -, pamätáme aj na osoby. Je to to najviac, čo pre tie nevinné obete môžeme urobiť...

Už je to rok...

19. ledna 2014 v 11:08 | (pseudoumelkyňa) Mavis
S obrovskou radosťou, hrdosťou a nadšením môžem oznámiť, že som tu s vami presne jeden rok. Jeden nádherný rok! Musím sa priznať, že som majiteľkou snáď miliónov blogov (momentálne neaktivných, samozrejme), no ani jeden z nich som nezvládla dotiahnuť do stavu nejakej tej ročnej existencie. Preto tá obrovská radosť. Naviac je úžasné čítať to, čo som napísala pred rokom a schuti sa zasmiať na "veľkých trápeniach", ktoré ma vtedy súžovali a pravdepodobne som kvôli nim ani nespávala. Je krásne vidieť svoju ročnú prácu priamo pred sebou a vidieť aj tie veľké úspechy a pády, ktoré tomu všetkému predchádzali.

Som vďačná za každý jeden komentár, ktorý sa tu v priebehu roka objavil, pretože práve vy ste mi dávali chuť písať a ukázali ste mi, že nech mám akokoľvek zlé obdoie, vždy sa nájde niekto, kto ma podrží. Vďaka vám všetkým!

Práve na tomto mieste sa nachádza veľmi dôležitá etapa môjho života - príchod na strednú školu, koniec základnej školy, prichádzajúca schopnosť osamostatniť sa a vnútorne dospieť. Aj môj štýl písania sa výrazne zlepšil, vyvinula som svoje myšlienky do použiteľných viet a našla som to, čoho sa v živote nikdy nevzdám - písanie.

Prichádzam na staromódne klišé, teda súhrn toho všetkého, čo sa mi podarilo za tento dlhý rok napáchať:

- na svedomí mám 169 článkov
- pýšim sa viac ako 9 000 návštevníkov
- odpromenádovala som 20 blogových kabátikov
- teším sa z prijatia do Autorského klubu
- spomínam taktiež prijatie do Klubu písalkov, Literárneho klubu či Klubu snilkov
- podarilo sa mi dostatať svoj blog na hlavnú stránku blogu až dvakrát

Nenapadajú mi nijaké ďalšie fakty, no verím v to, že ich je ďaleko viac. Dôležité však je nenechať uniknúť podstatu, a tá je v tom, že blog oslavuje svoje prvé narodeniny. Viete, nemám rada tento pojem - "blog oslavuje prvé narodeniny". Oveľa radšej mám pojem - "vediem blog už jeden rok". Pretože blog funguje len a len vďaka vám a ten úžasný pocit zadosťučinenia je sakra nádherný!

Na záver vám chcem všetkých úprimne poďakovať za to, že ste pri mne stáli, za to, že ste ma podporovali a za to, že ste mi vždy ukázali, kadiaľ vedie cesta von. Vážim si vašu snahu, postrehy, nápady a kritiky. Pretože bez nich by som nebola tam, kde práve som (opäť ďalšie klišé!). Vďaka!

Mám len jedno prianie - aby som podobný článok mohla napísať aj za ďalších 365 dní.


Nie, príroda je úplne v poriadku

16. ledna 2014 v 6:33 | (pseudoumelkyňa) Mavis
"Všetko je pomýlené! Veď je to choré! Toto nemôže byť pravda!"

Drahí spolunažívatelia mimoriadne sa zaoberajúci počasím a tým, čo sa momentálne deje za oknami našich príbytkov - (aj vás) vítam pri svojom novom článku. Za posledné týždne som si od vás vypočula mnoho múdrych, zmysluplných a jedinečných poznámok, ktoré ste adresovali prírode a počasiu. Vaše pripomienky ma nesmierne zaujali a preto som si povedala, že skúsim niečo na túto tému napísať, predovšetkým pre vás, keď tomu všetkého tak veľmi nechápete.

Začnime tým, že príroda je tu omnoho dlhšie ako človek. Bola tu, keď sa všetko začalo a s najväčšou pravdepodobnosťou tu bude aj vtedy, keď sa všetko začne končiť. Samozrejme, ak jej to dovolíme, ale k tomuto faktu sa dostanem o pár riadkov. Príroda je každopádne dokonalá, vážení. Nemá nijaké chyby a všetko, čo robí, robí správne a precízne. Nemýli sa. Chyba teda nie je v nej. Navyše vás môžem upozorniť, že ona VIE, čo a prečo to robí!

Hovorí vám niečo pojem "akcia - reakcia"? Skrátene vysvetlené - každej reakcii predchádza nejaký podnet, ktorý v nás vyvolá nutkanie vykonať to, čo vykonáme. Predpokladám, že ma úplne chápete, keďže tak veľmi rozumiete zmenám v počasí... Späť k jadru veci - nasledujúcich pár sekúnd vám dám priestor na zamyslenie sa o "akcii - reakcii". Nech sa páči.

...

Nič sa k vám nedostalo? Nič sa nedeje, s najväčšou pravdepodobnosťou za to môže opäť príroda.

Fajn, koniec irónie, prejdime na tvrdú, nekompromisnú kritiku a holé fakty.

To my môžeme za to, čo sa deje! Počuli ste už niekoho vo vašom okolí, ako sa sťažuje na počasie a na to, ako je všetko obrátené? Že nie je zima ale jeseň? A že na Veľkú noc už očakáva hromady snehu? Pokiaľ nie, ste tí šťastnejší jedinci, pretože ja sa s týmito poznámkami stretávam každodenne. A vždy sa ironicky zasmejem. Pýtate sa na čom? Na absolútnej primitívnosti ľudí. Väčšina je totiž presvedčená, že za všetko môže príroda, že je to len jej vina! Áno, príroda za to môže, ale verte mi, je v tom nevinne. Čo má robiť? My ľudia sme ohavné tvory, ničíme to, čo ona tak starostlivo a pracne vytvára. A potom sa sťažujeme, ako je všetko naopak... Všakže, drahí experti na počasie a prírodu?!

To je tá akcia a reakcia. Ľudia predstavujú akciu - ako príklad uvediem známu ozónovú dieru (o ktorej sa už dlhú dobu vie, nekonečne dlho sa o nej diskutuje a aj tak sa nič nerobí), globálne otepľovanie (o ktoré sa takmer nikto nezaujíma, pretože "nás sa to koniec-koncov netýka") a v neposlednom rade výrazné zmeny v ročných obdobiach. Mohla by som pokračovať ďaleko za nekonečno a stále by to bolo bez konca. No viete, čo je najhoršie? Že to všetko vidíme. Vieme o tom, počujeme o tom. A nič s tým nerobíme. Radšej sa budeme sťažovať a viniť čokoľvek iné, len nie ľudské tvory. Takíto sme...

Na záver chcem vzdať hold všetkým, ktorí si toto všetko uvedomujú aj bez môjho článku. Snáď sa raz dokážeme spojiť a zachrániť aj to málo, čo zostalo. Vždy je šanca, nezabúdajte!

A spomínaným expertom na hľadanie príčin zmeny v počasí a prírody radšej neodkážem nič. Väčšina by podľa môjho názoru nepochopila, o čo sa snažím. Nech si len sadnú pred televízor, napchajú sa priemyselne vyrobenými potravinami, vysvietia celý dom, ráno naštartujú rovno všetky štyri autá v garáži a nezabudú na konštatovania o tom, ako nemôžu pochopiť, čo sa to v tej prírode deje. Snáď raz nájdu kameň úrazu...

photo by wallsave

Drahý Ježiško... (naozaj tá hrúbka v nadpise svietila celé dva dni?!)

18. prosince 2013 v 18:37 | Mavis Alvira DeWoid
Viem, že tento rok som nebola tak celkom podľa Tvojich predstáv a ver mi, že som nesplnila ani tie svoje. Zároveň sa Ti však musím pochváliť, ako veľmi som dospela a tiež Ti oznámiť, že tento rok si nijakú hračku z najnovšej kolekcie neprajem. Už som vyrástla. Tisnú sa ti slzy do očí tak ako mne? Pretože ja to takmer nemôžem zniesť. Naozaj si už nikdy pod stromčekom od Teba nenájdem nijakú vymakanú bábiku? Škoda, asi mi neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť a dať šancu nejakej inej malej slečne, ktorá ju využije viac ako ja sama. Preto som sa rozhodla, že tohto roku Ťa požiadam len o pár vecí. O pár vecí, ktoré sú síce malé, no sú mocné, aspoň v mojich očiach. Želám si ich zo všetkého najviac, takmer každý jeden rok pred Vianocami a vždy na ne zabudneš, alebo ich popletieš, ako minulý rok, pamätáš? Povedala som tučné bankové konto a štíhlu postavu, nie naopak!

Začnem tým, že chcem byť šťastná. Naozaj šťastná. Aby som nemusela seba samú presviedčať o tom, že sa môj život rúti tým správnym smerom. Ten správny smer chcem totižto vidieť a byť si ním istá. Daruj mi nejaký magický predmet, ktorý by vrátil moje myšlienky na správne cestičky a tým pádom mi zaručil šťastný koniec všetkého.

Želám si priateľov. Tých si mi vlastne aj dal, alebo si sa dohodol s bratrancom Mikulášom? Nechcem, aby to vyznelo nevďačne, no dovolím si prosiť Ťa o priateľov neustále. Pochop, že som bez nich bola príliš dlhú dobu a nemôžem sa zbaviť pocitu, že ich raz stratím. Ľudia odchádzajú a prichádzajú, ja viem, ale prosím, nechaj ich pri mne čo najdlhšie. Pretože veľmi úzko súvisia s prvým bodom.

Rodina. Moja rodina - chcem to najlepšie aj pre nich. Splň im všetky túžby a želania, nech sú akékoľvek. Vedz, že keby som mala len tri priania, ktoré mi môžeš splniť, to jedno jediné by som darovala práve im. Teraz mi už veríš, ako veľmi mi na nich záleží?

Nechcem byť nevrlá, ale mohol by si do svojho vreca pribaliť aj ľudskosť a pokoj. Nemusíš ich adresovať nikomu, stačí, keď ich roztrúsiš cestou. Zídu sa totiž všade.

Ty sám dobre vieš, že je toho ešte mnoho, ale moja skromnosť mi nedovolí prezradiť Ti všetko, po čom naozaj túžim. Možno je to tak naozaj lepšie, pretože byť šťastný, mať rodinu a priateľov je v mojich očiach najviac. A samozrejme, aj byť zdravý. Všetko ostatné sú len konáriky, dôležitý je však pevný kmeň. Bez nich by predsa strom nebol stromom. Áno, v tomto sa hádam nikdy nezmením - vždy budem svoje myšlienky zaobaľovať do metafor. Každopádne, nezabudni na mňa a moje želania. Pozdrav Rudolfa a prines so sebou aj nejaký sneh!

P.S. - Niekedy sa zastav Usmívající se

Tvoja najdrahšia
Mavis

Maybe it's really more important to be happy

9. října 2013 v 17:28 | Mavis Eveline Strix
Prvé roky môjho života som vo všetkom mala jasno. Mala som jasno v tom, kým chcem byť, keď vyrastiem, ako chcem vyzerať, koľko chcem mať detí, akého manžela chcem mať, kde chcem bývať, mala som jednoducho idealistickú predstavu o svojom živote stvorenú na základe nejakých nezmyselných filmov a životov, ktoré v nich ľudia žili. Bola som spokojná, svojim vlastným spôbosom. Príliš som sa nezaoberala detailami, vlastne som nemala ani len tušenie, že na niečo také musím dbať. O ich existencii som netušila.

Chcela som byť "pani učiteľka". Vyžívala som v siahodlhých vysvetľovaniach nevysvetliteľného ľuďom okolo seba, milovala som pozornosť, rozhovory. V mojom živote však nastal zlom, kedy som si povedala, že stať sa učiteľkou nie je zase až také úžasné, za aké som to prvé, dá sa povedať, že naivné, no za to krásne roky svojho života, pokladala.

Ďalšou zástavkou bola psychológia. Spomínam si na ten deň, keď mi spolužiačka spomenula, že by sa rada stala psychológičkou. Zhrozila som sa, pretože som si ju predstavila v nejakej bielej miestnosti so stolom a stoličkou, na ktorej bude sedieť človek, ktorého opustili všetky zmysly a chuť do života. Napokon sa ku mne akoby zázrakom dostala odpoveď a zhodou okolností som zistila, že takáto práca by bavila aj mňa. Spolužiačka medzitým odišla na inú školu a získala nový cieľ do svojej budúcnosti. Ja som posledné tri roky žila s vedomím, že sa so mňa stane "pani psychológička".


Nie je nijako zarážajúcim faktom, keď spomeniem to, ako veľmi zle na tom slovenská ekonomika a hospodárstvo je. Áno, viem o tom aj ja, človek, ktorý sa vyhýba akýmkoľvek televíznym novinám, politickým diskusiám a čomukoľvek s týmto späté. Často tvrdím, že je krásne, keď môžeš robiť to, čo ťa naozaj baví a napĺňa, ale ak to máš robiť bez strechy nad hlavou, nie je všetko celkom v poriadku. Tomuto výroku som verila až príliš dlhú dobu. Prakticky od vtedy, keď sa mi pomaly otvorili oči a ja som čiastočne precitla do reality. Vzdala som sa sna stať sa "pani psychológičkou", pretože niekto povedal, že ich je veľa. Vzdala som sa sna stať sa "pani spisovateľkou" či "pani žurnalistkou", pretože vraj nemajú prácu, sú nezamestnaní. Čím sa teda stanem?

Moje detské ja by mi s najväčšou pravdepodobnosťou oponovalo a presviedčalo by ma, že situácia sa dá celkom ľahko vyriešiť. A viete čo? Je to tak. Možno je naozaj najdôležitejšie to, aby bol človek šťastný. Negatívne myseľ nikdy neprináša pozitívny život. Pokiaľ robíme to, čo nás napĺňa, náš život je naplnený a to je predsa to, o čom rozprávajú filozofie dávnoveku či súčasnosti.

Preto mi oddnes nezáleží na tom, či budem úspešná, bohatá a vplyvná spisovateľka či umelkyňa. Jediné, čo viem, je to, že budem tým, kým chcem byť. Je to to, čo ma teší, dáva to môjmu životu zmysel a cítim, že pri písaní vždy znovu a znovu nachádzam dôvody, prečo mi je dovolené dýchať. Robí ma to šťastnou. A pokiaľ všetky zákony skutočne platia, ako šťastná osoba budem disponovať všetkým tým, v čo snívam.

Pretože je naozaj najdôležitejšie byť šťastný. Len vtedy sa dejú zázraky!
 
 

Reklama