Realityshow

Mám kvetinku, nepomenovala som ju nijako, ale určite jej nejaké meno dám

7. března 2014 v 17:00 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Našla som knihy od Bukowského. V knižnici. Tým pádom som našla zlatú baňu. Stihla som už prečítať jednu z jeho zbierok básní. Bol to zvláštny chlap, trochu úchyl, trochu alkoholik, ale bol naozaj dobrý. Prekvapenie a pohoršenie v jednom džbáne. Ale bol naozaj dobrý. Nič príliš nevyfarboval a nezaujímal sa o názor ostatných. Bezpodmienečne miloval všetky prostitútky - kvalitné prostitútky, podotýkam. A miloval život. Nech mu prinášal čokoľvek. Bol naozaj dobrý.

Mám kvetinku. Zamilovala sa do mňa. Ja so zamilovávaním príliš veľké problémy nemám, tým pádom som do toho spadla spoločne s ňou. Pravdepodobne sa už raz ocitla - buď v mojom sne, alebo v mojich predstavách. Pravda je však taká, že už pri letmom pohľade na ňu som vedela, že ju chcem. Chcem. A že bude moja. A tak je moja. Nedostala zatiaľ nijaké meno, ale poctivo sa o ňu starám. Polievam ju každý deň, niekedy každý druhý deň, záleží to od toho, aká vlhká je zemina. Ale vraj má rada vlhko, tak jej vždy doprajem o niečo viac. A určite dostane nejaké meno.

Už týždeň mám svoj vlastný priestor v podobe vlastnej izby. Dočkala som sa. Mám priestor medzi štyrmi stenami, ktorý patrí jedine mne. Mne. Mám tu obrovské množstá kníh. Sú všade, prisahám. A tiež tu mám tú kvetinku, ktorú som zatiaľ nepomenovala, ale určite tak urobím. Môžem svietiť hoci aj do pol štvrtej ráno, môžem si čítať knihu hoci aj celú noc, môžem všetko hoci aj celý deň. Je to tu moje. S mojimi knihami - a mojou kvetinkou.

Snáď nezabudem na to, že ju mám pomenovať. Myslím tú kvetinku. Zaslúži si nejaké meno. Je krásna!

Sedem zo šiestich osôb preukázalo antipatiu voči tej prekliatej logike!

3. března 2014 v 16:47 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Nahnevaná. A to príšerne! Mám chuť len na jedno jediné - poriadne omlátiť o stenu všetky tie matematicko-fyzikálne nezmysly a zakopať ich ešte hlbšie ako pod tú najtmavšiu zem plnú červov, pavúkov a ktovie ešte akých kreatúr! Ničia mi moje ilúzie do úspešnej budúcnosti a ja sa opäť nachádzam v zúfalom stave. Opäť prichádzam na to, že niekedy by som si mala ten šťastný úsmev odpustiť, pretože následne prichádza facka v podobe týždňa plného nezmyselných písomiek a permanentného učenia sa. Prečo by som mala klamať - nezvládam to. Možno to so mnou nie je až také príšerné a tragické ako si myslím, v každom prípade som na pokraji nervového zrútenia. Všetky tie "iks" a "ypsilón" by som rozdupala, neexistovali by nijaké zbytočné a úplne nelogické záležitosti, ktoré podľa môjho názoru patria skôr do slovenčiny ako do matematiky. A tak tiež premýšľam nad tým, kde a kedy sa mi to, pre všetkých (ne)svätých, zíde.

Mám v pláne spomenúť aj fyziku, s ktorou musím taktiež aktívne zápasiť. Nezmyselné poučky prakticky o ničom. Prezradí mi niekto, ako si to všetko zapamätať? Sotva sa dostanem k druhému odseku a už si neviem spomenúť, o čom sa, dopekla, písalo v tom prvom. Áno, ono to bude aj tým, že tomu nechápem, pretože keby som tomu chápala, celkom šikovne by som si všetky tie litánie vedela prentransformovať do bežného života a až taký obrovský problém by to nebol. No ja tomu, bohužiaľ, nechápem. Takže sa musím zmieriť len s nezmyselnými výplodmi akéhosi dávno mŕtveho fyzika. Zbytok si radšej odpustím.

Milovníci matematiky a fyziky - neukameňujte ma. Som si vedomá toho, že sú to možno veľmi... pekné a praktické vedy, ale ja medzi ich fanúšikov celkom určite nepatrím. A naviac - tento článok vznikol v zápale spravodlivého hnevu. Hnevu na absurditu matematiky, prehnanosť fyziky a chýbajúcej logiky v mojej explódujúcej mozgovej kôre.

Nemám právo písať o pekle, zatiaľ celkom určite nie

18. února 2014 v 16:22 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Po svojom poslednom článku som sama zo seba mala zvláštny pocit. Neberte ho, prosím, vážne. Bol to len nejaký nevysvetliteľný výkrik do tmy. Neverím však, že bol úplne zbytočný, pretože som dospela k záveru, že peklo neprežívam. Možno som ho prežívala, možno ho ešte len budem prežívať, ale momentálne nemám absolútne žiadne právo mu adresovať akékoľvek riadky. A dokonca sa ukázalo, že sa mám dobre. Veľmi dobre. Tak nemám takú dobrú postavu, také vypracované svaly a taký striktne zdravý jedálniček, no-a-čo? Toto bol kameň úrazu a ja som ho už rozbila. Nezostali ani úlomky a ja som šťastná, že to mám za sebou. Môžem pokračovať ďalej v rozrobených záležitostiach.

Včera som sa napočúvala celkom dosť zaujímavosti o tom, ako veľmi si škodím svojim vegetariánskym spôsobom života. Rodičia si myslia, že to budem mať v budúcnosti so svojim zdravotným stavom ťažké a ja sa ich neprestajne snažím ubezpečiť, že o tom veľmi dobre viem, ale nie som ochotná niečo na tom meniť. Je mi dobre tak, ako mi je. A meniť to len kvôli budúcnosti? Bola by som blázon!

Premýšľam nad tým, čo by ešte stálo za pripísanie. Napadá mi akurát spomenúť svoju hotovú poviedku, ktorá sa chystám poslať do súťaže organizovanou našou školou. Povedzme, že chcem trochu vystúpiť zo svojho vlastného tieňa. Neočakávam, že sa mi to podarí, chcem to len skúsiť. Už len tá predstava sa mi páči! Problém by bol akurát v tom, že som prešvihla uzávierku. Slovenčinárka nám však vravela, že študenti našej školy svoje potenciálne práce môžu odovzdať aj po jarných prázdninách (ktoré mimochodom momentálne trvajú), no ako to dopadne - tak to si netrúfam odhadnúť. Každopádne je to príjemný pocit - po dlhej dobe napísať niečo kvalitné, s čím som spokojná dokonca aj ja sama.

Na záver pridávam úsmev. Zaslúžite si ho, všetci vy, ktorí ochotne čítate všetko, čo vyprodukujem. I keď to vďaka mojim slabým chvíľam nemáte vôbec ľahké.

Usmívající se Usmívající se Usmívající se

Hľadám spriaznenú dušu ochotnú umrieť pre poéziu

9. února 2014 v 17:28 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Viete, čo je na tom všetkom to najhoršie?

Že konečne mám možnosť zdvihnúť zadok zo stoličky, seriózne sa obliecť a kultúrne sa zadrhnúť samotnou poéziou, no žiadna spriaznená duša zanietená na rovnaký, dokonca ani len podobný smer, sa v mojom okolí nenachádza. Slovensky povedané - nenachádzam nikoho, kto by bol ochotný stráviť so mnou v miestnej vinotéke čo i len hodinu pri počúvaní poézie začínajúceho básnika.

Začínam sa poddávať pokušeniu, ktoré mi našepkáva, aby som išla sama. Vždy sa sama pred sebou ohrádzam tým, ako nepotrebujem okolo seba nijakých ľudí, ale aj tak sa vždy potknem a zistím, že tých ľudí potrebujem. Akurát že oni už nepotrebujú mňa. Existuje snáď niečo horšie ako absolútna izolácia?

Pomaly prechádzam na staré známe stavy úzkosti a depresívnych nálad, akurát že som si vzhľadom na okolnosti spomenula na istý výrok pravdepodobne už mŕtveho "mladíka" - pred tým, ako si diagnostikujete depresiu, najprv sa uistite, či nie ste len obklopení nesprávnymi ľuďmi. Výsledkom teda je obklopenie nesprávnymi ľuďmi. Dá mi teraz niekto odpoveď, kedy mi do cesty začnú prichádzať aj tí správni, prosím?

Pomaly sa začínam vzdávať nádeje na krásny večer. Na krásne dni som už dávno zabudla.

Šálky čaju

31. ledna 2014 v 16:31 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Cítim sa neisto, ako pri pristávaní v tej najhustejšej hmle. Nevidím pod vlastné nohy a som si takmer istá, že pevná pôda pod nimi sa mení na mazľavú bahnitú zmes všetkej tej špiny a odpadu za posledné mesiace. Karma je karma, priatelia. Už niekoľkokrát som sa snažila seriózne popremýšľať o svojich chybách, ale vždy som stroskotala ešte na začiatku. Úplne ma to demotivuje k akýmkoľvek ďalším činom. To znamená, že už mesiac stojím na mŕtvom bode akéhosi bezvetria. A ide mi to hore krkom.

Nebolo by tak celkom zbytočné ujasniť si aj to, aké sú moje priority. Bezhlavo sa púšťam do nových vecí na úkor tých starých, ktoré nechávam v umelom spánku až do odvolania. Potom mám všetko a nič zároveň. Mala by som popracovať aj na svojej vlastnej vôli a sebazapreniu. V mnohých prípadoch sú to mimoriadne osožné vlastnosti.

Nezmenil sa akurát počet šálok čaju, ktoré denne vypijem. Predstavujem si, že ma zbavujú všetkých negatívnych myšlienok a hryzúcich hlodavcov v okolí vlastného svedomia. Preto sa stali mojou jedinou nádejou. Šálkam čaju jednoducho dôverujem, vždy.

photo by Miiglea

Recyklovaný zápisník s modrým okrajom, ktorý som aj tak prefarbila

24. ledna 2014 v 20:10 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Kúpila som si zápisník - recyklovateľný a recyklovaný -, modrej farby, pretože tú mám okrem čiernej najradšej, so zažltnutými stránkami, na ktoré nedám dopustiť. Zažívala som dilemu - modrý alebo zelený? Pár minút naviac a (ne)posledný autobus by odišiel bezo mňa. Aj tak som ten zápisník prefarbila, schválne, aby som taký mala len ja. Je špeciálny, bude putovať spoločne so mnou na všetky zakázané miesta. Je pomerne nenápadný, no jeho obsah bude viac ako len veľkolepý. Tak to chodí, keď je niekto posadnutý písaní nezmyselných básni bez akýchkoľvek rýmov a súvislosti.

Zatiaľ je úplne prázdny, vraj mám čakať na dobrú príležitosť, poradilo mi svedomie. Podľa neho je škoda zapísať ho nepotrebnými vecami, na tie mám podľa jeho úsudku ten väčší, s komickými sovami, ktorý je okrem iného zelený a stál hádam celý majetok. A ja počúvam, preto ostáva čistý aj naďalej. Raz sa aj tak nezdržím.

Kúpila som si tričko - lacné, čínske, ale s odstrašujúcim motívom kostier. Môžem výsostne odignorovať to, že je určené mužom. Vlastne výsostne ignorujem všetko, čo sa týka módy. A cítim sa skvele!

Jediné, čo som si nekúpila, je schopnosť naučiť sa myslieť pozitívnejšie. Všade je vypredaná, čo znamená, že zjavne nie som jediná pesimizmom nainfikovaná bytosť. Že ma to naozaj nebaví - to viete. Ale že to chcem zmeniť - to určite neviete. Doteraz som to nevedela ani ja.

A - kúpila som si nadhľad. Tým pádom sa o osemdesiat percent prítomnosti nezaujímam, ani len zbežne.

photo by ninamokaka

Čistá hlava a vektor rýchlosti

18. ledna 2014 v 17:05 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Pohľad do zrkadla som už dlhšiu dobu nevydržala. Od októbra si vravím, že so svojou stúpajou (teraz už nie, vuhú!) váhou musím niečo spraviť. Do úvahy spadal beh, akurát že prostredie ako stvorené na podvečerné behávanie momentálne okupuje nejaký medveď. Takže som sa musela uskromniť a začať behávať po asfaltovej ceste, kde denne prejde tucet áut. A viete čo? Je mi to jedno. Robím niečo pre seba a to je ďaleko dôležitejšie ako to, či pri tom vyzerám maximálne pôvabne.

Začala som len včera, no s výsledkom a s tým, ako sa cítim, som nadmieru spokojná. Tú čistú hlavu a spokojný pocit na vlastnom svedomí pochopí len človek, ktorý pre seba niečo dokáže spraviť.

A prečo ten vektor rýchlosti? Veľmi úzko to súvisí s fyzikou, ktorá sa mi do môjho života neuveriteľne pletie! Je to neznesiteľné, nehovoriac o tom pocite, keď si pri pohľade na päťke z úplne primitívneho testu uvedomíte, že trojka na vysvedčení až taká surrealistická nie je. Tým pádom sú moje dni vypĺňané fyzikou, nepochopiteľnou matematikou a regeračným behom kombinovaným s cvičením. Nemám sa zle, ale vždy je čo lepšovať, hm?

Celkovo ma škola desí. Nie je to to, na čo som bola zvyknutá deväť rokov a mne osobne robí ešte stále problém uvedomiť si, že toto musím začať brať oveľa serióznejšie ako to predtým. A to ma naozaj vyvádza z miery, pretože z výbornej sa stáva chválitebná a s chválitebnej zase dobrá. Nebudem tvrdiť, že sa mi nepodarí z výbornej urobiť nedostatočnú, čo ma momentálne príliš demotivuje.

Predovšetkým však musím myslieť pozitívne a snáď k sebe nejaké primerané hodnotenia nalákam. Držte mi palce, prosím. Inak budú vektory rýchlosti moja nočná mora naveky!

photo by Sites

A tak som usúdila, že je umelec, v respektíve - moja (ne)definícia umelca

14. ledna 2014 v 16:00 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Volá sa Sebastián. Pátrala som po ňom pozoruhodne dlhú dobu. Pravidelne ho stretávam na chodbách našej rozsiahlej školy, špeciálne na prvom poschodí a prízemí pri automate. Nejde o nijakú lásku na prvý, druhý, tretí ani stoštyridsiaty pohľad, zachovajte pokoj. Je to umelec. Ako som na to prišla? Bratranec z deviateho kolena mi vyklopil všetko, čo o ňom vedel, dokonca aj to, čo o ňom tak celkom nevedel. Reč je o známom "fejsbúku", to on mi všetko nabonzoval a teraz sa cítim ako kráľovná sveta! Samy dobre viete, ako veľmi podporujem rovnocennosť ľudí a v dôsledku tohto faktu na svoje vlastné ja musím hodiť haldu špiny za to, ako neotesane som voči tomuto talentovanému mladíkovi vystupovala. Už na prvý pohľad je zvláštny, púta pozornosť. Prenikavé modré oči, vlasy zvláštne hnedej farby s ofinou v tvare natočenej vlny (napísala som to správne? V termínoch týkajúcich sa účesov sa totiž príliš často neocitám...), útla postava a výraz tváre, ktorý by ste najskôr prirovnali k zmätenému čudákovi, ktorý zablúdil a ani za nič na svete si nevie spomenúť, pre čo to vlastne žije. Spolužiaci sa na tom fajn bavia, ten zmätený výraz im príde mimoriadne vtipný. Nerada by som klamala, preto pripíšem, že aj mňa to sem-tam pobaví, no schladí ma realita, ktorá hovorí o tom, že je umelec.

Momentálne máte plné právo obviniť ma z neovládateľnej úchylky na umelcov všetkých druhov. A viete, že by ste sa tak celkom nemýlili? Je to istým spôsobom aj moja rebélia, doviesť rodičom domov nejakého potetovaného rock-metalového umelca s dlhými vlasmi a všetkým tým, čo sa ku mne ani v tom najbláznivejšom sne nehodí. Vesmír moje túžby podľa všetkého akceptuje, ironicky ich znáša a snaží sa mi vyhovieť, no niekde to viazne, pretože tých umelcov zase až tak veľa na obzore niet. A čo vlastne pre mňa pojem umelec znamená? Tento prívlastok si u mňa vyslúži každý, kto je nadaný v akomkoľvek smere ku ktorému sa každý večer modlím a uznávam to, čo dokáže vyprodukovať. Niekedy za umelca považujem aj mimoriadne príťažlivého "experta", pri ktorom mi dochádza dych. Už len kvôli jeho dredom, dlhým vlasom alebo úžasnými očami. Mám veľmi špecifické myslenie. A názor na umelcov.

Fajn, fajn, za umelca nepovažujem každého s dredmi ani každého špecificky oblečeného a vystupujúceho, to by som zase klamala. Viem oceniť umenie a viem, kedy sa isté veci k umeniu aspoň približujú. Nemáte pocit, že aj tie dredy sú blízko umenia? Zastavte ma niekto, prosím!

Späť k Sebastiánovi - premýšľala som nad tým, či sa mám niekomu zdôveriť so svojim silným pocitom vraviacim, že spomínaný mladík je umelec. Nadhodila som to pred spolužiačkou a tá ma vypískala na celej rovnej čiare. Podľa jej názoru je na umelca "príliš mimo, vôbec sa nevie obliekať a realita mu veľa nehovorí". Tak som sa rozhodla, že si túto domnienku nechám pre seba, zatiaľ. Som si takmer úplne istá tým, že mám pravdu. Akurát nemám v úmysle o tom nikoho presviedčať. Príde na to v (ne)správny čas.

Okrem toho som týmto článok chcela poukázať aj na nesmierne talentovaných ľudí pochybujúcich sa v našej škole. Nie som na to zvyknutá, nakoľko ma základná škola umeniu príliš nepriučila. Skôr ho utláčala a prinajlepšom niekoho šťavnato vysmiala. Keď prišlo na sťažnosti, obrnili sa nejakou vernisážou. Koniec, bodka. Preto som taká očarená tým všetkým, čo sa okolo mňa mihá. Do tejto početnej skupiny nepatrí len Sebastián, patria tam ďalšie a ďalšie poschodia ľudí. A samozrejme, nájdu sa aj úplní anti-umelci, nad ktorými mi jednoducho zastáva rozum. Hold, aj takí musia byť, však? Pred pár dňami som išla smerom do jedálne a istý neznámy kráčajúci za mnou viedol nejaký rozhovor, pravdepodobne so spolužiačkou. Pochopila som, že sa bavia o nejakom mimoriadne nepríjemnom človeku, ktorému pánbožko príliš veľa rozumu neuštedril. Vtedy spomínaný neznámy zahlásil: "Aj takí musia byť, inak by boli psychológovia na dve veci." Súhlasím s ním.

Takže sa konečne pohybujem medzi umelcami. A samozrejme, medzi blbcami. Momentálne netuším, do ktorej skupiny sa môžem zaradiť... Žeby umelecký blbec? Hm, znie to celkom autenticky.

photo by StephArt09

Ako vtesnať týždňové aktivity do štyroch fotografii

12. ledna 2014 v 14:23 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Nestojí to za veľa riadkov. Musím si opätovne zvykať na skoré ranné vstávanie a dvadsaťminútové cestovanie, v neposlednom rade na hromady učenia a z môjho pohľadu bilión zbytočných poučiek o tom, čo všetko spôsobuje hybnosť a čo všetko od nej závisí. Už vôbec nemienim spomínať vzťahy, pretože by tu bolo úplne pusto. Na začiatku septembra som mala obrovskú nádej, ale postupne klesá a ja som sa naučila tri veci - obľúbenosť si vynútiť nemôžete; treba veriť len sám sebe; vnucovanie a priťahovanie pozornosti vás ďaleko nedostane. Situácie vyskúšané v praxi, sto-percentne potvrdené, vyhýbajte sa im, prosím!

Konečne mám svoj vlastný priestor na sebarealizáciu. Na samostatnej izbe sa (pomaly ale isto) pracuje, zatiaľ si musím vystačiť s touto mašinkou. Za tých pár týždňov od Vianoc som ju stihla zapratať všetkými odrhovačskými frázami a depresívnymi výlevmi, ktoré sa mi podarilo vyprodukovať vo Worde. A že ich teda je! Do rebríčka mojich týždňových aktivít jednozačne patrí. Minimálne z tej väčšej časti.


Pozostatky vianočnej výzdoby fotené cez sieťku proti hmyzu na okne. Zase raz ma môj milovaný fotoaparát nepochopil, preto vznikla táto mimoriadne zvláštnokomická fotografia. Aj v mojom živote sa dejú takéto "zvláštnokomické" udalosti, tak prečo sa tým nepochváliť?


Nedeľa, jedenásť hodín a neprekonateľná túžba dokázať svojmu egoistickému ja svoje výtvarné nadanie. Celé to bol jeden veľký experiment, ale uzavrela som to tým, že poputuje do mojej novej izby. Ak...


Bol by to vôbec plnohodnotný a skutočný týždeň bez týchto malých svetov vytlačených na kopách stránok? Nie, nebol. Posledné riadky teda venujem im. Samozrejme s priznaním, že som sa bezpodmienečne zamilovala. Ako inak - do kníh. Som si viac ako len istá, že svoj život venujem práve im.

Nech je to len jeden rok, aj tak to bude pekelne dlho

3. ledna 2014 v 14:32 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Začiatok nového roku som príliš optimisticky a slávne nezačala. Pokúsim sa to napraviť, no bude ma to stáť veľmi veľa síl. Vyzerá to tak, že sa za tým ukrývajú dva týždne, počas ktorých som päty z domu vytrčila len príležitostne. Všetko mi začínala liezť cez mozog, príliš veľa premýšľania mi spôsobovalo ohavné nálady. O nič lepšie som sa necítila pri pomyslení, že tieto Vianoce a Silvester boli posledné na Slovensku. Na budúci rok budem za morom... V Kanade... Bez rodiny... Bez rodičov... Bez brata... Sama... Neželala som si to tak? Áno, želala a je naozaj irónia, že posledné dni sa nočné plakanie do vankúša stalo mojim rituálom a pravidelnosťou. Sny sa mi plnia a ja som smutná, pretože nechcem opustiť to staré. Pretože nechcem opustiť rodinu. Ktorá tu po mojom návrate aj tak bude. Veď je to len rok, jeden neškodný rok, ktorý skončí rýchlejšie ako začal. A pravdepodobne nadobro zmení môj život.

Preto sa neodvažujem ozývať sa sem, na blog. Kto má záujem o články plné sĺz a smútku, keď sa do života stavajú len tie dobré veci? Všetko to príde až v júly a ja na to nemôžem prestať myslieť už teraz, v januári. Všetko robím s myšlienkami: "Robím to poslednýkrát tu, na Slovensku." Prezerám si kalendár, značím si narodeniny členov rodiny a zisťujem, že behom mnohých z nich budem už preč... Že tu jednoducho rok nebudem. A že rok nebudem mať nikoho takého blízkeho pri sebe. Neustále mám chuť plakať, všetko ma deprimuje a irituje, každá poznámka na dobro mojej osobnosti mi vženie slzy do očí, každý pohľad na rodičov, brata, celú rodinu mi robí vo vnútri muky, pretože viem, že od nich odídem. Na celý rok. Najhoršie sú pocity viny, ktoré neustále vravia: "Tvoji rodičia ťa milujú, vychovali ťa, robia pre teba všetko, starajú sa o teba s láskou a ty jednoducho odídeš. Oni to nikdy nezažili... A čo tvoj brat, potrebuje ťa!" Bojím sa, že akýkoľvek kontakt s rodinou ma v Kanade zlomí. Neviem si to ani len predstaviť... Skutočne nestojím o to, aby som v Kanade prvé tri mesiace preplakala.

Musím sa naučiť pracovať na svojej osobnostnej stránke. Musím sa naučiť byť silnejšia a nezávislejšia. Musím pochopiť, že ja tých ľudí neopúšťam, len idem skúsiť niečo iné, nové. Musím sa naučiť odosobniť sa od istých vecí. A predovšetkým sa musím naučiť ovládať svoje prehnané emócie. A konečne si začať užívať život.

V tejto chvíli ma nezaujíma, aký dojem som vo vás vzbudila ja. Jediné, čo hľadám, sú slová útechy. Som nevďačná, viem, a svojim spôsobom detinská. Alebo jednoducho len príliš citlivá. Želám si, aby sa tieto preplakané noci nadobro skončili, aby som sa stala silnejšou ženou a aby môj odchod zo Slovenska nebol poznačený slzami, ale úsmevmi. Chcem byť silnejšia a nezávislejšia! Chceš sa zbaviť svojej prehnanej citlivosti! Zbavujem sa jej, na, berte si ju!

 
 

Reklama