Realityshow

Klamem, hryziem malé deti a nadávam starším

31. prosince 2013 v 13:14 | Mavis Alvira DeWoid
Mala som jednu ilúziu, pár dní dozadu. Bola o tom, ako som konečne našla dobrý námet na moju knihu, ktorú raz (hádam) napíšem. Celé to napokon zrušila jedna novinárka, ktorá mi vyvrátila aj to, čím som svoje hladné ja ešte nestihla nakŕmiť. A tak som opäť na začiatku. Bohužiaľ, nie len s knihou, ale aj so svojím životom. S koncom terajšieho roku sa očividne končí aj moja odolnosť voči emóciam. Kedysi som preplakala omnoho viac večerov ako teraz. Slzy jednoducho nahradili lačné klamstvá, ktorých produkcia bola ďaleko jednoduchšia ako otvorene si priznať, čo sa vo mne odohráva a aké pocity naozaj prechovávam za tým hviezdnym úsmevom. Klamala som sebe, klamala som najbližším, klamala som vlastne všetkým a s týmto bremenom ďalej žiť nedokážem. Akurát premýšľam nad tým, kedy sa zo mňa stal taký čestný človek. A či je skutočný alebo pominuteľný, ako môj životný optimizmus.

Dnes som sa pred zrakom vlastnej mamy zložila. Neudržala som sa, pri pohľade do jej očí... Napadli ma výčitky, ktoré ma zabíjali. Ona vlastne po celý ten čas chce len moje dobro a ja sa cítim previnilo, že si za jej chrbtom tak nehorázne škodím a po celé tie dni hrám teatrálne divadlá. Už na to nemám silu. Už naozaj nie. Je otázkou času, kedy ma to premohne úplne. A verte mi, nechcem to zažiť.

Začínam premýšľať nad psychológickou pomocou, ale na druhej strane som si uvedomila, že chyby, ktoré som napáchala, sú len a len moja vina, čiže nikto iný ich napraviť nemôže. Aj tak som stále hľadala vinníkov, ktorí sú zodpovední za to, čo sa mi deje. Až teraz som prišla na to, že vinníkom je len jeden - ja. To ja som si spôsobila to, čo som si spôsobila a príde mi omnoho pohodlnejšie čakať na nejakého vykúpiteľa ako sa sama hrabať z tej špiny. Pri pomyslení na to, koľko ľudí na svete trpí ešte viac než ja, mi je naozaj do úbohého smiechu. Asi by som si mala prežiť skutočné peklo, aby som bola plne oprávnená zrovnávať svoj život s katastrofou.

Každopádne neviem, ako ďaleko ešte budem schopná ísť. Tie pády ma skutočne iritujú, odčerpávajú zo mňa všetko to veselé a šťastné. Preto klamem, hryziem malé deti a nadávam starším. Lebo som človek, ktorý sám seba označí za špinavého devianta. Asi mi to bolo treba.

Misia Vianoce - splnená na 98%

21. prosince 2013 v 14:26 | Mavis Alvira DeWoid
Včera ráno som vstala skoro, okolo siedmej. Čakal ma voľný deň - bez akéhoľkovek študovania. Zobudilo ma zvonenie bratovho mobilu. Mala som v pláne prevrátiť sa na druhý bok alebo si zasvietiť nočnú lampu a čítať knihu, ale bola som prekvapivo čulá. Tak som vstala z postele. Bola som rada, že brat ide preč, pretože som potrebovala vykonať svoju hádam najväčšiu misiu za posledné mesiace - skompletizovať, dokončiť a dobaliť vianočné darčeky, kým nie sú naši doma.

Začala som už okolo pol deviatej. Nemala som jasnú predstavu, skôr niečo ako vízie a tie som krok za krokom plnila. Dve hodiny som sa hrala s vystrihovaním obrázkov z rôznych časopisov a novín, až dokým som neprišla na niečo ešte lepšie, ešte krajšie, ešte efektívnejšie a ešte jednoduchšie. Takže som ďalšiu hodinu a pol hľadala v časopisoch a novinách rôzne slová z nadpisov, ktoré vystihujú mojich blízkych. Napokon to skončilo nejako takto:


Vo vnútri tých obálok sú fotografie členov rodiny, ktoré som dala vyvolať. Dlho som premýšľala o tom, aký vianočný darček vymyslím tento rok a práve vyvolanie fotiek mi prišiel ako ten najjednoduchší a najefektívnejší darček (áno, zakladám si na efektivite). Vyvolávala som ich viackrát, nakoľko som celkom nepremyslene vybrala aj také fotky, ktoré sa ako vianočný darček skutočne nehodili. Hold, moja smola.


Večer som to takmer celé dokončila, zostáva napísať ešte nejaké dojímavé slová, nakoľko som vraj obdarená darom reči. Tým je v mojom prípade kauza "vianočné šialenstvo okolo darčekov" definitívne ukončená a ja si môžem začať naplno vychutnávať predvianočné obdobie, ktoré je hádam ešte krajšie, ako to vianočné. Kiežby sa tieto dni nikdy neskončili!

Ako ste na tom vy s vianočnými darčekmi? Dúfam, že minimálne tak dobre, ako ja.

About Alice in the Wonderland, guys

7. prosince 2013 v 11:28 | Mavis Alvira DeWoid
24. november... Je to možné, aby som sa odmlčala na takú dlhú dobu? Sama tomu nemôžem uveriť. Navrhujem rýchlu rekapituláciu všetkého, čo sa (ne)stihlo stať za tých "pár" dní. Začnem veľmi pozitívnou správou - môj blog sa dvadsiateho deviateho novembra ocitol na hlavnej stránke blogu. Nemusím písať, ako veľmi ma to potešilo a aké úžasné dni mi tento fakt spôsobil. Veľká vďaka! Pri blogu aj ostanem, nakoľko od včera, teda od šiesteho decembra, som členou Autorského klubu. Opäť veľká vďaka so zmesou úprimnej radosti. Schválne, či viete - čo sa okrem môjho vstupu do AK včera stalo? Správne, M-I-K-U-L-Á-Š! Neverila som, že je možné, aby sa na tento deň tešil človek môjho veku tak veľmi, ako som sa včera tešila ja. Milujem všetky tieto predvianočné, vianočné a povianočné udalosti! Okrem toho všetkého spomeniem aj veľmi vzácnu návštevu, ktorá k nám zavíta v priemere raz za rok. Skvele som si podebatovala s človekom nemeckej príslušnosti, ktorému angličtina išla úplne božsky! To ma privádza k poznámke, že sa neviem dočkať Kanady!

Ako som písala v "nedávnom" článku, začínam si celkom fajn rozumieť so spolužiakmi. Táto jediná vec sa nezmenila. Výborne si rozumiem s chalanmi, pretože ich mám jednoducho radšej ako všetky tie dievčatá v našej triede. Sú príliš dievčenské, príliš citlivé, príliš ujačané, príliš... jednoducho ňsdoberbšbiergber... V tomto odseku ešte spomeniem zmenu designu - konečne aj tento blog chytil vianočný štýl, za čo nesmierne ďakujem Morticii!


Na začiatku decembra som si predsavzala, že celý december vezmem ako nejakú výzvu a každý deň spravím niečo kreatívne. Poznáte ma skvele, preto vám nemusím prízvukovať, ako to mám všetko zatiaľ v päte a vôbec netuším, kedy sa konečne rozhýbem. Pravdepodobne pri sledovaní ohňostrojov. Že nemám strašiť? Priatelia, príde to skôr ako sa všetci stihneme pripraviť! Už len november prešiel ako podpálený rýchlik. Aspoň som sa dočkala snehu, len tak mimochodom. Konečne nastala taká tá pravá vianočná atmosféra a ja sa cítim najskvelejšie! Kašlem na všetko, sústredím sa len na pokoj - okolo mňa a v sebe. Škoda, že sa naň neviem sústrediť aj po zbytok roku.

Na teraz sa s vami lúčim. Myslela som, že mám v hlave veľa viet, ktoré by sa žiadali napísať, no ako tak píšem, zisťujem, že ich zase až tak veľa nie je a blábolať do prázdna v úmysle skutočne nemám. Preto teda dovidenia!

(A áno, nadpis - vybrala som ho kvôli tomu, že sa ako Alice v Krajine zázrakov cítim úplne naozaj seriózne skutočne.)

Fast-and-faster-life-train

24. listopadu 2013 v 11:06 | Mavis Alvira DeWoid
Rozhodla som sa, že konečne priznám svoj vek. Aspoň malá čiastka, keďže vám nedovolím vidieť svoju tvár a vlastne ani len poznať moje skutočné meno. Mám šestnásť rokov. Už štyri dni. A cítim sa ako úplne iný človek. Akoby sa všetky moje sny a túžby so sfúknutím nejakej imaginárnej sviečky razom splnili a sú presne také, po akých som túžila. Vždy som frázu pri gratulovaní - nech sa Ti splní všetko, čo si želáš - brala skôr ako istú formulku. Napokon, často sa pri krátkej gratulácii cítim čudne, pretože mám pocit, že ten človek by si zaslúžil viac. Keď tam šupnem aj spomínanú formulku, som spokojnejšia. Znie to úprimnejšie a svojim spôsobom nesebecky. Takýchto viet sa ku mne dostalo mnoho, od veľkej skupiny ľudí. Prichádzam teda k úplnej pointe - po vôbec prvýkrát v živote som sa na vlastnej koži presvedčila o pravdivosti spomínaného: "Nech sa Ti splní všetko, čo si želáš." Pretože mne sa (takmer) všetko to, čo som si želala, splnilo.

Spomínate si na to, ako som sa vám ponosovala na ľudí okolo seba? Viem, že to nie je možné, ale odvolávam to späť. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí sa síce na začiatku javia ako vaši nepriatelia a nie príliš prajní ľudia, sa môžu razom zmeniť na tých najzábavnejších, vám najbližších a najotvorenejších ľudí, akých máte možnosť spoznať. Platí to aj o mojich spolužiakoch, s ktorými som sa po imatrikuláciach (pasovacom večierku) neskutočne zblížila. Smejeme sa, už nie som zaškatuľkovaná ako sivá myš bez názoru v kúte a to ma mimoriadne teší! Ďalším faktom, ktorý opäť potvrdil svoju pravdivosť, je nesúdiť ľudí na základe prvého dojmu. A samozrejme, vedieť nechať ľudí ísť. Pred istým časom mi v hlave skrsla kvetnatá myšlienka, a síce - Niektorých ľudí je lepšie nechať ísť. Ak im na Tebe záleží, vrátia sa. Potom bude už len na Tebe, či ich prijmeš, alebo nie. Na oboje máš plné právo.


Aby však nebolo všetko tak sladko dokonalé, musím pripísať aj svoju vášeň a ktoviečoešte k čokoláde, koláčom, pudingom a všetkého sladkému, rovná sa zakázanému. Ľudia mi neveria, ale musím si na sladké dávať pozor. Moje telo sa pri takých veciach úplne paralyzuje, nie je schopné odmietnutia. A vtedy prichádzajú kritické situácie v podobe prázdneho obalu od celej mliečnej čokolády, prázdna krabička od bonboniéry a mnoho, mnoho iných, desivejších a zároveň neuveriteľnejších vecí. Na druhej strane si tak vravím, že v porovnaní s mojím super-aktuálnym životom je toto problém veľkosti špendlíkovej hlavičky.

A áno, aby som sa vyjadrila ešte k nadpisu a zmyslu, prečo som zvolila práve taký - okrem toho, že sa mám skvele, mám aj pocit, že žijem v nejakom rýchlo bežiacom sne. Je to ako rýchlo a rýchlejšie rútiaci sa vlak života. Pred nedávnom predsa začal október, pamätám sa na to, ako som sa tešila na všetky tie sviatky začiatkom novembra a vravela si, ako veľa dní je ešte medzi tým. Napokon to prišlo tak rýchlo, ako to odišlo a ja som čakala už len na svoje narodeniny. Aj tie prešli rýchlejšie, než by som si želala. Melanchólia, správne. Preč, ďaleko od nej! Nemám na ňu dôvod a vlastne ani náladu. Tým som v podstate len chcela napísať, že mám pocit (a určite nie som jediná), ktorá sa vezie v rýchliku života. Akurát že ja by som už rada aj vystúpila...

Ako sa darí vám? Už dlho som sa nesnažila o nejaké prepojenie medzi mnou a čitateľmi, čo ma mrzí asi najviac. Preto by som bola veľmi rada, ak by som sa dočkala komentárov, kde by ste aj vy rozpísali a rozanalyzovali svoje dni, mesiace, prípadne roky. Mám čas. A veľmi sa teším!

Days which you wanted

17. listopadu 2013 v 11:14 | Mavis Alvira DeWoid
Tak tu sedím a nadávam si, že opäť zanedbávam blog. Tentokrát však prichádzam s celkom dobrou výhovorkou, v respektíve odôvodnením, prečo to tu zase celý týždeň len tak stálo. Vážení, skutočne som nemali nijakí čas nazvyš! Tento piatok nás čakal pasovací večierok, ktorému venujem osobitý článok (áno, už to všetci vidíme, ha-ha...) a prípravy vrcholili. Bolo treba nacvičiť program, doladiť vhodné oblečenie, jednoducho dokončiť všetko potrebné, aj to menej potrebné. Okrem toho sa k tomu všetkému pridala oslava narodenín, konkrétne okrúhlych narodenín. Od začiatku týždňa sme deň čo deň pomaly zhromažďovali malé kúsky, z ktorých sme nejakým zázrakom poskladali veľkú oslavu so všetkým, čo k tomu patrí. Napokon už vlastne ani nemusím dopisovať, že medzi to všetko sa "šupla" ešte aj škola a hromada učenia, ktoré som tento týždeň ukážkovo zanedbávala a dobehnutie toho všetkého je zatiaľ v ďalekom nedohľadne. Hold, smola. Koho? Moja...

Každý, kto tvrdí, že nemá čas, klame. Niekde som to čítala a vlastne je to aj pravda. Preto priznávam, že svoj veľmi krátky voľný čas som venovala knihám. Dospelí jedinci by boli na mňa hrdí, no nie? Radšej si vyberie knihy ako internet. Nie som skvelý príklad pre dnešnú mládež? Súhlasím, nie som, už len kvôli pár veciam. Momentálne čítam Denník Anny Frankovej a mám v pláne sa na túto tému vyjadriť v ďalšom osobitnom článku (cha-cha), lepšie povedané nejakej recenzii. Samozrejme, aj táto vec je ešte ďaleko v nedohľadne.

Tak to teda vyzerá tak, že opäť prichádzam s ničím. A pritom mám o čom písať, dokázala by som písať eseje a filozofie od rána do večera, bez akéhokoľvek problému! Akurát že to niekde viazne, sama neviem kde. Ak by ste náhodou túto systémovú chybu mojej osobnosti niekde stretli, pošlite ju za mnou, chcela by som sa s ňou pozhovárať a ujasniť si s ňou pár nedorozumení. Ako vidíte, máme ich pomerne dosť...

Španielčina... odmietam to akokoľvek komentovať

Certain things we have in our blood

9. listopadu 2013 v 16:28 | Mavis Alvira DeWoid
Veríte v malé víly tetušky, ktoré počas prvých dní vášho života priletia k vašej detskej postieľke, sklonia sa nad vás, zakrúžia čarovným prútikom a zvolia vlastnosti či talent, ktoré vás budú celý život sprevádzať? Pretože ja som v ne neverila. Minimálne do včerajšieho obedu, kedy mi počas prestávky moja profesorka anglického jazyka schádzajúca zo schodov zrazu neukázala vstýčený palec na ľavej ruke. "Jednotka". Nechápala som, ako to myslí, nebola som si vedomá ničoho, za čo by som si tento prívlastok zaslúžila. Deň predtým som bola na anglickej olympiáde, kde som z doposiaľ pre mňa neznámych príčin úplne pohorela a práve kvôli tomu mi celá tá situácia nedávala zmysel. Keď som však prišla bližšie k nej, dozvedela som sa dôvod pre vstýčený palec - prvé miesto v písaní anglických esejí! Dámy a páni, prvé miesto na celej, celučičkej, obrovsky veľkej škole! Musela som pôsobiť neskutočne komicky, pretože som na profesorku neveriacky, priam psychopaticky vyvaľovala oči. Aby som teda objasnila celú záležitosť, týždeň dozadu som sa zapojila do školskej súťaže v písaní esejí v anglickom jazyku. Išla som tam s tým, že to vyskúšam, napokon, pre môj ročný pobyt v Kanade by mi to len pomohlo, sám riaditeľ by videl, že to myslím vážne. Dostali sme tri rôzne témy - rodiny, svet a internet. Som veľká filozofka, to vám dokazovať nemusím a milujem, keď môžem kdekoľvek kritizovať súčastnú dobu, preto som si vybrala tému svet. Hneď na začiatku som však nevedela, ako to napísať čo... najjednoduchšie, najvýstižnejšie a zároveň fajn. Každopádne som začala písať.


Po viac ako sedemdesiatich minútach som sa rozhodla svoju prácu odovzdať. Prišla mi veľmi nedobrá, svojim spôsobom rozkonárená, zbytočne komplikovaná a zároveň bez zmyslu. Už sa však nedalo nič robiť. O pár dní nám spoločne so spolužiačkou, ktorá sa do tejto súťaže zapísala tiež, profesorka oznámila, že na prváčky sme napísali naozaj "veľmi pekné diela". V tej chvíli som tušila, že prvé tri miesta patria starším, skúsenejším. O to väčšie bolo moje prekvapenie po tom, ako si eseje prečítalo viacero ľudí a spočítal sa celkový počet bodov. O prvom mieste som nesnívala ani náhodou, a vidíte!

Moja mama vraví, že isté veci majú ľudia v krvi. Často som nad tým premýšľala a práve včera som prišla k záveru, že má pravdu. Možno naozaj existuje nejaká víla tetuška, ktorá určí náš zoznam talentov. Niekto sa môže akokoľvek snažiť a nespraví správne ani jeden jediný tanečný krok, no zato výborne spieva, druhý vie nádherne maľovať ale jeho slabou stránkou je napríklad taká fyzika. Každý máme niečo, čím sme boli a čím vlastne aj sme obdarení. V mojom prípade to je slovo a práca s ním. Uvedomila som si, že nech na mňa moje práce pôsobia akokoľvek, vždy sa nájde niekto, kto ich neskutočne ocení. A to je pre mňa to najpodstatnejšie. Viete, nadobúdam pocit, že to, čo robím, robím správne a pre niečo. Že to má zmysel. Je to nádherný pocit, vedieť, že aj ten najnespokojnejší človek dvasiatého prvého storočia je opäť spokojným.

Difficult to digest relations

5. listopadu 2013 v 16:28 | Mavis Alvira DeWoid
To, že som sa do triedneho kolektívu príliš nezačlenila, je krutá pravda. Po dlhej dobe som opäť stretla viacero pováh pokope, ktoré spolu musia spolupracovať. Každý z nás je iný - niekto sa rád predvádza, iný zase rád komunikuje, ďalší útočí na okolie humornými poznámkami a nájdu sa aj takí, ktorí len tak ticho sedia. Zaraďujem sa do tej poslednej, teda tichšej skupiny. Aby som bola úprimná, nikdy som nemala v láske skupinkovanie ľudí. Samozrejme, ak si spolu nejakí štyria jedinci rozumejú lepšie ako zo zvyškom triedy, je úplne prirodzené, že spolu budú tráviť viac času. Ale keď sa prakticky odrežú od zvyšku triedy a vystupujú voči vám nápadne falošne, niečo asi nie je v poriadku. Neviem, prečo som si myslela, že medziľudské vťahy budú na strednej škole iné. Istým spôsobom som utešovala seba samú, že chyba nie je vo mne, ale v tom, akými ľuďmi som obklopená. Dychtivo som čakala na druhý september, aby som mohla spoznať nových ľudí. Myslela som, že budú omnoho inteligentnejší a mne bližší. Bohužiaľ, nestalo sa tak, preto musím prijať fakt, že na vine nie sú ľudia okolo mňa, ale ja sama.

Je to neskutočne ťažko stráviteľné tvrdenie, už len z princípu. Snažila som sa, ale niekde som sa očividne sekla. Mala som dojem, že pôsobím dostatočne otvorene a priateľsky, no oslovovanie cudzích ľudí mi nikdy veľmi nešlo. Obdivujem osoby, ktoré dokážu z predstavenia urobiť siahodlhý rozhovorom o všetkom. Ja to nedokážem. Som typ človeka, ktorému ticho medzi dvomi ľuďmi nevadí. Pokiaľ ma nenapadajú rozumné argumenty na tému, radšej zostanem ticho. A to pravdepodobne väčšina ľudí berie ako nezáujem o komunikáciu z mojej strany.

Preto som sa stala ďalšou triednou sivou myškou. Fajn, nikdy som nemala kopy kamarátov, s ktorými som po škole chodievala niekde von. Úprimne? Niekedy by som si tie kopy priala... Pred pár dňami sa mi naskytla príležitosť, keď ma spolužiačka oslovila a opýtala si, či poznám pár ľudí z okolia. Zarozprávali sme sa a skončilo sa to jej pozvaním po škole do nejakej krčmy. Išlo ešte pár ďalších ľudí, boli sme celkom veľká skupinka, no i tak som sa cítila nesmierne osamelá! Pri vychádzaní zo školy mi spolužiačka oznámila, že si pôjdeme ešte zafajčiť. Už vtedy vo mne blikal veľký alarm "VYPADNI!", no ja som sa rozhodla zahodiť svoju opatrnosť, bojazlivosť a status "čistej", a tak som ich nasledovala. Po párminútovom postávaní niekde pri nejakej budove sme zamierili k spomínanej krmče. Už pri vstupe som sa cítila mimoriadne nesvoja. Cigaretový dym, všade decká môjho veku s pohármi vodky v ruke. Kombinácia, ktorú z duše nenávidím! Posadili sme sa k pre mňa neznámej skupine ľudí a začali debatovať. Samozrejme, až na mňa. Ja som, ako inak, len ticho sedela a popíjala svoju kofolu, ktorá je okrem iného taktiež zahrnutá do vecí, ktoré neobľubujem, no objednať si minerálku v tejto situácii by bola dýka pre psychopata. Najdlhších dvadsať minút som počúvala nejaké prázdne rozhovory o všetkom a zároveň o ničom, nenápadné podpichovania na moju adresu a nervozitu, pretože som netušila, kam sa pozerať. Napokon som usúdila, že nemá zmysel takto sa trápiť. Do takej spoločnosti sa jednoducho nikdy nezačlením. Zodvihla som sa, rozlúčila sa s ostatnými a rýchlo sa pratala von, na čerstvý vzduch. Prvé, čo som spravila, bol hlboký nádych. Celú cestu k autobusovej zastávke som neustále premýšľala nad tým, kde je chyba. Dosiaľ som ju nenašla...


Na druhý deň sa ma spolužiačka nič nepýtala. Zjavne si všimla, že som zo včerajšieho "posedenia" nebola nadšená tak, ako by si to priala ona, a tak sme to nijako nerozoberali. Uzavrela som celú kauzu tým, že som jednoducho odlišná od zvyšku triedy. Práve včera ma však akoby zázrakom niečo napadlo - to dievča, také tiché, hanblivé, čo keby som skúsila pozvať ju niekde? Súhlasila. V žiadnom prípade sme sa však nechystali do nejakej krčmy. Obehli sme všetky kníhkupectvá a napokon sme skončili v nádhernej kaviarni za mestom. Bol to presný ideál toho, v čom sa ja cítim skutočne príjemne. Spoznali sme sa bližšie a musím priznať, že to bolo fajn. Na moja veľké sklamanie si však ani s touto spolužiačkou nerozumiem tak, ako som si myslela. Je príliš rezervovaná, príliš ostýchavá a príliš sa oddeľuje od zvyšku. V triede pozná len mňa a spolieha sa na mňa vo všetkom. Niekedy ma to unavuje, no akurát včera som si uvedomila, že ona za to naozaj nemôže. Na záver som si uvedomila, že som pravdepodobne veľmi špecifický typ človeka. Alebo som len príliš naročná.

Toľko čo sa týka mojich vzťahov v súčasnom období. Nemám sa čím chváliť, no musím poznamenať, že to bývalo aj horšie. Chcelo by to viac otvorenosti, viac uvoľnenia a viac pozitívnej energie, no aktuálne ma všetky tie dobré veci obchádzajú. Ale o tomto vy už dávno viete, napokon, kedy mi dobré veci išli v ústrety? Nie, nechcem byť depresívna a pesimistická, už mám dosť tých tmavých dní. Jednoducho som len chcela poukázať na to, ako veľmi mi písanie pomáha a ako veľmi mi pomáha to, že existuje niečo ako internet a anonymita. Ale to je téma na úplne iný článok...

"I wanna run and escape from your prison, but when I leave I feel like something is missing"

26. října 2013 v 17:12 | Mavis Eveline Strix
Je skutočne pravda, že som späť?

Vážení, áno, je to pravda. Aby som k vám bola úplne úprimná, nie som stopercentne presvedčená o tom, že blog sa, v repsektíve ja, sa vrátim do starých koľají, ale budem sa o to aspoň pokúšať. Prinajmenšom. Nech som sa však akokoľvek skúšala utiecť pred písaním na blog a blogovaním samotným, nikdy sa mi to nepodarilo, ani len z časti. Vždy som nadobudla pocit, že jedna časť zo mňa chýba, alebo ju niekto zavrhujem a nedávam jej šancu dýchať. A to ma ranilo, však ma poznáte...

Preto som si povedala, že sa skúsim vrátiť späť, nech to vyzerá akokoľvek. Momentálne uprednostňujem "súkromné" písanie, teda písanie mimo blogu. Akosi nemám náladu prezentovať svoje myšlienky širokej verejnosti. Ale musím sa k tomu vrátiť späť, už len z lásky k sebe a k tomu, čo ma naozaj baví. Stal sa zo mňa otrok milióna vecí, ktoré ma vlastne nijako nenapĺňajú a robím ich buď len z povinnosti, alebo pre niekoho iného. Strácala som pointu každého jedného činu a keď som sa obhliadla za seba na tie napáchané škody, nevládala som kráčať ďalej. A tak som sa vrátila späť, aby som aspoň trochu zmiernila následky, ako sa vraví. Nepodarí sa mi zachrániť všetko, ale aspoň slabú menšinu určite.

Kedy teda konečne pribudne nejaký čitateľný článok? Naozaj netuším. Možno ešte dnes (há-há), možno zajtra, možno v priebehu týždňa. Netuším, čo sa bude diať o pár hodín, aký vplyv na mňa vývoj aktuálnych situácii bude mať a netuším dokonca ani to, či tento článok myslím skutočne vážne. S niektorými ľuďmi to je proste ťažké...

Na záver vám len sľúbim, že sa polepším. Kedy a ako, to je vec nepoznaná. Každopádne mi to tu chýbalo a to je dosť závažný dôvod nevzdávať to. Alebo sa mýlim?

Thousand reasons why

21. října 2013 v 21:38 | Mavis Eveline Strix
Jednoducho, rýchlo, a ako mám v poslednej dobe vo zvyku, stručne - neverila som, že na blog ešte niečo zavesím. Prechádzala som zvláštnym obdobím, každý z nás to pozná... Možno to nie je bádateľné na prvý pohľad, no som veľmi rozmarný človek, ak sa to tak dá nazvať. Skrátka - mladá, (ne)skúsená duša.

Jedným z najväčších dôvodov, prečo som tu pár dní nechala tak pusto, je predovšetkým fakt, že ľudia už tak nejako tento blog obchádzajú. Fajn, fajn, nemám v úmysle načínať túto háklivú tému a tak prejdem na druhý dôležitý dôvod - práca na samej sebe. Cvičím a zároveň sa snažím presvedčiť toho malého prekliateho škriatka vo mne, že vlastne nevyzerám až tak strašne a bla-bla. Dajme tomu, že je to v stave rozbehu. Na začiatok celkom fajn.

Tiež sa musím priznať, že sa stávam závislou na knihách, ako napokon každú jeseň a v konečnom dôsledku aj zimu. Snažím sa niečo vydolovať aj zo svojich silne spisovateľských schopností, no radšej sa len veľavravne usmejem. Vy to určite pochopíte, som si istá!

Ako je v mojom prípade úplne normálne, existuje ďalšich ix-ypsilón dôvodov, ktoré ako správne hádate, zostanú utajené. Nepovažujem totiž za dôležité preberať sa v omieľaných a nudných záležitostiach. Toľko na začiatok. Uvidíme sa... neskôr. Len som sa už jednoducho nedokázala pozerať na to prázdno, preto ďalší absolútne nepodstatný článok. Hm...

People, money, busy roads

12. října 2013 v 20:43 | Mavis Eveline Strix
Budem veľmi stručná, nakoľko som po dnešnom dni pekelne vybitá, hlavne pokiaľ ide o moju emočnú stránku. Nikdy predtým by som neuverila, že v sobotu ráno o pol šiestej vstanem úplne dobrovolne, a to len kvôli tomu, aby som sa nechala zaživa udupať masou ľudí. Konkrétne masou prevažne slovenských ľudí na území Poľska. Presne tak, drahí priatelia - Mavis Eveline vystrčila päty z domu, a to rovno na poľský trh! Oficiálny, teda ten nepravdivý dôvod je pozrieť, čo ponúka poľský trh. Neoficiálny, no pravdivý dôvod, je jednoducho nabrať inšpiráciu na budovanie novej ''uličky v živote''. Je zvláštne zistiť, že pre úplne nespoločenského človeka je práve spoločnosť inšpiráciou.

A čo napríklad štúdium, o ktorom zatiaľ úspešne mlčím? Dalo by sa tvrdiť, že zatiaľ je um a šťastena na mojej strane. Výstižnejšie to snáď ani nejde.

Aktuálne napokon prichádzam na pasáž o tom, že sa v mojom živote zas a znova nič zlomové nedeje. O (nie tak celkom) maličkostiach sa mi momentálne písať nechce, možno kvôli tomu, že nenávidím pitvy záležitostí, zvlášť v stave, v akom sa nachádzam.

Preto vám zaželám len dobrú noc. A pekný zbytok víkendu, samozrejme.
 
 

Reklama