Realityshow

When you say that you're having a perfect day, it becomes perfect

2. října 2013 v 17:07 | Mavis Eveline Strix
Ráno sa mi ťažko vstávalo. Z mobilu sa ozvali prvé tóny "Lithium" od Nirvany a ja som vedela, že si tón budíku musím zmeniť na nejaký iný, pretože si tú pieseň raz isto znenávidím. Bola streda. Teda, čakala ma streda. V škole sme nemali bohvieako závideniahodné predmety, vlastne to bol podpriemerný deň s podpriemerným rozvrhom. Dotackala som sa do kúpelne a pri pohľade do zrkadla som si uvedomila - ako je možné, že stále myslím tak negatívne? Dnes je jednoducho perfektný deň! Verte či nie, dnešný deň je perfektný. Fajn, má pár technických chýb a potrebuje pár malých kozmetických úprav, ale určite to nie je také zlé, na aké som sa ráno pripravovala. Niet divu, všetko je naozaj len v našich myšlienkach.


Pravdepodobne vás zaujíma, čo také sa dnes stalo, že som dnešnému dňu priradila titul "perfektný". Nejdem to naťahovať zbytočnými prázdnymi riadkami, teda prejdem hneď k podstate - som hrdou vlastníčkou knižky Charlieho malé tajomstvá! Keď som vošla do školskej šatne, prázdnej - podotýkam -, v mojom vrecku nohavíc dvakrát zavibroval mobil. Bol to jednoduchý signál - prišla mi SMS. Takto skoro ráno som ju nečakala od nikoho, napadli ma tak akurát rodičia s otázkou, kedy dnes končím v škole. Už z akéhosi vlastného princípu v škole nedvíham telefóny a neodpovedám na správy, no táto mi skutočne nedala! Písalo sa v nej, že mi dnes kuriér doručí moju objednávku číslo ix-ypsilón-zet na adresu dvaix-dvaypsilón-dvazet, plus nejaké formality ako "Ak nebudete v danom čase na mieste doručenia, kontaktujte nás na bla-bla-bla...". Chvíľu som na tú správu pozerala a snažila sa rozpamätať, kedy som si, doparoma, tú knihu objednávala?!

Počas prvej hodiny som dospela k záveru, že to bolo asi v deň, kedy malo jedno z internetových kníhkupectiev akciu "poštovné zadarmo". Tesne pred tým, ako som si ju objednávala, som si ju vyhliadla v jednom kamennom kníhkupectve. Cena bola primeraná, niečo okolo desiatich eur, avšak moje silne premýšľavé sa vzbúrilo s tým, že si mám túto knihu najprv pozrieť aj v iných kníhkupectvách, prípadne aj nejakých internetových. A dobre som spravila - narazila som práve na toto internetové, kde akurát v ten deň trvala spomínaná akcia. Možno zase až taký nešťastný človek nie som, však? O pár minút na to mi začal mobil vo vrecku nohavíc vibrovať intenzívnejšie. Niekto mi volal. Zvonilo na hodinu. Bola to otázka pár minút, kým sa do triedy nahrnie profesorka. Váhala som, či zdvihnúť, alebo nie. Vedela som, že to bude pravdepodobne kuriér. Napokon som zdvihla a vybavila s ním všetky tie organizačné veci okolo preberania, nakoľko som bola v škole.


Vďaka mojim starým rodičom ma knižka zabalená v "špeciálnom" obale čakala už doma na stole. Bola som nadšená! Jednak z toho, že sa mi ju podarilo zohnať za vyše osem eur bez žiadneho poštovného a jednak z toho, že ju vôbec mám. Všade bola buď vypožičaná alebo príliš drahá. Nemôžem sa dočkať, keď sa do nej začítam! Neskutočne sa na ňu teším! Samozrejme, je pravda aj to, že mám ešte asi štyri knihy, ktoré by som rada pred touto prečítala, už len kvôli tomu, že som typ človeka, ktorý "najprv spraví tú menej príjemnú prácu a potom sa s pôžitkom vrhne na tú slastnú, príjemnú".

Jeden z dôvodov, prečo bol dnešný deň "perfektný" som vám prezradila, tých ďalších pár si hádam radšej nechám pre seba. Aj tak nestoja príliš za reč a ak by aj stáli, tiahli by sa s nimi dlhé vety plné popisov a vysvetľovaní. A na to čas ani náladu, bohužiaľ, nemám. Okrem iného tiež musím dodať, že celá záležitosť s Kanadou sa opäť pohla, čo ma len a len teší. Dalo by sa tvrdiť, že aj toto je ďalší faktor ovplyvňujúci môj dnešný deň.

A aký ste mali dnešný deň vy? Snáď ten najlepší! Ak sa tak nestalo, skúste si zajtra pri ťažkom rannom vstávaní do školy jednoducho povedať, že dnešný deň "je", nie "bude", perfektný. Alebo si nájdite nejakého pekného maturanta, ako sa v jednom zo svojich článkov zmienila Lizz. Môžem potvrdiť, že stopercentne účinné sú obe možnosti. Usmívající se

Some important facts

27. září 2013 v 21:39 | Mavis Eveline Strix
Netradičný design - netradičné obdobie. Vážení, asi takto by som mohla vhodne opísať aktuálnu situáciu, v ktorej sa nachádzam. Blogové články vystriedali wordovské, do ktorých si píšem všetko to, čo do tých blogových dať nemôžem. Chuť na písanie vystriedala chuť na bielenie chladničky. Všetko je nejako opačne, ale som spokojná.

Čo to znamená pre tento blog? Jednoduchú záležitosť - nebude tak často aktualizovaný, ako bol. Príliš som si ho zhýčkala. Cestou do školy som premýšľala nad tým, koľko voľného času na daný deň mám. Výsledok mojej analýzy - žalostne málo času na to, čomu som sa cez prázdniny venovala úplne bežne. Opäť moje dni tvorí predovšetkým škola a veci okolo nej. Gymnázium nie je základná škola, ale to vedia pochopiť len gymnazisti.

Okrem iného sa vám ešte musím zdôveriť s tým, ako ma opäť raz obchádza múza. A vlastne aj chuť. Na písanie, na fotografovanie, hádam na všetko. Stáva sa zo mňa úplny umelecký antitalent. Zabíjam literatúru! Ale to vlastne novinka nie je...

Ostatne vám prajem príjemný víkend, týždeň, mesiac.
* * *
A aby som zdôraznila úplnú abnormalitu tohto výplodu, neunúvala som sa ani z obrázkom.

I wish that autumn lasted forever

21. září 2013 v 17:40 | Mavis Eveline Strix
Vážení, začala jeseň. Je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie, aj keď úprimne napísané, má veľkú konkurenciu v zime. Ešte som sa nerozhodla, ktoré z týchto dvoch období mi je bližšie. Isté je teda zatiaľ len to, že jeseň už máme tu. Čo to znamená pre bežného človeka? Že dáva zbohom balerínkam alebo šortkám a pomaly ale isto oprašuje kúsky zo svojej "zimnej kolekcie". Čo to znamená pre Mavis Eveline? Že nabehne do lesíka a vybije sa na tých stovkach farieb a napoly holých stromoch, ktoré budú k dispozícii jej objektívu. Takto vyzerá jej ideál. Aká je skutočnosť? Nevie sa k tomu dokopať!
Bohužiaľ, je to tak - nemôžem sa donútiť zbaliť všetky tie veci okolo môjho milovaného zrkadlového fotoaparátu, vyšľapať si kúsok do kopca a čo-to zaznamenať do svojej "jesennej kolekcie" fotografií. Začínam si uvedomovať, že takýmto činom mi jeseň ujde. Síce som s ňou dosť dobrá kamarátka, ako som písala vyššie, čakať na mňa večne nebude. Koniec-koncov, fotografovať už zosušené listy a depresívne pôsobiace prírodné úkazy medzi jeseňou a zimou naozaj nie je bohviečo, takže by som sa mala rozhýbať!

Rozhýbať by som sa mala vo viacerých veciach. Ja sa však aj naďalej tvárim, že mám čas. To je ďalší dôvod, pre ktorý si prajem, aby tu jeseň zostala naveky. Baví ma takto žiť - mať niečo stále pred sebou, pri každom rannom vstávaní vedieť, že som o kúsok bližšie k tomu, čo chcem a pri každom zaspávaní zaspávať so vzrušením z toho, čo mi zajrajší deň prinesie. Príde mi to omnoho zmysluplnejšie ako len nejaké dúfanie.

photography by JimmyJam75

A aby to nevyzeralo tak, že sa zo mňa stala jedna lenivá stredoškoláčka, pochválim sa vám tým, že som dnes zaobstarala obed. Dámy a páni, varila som! Jednak obed a jednak seba samú, pretože som skúšala niečo, na čo som sa už dlho chystala - polievku. Vyzeralo to jednoducho, ale až neskôr som si uvedomila, že poriadne vlastne ani neviem, čo to všetko obsahuje, v respektíve ako to uložiť do hrnca tak, aby sa všetko uvarilo a zároveň neprevarilo. S malou dučiškou som nakoniec vypínala šporák s plným hrncom polievky, netušiac, ako moje dielo chutí. Nemalo nijakú chuť, tak ma napadlo hodiť tam bujón. Chuť nabrala na intenzite a ja som sa hrdosťou doslova dusila. Aby som rodičov, ktorí boli medzičasom na hubách, nešokovala len polievkou, rozhodla som sa pre palacinky. O ich príprave v tomto prípade pomlčím, no napokon boli jedlé. Áno, napokon...

Ehm, dodávam ešte, že som čarodejnica! Vyčarovala som si jednotku z matematiky! Na písomke som absolútne pohorela, násobila som jablká s melónmi a paradajky s orechmi, no čudujsasvete, mám jednotku! Najpravdepodobnejšie som mala viac šťastia ako rozumu. Napokon, nie nadarmo sa hovorí, že hlúpi majú šťastie. Usmívající se

...so I say, I'm actually quite alright

19. září 2013 v 16:21 | Mavis Eveline Strix
Články, ktoré sa mi podarilo vyprodukovať za poslednú dobu, konkrétne za posledný týždeň, priam prekypovali depresiou, negativitou a pesimizmom. A tak si vravím, čo som to, dopekla, za človeka?! Stále pre niečo fňukám (netvrďte, že nie!), hľadám chyby v perfektných veciach a svoj život vidím len v tých sivých farbách. Prečo? Aký mám na to dôvod? Mladé dievča, ktoré má hádam všetko, čo by malo mať - a je na tak zlej ceste pokaziť si celý život!

photography by victorstd8

Myslím, že si zaslúžim potlesk za to, že som si niečo takéto uvedomila. Pretože ja prakticky nijaký dôvod na to, aby som svet videla tak tmavo, nemám. Neexistuje nijaký. To, že sa mi sem-tam niečo nepodarí alebo nevyjde podľa mojich predstáv predsa nie je dôvod na pomaly, no celkom isto, samovražedné myšlienky! Rútila som sa do pekiel, zase raz. Niekedy mi môj život príde ako klasická paródia na všetko, čo sa vám vynorí v hlave. Ale na druhej strane, koho život je celý dokonalý? Ukážte mi jedného. Ukážte mi človeka, ktorý je každý deň maximálne pozitívne naladený, ktorý v živote nikdy neprešiel ťažkým obdobím, ktorý nemáva slabšie dni. Keď teda dospejeme k záveru, že taký človek medzi nami (zatiaľ) nie je, uvedomíme si aj to, že neexistuje zlý život. Existujú len zlé dni. A nech ich je akokoľvek veľa, treba kráčať ďalej. Napokon - jeden z múdrych osobností istého storočia prehlásil, že aj pád "na držku" je krokom vpred. Prečo nie?

A prečo toto celé vlastne píšem? Pre seba. Keď sa opäť dostanem do akéhosi biednejšieho stavu, tento článok si prečítam a možno si nakoniec uvedomím, že som mala pravdu. Možno mi to nakoniec prinavráti chuť do pozitívnejšej stránky môjho života, mojej mladosti. A preto si vlastne vravím, že sa mám celkom fajn. A že vás mám najradšej na tomto svete, pretože vy ste moje záchranné kolesá v hodine dvanástej. Vidíte? Pri písaní tohto článku som si vybavila ďalší tucer vecí, za ktoré môžem byť vďačná. Normálne ma zastihla hanba za tie dva strašné články, ktoré odplašili hádam každého druhého človeka. Pravda, všetko zlé je na niečo dobré. Žeby sa zo mňa opäť stával optimista?
A nie, noazaj na ničom nefičím, som úplne čistá.

“Why do beautiful songs make you sad?" - "Because they aren't true." - "Never?" - "Nothing is beautiful and true.”

15. září 2013 v 12:53 | Mavis Eveline Strix
Ako prezerám všetky možné blogy, stále viac a viac sa stretávam s pojmom "depresia". Sused tvrdí, že je to vraj stav mysle, nijaká neliečiteľná choroba. Pravdepodobne depresiou nikdy netrpel. Nech je akokoľvek, tento článok o depresívnom období nebude, teda určite nie o tom mojom. Nezvyk, viem. Väčšinu času totiž niečim ako depresie trpím, no teraz ma to nejako obchádza. Nechcem myslieť na to, čo bude, keď to celé vypukne... Zatiaľ si vychutnávam to slastné obdobie medzi prichádzajúcou katastrofou a veľkým treskom. A je mi celkom fajn. Ráno vstávam priskoro, jedla sa nezdráham, nútim sa začať už konečne cvičiť, snažím sa pripraviť sa na rôzne učenie, do ktorého sa mi seriózne nechce a v neposlednom rade - tvárim sa, že horlivo vybavujem svoj študentský pobyt v Kanade. Aká je potom skutočnosť, keď sa len tvárim? Skutočnosť je taká, drahí priatelia, že všetko ostalo na mŕtvom bode. Vyzerá to tak, že s tým bude ešte oveľa viac roboty, ako som si pôvodne myslela a verte mi, snažila som sa na to pozrieť úplne optimisticky. Možno sa v najbližších dňoch dočkám nejakého človeka, ktorý mi vyklopí všetko, čo o tejto záležitosti musím vedieť, prípadne za mňa vybaví všetky tie papierové formality. Teraz som už príliš veľký optimista, však? Nevadí, nádej vraj umiera posledná.


K v septembri veľmi rozoberanej téme - škola - sa vyjadrovať v tomto článku nejdem. Nemám to v pláne. Nestálo by to za nič, akurát by som vás už úplne unudila rôznymi báchorkami o tom, ako veľmi sa snažím dostať do kolektívu, ako sa mi to sem-tam podarí a ako vážne všetko okolo toho beriem. Mala by som sa naučiť brať veci s väčším nadhľadom, nepripúšťať si všetko tak blízko k srdcu. A potom prečo som taká citlivá, sakra! Ako vravím, na túto tému pomlčím. Napokon, spomínala som to vyššie - depresie ma momentálne (zatiaľ) obiehajú, preto ich nechcem pozývať dobrovoľne. Aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že na tom bilingválnom gymnáziu by mi bolo lepšie. Bohvie, prečo sú veci tak, ako sú...
Prečo som vybrala taký zvláštny nadpis tohto článku? Pretože mi prišiel pravdivý. Ani ja neverím "nádherným" piesňam, ktoré sú plné imaginárnej pravdy. Prečo? Pretože mi dávajú falošnú nádej na to, aby som verila, že veci môžu byť krásne a pravdivé zároveň. V tomto smere som neskutočne naivný človek.

Napokon musím pripísať, že sa ospravedlňujem za ďalší biedny článok, no cez týždeň som plne zamestnaná školou (ha-ha) a pokiaľ ma predsa len niečo napadne, nejako neviem, ako to rozviť ďalej, do nejakej zmysluplnej a čitateľnej úvahy. A aby som bola úplne úprimná - klávesnica sa mi vymyká spod kontroly, zasekáva sa medzerník a preto musím písmenka doslova zbierať po celom článku. Uznajte sami, že to človeka bohovsky odradí!

Nejako neviem nájsť koniec...
Arrivederci!

My dreams will come true

10. září 2013 v 17:05 | Mavis Eveline Strix
Zaklopala som na dvere riaditeľa školy. Nádych, výdych. Otvorila mi nejaká staršia pani, zrejme niečo ako tajomníčka školy. Prezrela si ma očami spoza okuliarov a spýtavo nadvihla obočie, vraj "čo si želám?" Preglgla som a poprosila som ju o stretnutie s riaditeľom. Pozvala ma ďalej do kancelárie, kde za veľkým stolom sedel sám riaditeľ. Odtrhol zrak od monitoru počítača a pozrel na mňa. Zrazu som nevedela, ako začať. Prišlo mi to tak komplikované, mala som pocit, že ide o neskutočne dlhotrvajúcu záležitosť! Aj tak som sa jednoducho len nadýchla a vyfúkla zo seba všetko, čo som mala na srdci. Prebiehalo to nasledovne:

• "Dobrý deň, pán riaditeľ, ja... chcela som sa Vás opýtať... teda, dostala som ponuku od známej na ročné štúdium do Kanady. Prišla som sa teda opýtať, či... no, že či by to išlo."
○ "Samozrejme."
• "Ehm... naozaj? Naozaj by to išlo!?"
○ "Samozrejme, bez problémov, je to možné. Len potom k tomu treba bla-bla-bla..."

...povedzme, že zbytok si až tak dobre nepamätám, pretože som sa ocitla v siedmom nebi. Bola som ako taká tá malá svetielkujúca hviezdička na vianočnom stromčeku. Ide to! Je možné, aby som študovala na celý jeden rok v Kanade! V KANADE, DÁMY A PANI! V Kanade! Zaujímalo ma ešte veľké množstvo vecí, ako napríklad či by sa mi ten rok počítal. Áno, počítal by sa len v prípade, že je daná škola v Kanade niečo ako gymnázium, nakoľko som tento školský rok nastúpila práve na gymnázium a samozrejme, nešlo by to bez učebných osnov priamo z danej kanadskej školy. Riaditeľ mojej školy ich musí skontrolovať a overiť, či sú aspoň trochu podobné s tými slovenskými. V prípade, že by boli, rok v Kanade sa mi započíta ako rok štúdia na Slovensku. Ak by kanadské učebné plány nevyhovovali, stále je tu možnosť na rok prerušiť štúdium, akurát by som strednú školu študovala o rok naviac. S najväčšou pravdepodobnosťou sa mi však ten rok v Kanade započíta, nakoľko ide o gymnázium, čo je absolútne fantastické!

Keby som mohla do tohto článku vložiť aj všetky tie emócie, ktoré vo mne momentálne sú, celý internetový systém by skolaboval od preťaženia. Som totiž plná eufórie a radosti. Moje sny sa stanú skutočnosťou. Čo môže byť človeka krajšie? Usmívající se

Initial life of secondary-school student

3. září 2013 v 15:15 | Mavis Eveline Strix
Som oficiálne študentkou strednej školy. Zvykám si dosť ťažko, aj keď som sa na chvíľu, kedy po prvýkrát prekročím prah novej školy, tešila. Noví ľudia, nové priateľstvá, nové možnosti, nové šance skutočne ukázať, aká som. Nemusím zdôrazňovať, že väčšiu časť rokov strávených na základnej škole som jednoducho trpela. Každý ma videl jednotvárne. Nerada sa pozerám späť, predovšetkým nie teraz, keď sa snažím začleniť sa do prítomnosti, preto spomienky na kolektív na základnej škole odložím bokom. Aby som bola úprimná, mám trochu zmätok. Napokon, kto by nemal, po dvoch dňoch strávených na novom mieste. Dva dni sú predsa žalostne málo. Je to málo dní na spoznanie školy, ale aj na spoznanie nových spolužiakov. Mnohokrát počas dňa akoby precitnem a vždy si uvedomím: "S týmito ľuďmi tu budem chodiť štyri roky." Potom sa po nich rozhliadnem a nemôžem sa zbaviť pocitu, že sa mi to všetko len sníva a po ťažkom prebudení bude všetko zase tak, ako bolo. Pomaly však prichádzam na to, že stredná škola je reálna rovnako tak, ako aj čas, po ktorom som tak túžila! Všetko je to tu! Už!

Vždy som ospevovala, ako veľmi sa na strednú školu teším. Hľadala som za tým ďaleko viac ako väčšina bežných budúcich stredoškolákov. Hľadala som za tým predovšetkým nové možnosti na to, aby som mohla začať viesť plnohodnotný život človeka v mojom veku. Či sa mi to darí? Nie, bohužiaľ, zatiaľ nie. Noví spolužiaci sa nejako nesnažia nadviazať komunikáciu so mnou a vlastne ani ja s nimi. Viem, je to moja chyba a budem usilovne pracovať na tom, aby som ju napravila a trochu zmenila svoj postoj voči prakticky cudzím ľuďom, s ktorými by som sa mohla zoznámiť, už len pre svoje vlastné dobro. Keď sa na to totiž pozriem ich očami, vôbec sa nečudujem, prečo ma neoslovia - väčšinu dňa v škole presedím za lavicou a zaujato počúvam profesora (ďalšia vec, na ktorú si musím zvyknúť - žiadny učiteľ, ale profesor. Zatiaľ mi to celkom ide.), sem-tam sa zasmejem na ich vtipoch, no nijako nedávam najavo, že by som stála o komunikáciu s nimi. A toto ma mrzí. Sakra veľmi ma to mrzí!


Nechcem hneď na začiatku vyvolať dojem utiahnutej sivej myšky, no pravdepodobne sa mi to bravúrne podarilo. Opäť to, čo som nechcela... Istý zákon má asi predsa len pravdu... Každopádne, dávam si záväzok posnažiť sa spriateliť sa s nimi. Vyhodiť všetky predsudky, ktoré svoja medzi mnou a kominukáciou, a začať myslieť trošku v lepšom svetle. Predsa len, prvý dojem urobí veľmi veľa. Možno to bude znieť narcisticky, no práve som sa zamyslela nad tým, čo by sa stalo, keby ma vlastne za až tak zlú nemali. Celkom fajn predstava... Tajne teda dúfam, že to nie je len ďalší výplod mojej extra preplnenej mysle.

A aby som sa kompletne vypísala zo všetkého, z čoho potrebujem - k tomu všetkému mám opäť plnú hlavu toho, ako vyzerá, v respektíve ako nevyzerá moje telo. Začínam sa nepravidelne stravovať, čo sa fyzickej aktivity týka, tá takmer absolútne zmizla. Cítim sa zvláštne, akoby bez života. Všetko ma svojim spôsobom trápi a ja neviem, či som momentálne pripravená na "nový začiatok", ako tomu ja tak rada hovorím. Pravdepodobne však nemám na výber. A možno to je lepšie tak, ako to je. Uvidíme.

See your future in dreams? Possible!

31. srpna 2013 v 21:27 | Mavis Eveline Strix
Tak som sedela na drevenej lavici, vdychovala ťažký, prefajčený krčmový vzduch, počúvala štrnganie pohárov a zhon krokov osôb, ktoré pratali zo stola poháre po návštevníkoch, medzi všetkým počúvala prakticky neznáme dievča po svojej pravici, ako mi horlivo rozpráva o sebe, svojom živote a svojej váhe. Prikyvovala som sa a snažila som sa pôsobiť ako ten najdokonalejší poslucháč, ktorému neunikne ani najmenší detail, no v skutočnosti som naozaj netúžila po niekoho spoločnosti, zvlášť po spoločnosti tak spoločenského a konverzáciemilujúceho človeka. Môj pohľad blúdil kadekde, až zastal niekde pri výhľade von z okna. Vtedy sa to všetko spustilo - bol to môj sen! Automaticky som pozrela na tvár dievčaťa, zrazu sa mi zrak vrhol smerom k barovému pultu na dve niečo si pýtajúce dievčatá a celé sa to zakončilo šepotom nejakého mena, ktorý vychádzal z úst toho dievčaťa. Volala na psa, to meno bolo anglické. Presne ako v mojom sne, ktorý sa mi sníval asi tri týždne dozadu. Sedela som na drevenej lavici, vedľa seba mala úplne neznáme dievča s blond vlasmi a modrými očami, vnímala som, ako mi niečo rozpráva, potom mi zrak padol niekam vonku, kde som tiež rozoznala podobné črty z realitou a snom, neskôr som sa pozrela na barový pult, pri ktorom stále tie dve dievčatá a napokon som počula, ako to dievča vedľa mňa napoly šepotom vyslovuje nejaké anglické meno. Jessica.

Nie, bola som triezva, plne pri zmysloch. Skutočne som dnes zažila zvláštny pocit. Akoby ma opúšťal zdravý rozum. Viete si to predstaviť? Zistiť, že presne toto sa vám snívalo? Dokonca si presne pamätáte na tvár vedľa vás sediacej osoby a dokonale viete, čo bude nasledovať... Desivé, dokonca viac ako len desivé! Vlastne si ani nepamätám, čo bolo potom. Silne pochybujem o tom, že som na mojej tvári prejavila nejaká emócia, ktorá by niečo prezradila. Avšak, vnútri vo mne explódovala bomba!

Aby som ujasnila všetky potrebné záležitosti, dnes som bola pozvaná na koncert jednej známej slovenskej speváčky, ktorá mala vystúpiť v podniku kamarátkiných rodičov. Introvert v spoločnosti - v tomto duchu sa to celé z môjho uhla poľadu nieslo. Necítila som sa tam pohodlne, no všetko som šikovne skrývala za veľkorysé, nervózne úsmevy. Prekážali mi pohľady ľudí, prekážal mi ten cigaretový vzduch, prekážala mi tá veľká spoločnosť. Každopádne však môžem priznať, že som opäť zažila nové veci a opäť som o niečo skúsenejšia. Keď som prežila spomínaný koncert a spolu s ostatnými organizujúcimi sedela v prednej miestnosti podniku, myslela som si, že všetko podstatné mám za sebou. A vtedy sa objavil ten sen... Vlastne, vtedy sa stala tá spomínaná situácia, o ktorej píšem tento článok. Môžem tvrdiť, že dnes som sa presvedčila o tom, že ľudská bytosť svoju budúcnosť môže vidieť v snoch. Skutočne môže.

Odjakživa som tvrdila, že verím na rôzne nadprirodzené veci, ktoré sú považované len za obyčajné mýtusy. Taktiež som vždy verila na niečo ako médium, ktorým človek môže ovládať myseľ druhého človeka. Nech to znie akokoľvek choromyselne, skutočne verím v to, že som ten moment už zažila. Akoby mi niečo chcelo niečo naznačiť... Alebo som jednoducho len príliš paranoidná.

Zmätená, vydesená, vykoľajená...

What if...?

25. srpna 2013 v 18:27 | Mavis Eveline Strix
Napadli ma výčitky svedomia za to, že som tak nemožne nemožná, pokiaľ ide o blog a jeho aktualizáciu. (Náhodou) som sa dostala k jednému z tagov, ktorý nesie názov "What if...?", v preklade "Čo keby...?", ku ktorému som sa dostala vďaka blogu jednej mladej slečny. Aby som bola absolútne úprimná, nerada sa zapájam do rôznych tagov a záležitostí tomuto podobným, no veľmi ma zaujali samotné otázky a v hlave sa mi začali tvoriť odpovede na ne. Prišlo mi to celkom vhod, zvlášť po tak dlhom šere článkov, ktoré tú za posledné týždne nastalo. Odpovedala som úprimne, tak, ako som to momentálne cítila. Pravdepodobne sa na tom za pár rokov celkom fajn zasmejem, uvidíme.

1. Čo keby si bola na jeden deň mužom?
Vzala by som všetky svoje peniaze a celý deň prežila niekde v meste, medzi ľuďmi. Prechádzala by som sa davmi a zdravila neupravené, sklesnuté a tiché dámy, usmievala by som sa na všetkých naokolo a ukázala, že nie všetci muži myslia len na ženy, jedlo a televíziu. Otvorene by som priznala, čo cítim a zbytok dňa prežila s dievčaťom, ktoré by ma zaujalo tým, aká je vo vnútri, nehľadiac na jej zovňajšok. Počas celého dňa by som, samozrejme, využívala všetky mužské vymoženosti, ktoré sú ženám nedostupné.

2. Čo keby si mala len jedno prianie?
Bola by som v rozpakoch a pravdepodobne by som dlho uvažovala, ako ho využiť. Nakoniec by som však vyriekla: "Aby som bola skutočne šťastná." Pretože keď je človek šťastný sám, šťastní sú aj ľudia pri ňom a šťastným sa stáva aj jeho život.

3. Čo keby si stretla samú seba v štyridsiatke?
Videla by som úspešnú, šťastnú a silnú ženu, ktorá ma prácu svojich snov, ľudia poznajú jej meno, pretože dopomohla ľudstvu k šťastnejšiemu životu, má pri sebe partnera, o akom odjakživa snívala a žije tak, ako vždy chcela. Rada by som s ňou prehodila pár slov o našej spoločnej minulosti a o ceste k šťastnému životu.

4. Čo keby si si mohla vybrať dobu v akej chceš žiť?
Úprimne - bola by to akákoľvek iná, len nie táto aktuálna. Rada by som nazrela do každej jednej, napokon - každá jedna je aj niečim zaujímavá. Rovnako tak má každá jedna aj mínusy. Každopádne si však myslím, že pokiaľ by som sa dostala do doby Pocahontas, cnelo by sa mi za niektorými vymoženosťami 21. storočia. Aby som napokon odpovedala na otázku - možno by som si vybrala práve 18. až 19. storočie, no celkom určite by to bol začiatok 20. storočia - dadaizmus, John Lennon, Albert Einstein či Marilyn Monroe.

5. Čo keby si si mohla vybrať ako chceš vyzerať?
Učím sa milovať seba samú takú, aká som. Preto môžem tvrdiť, že svoje zelené oči, jamky na lícach, farbu vlasov či mihalnice by som nikdy nevymenila. Čo by som však s radosťou vymenila sú moje nohy a úprimne napísané - postavu. Bola by som zelenooká, hnedovlasá, vysoká, nie úplne štíhla ale predsa štíhla, charizmatická slečna.

My strange days

10. srpna 2013 v 16:30 | Mavis Eveline Strix
Opäť sa zmôžem len na niečo ako úbohý článok do svojho verejného denníčku. Aby som bola úplne úprimná, nemám náladu a vlastne ani nápady na nejaké zaujímavejšie články. Neviete si predstaviť, ako veľmi ma to mrzí! Pred pár týždňami som mala presne opačnú situáciu - obrovský elán a chuť do písania, akurát že tých nápadov bolo komicky málo. Kiežby ma ten elán postretol teraz. Na budúci týždeň už v stredu opäť odchádzam zo Slovenska, opäť do Chorvátska, opäť oddychovať, avšak dúfam, že tentokrát už nelámať žiadne srdcia. Myslím, že by som sa opakovala, keby som poznamenala, že momentálne prežívam tie najčudnejšie dni vôbec. Akoby som sa chytala tej malej slamky nádeje, že ma ešte jedna dovolenka v Chorvátsku čaká, čím sa znásobuje šanca, že ho opäť stretnem. Nemôžem sa však ubrániť myšlienkam na to, čo bude potom. Na čo sa budem tešiť potom? Čo sa stane pomyselnou žiarovkou pre moje dni? Je všeobecne známe, že nevediem bohvieako vzrušujúci život. Som samotár, s občasnými chuťmi vyraziť kamsi von, lenže nie som typ človeka, ktorý "na to má ľudí". Teda, zatiaľ nie.

Pomaly sa dostávam ku faktu, že po ďalších desiatich dňoch strávených v Chorvátsku sa budem tešiť pravdepodobne/paradoxne už len na september a začiatok školy. Novej školy, podotýkam. So skutočnými priateľmi, dúfam. S lepším životom, prosím.

Niekoľkokrát som sa už napomenula, aby som na budúcnosť nemyslela a vychutnávala si prítomnosť a to, že toľko omieľaných (ďalších) desať dni v Chorvátsku ma ešte len čaká a čo bude potom, bude potom. Na pár chvíľ to moje myšlienky omráči, ale stále nevyhubí. Nepoznáte nejaký recept na moju aktuálnu situáciu?

K zvláštnym dňom... zvláštny obrázok.

Okrem iného som prišla na to, že keď sa stretnem so slečnou zvanou nuda alebo prázdninové ničnerobenie, viem byť celkom nebezpečná. Hlavne keď mám od šiestej do pol jedenástej prakticky voľný byt, bez rodičov. Milujem čiernu farbu. Prečo nevyskúšať malý experiment? Celé to skončilo čiernymi perami, ceruzkou orámovanými očami, rozpustenými vlasmi s cestičkou nastred a samozrejme, vhodným oblečením pre kvalitné goth-rockovo-punkovo-metalové dievča, ak niečo také vlastne existuje. Rozhodla som sa pózovať pred svojim zrkadlovým fotoaparátom a dnes som sa venovala úprave fotografii. Ak očakávate vetu: "Ľudia na facebooku boli hotoví!" - rozhodne vás sklamem. Žiadne verejné odhaľovanie svojej temnej stránky sa nekonalo a ani konať nebude. Povedzme, že o ňom viem ja a momentálne už aj vy. Čiže... pšššt!

Myslím, že som uviedla dostatočný dôkaz, ktorý svedčí o zvláštnosti mojich dní. Celé mi to tu príde čudné. Nejako malé, stiesnené, nudné. Mám chuť sa zbaliť a vypadnúť!

Zatiaľ vám však prajem len krásny deň...
 
 

Reklama