Realityshow

When the last of the last recklessly felt in love

5. srpna 2013 v 13:17 | Mavis Eveline Strix
Keď zrazu máte všetko, po čom ste kedy túžili. Patria vám chvejivé dotyky, jemné bozky, zvuk o breh narážajúcich vĺn, tlmené svetla pouličných lámp, kamienkami vystlaná pláž, na ktorej už vyše hodiny ruka v ruke sedíte, spoločne, a stále znovu a znovu si vychutnávate okamihy nekonečnej plnosti, blaženosti. Akoby ste sa ocitli niekedy vo vzduchu, pozeráte na svet zhora a usmievate sa na všetko okolo seba, milujete každú sekundu svojho života. Bojíte sa otvoriť oči, pretože nadobúdate pocit, že ste sa ocitli v rozprávke. Nádhernej rozprávke. Rozprávke o vôbec prvej láske. Niekde ďaleko od domova. Ďaleko od vašich problémov a starostí. Na jednom kúzelnom mieste, sediac vedľa kúzelnej osoby. Keď je zrazu všetko kúzelné!

Začalo sa to jediným pohľadom. Viete, také to mraziace teplo, ktoré vám zaplaví celé vnútro, keď sa na niekoho pozriete a viete, že tá osoba je na tomto svete pre vás. Jeho nádherne hnedé oči, polodlhé havranie vlasy, hravý, úprimný úsmev a svojský prístup k ľuďom. Od prvej chvíli som túžila držať ho za ruku. Nevedela som z neho spustiť oči. Sledovala som ho neustále - za stolom, počas cesty do izby, počas volejbalovej hry, stále. V jeden večer, priamo na terase, spoločne so svojimi priateľmi hral nejakú pieseň na gitare. A spieval. Pozorovala som ho spoza vyvesených, mokrých uterákov, ktoré viseli na šnúre priamo predo mnou. Sledovala som jeho rýchle pohyby rúk, jeho otvárajúce a zatvárajúce sa ústa, jeho záchvevy tela. Bol nádherný. Po mojej pravej strane sa mi prihovoril jeden zo slovenských učiteľov. Hodila som naňho pohľadom a prikývla jeho slovám, aj keď som netušila, čo hovoril. Bola som zaujatá len tým čarovným chlapcom, jeho spevom a jeho hrou na gitare. Po tom, čo sa učiteľ s nepatrným úškľabkom pobral ďalej, zachytila som pár pohľadov sperujúcich hore k hornej terase, smerom ku mne. Jeho priatelia zaregistrovali moju prítomnosť. Na pár minút som sa stiahla, no stále som hypnotizovane počúvala tú melódiu. Potom som jednoducho vkráčala do izby plnej spolubývajúcich slovenských dievčat, ľahla si do postele a zaspávala s pocitom vzrušenia.

Na ďalší deň som vo svojom (ne)tajnom sledovaní pokračovala. Vyhľadávala som jeho pohľady, chcela som vedieť, kde sa nachádza. V ten deň sa pár Chorvátov rozhodlo hrať volejbal. Pridala som sa, spoločne so svojim slovenským kamarátom. Vtedy sa na mňa prvýkrát pozrel a usmial. Stalo pri zlom odraze lopty. Bola som šťastná. Po pár minútach snahy o hranie volejbalu sa väčšina Chorvátov kamsi rozpŕchla. Zostala som len ja, on a môj slovenský kamarát. Využila som príležitosť, pristúpila k nemu, podala mu ruku a vyslovila svoje meno, aj keď som vedela, že si ho nezapamätá. Načo aj? On ho zopakoval a tiež sa mi predstavil. Čo sa dielo ďalej, naozaj netuším. Viem, že ešte v ten večer som si bola po vodu na dolnom poschodí a kráčala som okolo neho. Nakoľko mal veľmi zložité meno a nech som sa snažila akokoľvek rozpamätať sa naň, nespomenula som si. Sedel na plastovej stoličke a jedol nejaký pudingový dezert. Keď som hráčala okolo neho, pousmiala som sa a zdvihol ruku s pudingovým dezertom. Ja som však odmietla a on len podvihol obočie. Už-už som chcela pokračovať vo svojej ceste po vodu, keď som sa k nemu opäť zvrtla a spýtala sa na jeho meno, opäť. Ochotne ho zopakoval, ja som ho zopakovala asi trikrát a napokon som sa poďakovala a odišla si po vodu. V ten večer som opäť počúvala rozozvučané struny gitary a zaspávala s úžasným pocitom.

V nasledujúci deň, po večeri, som sedela na terasových schodoch, obklopená pár ľuďmi zo Slovenska, no nezaujímala som sa o ich rozhovor. Zrazu sa pri mne objavil on, podal mi badmintonovú raketu, vyslovil moje meno a opýtal sa ma, či si nechcem na pár minút zahrať. Bol to začiatok nádhernej rozprávky. Počas pätnástich minút sme sa spoznali ako nikdy. Mali sme bilióny spoločných vecí! Akoby sme sa rozprávali celé tri roky. Nakoniec vo vzduchu zostala visieť otázka - "Máš priateľa?" - vyslovená anglicky a moja rýchla odpoveď - "Nie." Za pár hodín na nás čakal "ručníčkový tanec". Táto hra spočítala v tom, že chlapci a dievčatá sa postavia do kruhu a pochytajú sa za ruky. Začne dievča, zoberie si nejakú šatku a prechádza sa s ňou po strede kruhu, hľadajúc nejakého vhodného, pekného chlapca. Keď ho vyberie, podá mu šatku, privedie chlapca do kruhu, spoločne šatku rozprestrú na zem, kľaknú si a pobozkajú sa na líca. Dievča sa následne zaradí a vyberie si chlapec. Áno, rozprávka pokračovala - keď prišiel rad naňho, vybral si mňa. A keď prišiel rad na mňa, vybrala som si opäť jeho, ignorujúc vzrušené vzdychy dievčat a uštipačné poznámky okolostojacich chlapcov ako - "No, a je to jasné!" Po tom všetkom sa konala veľká tanečná zábava. Zostala som však sedieť na stoličke, čakajúc, čo sa bude diať. Stalo sa to, čo som chcela - podišiel ku mne a spýtal sa, či nemám chuť naučiť ho tancovať. Prikývla som a utekala na parket. Stáli sme tam, on ma držal za pás, ja jeho za plecia a tancovali niečo medzi valčíkom a medvedím tancom. Napokon som sa rozhodla opýtať sa ho, či nemá chuť na menšiu prechádzku na pláž. A tak sme sa ocitli na pláži, sediac sami, neustále rozprávajúc sa. Vtedy vyslovil niečo, čo ešte nikdy žiadny chlapec na moju adresu nevyslovil - "Máš nádherné oči, krásny úsmev a milujem tvoj smiech." Následne ma požiadal, aby som si rozpustila vlasy a povedal, že som viac ako nádherná. Ten večer sme presedeli na pláži, blízko seba, s množstvom otázok a odpovedí, vzájomným spoznávaním, ktoré sa ukončilo nesmelým bozkom stojac na poľnej cestičke.


V tento deň sme spoločne sedeli vo veľkej reštaurácii na pláži a vychutnávali si zmrzlinu. Včerajší večer zasiahol nás oboch a tak som sa rozhodla, že to skúsim spraviť oficiálnejšie. Spýtala som sa ho, či by mu nevadilo, keby som ho pozvala na rande. Usmial sa a povedal, že som mu ukradla slová. Dohodli sme sa preto na deviatu hodinu večer. Nikto o nás dvoch netušil, aspoň sme si mysleli/dúfali. V skutočnosti však všetci vedeli, o čo ide. Od toho incidentu pri spomínanom "ručníčkovom tanci". Rozhodla som sa pekne sa obliecť. Bolo to moje prvé rande. Obliekla som si šaty, obula sandálky, jemne sa primaľovala, rozpustila si vlasy a vykročila. Skončili sme v reštaurácii, kde nás napadla myšlienka na spoločné rande. Po tom, čo sme dojedli pizzu, rozhodli sme sa opäť ísť na pláž, sadnúť si niekam ďaleko od svetiel a ľudí, byť spolu. Sedeli sme na pláži, držali sa za ruky a vtedy sa ku mne naklonil. Čakala som bozk, obyčajný bozk, no on ma prekvapil a daroval mi skutočný bozk. Skutočne skutočný. Vtedy som si bola viac ako istá, že žijem v rozprávke.

Nasledujúce dni boli tie vôbec najkrajšie, aké som v (ne)dohľadnej dobe zažila. Chodili sme spolu takmer všade, postupne sme ostatným svoj vzťah odkrývali, aj keď oni už dávno tušili, že sa niečo deje a zažívali sme spolu nádherné chvíle. Bol úžasný - všímavý, milý, jemný a zároveň priamy, úprimný, vyspelý, inteligentný, talentovaný, mal neskutočnú charizmu a šarm, išlo z neho niečo väčšie, ako len vnútorná krása. Predstavoval dokonalého muža. Gentlemana. Zamilovala som sa do neho, aj keď som od začiatku vedela, že nie je možné byť s ním. Niečo v mojom vnútri stále vravelo, že je to len smiešna, zbabelá, letná láska. Ja som si však chvíle s ním užívala. Áno, bola to rozprávka.

Samozrejme, každý príbeh má svoj začiatok a aj koniec. Koniec nášho príbehu bol... zvláštny. Bola som jeho prvé dievča, on bol môj prvý chlapec. Spoznali sme sa za jeden jediný večer. Mali sme príliš málo času na to, aby sme spolu boli viac. Obaja sme vedeli, že sa blíži koniec, i keď sme ho chceli zo všetkého najmenej. Deň, kedy som musela sledovať, ako nastupuje do autobusu spoločne so svojimi chorvátskymi kamarátmi, ktorí boli poväčšine taktiež úžasní a priateľskí ľudia, bol pre mňa viac ako len ťažký. Našla som úžasnú osobu, ktorá ma mala rada a ja som mala rada ju. A museli sme sa opustiť. Dokázala som sa vyrovnať s pohľadmi niektorých Chorvátok, ktoré doslova kričali - "Hej, ty, čo to robíš?! Je od teba o rok mladší, si obyčajná špina! Fuj!" -, dokonca som sa vyrovnala aj s tým, že pre jeho kamarátov som sa sem-tam stala terčom nevhodných poznámok, no nevedela som sa vyrovnať s tým, že odíde. Že odídem ja. Že už nepocítim jeho pery na tých mojich. Že už nikdy nebude nič také, ako predtým. Všetci videli, aké je to pre nás oboch ťažké. Možno obyčajná detská láska, no predsa bola prvá a o to viac bolí to odlúčenie. Asi takto by sa dal zhrnúť koniec našej krátkej, no i tak čarovnej, magickej a nezabudnuteľnej rozprávky, na ktorú budem s radosťou spomínať do konca svojho života. Je smutné, že zostali len spomienky. No môžem byť vďačná aspoň za ne. Pretože, všetko sa deje z nejakého dôvodu.

...a takto sa končí príbeh o tom, keď sa aj ten posledný z posledných bezhlavo zamiluje. Musela som stretnúť až jedného nádherne dokonalého Chorváta, aby som zistila, aká dôležitá, krásna, no i bolestivá láska je. Netušila som, že za prostých sedem dní zažijem a pochopím tak veľa! Pretože láska prichádza skutočne kedykoľvek a kdekoľvek. Nemožno si ju objednať.
Pri našej rozlúčke povedal, aby som neplakala. Vraj je v mori ešte veľa rýb. Mal pravdu... Škoda len, že je to tak ťažké.

There's always reason why to be happy

22. července 2013 v 10:57 | Mavis Eveline Strix
Dámy a páni, dovolím si tvrdiť, že som prežila jeden z najkrajších (ak nie najkrajší) týždeň prázdnin. Strávila som ho mimo domu, s luďmi, ktorých mám rada a s ktorými si úplne rozumiem, zažila som množstvo skutočnej zábavy a odreagovala sa od zvyšku sveta. Život v meste s človekom bývajúcim v malej dedine urobí svoje. Každopádne som si uvedomila, že každý deň sa nám naskytne aspoň pár dôvodov (ak nie pár, jeden určite), prečo by sa mal človek usmiať a byť aspoň na minútu šťastný. Mne sa ich práve cez spomínaný minulý týždeň naskytlo práve niekoľko a rada by som sa o ne s vami podelila.

Kúsok úsmevu z našej záhradky.

TÝŽDEŇ PREŽITÝ SO STARÝMI RODIČMI - Netuším, čím to je, ale prázdninové týždne u starých rodičov si vždy užijem najviac. Predpokladám, že to bude tou voľnosťou, ktorú mi starí rodičia dávajú. Nepýtajú sa príliš veľa zbytočných otázok, stačí im vedieť kam idem, kedy prídem a či som už obedovala. Zároveň však dávajú najavo, ako veľmi im na mne záleží a ako veľmi chcú ten čas stráviť so mnou. Ďalej sú tu mladšie sesternice, ktoré vidia svet jedine v ružových farbách. Všetko sa tu deje spontánne, aj spočiatku bežné veci sa vám začnú javiť ako netradičné a veci, ktoré boli predtým vážne, sa razom menia na veci, ktoré vám vyvolávajú kŕče v bruchu od smiechu. Byť v blízkosti takýchto ľudí je jednodznačný dôvod na to byť šťastný.

NÁJDENIE VHODNÝCH PLAVIEK - Ako som spomínala, pokúšala som sa hľadať nejaké vhodné plavky, ktoré by neboli červeno-bielo-oranžovo-fialovo-modro-zeleno-čierno-žlto-tyrkysové a zároveň by mi pristali. Obrovským zázrakom sa mi také plavky podarilo nájsť! V momente, keď mi v obchode padli do oka, mi hlavou prebehlo - "Tieto plavky ti vypadli z hlavy!" - Boli úplne podľa mojich predstáv! A aby toho nebolo málo, dokonca som v nich aj ja vyzerala obstojne. Nie je toto dostatočný dôvod na úsmev?

NÁVŠTEVA RODINNÝCH PRIATEĽOV - Počas víkendu nás prišli navštíviť naši rodinní priatelia z Moravy, Českej republiky. Pri ich návštevách si vždy uvedomím, akých úžasných ľudí mám okolo seba. Sú to neskutočne srdčení, ochotní, otvorení, zábavní a priateľskí ľudia, s ktorými som zažila nespočetné množstvo krásnych chvíľ. Človek by ani neveril, že za tých pár dní víkendu sa dokáže toľko nasmiať!

DESAŤ DNÍ V CHORVÁTSKU - O tejto záležitostí som sa pred vami ešte nestihla zmieniť. Zo dňa na deň som dostala ponuku ísť na desať dní do Chorvátska, úplne zadarmo! Ide o družbu s Chorvátmi, do ktorej je zapojená aj naša oblasť. Úprimne sa musím priznať, že u mňa jednoznačná odpoveď neprišla ihneď, nakoľko vybrali skutočne nevhodných spolucestujúcich a spolubývajúcich z môjho okolia. Sú to prakticky o dva až tri roky mladšie deti, s ktorými si skutočne nerozumiem. V konečnom dôsledku - s ľuďmi z môjho okolia si vlastne vôbec nerozumiem. Ďalší dôvod, prečo som bola bližšie k odmietnutiu tejto ponuky, bol fakt, že presne počas prvého víkendu, ktorý by som ja mala stráviť v Chorvátsku, sme boli pozvaní k našim rodinným priateľov na Moravu. Minulý rok som si ten víkend naozaj užila, zažila som množstvo zábavy a úžasných zážitkov, na ktoré dodnes s radosťou spomínam. Každopádne, nakoniec som to prijala. Čo ma úplne presvedčilo? Fakt, že s ľuďmi v Chorvátsku sa budem môcť rozprávať po anglicky! Môj prázdninový sen bol dostať sa niekam, kde by som už konečne využila svoje jazykové znalosti. Odchádzam už tento štvrtok a aby som bola úprimná, momentálne netuším, či sa teším alebo nie.

BLOG A JEHO NÁVŠTEVNÍCI - Vo štvrtok sa môj blog stal blogom dňa. Práve v ten deň sa na toto miesto dostalo rekordných, neskutočných... stodeväťdesiat ľudí! Celkový počet návštevníkov za minulý týždeň bol vyše pätsto ľudí. Určite si viete predstaviť tú obrovskú radosť po tom, čo som na tento fakt narazila. Samozrejme, moje realistické ja vraví, že síce tu bolo takmer dvesto ľudí, nie su to ľudia, ktorí budú stálo čítať môj blog a zároveň mi ešte radí, aby som sa prebrala a brala do úvahy aj to, že sa návštevnosť môže dostať do pôvodného stavu. Avšak, rozhodla som sa s týmto faktom popasovať až neskôr, momentálne si teda užívam úžasný pocit z návštev!

JA, JA A JA - Je nádherné napísať, že teším samú seba. Mám zo seba skvelý pocit. Nejde ani tak o veci, ktoré robím. Skôr prišla nejaká vnútorná zmena a ja cítim, že sa vo mne veľa vecí zmenilo. Akoby som sa stala iným človekom. Teší ma pohľad na zrkadla, teší ma prítomnosť seba samej. Nikdy ma tieto veci netešili. Som vďačná za to, že momentálne prežívam dobré obdobie a mám sa rada. Dalo by sa tvrdiť, že práve tento bod je pre mňa ten najväčší dôvod na úsmev.

Musím priznať, že som sama prekvapená, koľko potešujúcich vecí sa v mojom živote momentálne deje. Som za ne veľmi vďačná a dúfam, že sa ma budú držať ešte veľmi dlho. Je totižto skvelý pocit, keď sa človek môže schuti zasmiať a úplne zabudnúť na to kým je, ako vyzerá, kde je a s kým je. Pretože vždy sa nájde dôvod na úsmev.

The third week, leaflets and entertainment

15. července 2013 v 14:34 | Mavis Eveline Strix
Je zvlášťne, ako veľa spraví s človekom to, keď konečne prekročí prah svojho veľkého rodinného domu, nasadne do auta k starým rodičom a ich niekoľkomesačným domácim miláčikom, keď sa môže hlasno zasmiať na úplne bežných situáciach a keď si môže robiť absolútne to, čo chce a jemu to maximálne vyhovuje. Dámy a páni, vitajte na začiatku môjho tretieho prázdninového týždňa, ktorý okrem iného strávim u svojich starých rodičov, v meste. Čo dodať? Toto miesto milujem! Vždy ma zaplní akási silná nostalgia po prázdninách, len čo stojím pri výťahu a čakám, kedy doň budem môcť už konečne naskočiť. Mnoho ľudí by rodinný dom s veľkou záhradou za týždeň v paneláku nevymenilo, no pre mňa je to ako balzam na dušu! Zažívam tu skutočnú zábavu, voľnosť a niečo ako ničnerobenie tu vlastne ani nemám kedy zažívať. Pravdepodobne to bude tým, že sa nachádzam v meste. Pravdepodobne.

Dnes som bola po dlhom čase na námestí, trochu sa poprepchávať cez davy ľudí a znudene hádzať očami po výkladoch, z ktorých na mňa aj tak nič nevyskočí a nezahuláka na mňa: "Kúp si ma!" Aby som však bola úprimná, tým výkladom by som predsa len mala venovať aspoň trochu času, nakoľko potrebujem nové plavky a zisťujem, že zohnať ich je viac ako problém! Dnes sa už pravdepodobne v mojom okolí obyčajné čierne plavky nepredávajú, v čom má podľa môjho názoru prsty práve čínska výroba, ktorej nerobí problém na plavkách skombinovať trinásť absolútne rozličných farieb. Verte či nie, na kúpaliskách nepotrebujem pútať pozornosť nejakými cirkusovými plavkami. A ak sa aj niekde nachádzajú také, o ktorých tajne snívam, asi som ešte nemala možnosť zaregistrovať ich. Ako som spomínala, nakupovanie a výklady je pre mňa ten najväčší trest.

Aby som sa vyjadrila ešte k nadpisu a k tomu, prečo som v ňom použila aj slovíčko "letáky" - zhrniem to tak, že momentálne sa zamestnávame roznášaním letákov po nejakých sídliskách v okolí. Možno to znie ako nezaujímavá robota, no dovolím si tvrdiť, že v spoločnosti tých správnych ľudí je to lepšie ako celodenný lístok do zábavného parku!

Čo sa plánov na tento týždeń týka, aktuálne nemám nijaké. Momentálne totiž platí, že najlepšie veci sú tie, ktoré neplánujeme. Súhlasím s týmto tvrdením, ktoré zdieľajú aj ostatní, nakoľko plánovanie vyžaduje veľa strateného času a zbytočných síl, nehovoriac o tom, keď začnú plány krachovať. Dúfam, že aj vy si užívate prázdniny tak, ako ja, či je už slnečno alebo nie. A ak nie, tak rozhodne začnite!

The first week is (un)successfully gone

8. července 2013 v 9:49 | Mavis Eveline Strix
Päť dní. Päť dní som nemala možnosť dostať sa k počítaču. Nemala som možnosť dostať sa na blog. Som nesmierne vďačná vynálezom dvadsiateho prvého storočia, ako napríklad možnosti prednastavenia článkov a podobne. Práve som vyšla s pravdou von - posledné dva články boli prednastavené. Mala som totižto dosť nabitý týždeň. Tak fajn, až tak nabitý zase nebol, no náš dom bol nabitý jednoznačne! Toľko ľudí/detí tu snáď ešte nebolo. Preto som dostala nepriamy príkaz vyhýbať sa počítaču v dňoch, keď sa tu tie malé tvory budú vyskytovať. Včera sa to konečne skončilo. Aj keď nie úplne - dvaja votrelci naďalej okupujú náš dom a pravdepodobne ho budú okupovať do konca prázdnin. Dôvod, prečo je tomu tak, je skutočne veľmi komplikovaný, povedzme len, že mi prítomnosť tých dvoch "švábov" vôbec nevyhovuje! Každopádne, zaprisahala som sa, že v ich neprítomnosti o nich premýšľať nebudem a vzhľadom na fakt, že ich nemám na očiach, sa o nich zmieňovať dlhšie, ako by bolo potrebné, nejdem. Týmto článkom som okrem iného chcela poukázať aj na veľmi dôležitý/omieľaný/opakovaný fakt - máme za sebou prvý týždeň prázdnin. (Ne)úspešný prvý týždeň prázdnin, ak mám byť vo svojom vlastnom prípade konkrétnejšia.

Čo považujem za úspešné? Možnosť byť so skutočne malými deťmi a trošku vidieť svet ich očami. Vždy ma to donútilo pripomenúť si svoje detstvo. Taktiež do úspešnosti prvého týždňa treba zaradiť aj rodinnú opekačku niekde ďaleko v lese či vychádzky na futbalové ihrisko. Hm, myslím, že som napísala všetko. Je toho strašidelne málo, viem! Musím to zmeniť. Nemôžem ďalšie prázdniny stráviť prakticky ničím! Samozrejme, jediná vec, ktorá ma zatiaľ pomerne v dosť vysokom množstve teší, sú prečítané strany knihy, ktoré mám za sebou a taktiež aj popísané strany notesa, do ktorého si sem-tam niečo napíšem (a neskôr vyškrtnem), za čo si musím pogratulovať! Toto je to najväčšie pozitívum. Niet nad (zatiaľ) úbohé prázdniny...

Kvôli môjmu vegetariánstvu som si opekania užila inak, ako zbytok mojej rodiny. Napokon - príroda je ďaleko krajšia pastva pre oči ako nejaké mäso napichnuté na ražni a škvariace sa v ohni, nie?

Čo považujem za neúspešné? Pravdepodobne celý zbytok týždňa. Irituje ma predstava, že mám s tými dvoma osobami spomínanými v prvom odseku stráviť zbytok prázdnin, že nemám prakticky nikoho, koho by som ochotne vytiahla večer von na kus reči. Všetci by von išli, to áno, ale len v prípade, že by sme sa cestou stavili na nejakú tú vodku. Vďaka, nemám o to záujem. Aj to, že nemám priateľov, považujem za neúšpešné. Vo svojom okolí bohužiaľ nemám ľudí, s ktorými si rozumiem. Hold, smola. Aby som to urýchlila, neúspešných vecí je dosť, no nakoľko som optimistka (a snažím sa ňou i naďalej byť), napíšem len, že je všetko v poriadku tak, ako to je. Už som v niekoľkých článkoch písala o tom, že všetko sa deje pre nejaký dôvod, preto sa nejdem dopredu sťažovať. Ktovie? Možno mi práve tieto neúspešné veci prinesú úspechy v niekedy v budúcnosti!

A môj zbytok prázdnin? Ťažko posúdiť, čo sa bude diať. V pláne máme pár rodinných výletov do zahraničia, pár spoločných víkendov, pár týždňov u starých rodičov... Nemusím sa zmieňovať o tom, že plány sa menia. Takže treba brať všetko s nadhľadom.

Ako sa tak pozerám na toto moje novovzniknuté dielo, sú vo mne stopy po abstinencii za blogom. Verte či nie, blog mi chýbal. Chýbalo mi písanie pre verejnosť. Chýbali mi vaše povzbudivé komentáre. Vidíte? Vo chvíli, kedy som dostala imaginárny zákaz na počítač v dňoch, keď tu boli tí mali tvorčekovia, som takmer vôbec neprotestovala. Po niekoľkým dňoch (no dobre, hodinách) som však zistila, že mi toto blábolenie na internete chýba. Tu je dôkaz toho, že niektoré zlé veci sa dejú preto, aby dopomohli tým lepším veciam rýchlejšie nájsť cestu k nášmu šťastiu. Pokiaľ by to bolo tak, dobré veci by sa ku mne mali dostaviť hádam každú chvíľu, pretože tých ťažšie stráviteľných vecí je momentálne v celku dosť. Pevne však verím v to, že nie nadlho!

It's over, but life is about challenges

28. června 2013 v 21:42 | Mavis Eveline Strix
Je to za mnou. Definitívne. Základná škola a ja. Je koniec. Neverím tomu. Stále tomu neverím. Neverím tomu, že v septembri nebudem kráčať úzkou uličkou a myslieť na ďalší dlhý deň na základnej škole. Neverím tomu, že už neuvidím tie rozdielne tváre svojich spolužiakov. Neverím tomu, že sa mi už neprihovoria ľudia, ktorých som takmer denne vydávala práve v tej budove. Avšak, naša bývalá triedna, okrem iného veľká cestovateľka a veľmi múdra osoba, nám povedala, že život je práve o výzvach, otvorených a zatvorených dverách. Má pravdu, je to tak. Jedna výzva je teda za mnou a ja sa musím sústrediť na ďalšiu. Aj keď, rada by som si ešte zaspomínala na dnešný čarovný deň, kedy sa stalo takmer všetko, čo sa stať vôbec mohlo. Ráno som vstala neskoro, pretože večer som o nastavení budíku len hovorila, chýbala tomu realizácia. V hlave som nemala nič iné, iba poplašný alarm "NESTÍHAŠ!" Trhala som z vlasov nátačky, obliekala si jedno cez druhé, v jednej ruke držala maskaru a v druhej lesk na pery, popri tom všetkom sa hrabala vo veľkej šperkovnici a hľadala tie správne doplnky k oblečeniu. A aby toho nebolo málo, s občasnými prestávkami a behaním medzi izbou a kúpeľňou som do seba pchala asi najsuchší suchár, aký som kedy mala možnosť ochutnať. Čas bol aj tak nemilosrdný, nechcel spolupracovať. Rýchlo som zdrapila fotoaparát, vyfotila sa a nasadla do auta po tom, čo mi môj ocino ponúkol odvoz. Poslednýkrát sa nadýchla, vydýchla a vydala sa na svoju poslednú cestu do školy.

Všetko prebiehalo viac ako dobre. Bola som plná sebavedomia, vedela som, že všetko je krásne - ja, táto škola, moji spolužiaci, atmosféra, tento deň. Vyšla som hore schodmi a užívala si pohľady mladších žiakov, od prvákov až po ôsmakov. Po vstupe do triedy som objala kamarátku a poslednýkrát si sadla do svojej deviatackej lavice. Do triedy vošla učiteľka a oboznámila nás s programom. Pred nami bolo pri tabuli opreté tablo s našími šťastnými tvárami. Pozrela som sa na každú jednu fotografiu a vybavila si deň, keď sa tie fotografie fotografovali. Myslela som na slzy, no zatiaľ neprichádzali. Čo však prišlo bolo vysvedčenie - prospela s vyznamenaním. Stisla som ruku svojej triednej učiteľke, darovala jej vlastnoručne upravený a dozdobený darček, objala ju a ponáhľala sa za spolužiakmi, rozlúčiť sa s ostatnými učiteľmi. Slzy stále neprichádzali, čo bolo zvláštne. Nemusela som však čakať dlho, po prvýkrát prišli práve pri rozlúčke s jednou z najochotnejšou, nejobetavejšou a najrešpektovanejšou učiteľkou vôbec. Tá rozlúčka bola ťažká, no zvládla som ju. Keď som zvládla to, vedela som, že zvládnem už čokoľvek. Lúčenie s ostatnými učiteľmi bolo tiež ťažké, no spoločne s humorom svojich spolužiakov sme to zvládli.


O niečo neskôr sme sa zoskupili do telocvične a spustili našu pripravenú prezentáciu s našimi fotografiami. Od škôlky až po deviaty ročník. Telocvičňou sa rozľahla dojemná pieseň "15 rokov" a pri pohľade na fotografiu zo škôlky som sa rozplakala. Teda, takmer. Išlo totiž o remix rôznych piesní a za desiatimi sekundami spomínanej dojemnej piesne nasledovala rýchla, "naša" pieseň, pri ktorej sme všetci vybuchli do smiechu. Bol to krásny moment. Už len príhovor, spievanie piesní, poslednýkrát zísť dole schodmi a sme voľní! Zbytok prebehol rýchlo. Avšak, užila som si to. Navždy si budem pamätať ten pocit, keď som sa jedným spolužiakom po ľavici a druhým spolužiakom po pravici držiac sa za ich pevné ruky spustila dole schodmi a usmievala sa. Neustále. Bola som šťastná a odušu tlieskala ostatným spolužiakom. Áno, tým spolužiakom, ktorých som posledné tri roky neznášala. Teraz to však bolo iné. Všetci sme si uvedomili, že končíme a tak sa naše vzťahy ucelili. Aspoň na jeden jediný deň. Počkala som na ostatných, vyšli sme naspäť hore schodmi, upratať triedu a dokončiť fotografovanie a skutočne naposledy zísť dole ako žiaci. Držala som pritom kamarátku za ruku, na schodoch nebol nikto, len my a spoločne sme vyšli mohutnými dverami školy von. Konečne - deväť rokov sme dreli, aby sme sa mohli vrátiť späť na začiatok!

Po rozlúčke so školou sa strhla divoká zábava v miestnej pizzérii. Z peňazí, ktoré zvýšili, sme zadovážili desať pízz a dvadsaťdva kofôl, nepočítajúc tie poháriky rôznych destilátov a nezmyslených energetických nápojov. Ešte nikdy som tak rýchlo nevidela zmiznúť vyše päťdesiat eur! Na moje prekvapenie však musím skonštatovať, že som sa zabavila. Nebudem tvrdiť, že som nedržala cigaretu v ruke a ani pohárik. Samozrejme, že áno, ale skutočne v decentnom množstve. Na tento deň chcem totiž ešte dlho spomínať, pretože bol naozaj krásny. Cítim sa ako iný človek a stále mi nedochádza, že mám pred sebou dva mesiace prakticky ničoho, len seba samej a kopy voľného času. Cítim sa skvele a som neskutočne vďačná za dnešný deň! Takto sa necítila už dlho.

A či som smutná? Nie, nie som. Ako som spomínala vyššie, život je vraj o výzvach a o tom, že všetky veci začínajú a aj končia. Pre mňa jedna vec skončila práve dnes a začne až v septembri. Teším sa? Samozrejme, že áno. Avšak, nepredbiehajme udalosti. Aspoň nie dnes, keď som si po dlhom čase konečne užila prítomný okamih! A viete čo? Je to nádherné!

I'm still alive, guys!

23. června 2013 v 15:31 | Mavis Eveline Strix
Po neskutočne nádherných troch dňoch neaktivity sa vám tu opäť hlásim, nabitá myšlienkami, nápadmi, zážitkami a fotografiami. Za posledné tri dni som toho skutočne mnoho prežila. Snáď viac ako za celý rok. Je skutočne komické, ako sa človek môže ľahko pomýliť z domnienky iných ľudí. Presne toto sa mi stalo. Zažila som zradu najlepšej kamarátky, skvelé chvíle samoty, obrovskú zábavu so spolužiakmi, ktorých som tak nenávidela a konečne zistila, čo to znamená "Byť taká, aká som". Ďalšou komickou vecou na celej tejto situácii je to, že sa mi to stalo práve počas nevinného a neškodného školského výletu, na ktorom som sa mala v podstate "vyblbnúť". Ja som však spravila presný opak - ten čas som využila na hĺbavé rozmýšľanie nad tým, akou cestou chcem svoj život ďalej viesť. A viete čo? Viem to. Našla som to! Preto som taká šťastná, až som sa dnes prichytila pri tom, ako sa pri obyčajnom zbieraní nádherne červených a voňavých jahôd usmievam. Dokonca som sa tešila aj na ľudí, s ktorými som nemala príliš dobrý vzťah a môžem napísať, že sa všetko od základov zmenilo. Ja som sa zmenila. A to všetko počas troch dní školského výletu s absolútne vzdialenými, no tak blízkymi ľuďmi.

Ako som spomenula vyššie, mám milión námetov na články rôzneho druhu a prikázala som si, že ich budem aj realizovať. Pred mojím odchodom na spomínaný výlet som bola zúfalá, netušila som, o čom písať. Teraz to viem. Vlastne mám pocit, že viem všetko! Cítim sa tak úžasne! Každopádne, týmto som sa pokúšala oznámiť vám, že v dohľadnej dobe tu bude pravdepodobne viac článkov ako doteraz. Hooray!

A aby som článok skompletizovala, pripájam aj fotografiu z jednej zrúcaniny hradu, ktorú sme navštívili. Bohužiaľ, na fotografie som tentokrát pomerne dosť chudobná, preto len tá jedna.

Užite si ešte krásny deň!

Be careful what you think

13. června 2013 v 19:13 | Mavis Eveline Strix
Ani si neviete predstaviť, ako neskutočne moju situáciu vystihuje nadpis článku. Pred pár dňami som totižto na viacerých blogoch čítala o tom, ako si blogeri potrebujú dať pauzu od blogu a podobne. Tak nejako som si pomyslela, že aj mne sa by taká pauza šikla, no tiež som veľmi dobre vedela, že s funkčným počítačom to rozhodne nezvládnem. Čo sa preto nestalo? Počítač vyhovel! Síce trošku nepríjemne, tým, že vyhorel, no prinútil ma dva dni neotvoriť blog a neprečítať si najnovšie články svojich obľúbených blogov. Toto je dôvod, prečo som tu od pondelku nebola.

Ako som potom trávila svoje dni? S rukou na srdce - ani sama neviem. Prešlo to tak nejako veľmi rýchlo. Všetko ide nejako veľmi rýchlo. Uvedomila som si, že mi na aktuálnej škole zostávajú už len dva týždne. Kde sú tie "tri mesiace do prázdnin"?! Neverím, že to skutočne tak rýchlo ušlo. Neverím!

A čo teda plánujem robiť momentálne? Vzhľadom na fakt, že počítač síce už funguje, no bráni mi nazrieť na všetky internetové stránky končiace na ".sk", prípadne na väčšinu končiacich ".com", plánujem dopísať tento článok a ísť si zacvičiť. Leto sa neúprosne blíži a ja chcem, aby tá snaha počas zimy nevyšla nazmar. Taktiež som preklikávala rôzne blogy a musím usúdiť, že ste boli skutočne aktívni! V dohľadnej dobe mám preto čo robiť.

It's fine just be

10. června 2013 v 14:31 | Mavis Eveline Strix
Dýcham, hýbem sa, pozerám, čítam, počúvam, reagujem, kráčam, píšem, v skratke - žijem. Niekedy je celkom dobré byť uprostred niečoho a nečinne sa prizerať na to, ako rýchlo plynie čas. V mojom živote sa nič veľké už dlho nedeje. Všetko je tak, ako bolo a predpokladám, že pokiaľ aj naďalej budem len strnula hľadieť do stien pred sebou, bude to tak ešte pomerne dlhú dobu. Avšak, mám záväzok sama so sebou, že do prázdnin nemienim robiť nič veľké alebo zlomové. Potrebujem si trochu odpočinúť od neustáleho vnímania situácii a ľudí okolo mňa. Je toho na mňa nejako veľa. Naviac mi prišiel list zo školy, na ktorú som sa tak chcela dostať - neprijímajú moju žiadosť o odvolanie. Ako mám reagovať? Tak nejako cítim, že je už všetko za mnou a že moja nádej je dávno pochovaná. Už neverím v to, že by som sa tam raz mohla dostať. Pred pár týždňami by som ešte naivne čakala na ich ďalší list niekedy v septembri, kde by mi písali, že ma dodatočne prijímajú z dôvodu nedostatku žiakov, ktorí nastúpili do prvého ročníka. Presne toto sú situácie, od ktorých chcem újsť čo najďalej, aj keď samozrejme s vedomím, že si na mňa počkajú...

Z tohto faktu som bola viac ako psychicky vyťažená. Svoju stratenú energiu som však našla, prekvapivo, v divadle, na veľmi komplikovanej a ťažko stráviteľnej hre. Bolo úžasné uvedomiť si, že vlastne ničomu nechápete a súčasne ste už od samého začiatku tušili, aký koniec túto divadelnú hru čaká. Boli chvíle, kedy som o sebe nevedela a vnímala len postavy na javisku, vnímala ich komplikované problémy a prežívala s nimi všetky tie silné emócie. Netuším, kvôli čomu som precitla. Priala som si zostať tak navždy - len pozerať na životy odhalené priamo na javisku a tak nejako zabudnúť na ten svoj. Potrebovala som to ako rastlina svoje korienky.

Niekedy tiež túžim vrátiť sa späť v čase. Kto aj nie? Človek je bytosť omylná, preto mi príde celkom samozrejmé, že chcem niečo ako stroj času. Ani nie preto, aby som napravila svoje chyby, ktorých je nespočetne, no hlavne preto, aby som sa mohla vrátiť do svojho detstva, kde som mohla "len byť" každý jeden deň. Premýšľam, prečo som tak rýchlo vyrástla. Pokiaľ si pamätám, nebola som z tých detí, ktoré by sa tešili na dospelosť. Detstvo mi vyhovovalo. Možno kvôli tomu som o to rýchlejšie vyrástla. Spomienkami na minulosti však nič nevyriešim, viem to veľmi dobre a tak mi tento odstavec, prosím, odpustite. Len mám jednoducho pocit, že neviem, kto som. Niekedy sa nespoznávam a možno preto mi tak veľmi vyhovuje post "len byť".

Article with one big question

5. června 2013 v 15:29 | Mavis Eveline Strix
Tak si tu sedím a nejako neviem, o čom všetkom by som ešte mohla písať. V poslednej dobe mám príliš veľa myšlienkových pochodov, príliš veľa pútavých a zaujímavých tém, na ktoré by som mohla napísať tie najkrajšie články, avšak moje slová nejako dochádzajú. Pravdepodobne by to chcelo oddych a nerobiť nič nasilu. Predovšetkým ak ide o písanie. Ako som už odhalila pred-predchádzajúcej vete, momentálne sa snažím písať čo najviac, pretože sa plánujem zapojiť do ďalšej, tentokrát väčšej literárnej súťaže. Mám očakávania, samozrejme, ale bez nich by predsa nemalo cenu prihlasovať sa tam, no nie? Lenže musím myslieť aj na samú seba a moju krehkú kreativitu, ktorá je majsterkou sveta v opúšťaní ma. Preto ma tak nejako z čista-jasna napadlo, prečo nepísať aj nejaké úžitočné veci? Keď som sa zamyslela, nejako mi nič nenapadlo. V čom vynikám a v čom by som mohla ľuďom najviac pomôcť? V tom ma to koplo - redukcia váhy, v respektíve chudnutie a zdravý spôsob života. Zaoberám sa ním už podstatne dlhú dobu a musím úprimne prehlásiť, že sa mi dvíha andrenalín pri čítaní všetkých možných neuveriteľne múdrych článkoch o chudnutí. Ani jeden z tých ľudí, čo tie články píšu, zjavne netušia, o čom chudnutie a celkovo prechod na zdravý spôsob života vôbec je.

Avšak, mám jednu veľkú otázku - uvítali by ste tu takú rubriku? Rozhodne nečakajte nejaké návrhy na diéty alebo navádzanie na bezhlavé zdieranie v telocvični. Ja som pre chudnutie veľa urobiť nemusela, dokonca ani len polovicu z toho, čo sa píše v už spomínaných premúdrelých článkoch, ktoré sa touto záležitosťou zaoberajú tiež. Chcem preto vedieť, či by vám to v nejakom smere pomohlo. Nešlo by len o samotné chudnutie, ale aj o zdravú výživu, pri ktorej, pochopiteľne, nejaké tie kilá stratíte. Budem sa tešiť na vaše názory.

A aby som prešla ešte aj na seba a skompletizovala tento článok - v momentálnej dobe sa mám fajn. Nemôžem prehlásiť, že sa mám skvele, no zase nemôžem tvrdiť ani to, že sa mám absolútne na nič. Pohybujem sa niekde v strede a to mi úplne vyhovuje. Ako som písala už vyššie, snažím sa napísať niečo zmysluplné do ďalšej, väčšej literárnej súťaže. Predpokladám, že tu mi to už na výťazné miesto nevyjde, nakoľko ide o podstatne väčšiu súťaž, no aj tak to idem skúsiť. Kto nič neskúsi, nič nezažije - držte sa toto! To by bolo k aktuálnej situácii asi všetko. Prepáčte, že sa opäť ozývam s takým chabým článkom, no ako som už písala, nejako nemám energiu. Snáď ju nájdem niekde za rohom ulice, najlepšie ruka v ruke s poriadnou dávkou inšpirácie. Kiežby!

Ceremony, concert, family and weekend

27. května 2013 v 16:48 | Mavis Eveline Strix
Zo všetkého najskôr sa vám musím nesmierne poďakovať za vaše povzbudivé, vtipné, pohodové, mierne zvedavé a úprimne komentáre a gratulácie k už toľko spomínanej vyhratej literárnej súťaži. Za odmenu som sa preto rozhodla priblížiť vám moment slávnostného odovzdávania hlavných cien, ktoré sa konalo minulý týždeň v piatok popoludní. Okrem toho, že som zo školy bola uvoľnená tri hodiny pred koncom a skoro nestihla autobus /predovšetkým kvôli topánkam na miernom podpätku, ktoré je bežne absolútne nenosím/, išlo všetko presne podľa mojich predstáv. Neďaleko zástavky, na ktorej som po úspešnom pokuse dohnať autobus som sa stretla s rodičmi, ktorí ma už netrpezlivo čakali. Cesta autom trvala približne hodinu a počas celej cesty som bola mierne nervózna, pretože som si nebola istá, ako to celá bude prebiehať a čo bola moja nočná mora - čo ak budem musieť prečítať nejaký úryvok z diela? Je to predsa výťazné dielo, určite budú chcieť, aby si to vypočuli aj prítomní. V tú chvílu mi prišlo mierne nevoľno, no na druhej strane som to brala niečo ako poctu a s týmto pocitom sa unormánili aj moje stresové hormóny, aj môj žalúdok. Ako som však spomínala, po približne hodine cesty autom sme sa zrazu ocitli v malej obci. V prvom momente som si nebola istá, či je to skutočne miesto, na ktoré sme sa mali dostaviť, no za pár minút sa mi pred očami vynorila menšia kolóna áut smerujúca do budovy, v ktorej sa to malo všetko odohrať.

Zaparkovali sme, vystúpili z auta a ja som bola ešte nervóznejšia. Tá budova bolo väčšia, než som čakala a ľudí tam bolo tiež podstatne viac. Pomaly som kráčala ku vchodu s rodičmi vedľa mňa a zhlboka dýchala. Keď sme vošli, sála bola chvalabohu ešte stále poloprázdna a tak som sa rýchlo usadila. Behom pätnástich minút sa naplnila na svoje možné maximum a všetko sa začalo. Prebehlo to tak rýchlo ako jedno nadýchnutie. V jednom momente sme tlieskali výhercom účastníckych diplomov, v druhom zase výhercom tretieho a druhého miesta v oboch kategóriach a zrazu som sa ocitla na pódiu sprevádzaná potleskom, zvuku dramatického bubna a desiatkami pohľadov prítomných. Dlane sa mi začali nekontrovateľne potiť, sústredila som sa len na paniu, ktorá mi podávala moju výhru a starostu obce, ktorý na mňa veľavravne pozeral a srdečne mi pogratuloval. Potlesk na chvíľu utíchol, no ako som kráčala ruka v ruke spolu so svojimi cenami, opäť vzrástol. Bola som šťastná! Tak šťastná, že som si nestihla všimnúť ani kameru, ktorá ma prenasledovala až k môjmu miestu. Vôbec netuším, ako som sa zatvárila a či som sa vôbec do toho objektívu pozrela, bola som niekde úplne inde. Presne takto som si predstavovala svoju premiéru! Bol to splnený sen!

Potom však nasledovala niečo, čo som zažila skutočne prvýkrát vo svojom živote - jedno z dievčat, ktoré uvádzalo program, vyšlo na pódiu a oznámilo, že prečíta úryvok z môjho diela. Tep sa mi opäť zrýchlil a potila som sa ešte viac. Bolo tak zvláštne počúvať svoje dielo, ktoré čítalo prakticky neznáme dievča a pritom sledovať tváre prítomných, ako sa mračia nad dejom krátkeho úryvku. Neubránila som sa úsmevu, prišlo mi to jednoducho mimoriadne zvláštne. Zbytok ubehol rýchlejšie, ako by som chcela. Samozrejme, rozdali sa ceny pre druhú kategóriu, vypočuli sme si mladé gitarové talenty, tradičnú ľudovú hudbu v podaní miestnej dychovej kapely, zasmiali sa na podarenom vystúpení talentovaného divadelníka a napokon sa občerstvili lahodnými chlebíčkami, zákuskami, pečivom, prílohami od výmyslu sveta, čajom, kávou a veľkým množstvom vody. Bolo to nádherné. Všetko. Po skončení sme sa spoločne s rodičmi zastavili pri jednej panej, ktorá to všetko spoločne s ďalšími ľuďmi organizovala a srdečne sa jej poďakovali za všetko. Vtedy nastala chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem - chytila ma za ruku, pozrela hlboko do očí a povedala: "Nikdy neprestaň písať. Píš!" Neznelo to ako rozkaz, skôr ako prosba. Mala som absolútne všetko, čo som kedy chcela. Áno, takto som sa cítila. Po dlhej dobe skutočne, neskrývane šťastná.


Aby toho kultúrneho vyžitia nebolo málo, včera som sa taktiež zúčastnila aj umeleckého koncertu, ktorý usporiadali mladé talenty z miestnej talentovej školy. Moja najlepšia kamarátka od septembra pravidelne navštevujú spevácky krúžok a tak ma tento koncert pozvala. Nespievala, bohužiaľ, sólovo, no ja som ju aj pomedzi všetky tie ostatné hlasy počula a to bolo na tom unikátne! Počula som ju spievať po vôbec prvýkrát v mojom živote a musím uznať, že to skutočne vie. Teším sa na jún, kedy bude mať sólo spev. Samozrejme, nemohla som si nevšimnúť jej obrovskú trému, pri vystúpení mala dokonca slzy v očiach a veľmi dobre som vedela, aký je to pre ňu problém vystupovať pred ľuďmi. Táto jedna jediná vlastnosť nás spájala ako stránky knihu. Na koniec to však všetko dobre dopadlo a ja som si mohla s pokojom v duši povedať, že som prežila skutočne nádherné dni naplnené umeleckým duchom.

Po koncerte som sa stretla s mojou rodinou. Milujem časy strávané s nimi. Sú to perfektní ľudia, ktorí sa mi vždy postarajú o zábavu. Všetko mi pri nich príde ako groteska, ktorá sa nikdy neskončí. Každé jedno slovo spomenuté pri nich a nimi vo vás vyvoláva eufóriu a výbuch smiechu. Nebolo tomu inak ani včera. Je to neopísateľný pocit, keď kráčate obchodom, po vašej ľavej strane sa vás ako kliesť drží sesternica o takmer dvanásť rokov mladšia, zrazu sa k vám nakloní, pritiahne si vašu ruku bližšie, dá vám na ňu taký ten malý, nevinný božtek a s láskou v hlave povie vaše meno v tej najkrajšej podobe a zdrobnenine. Tieto veci sú na nezaplatenie, rovnako ako pocit radosti, ktorý som už dlho nezažila, no predchádzajúce dni ma radosťou doslova nabili. Naviac som našla veľa úžasných tém na články a dokonale sa zregenerovala. Jednoducho /znovu to budem musieť zopakovať/ - mala som všetko, po čom som kedy túžila!

Na záver sa vám chcem ospravedlniť za tento siahodlhý článok a za to, že som všetko narvala do jedného článku i cez fakt, že o každej jednej udalosti by sa dala napísať pekne precítená litánia. Momentálne však nemám náladu na nejaké veľké písanie, takže opäť vyhráva lenivosť. Avšak, musím sa vám pochváliť, že v sobotu sa mi podarilo napísať jednu celkom peknú poviedku. Pravdepodobne sa jej už čoskoro dočkáte, ak mi moja lenivosť alebo nechuť (?) dovolí prepísať ju do elektronickej podoby. No, myslím, že som sa vám postarala o nejaké to zabitie času, takže sa s vami môžem nateraz pokojne rozlúčiť.
 
 

Reklama