Realityshow

About a girl who can't wait for Friday

23. května 2013 v 14:36 | Mavis Eveline Strix
Momentálne premýšľam nad tým, ako čo najheslovitejšie podať svoje myšlienkové pochody tak, aby sa každý jeden čitateľ tohto článku dostal aspoň do polovičky. Myslím, že by som nemala tak dlho premýšľať a radšej písať, pretože úvody k čomukoľvek mi nikdy veľmi nešli. Nejako sme sa odcudzili už na začiatku. V každom prípade, čaká vás článok o mojom fantastickom živote, ktorý je už niekoľko týždňov v takpovediac neutrálnom pásme. Nič nové sa nedeje, v škole je všetko viac-menej fajn, pomaly ale isto nastáva rezignácia zo strany učiteľov, ktorí to vzdali tesne po nás a v mojom osobnom živote naberá všetko dosť rýchly smer. Avšak, predsa len sa niečo deje. Tento článok chcem venovať Dievčaťu, ktoré sa nevie dočkať piatku! Schválne, či sa vám podarí vypátrať, o koho by podľa všetkého malo ísť. Pred nejakým časom od samého vzrušenia a nadšenia písalo článok o tom, ako vyhralo celoslovenskú literárnu súťaž. Tentokrát by vám rada oznámila, že už zajtra si pôjde osobne po svoju cenu, ktorou je určitá peňažná výhra a taktiež nejaká knižná, vecná výhra. Už zajtra sa dočká svojej absolútnej premiéry!

Vždy snívala o tom, že raz vyhrá nejakú súťaž v písaní a dostaví sa na slávnostné udeľovanie cien, kde jej budú všetci tlieskať a krútiť hlavami nad tým, ako dokázala niečo tak úžasné napísať! Zajtrajšok sa pre ňu stane absolútne prvým krokom po tejto neskutočne dlhej ceste úspechu. Preto sa nevie dočkať piatku! Okrem toho, že si vyzdvihne svoju vôbec prvú cenu za literatúru, sa v škole zbaví takmer štyroch hodín a tiež dúfa, že fotograf, ktorý má zajtra prísť do ich školy kvôli spoločným koncoročným fotografiám, príde čo najskôr, aby stihol odfotografovať aj ju, pochopiteľne ešte predtým, ako odíde zo školy za svojím prvým udeľovaním cien (nemôže to prestať opakovať, znovu skáče radosťou!). Kto by sa v takejto situácii netešil na piatok?!

Ehm, myslím, že moje poslanie je teda splnené, článok o Dievčati, ktoré sa nevie dočkať piatku, som napísala, a dúfam, že je to napísané dostatočne pochopiteľne na to, aby každý jeden z čitateľov vedel, že to nadšené a momentálne "slávychtivé" dievča som ja. Veľmi rada o sebe píšem v tretej osobe a keď som už tak kvalitne pokazila začiatok tohto pre mňa podstatne dôležitého článku, prečo to potom nedokončiť aspoň trochu úctivo a idealisticky. Ostatne sa teším na vaše názory a postrehy a taktiež vám musím poďakovať za váš čas, ktorý venujete čítaniu týchto mojich liturgií dokopy, priznajme si to na rovinu, o ničom. Takže na záver ešte raz vrelá vďaka a držte mi zajtra palce, aby som sa nevysypala z pódia po príchode na moje prvé, "slávnostné udeľovanie cien"!

A ešte niečo! Dievča, ktoré sa nevie dočkať piatku, vám odkazuje, že konečne našla úžasný nápad na svoju dlhoočakávanú knižku, ktorú vydá bohviekedy a môže odprisahať, že to bude maximálny knižný trhák! (áno, je tak trochu narcistická... prepáčte jej to...)

Breathtaking facts about Mavis Eveline Strix

22. května 2013 v 13:46 | Mavis Eveline Strix
Nepýtajte sa ako, prišlo to z čista-jasna. Uvedomila som si, že tento blog aktualizujem už cez päť mesiacov a mnohí z vás možno ani nevedia, čo sa tvora tu píše tie siahodlhé články plné zhátlanín. Rozhodla som sa teda vybrať pár faktor o sebe, ktoré považujem za dychvyrážajúce, prinajmenšom aspoň zvláštne, netradičné alebo paradoxné voči dvasiatemu prvému storočiu. Nie je ich príliš veľa. Tí, ktorí na tento blog klikáte trochu častejšie, už viete, že nie som príliš moc otvorený človek a vždy si nejaké to tajomstvo nechávam bokom. V každom jednom možnom prípade, prinášam vám možnosť trošku bližšie ma spoznať a prehodnotiť vaše názory na moju osobu.

Tieto výroky neberte obrazne. Myslím to smrteľne vážne. A práve preto to bude pre mnohých dychvyrážajúce.


Nemám rada leto
...nemôžem si pomôcť, jednoducho mám omnoho radšej zimu ako to teplé, únavné leto.

Milujem tvrdú hudbu
...kto by to povedal na dokonalú jednotkárku, spoľahlivé, tiché a nenápadné dievča, ktoré nie je ničím zaujímavo?

Nemám problém hovoriť o smrti
...viem, trochu zarážajúci fakt, no to, čo ohľadne smrti príde ľuďom mimoriadne neetické v mojich očiach až tak strašné nie je

Všetko skrývam v sebe
...som ako skala - keby ste ma poznali osobne, viete, že málokedy niekomu niečo poviem a na tvári len výnimočne prejavím nejakú emóciu

Nenávidím One Direction, Justina Biebera, rap a "in" umelcov
...ospravedlňujem sa, jednoducho ich skutočne neznášam a verte mi, mám na to nie je jeden, ale celkom pekný kope pádnych dôvodov, ktoré si radšej nechám pre seba

Som vegetriánka
...neviem, či sa to dá zaradiť medzi dychvyrážajúce fakty, no mnohým ľuďom, ktorí sa mi rozhodnú navariť obed, teda pokiaľ ide o starých rodičov, to dych absolútne vyráža! A dôvod, prečo som sa rozhodla byť vegetariánkou? Povedzme, že zvieratá si to od takých tvorov ako ľudia nezaslúžia.

Nahlas nadávam len skutočne výnimočne
...nie som totiž človek, ktorý považuje nadávanie za potrebné v rámci prejavovania svojich emócii. Omnoho radšej si niečo pomyslím sama pre seba, prípadne si pár nadávok odrecitujem, ale jedine vo svojej hlave!

The happiest creature in the whole world

15. května 2013 v 16:37 | Mavis Eveline Strix
Hovorí sa, že človek by mal dýchať. Nemal by prestať dýchať. Mal by dýchať. Nádych, výdych, nádych, výdych a znova nádych. Ešte raz.
Musím to rozdýchať. Momentálne som totižto vôbec najšťastnejšia osoba v celom svete, v celom konečne aj nekonečne. Splnil sa mi jeden obrovský sen, ktorý v sebe prechovávam snáď už od momentu, kedy som do rúk prvýkrát chytila pero a začala čmárať po papieri. Moje spisovateľké pudy v sebe jednoducho zaprieť nedokážem a ani dokázať nechcem, pretože to i tak neviem.
Dala som vám obrovskú nápovedu a vy už zrejme tušíte, o čo ide. Odpoveď znie - vyhrala som jednu literárnu suťaž! Pred približne mesiacom som na internete "náhodou" narazila na jednu stránku, kde žlto-modro-oranžovo-zeleno-fialovým svietilo - Literárna súťaž, zapoj sa! Prečo to teda neskúsiť? Po prečítaní podmienok a iných formalít som mala hlavu plnú myšlienok, ale nápad nikde. V ten deň sa toho stalo veľa, pamätám si to ako včera, a ja som jednoducho zrazu vedela, o čom chcem písať. Mala som úplné jasno v tom, o čom chcem písať a ako to napíšem.
Mala to byť poviedka, novela alebo báseň. Žáner nerozhodoval. Vrhla som sa teda na poviedku. Netrvalo dlho a dielo bolo hotové. Samozrejme, niekoľkokrát som ho ešte kontrolovala svojou obrovskou sebakritickou stránkou a nakoniec som dospela k záveru, že je pripravené na odoslanie. A tak som svoju prácu poslala na zadanú e-mailovú adresu a čakala. Až do dnes.

Opäť "náhodou" mi niečo v hlave hovorilo, aby som si skontrovala svoj mail, možno ma tam niečo zaujímavé bude čakať. Áno, čakalo - spätný mail, v ktorom sa písalo, že som vyhrala prvé miesto v prvej kategórii a že sa tešia na slávnostné odovzdávanie cien, ktoré sa bude konať niekedy koncom mája 2013.
Moja reakcia? Predovšetkým dýchať, tak, ako som to písala na začiatku. Bol to pre mňa nádherný moment! Síce je to kategória pre mladších (mladších ako osemnásť-ročných, fajn...), nie je to tak veľmi populárna, obľúbená či honostná súťaž, usporiadala ju vlastne jedna základná škola a ja som na hrane prvej kategórie, no ja som sa aj tak absolútne rozčarovaná, pretože v poslednej dobe som o svojich spisovateľských schopnostiach dosť pochybovala, dokonca boli dni, kedy som nevedela, či je pre mňa písanie skutočne to, čo si myslím, že pre mňa je. A dospela som k záveru, že je. Vidím pred sebou veľkú budúcnosť (tak fajn, možno to v tejto chvíli vidím až príliš ružovo, no je nádherné aspoň chvíľu rozmýšľať ultranadrealisticky!) a som za to všetko veľmi vďačná.

Áno, po dlhej dobe pozitívny článok a som moc rada, že ma k nemu prinútila práve taká zázračná udalosť, ako vysnívaná výhra v literárnej súťaži. Tak si hovorím, ešte nech mi vyjde stredná snov, s ktorou to zatiaľ až tak ružovo nevyzerá (ale vyzerať bude, určite, verím v to!) a prasknem od samej radosti!

Life like a fairy tale

19. dubna 2013 v 14:45 | Mavis Eveline Strix
Zdravím, zdravím, zdravím! Tentokrát budem skutočne stručná, za čo si podľa môjho názoru zaslúžim veľký potlesk od každého jedného, ktorý je ochotný čítať tento článok. To, ako je vonku krásne a teplúčko, zdôrazňovať, hádam, nemusím. No musím napísať, že práve kvôli tomuto faktoru sa blogu venujem tak prestrašne málo, čo ste si už určite mnohí všimli /pridávanie drabble, okrem toho ticho a tma.../. Asi by malo škrtieť svedomie, no zostáva prekvapivo kľudné. Pravdepodobne to bude tým, že neaktivitu na blogu v takomto krásnom počasí plne akceptuje a úplne chápe, že dávam prednosť pobytu vonku na slniečku /asi tak päť percent zo svojho voľného času.../, čítaniu kníh /deväťdesiatštyri percent voľného času/ či venovaniu sa ostatným veciam, ktoré tu vlastne písať ani netreba /zostávajúce jedno percento/.

Tiež si myslím, že aj samotní blogeri z ostatných blogov netrávia na blogu také veľké množstvo času ako napríklad cez dlhú zimu, čo je teda ďalší dôvod, prečo sa mi tak ťažko píše ospravedlnenie. Mám totiž pocit, že som úplne nevinná! Každopádne, o tom, aký podiel na tomto všetkom mám ja, rozhodnete jedine vy, preto mi ostáva len tíško dúfať, že ma neukameňujete, aj keď to nie je prvá väčšia neaktivita na tomto blogu.

Toľko k môjmu "stručnému" článku, užite si víkend a slniečko, kým sa ešte dá :-)

Just and only happy

7. dubna 2013 v 12:05 | Mavis Eveline Strix
Nepamätám si, kedy som naposledy písala článok tak horlivo, žiadostivo a so šťastným úsmevom na perách. Zapríčinili to predovšetkým posledné dni, ktoré ma naplnili až po okraj šťastním a úsmevom, pretože som konečne našla to, po čom som tak túžila. Niekoho, kto je tak úžasný, až sa každú chvíľu uisťujem, či to nie je všetko len sen a prichádzam na to, že sen to jednoznačne nie je. Stalo sa to náhodou, aj keď ja na náhody neverím, no verím v to, že som si ho vysnívala a on ku mne prišiel. Akoby zázrakom. S ním prišiel aj úsmev a pestrosť do môjho života. Je to úžasný pocit! Dalo by sa hovoriť aj o zamilovanosti, no nemám pocit, že toto je ten správny pojem. Skôr maximálne porozumenie - to je slovo, ktoré vystihuje náš krátky kamarátsky vzťah. Smejem sa, pretože mi príde zábavné, ako som neverila ľuďom, ktorí písali, ako veľmi ich druhí dokážu rozosmiať, ako veľmi im dokážu zdvihnúť náladu a zlepšiť deň a zrazu viem, aký je to pocit a plne im verím. Som za to neskutočne vďačná a právnom myslím, že si to po tých dlhých rokoch zaslúžim.

Samozrejme, mám veľa dôvodov na to, aby som bola sklesnutá, predovšetkým kvôli tej škole a kvôli tomu, že ma zatiaľ neprijali, no nejako si to sklesnutie a smútok neuvedomujem. Momentálne si prídem plná emócii, kladných emócii, samozrejme. Začínam mať radosť zo života, ktorá prišla spoločne so spomínanou osobnou. Snáď sa na vás tá radosť tiež nejakým spôsobom nalepí /smile/.

A aby toho nebolo málo, musím sa vám pochváliť svojim miláčikom, do ktorého som oficiálne od štvrtku zamilovaná a patrí jedine mne. Vošla som, ohúrená, kričal na mňa spoza skla, hľadala som, odkiaľ sa ten hlas berie, rýchlo som očami hľadela na veci za sklom a hľadala rýchlejšie, až napokon som sa naň zahľadela a v tej chvíli sa zamilovala. Úžasne rockový, tvrdý a nádherne úžasný zároveň. Vybíjaný kožený náramok. Po takom som túžila hádam aj celý celučičký rok, každého jedného, ktorý ho mal na ruke, som zabíjala pohľadom a teraz jeden z nich patrí aj mne. Musela som ho odfotiť a samozrejme, musím ho aj zverejniť, aby ste mali predstavu o mojej celoživotnej láske.

Ach áno, článok priam nabitý láskou. Taký tu, tuším, ešte nebol. Čo sa dá robiť, keď je to všade okolo mňa? /♥/

/milujem čierno-biele fotky le moja ruka s miláčikom/

Haha, the first april!

1. dubna 2013 v 17:18 | Mavis Eveline Strix
Sedím za počítačom, paranormálne mi škvŕka v žalúdku, jedným okom sledujem nejaký detský program v televízii a zrazu - prvý apríl! Nie, nie, nerobím si žiadnu srandu, tentokrát som seriózna - skutočne je prvý apríl. Práve dnes, na Veľkú noc. Až doteraz som si nič neuvedomila a tak si vravím, že už je pravdepodobne neskoro na nejaké extra zábavné kúsky, jedna vec je, že nemám náladu /dôvod nižšie/ a druhá vec, ani moje okolie nemá náladu /veľmi úzko súvisí s dôvodom nižšie, áno, tiež/. To je teda prvý dôvod, prečo píšem na blog a nesuším oblečenie na radiátore. Tentokrát však nie "vďaka" úžasnému zvyku zvanému 'šibačka', ale vďaka snehu a potu, ktorého som dnes minimálne za celý osemlistrový kíbeľ napotila. Presnejšie, po ceste na našu chatu, položenú približne tisíc metrov na morom /opäť som seriózna/. Že to nič nie je? Skúste to vyjsť peši po hrebeni, s miernymi kŕčami a očakávaním, kedy sa objaví nejaký medveď, ktorých je tam je skutočne požehnane. Naviac vám cestu komplikuje v minulom článku spomínaný kilometer snehu a vy nevidíte nič, len sneh, stromy, imaginárne medvede a obrovský kopec, non-stop!

Viete si potom predstaviť tú radosť, keď sa na obzore konečne ukázala chata. Len čo sme vošli dnu, všetko spotené sme zo seba zhadzovali a ukladali k piecke, ktorá necelú hodinu vykurovala útulnú chatu. Medzitým sme boli zakrytí v hrubých dekách, striedavo hladkali nášho psa a mrzli. Neskôr, keď bola teplota stabilizovaná, vhodná na pohybovanie sa a vôbec žitie, najedli sme sa a čakala na tretiu hodinu, kedy sme sa pobalili domou. Mimochodom, vyrážali sme okolo ôsmej ráno, okolo jedenástej sme boli už hore. Áno, tri hodiny šľapania! Zvlášť keď sme sa hore museli prodiť tým toľko spomínaným snehom, do ktorého vám pri každom treťom kroku vtiahlo nohu do tridstať centimetrovej snehovej jamy, ktorá sa vytvorila pod vašou váhou. A teraz to najlepšie - cesta dole trvala neuveriteľných štyridsaťpäť minút, čomu sa jednoducho veriť nedalo! Samozrejme, musím podotknúť, že sme prechádzali aj po obľúbených cestičkách medveďov, aj keď ani jedného som neuvideli, čo je teda patričný úspech.

Som zničená? Nie, cítim sa úžasne! Skutočne, žiadny prvý apríl. Je neuveriteľné, s akou eufóriou som šľapala do toho kopca, dokonca som značný kus cesty vytvárala aj prvé stopy, po ktorých kráčali ostatní. Energia bola vo mne. Tento pocit som už dlho nezažila a je to vážne úžasný pocit. Prajem si ho zažívať každý jeden deň!

Inak napísané - vyhla som sa trápnej šibačke a prežila doposiaľ najkrajšiu Veľkú noc. Som veľmi vďačná za dnešný deň a samozrejme aj za ušetrenú vodu u nás doma. Dúfam, že aj vy ste prežili tak krásny a zároveň únavný deň, ako ja. Dopriala by som ho skutočne každému, pretože človek a príroda je jednoducho nezlúčiteľné, nech je charakter a povaha človeka akákoľvek. Je nádherné stúpať hore kopcom s očakávaním, že uvidíte nejakú lesnú zver, je nádherné cítiť pálenie svalov na nohách a vedieť, že už o chvíľu ste v teple, je nádherné tráviť čas s rodinou v prírode, kde je aj to najhroznejšie miesto najdokonalejšie. Pozerám, umelecký záver, jes! Žeby sa s týmto krásnym dňom dostavila aj moja stratená umelecká múza, ktorú by som potrebovala pri svojej domácej úlohe zo slovenčiny, ktorú spravím bohviekedy? Uvidíme.

Going where no one knows

30. března 2013 v 17:47 | Mavis Eveline Strix
Sneh. Všade naokolo len sneh. Pozriem sa napravo - sneh. Pozriem sa naľavo - sneh. Pozriem pred seba - sneh. Pozriem za seba - sneh. Všade naokolo len a len sneh. A samozrejme nejaké tie srnky. Presne toto som dnes zažila. Po neuveriteľnej dobe som bola opäť vonku s rodinou a čo je na tom najlepšie, v prírode, kde to tak milujem a po štyroch hodinách znášania premočených nôch zároveň nenávidím. Momentálne čakám na teplý zelený čaj, premýšľam nad tým, či si ísť zobrať ešte jeden kúsok koláču alebo už radšej nie a, čo je najpodstatnejšie, konečne som sa dokopala k písaniu nejakého článku. V poslednej dobe na vás tento blog môže a určite aj pôsobí dosť chaoticky. Viem. Začínala som ako "diárové" dievča, ktoré tu chcelo písať len o svojich dlhých dňoch, prípadne zverejniť nejaký článok o tom, ako moc ju dnešná spoločnosť desí a ničí, sem-tam pár obrázkov dúfajúc, že vás to nadchne rovnako, ako mňa a vidíte, čo sa zo mňa za tie celé tri mesiace stalo? Pomaly ale isto fantasy maniak, ktorý to začína dávať aj do svojho vlastného blogu.

Bohužiaľ, budete si na to musieť jednoducho zvyknúť, alebo dať môjmu blogu zbohom. Netuším, dokedy to tu celé takto pôjde, môže sa stať, že už za pár mesiacov budem opäť to všedné dievča, aké si tento blog založilo, no už samotný názov blogu hovorí o tom, že to tak zrejme nebude. Viete, je vážne nádherné sledovať na sebe samej, aké zmeny sa vo vašom živote diali, ako vás to všetko ničilo, ako vás to všetko posilnilo súčastne a ako vás to všetko viedlo úplne na iné cesty, za čo ste neopísateľne vďační.


Uf, späť na Zem! Opäť musím čeliť ten ******** realite a napísať, že ma toľko spomínanú školu mojich snov neprijali. Viem to už od utorku, v podstate pondelku, kedy som už pri čítaní prvej úlohy na prijímacich skúškach vedela, že nádej mi nepomôže a že som, bohužiaľ, nespravila dostatok. V utorok sa mi to potvrdilo a zároveň ten deń môžem vyhlásiť za najhorší deň v priebehu roku dvetisíctrinásť. Celý som ho preplakala a nevedela pochopiť, prečo mi aspoň toto nemohlo vyjsť. Teraz to už pravdepodobne chápem, možno je to však len tým, že do mňa okolie hustí veci typu: "Skončila si úžasne, trinásta pod čiarou so štyristoštyridsať detí z celého Slovenska je nádherné!", škoda len, že to nestačilo. Vraj sa stalo to, čo sa malo stať. Ja na takéto veci neverím, predovšetkým kvôli tomu sa dookola pýtam prečo. Samozrejme, nebola by som to ja, keby som si nevytvorila novú vec, pre ktorú dýchať a do ktorej vložiť svoju neskrotnú nádej - stále dúfam v to, že poradie sa posunie a ja sa snáď nejakým zázrak na tú školu dostanem. Čím ďalej však počúvam reči okolia, tým menej tam chcem ísť. Toto práve zisťujem. Prečo vždy takto podľahnem? Myslela som si, že veľkonočné prázdniny už budú pokojné a vlastne aj sú, nakoľko na školu absolútne nemyslím a vôbec sa ňou netrápim. Horšie to bude potom, ale to budem potom aj riešiť.

Aby bol článok kompletný, musím poznamenať ešte jednu vec - na Veľkú noc konečne nie sme doma! Plánujeme ísť na chatu, nenormálne vysoko do hôr, čo znamená štvorhodinové brodenie sa v snehu smerom do kopca, aby sme sa mohli dostať do studeno-studenej chaty, kde nie je voda ani elektrika, čakať minimálne hodinu, kým tam bude konečne teplo a v konečnom dôsledku - čušať dnu, pretože vonku na vás vybafne kilometer snehu. Pointa je však tá, že nie sme doma a konečne sa vyhnem ten trápnej šibačke. Nenávidím to!

A ako pokračujem s písaním? Mám niekoľko odpovedí a úprimne píšem, že ani jedna by nebola vhodná pre osoby mladšie ako osemnásť rokov, preto radšej napíšem, že "fajn" a preskočím na inú tému, akou je napríklad Harry Potter 7 dnes večer v televízii. Aspoň to je na týchto dňoch to pozitívne! Akoby zázrakom, opäť môj život zachraňujú práve potterovky. Nie je to skvelé? /smile/ Neviem sa dočkať a už od prvých sekúnd, kedy som videla upútavku na Harryho Pottera non-stop skáčam ako malé decko, akonáhle ju vidím opäť, čo sa stáva skoro každých štyridsaťpäť minút.

Pekný článok, nie? S rukou na srdci - asi najdlhší za celý marec. Božuál!

Let me have some wonderful time

26. února 2013 v 13:43 | Mavis Eveline Strix
Jarné prázdniny! Existuje niečo lepšie? Pre najbližšie dni, týždne a mesiace určite nie. Určite už teda chápete, prečo to tu pomaly ale isto zapadá prachom. Fajn, až tak príliš to tu nezapadá, no ja mám taký pocit. Možno to je len tým, že už nemám toľko času na blog a na nejaké organizovanie toho, čo mám v hlave. Jedna vec je tá, že máme prázdniny a ja si ich chcem naplno užiť. V poslednej dobe som žila doslova v kobke a konečne som sa z nej vyhrabala, tak prečo si konečne nepripustiť, že už nie som tá obeť? Včera som okrem iného zažila nádherný deň, dovolím si napísať, že jeden z najlepších od nového roku. O tom však napíšem neskôr, ak sa k tomu ešte vôbec niekedy dostanem. Druhá vec je tá, že som znova zlenivela čo sa učenia týka a pritom - monitor je tu za dva týždne! DVA TÝŽDNE! Nebudem tu z toho robiť neviemčo, pretože v podstate mi na monitore vôbec nezáleží. Omnoho viac mi záleží na prijímačkach. Ha, na čo aj? Veď ja som už predsa prijata! /smile/ A posledná, teda tretia vec... vlastne nie je. Existujú len tieto dve veci.

Veľká poznámka - prichádza marec, mesiac knihy! Nezabudli ste? Ja áno /ha-ha/. Každopádne, plánovala som niečo v tomto knižnom duchu na blogu niečo vymyslieť, keďže knihy sú mi asi tak blízke ako moja rodina /áno, veľmi, moc/, no tohtoročný marec bude pravdepodobne najrýchlejší a najneuveriteľnejší mesiac v tomto roku. Nejdem však nič sľubovať a nič ani vopred rušiť, všetko záleží na tom, ako to všetko bude v marci a podobne, bla-bla.

Chcela som ešte napísať o tom, že sa duchovne vzdelávam, ale momentálne mi to nepríde podstatné. Napíšem vtedy, keď už budem dostatočne vzdelaná.

It's like a big pile of paradoxes

23. února 2013 v 18:42 | Mavis Eveline Strix
Po neskutočne dlhých dňoch som sa konečne dostala až k tomuto článku. Bohužiaľ, momentálne sa môj svet skladá z obrovskej kopy paradoxov a nemožných vecí! Konečne som dostala akú-takú chuť na písanie článkov a trochu do toho zapojiť aj nejakú takú tú kreativitu, no čo sa mohlo stať fakt len mne - k počítaču mám každý deň z nemenovaných dôvodov už od štvrtku približne pätnásťminutový prístup. Uznajte samy - skompletizovať myšlienky, zapísať to do zmysluplných riadkov a dokonca ešte pozrieť, čo majú nové moje milované, obľúbené blogy. Bežne som týmto totižto zabila tak približne pol hodinu a v čistom, nepočítam do toho sociálne siete a rôzne iné internetové stránky a teraz mám na to všetko len pätnásť minút. Čo-že?!

Čo je však tá lepšia správa - na budúci týždeň máme prázdniny /yá-yá-yupí-yupí-yé!/ a ja odchádzam na prázdniny k starým rodičom, ktorým počítač, rovnako ako internet, ide skvele a prístup k tomu všetkému je viac ako len možný. Všetky tie dni nečinnosti vám teda vynahradím už v pondelok. Samozrejme, nečakajte každé tri hodiny nejaký nový článok alebo nejakú novú aktualizáciu, svoje prázdniny, pochopiteľne, nemienim presedieť len pri počítači.

A posledná správa - začínam aktívne s chudnutím, v lepšie povedané s posilňovaním svojej postavy. Cez leto som totižto schudla okolo osemnásť kilogramov a mám tak trochu pocit, že by to chcelo trochu spevniť. Určite to však poznáte - aktívne sú len prvé tri dni. Potom je to viac-menej pasívne. Áno, toto je aj ten môj prípad, bohužiaľ. Nikdy som si nemyslela, že si toto vôbec niekedy vo svojom živote pomyslím, no už vážne chcem leto. Vtedy sú totižto tieto veci omnoho jednoduchšie.

Ozvem sa teda v pondelok, adios!

...because life goes on, regardless of all the bad and good things

12. února 2013 v 14:43 | Mavis Eveline Strix
Ak ste čítali predchádzajúce články a teraz si prečítate tento, možno sa vám bude zdať, že som jedna z tých pestovateliek zelených "byliniek", ktoré keď použijete správne, vyčaria vám úsmev na tvári a dovedú vás do stavu maximálnej pohody a blaženosti. Tento článok totižto bude doslova prekvitať niečim pozitívnym. Koniec-koncov, už bolo na čase, alebo nie? Viete, je vážne komické, ako zle na začiatku vyzerajú tie dobré veci a naopak, ako lákavo na začiatku vyzerajú práve tie zlé veci. Dnes sa mi toto tvrdenie potvrdila v celom svojom možnom rozsahu. Mali sme totižto branné cvičenie. Ešte včera som bola ochotná urobiť čokoľvek, aby som tam nemusela ísť. Som však vďačná za svojich rodičov, ktorí by ma v živote nikdy nenechali doma počas branného cvičenie, pretože vďaka ním som dnes prežila vážne moc pekný deň, ktorý ma, opäť paradoxne a komicky, dobil pozitívnou energiou. Našla som to skryté a síce to, že moja trieda nie je až taká zlá. To ja som tá zlá. Nechcem, aby ste písali komentáre typu - ty určite nie si tá zlá - alebo niečo podobné, pretože by ste mi vlastne veľmi klamali. Je to jednoducho tak, pretože nie oni sa izolujú odomňa, ale ja od nich. Toto mi predtým nikdy nedošlo. Je to samozrejme aj tým, že moja "najlepšia" kamarátka, tiež spolužiačka, ochorela a tak som bola bez nej. Nemala som na výber. Niektorí už možno viete, čo tým chcem povedať - áno, chcem tým povedať, že práve to kamarátstvo s mojou spolužiačkou ma izoluje. Ale to je jednoducho už tak...

Aby som teda bola presnejšia a vrátila sa k tomu brannému dňu - mali sme za úlohu postaviť nejaké "originálne" snehové pevnosti a učitelia na konci zhodnotila, ktorá "pevnosť" vyhráva. Samozrejme, keďže sa moji spolužiaci "predsedníčke", teda učiteľke, ktorá o tom rozhodovala, celú cestu na kopec líškali a vyhoveli jej v každom jednom detaile, prečo nie? Okrem iného, na tejto škole sme posledný rok a pravdepodobne nás chceli "potešiť" alebo tak niečo, kvôli tomu sme podľa môjho názoru vyhrali. Možno vás zaujíma, ako vyzeralo naše výťazné, podľa učiteľa umelecké dielo. Jednoducho napísané - dve kopy snehu /kreslá/, oproti dva štvorce snehu /stoly/, vpravo menšia kopa snehu s "komínom" /kozub/ a samozrejme, nejaké tie doplnky na stôl ako "váza", čečina a podobné veci. Ehm, áno, sme deviataci...


Mali sme na to asi štyridsaťpäť minút, potom sme mali ďalších štyridsaťpäť minút na sánkovanie sa. Ja som sa len tak nečinne pozerala na všetky tie detská, cítila, ako mi mrznú nohy a čakala, kedy konečne učiteľky povedia, že môžme ísť. Prekvapivo, stalo sa to dosť rýchlo a ja si tak môžem vydýchnuť. Zvládla som to! Zajtra nás čaká ešte lepší deň, učíme sa len tri hodiny /finančná matematika na počítačoch, opäť finančná matematika na počítačoch 'muahaha' a nakoniec etika/, pretože počas ostatných troch hodín máme nejaké besedy. Celkom sa na to teším, som zvedavá. Aj keby to bolo nejaké nudné, čo pochybujem, je to určite lepšie, ako písať test z matematiky a slovenčiny, ha-ha.

A takto to u mňa momentálne vyzerá. Možno mi prospel ten čas, čo som bola vonku. Pravdepodobne áno, pretože po tom všetkom sa necítim unavená, ale úžasne odpočinutá a zregenerovaná. Všetok ten smútok, depresia a stres zo mňa opadli. Úžasný pocit! Prajem si ho zažiť aj v deň monitoru a prijímačiek, na ktoré sa podstivo každý deň /fajn, každý druhý deň, no.../ pripravujem. Netuším, prečo to robím, keď už sama jednoducho VIEM, že na svoje vysnené gymnázium som prijata /smile/. Bohvie, možno práve toto ma dopĺňa nejakými hormónmi šťastia.

Tak ma napadlo, že by som už mohla tento článok ukončiť. Konečne ste zažili, ako píšem "veselé" články. A aby som nezabudla - chcem sa poďakovať všetkým, ktorí ma podržali v posledných troch dňoch. Vaše komentáre boli pre mňa ako záchranné kolesá a moc ma teší to, že sa o mňa a môj blog niekto zaujíma. Aj vy ste dôvodom, prečo môj život nábrat prekvapivo a hlavne nečakane rýchlo takýto úžasne pozitívny smer. A možno je to skutočne tým, že som len jednoducho jedna z "bylinkáriek", muahaha.
 
 

Reklama