Realityshow

When life says - it's end of a smile

10. února 2013 v 14:29 | Mavis Eveline Strix
Ja už ďalej skutočne nevládzem. Neviem, ako potlačiť všetky tie pochybnosti, negativitu a smútok preč. V jednom momente som mala pocit, že sa všetko mení k lepšiemu a v ďalšom momente som zase cítila, ako všetko naberá rovnaký smer minulosti. Snažila som sa urobiť maximum, no nemalo to nijaký výsledný efekt. Akoby sa nič nestalo. Napríklad s blogom. Myslela som si, že by som konečne mohla niekoho niečim zaujať aj svojimi slovami. Mýlila som sa, opäť! Netuším, čo som čakala. Miliónovú návštevnosť? A prečo, keď sama tomu neverím... Lenže neviem, ako sa ďalej pohnúť. Keď píšem srdcom, nikoho to nezaujíma. Keď píšem svojim skutočným ja, všetkým to príde nudné. Tak potom ako mám písať?! Ako ukázať samú seba, zaujať čitateľov a zároveň byť šťastná?

Vždy som snívala o dobrom blogu, ktorý budem vlastniť. O nejakej revolúcii myslenia ľudí, ktorú možno vyvolajú moje slová. Ako to však dokázať? Strácam chuť do čohokoľvek. Akoby som ani neexistovala.

Presne toto sa stane, keď život povie: "Stop úsmevu!"

Rebirth, success, joy - welcome to my world

31. ledna 2013 v 20:45 | Mavis Eveline Strix
Nemohla som si odpustiť ten nadpis - je to taká obrovská pravda! V najbližích dňoch som totižto zažívala len tieto tri pocity. Znovuzrodenie, ktoré prežívam už asi mesiac; úspech, ktorý stále rastie a som so sebou maximálne spokojná; a v konečnom dôsledku samozrejme, radosť, ktorá v mojom živote konečne vyplnila tie prázdne škáry. Mnohí ste dnes skleslí, nakoľko sa rozdávalo vysvedčenie a nie každému to tento polrok vyšlo podľa predstáv, no ja osobne mám to najlepšie vysvedčenie vôbec. Áno, musím sa vám predsa aj pochváliť /smile/. Veľmi ma teší fakt, že mám jednotky a ani jednu jedinú dvojku, pretože mi to veľmi pomôže na prijímačkách a získam nejaké tie bodíky, ktoré by ma na to moje vysnívané gymnázium mohli dostať. Aj preto mám dnes tak nádherný, veselý a predovšetkým šťastný deň. Okrem iného som dnes opäť cvičila, takže pocit spokojnosti ešte viac narástol a sama na sebe vidím, ako veľmi sa zo dňa na deň mením. Možno to niektorí zoberiete z tej nesprávnej stránky, no keď napíšem, že ľudia majú pravdu v tom, že som vyrástla do krásy, súhlasím s tým. Viem, je to skutočne neobvyklé, hlavne u dospievajúceho dievčaťa, no mňa to napĺňa neopísateľným pocitom. Moje sny sa predsa zo dňa na deň stávajú skutočnými!

Nesmiem zabudnúť pripomenúť /ak by náhodou niekto zabudol, muaha/, že zajtra nás čaká voľný deň. Znamená to, že budeme doma, relaxovať /ha-ha/ a celkovo oddychovať. Aspoň ja teda určite. Začína toho byť opäť veľa /opäť - ha-ha/ a mne tento deň voľna určite veľmi pomôže. Ako ste na tom vy? Myslím všeobecne - vysvedčenie, škola, deň voľna? Budem rada, ak sa rozpíšete, veľmi ma totižto teší každý jeden komentár, ktorý pri článku nájdem. Á, skoro by som zabudla - dnes som menila "ošatenie" blogu. Začalo mi trochu vadiť to čierno-biele prevedenie a tak som si povedala, že to skúsim takto, čiže nejakú úplnú zmenu, aby som neobmeňovala stále len vrchné záhlavie.

Dnes píšem len krátky článok, pretože som vážne unavená, súčastne však vzrušená z množstva nových informácii a stále čakajúca na koniec tohto článku, aby som si konečne mohla zaliať svoj milovaný zelený čaj. Takto vyzerá môj štvrtkový večer. A aby som bola ešte presnejšia a úprimnejšia - bolia ma ramená z toho cvičenia a to je hlavný dôvod tohto krátkeho článku, ktorý píšem tak dlho. Vidíme sa za pár dní, prajem veľa šťastia /wink/.

A napokon - áno, toto je práve to moje vysvedčenie, na ktoré som tak hrdá /smile/.

Appearance is often deceptive

24. ledna 2013 v 18:47 | Mavis Eveline Strix
Ďalší deň takmer za nami. Ako to prežívate vy? Čo sa mňa týka, zatiaľ celkom fajn. Máme veľmi príjemnú návštevu a som rada, že sa trošku v dome "vymenil vzduch". Okrem toho som dnes skúšala urobiť jeden cvičný monitor z minulého roku. Myslela som si, že som na tom lepšie. Asi by som mala na sebe viac pracovať. Kým je ešte čas. Inak sa nič iné nedeje. Kanada je stále otvorený prípad, doma to nikto nerieši, kamarátka to doposiaľ nevie, takže v podstate to nemám ani s kým riešiť. Aby som nezabudla - pomaly ale isto sa stávam terčom ohovárania dvoch skutočne otrasných spolužiačiek. Opäť som ich pristihla, ako si o mne niečo šepkali, rovno za mojim chrbtom. Tá "šikovnejšia" by sa mala naučiť, že už keď niekoho ohovára, nemala by sa na tú osobu pozerať. Aby som vás uviedla do obrazu - takto to v našej úžasnej triede chodí. Už v siedmom alebo šiestom ročníku sa nám maximálne rozbil kolektív. Najprv to prišlo u chalanov. Teraz už aj u dievčat. Čo je však najhoršie, najpoužívanejšia emócia /alebo ako to nazvať/ v našej triede je faloš. Neustále odsudzovanie, odstrkovanie a závidenie absurdných vecí. Teším sa na posledný deň v deviatom ročníku. Dám navždy zbohom škole a tým poväčšine otrasným ľuďom, s ktorými som zvládla neskutočných deväť rokov školy. Áno, mrzí ma to... Ale je to tak.

V poslednej dobe je všetko tak nejako zvláštne. Možno som to už spomínala /skôr nie../, ale mám o rok a pol mladšieho brata. Vždy si robil veci podľa seba a v mnohom sa mýlil. Rodičia sa ho snažili jemne ťuknúť a ukázať mu, že u mňa má "dobrý" príklad. Doteraz sa nič nedialo. Až jedného krásneho dňa sa stalo to, že môj mladší brat po mne opakuje takmer vo všetkom. Či už ide o žáner hudby, o pesničky, o bizarnú vec ako napríklad jedlo - pozerá sa najprv na mňa, až potom koná. Možno vám to príde trošku smiešne /pretože mne to je skutočne moc smiešne, fakt/, no toto je holý fakt, ktorý ma "trápi" už niekoľko dní. Fajn, znova spomeniem tú Kanadu - keď tam odídem, bojím sa, že stratí niečo ako svoju "druhú polovičku". On bol totiž na mňa strašne naviazaný, keď bol mladší. Začínalo to mať takú neutrálnu fázu, no vzápätí to nabralo tento neočakávaný smer. Uvidíme. Mladší súrodenci niekedy vedia prakvapiť /huh/.

/nirvana never dies!/

Cez minuloročné leto a v podstate aj jeseň plus zimu sa mi podarilo schudnúť nádherných /aspoň pre mňa/ osemnásť kilogramov. Neznamená to, že končím! Budem, samozrejme, ešte pokračovať. Čo je ale podstata - musím vymeniť takmer celý šatník! Je to nádherný pocit! Konečne môžem vyhodiť to obrovské veci, ktoré som kedysi nosila a tešiť sa z toho, že môžem chodiť oblečená v tom, čo sa mi skutočne páči /ok, ešte stále to nie je ono, ale do leta, prípadne v lete, to už ono bude, viem to/. Samozrejme, že som tušila, že nejaká zmena nastane aj z tejto strany, no aj tak som zostala prekvapená a hlavne - neskutočne šťastná. Momentálne mám prejedacie obdobie, no už mi to nič nerobí. Absolútne. Môžem jesť, čo a kedy len chcem, moja váha je stále rovnaká. Môj detský, puberťácky a stále žijúci sen sa konečne splnil. Je to niečo nadpozemské! Vďaka! /viem, za čo a kvôli čomu ďakujem/

No a aby som v konečnom dôsledku prešla aj na nadpis článku, že zdanie občas klame, dnes som sa o tom zas a znova presvedčila. Pri mnohých prípadoch. Napríklad pri skúšobnom monitore, ktorý som napísala až s ôsmimi chybami a pri tom každý deň robím jeden skúšobný monitor a mala som maximálne štyri chyby; ale napríklad aj pri najlepšej kamarátke, ktorá sa v poslednom čase konečne chová ako skutočná kamarátka; no hlavne v ľuďoch. To dobré takmer všetci skrývajú v sebe a nechávajú to zviera, nech za nich riadi ich život a svet. Nech práve to zviera vystupuje k verejnosti. A toto je hlavný dôvod, prečo sa podľa môjho názoru doba uberá takým zlým a pokazeným smerom. No myslím, že toto je už téma na trochu iný článok.

Nemôžem vynechať túto poznámočku - určite ste si na Facebooku všimli dievčatá, alebo dokonca máte v priateľoch také dievčatá /bohužiaľ, aj ja../, ktoré píšu úplne odveci statusy. "Milujem" fotografie, na ktorých sa takmer polonahé vystavujú a pridajú k tomu komentár - "Som škaredá, tučná ja viem, ale mám svoju hrdosť" - alebo niečo v podobnom zmysle. Kam to, preboha, ideme?!

Life is a big risk - the art is not to win, but to survive

20. ledna 2013 v 16:00 | Mavis Eveline Strix
Čo napísať k dnešnému dňu? Asi len to, že som ho prežila najležérnejšie a najobyčajnejšie, ako sa len dalo. Čo sa mojich plánov na dnešok ešte týka, plánujem pokračovať v tejto pokojnej a relaxačnej nedeli. Najťažší týždeň v škole mám za sebou a tak sa pomaly ale isto začínam pripravovať na monitor a prijímačky, ktoré by som chcela zvládnúť čo najlepšie a dostať sa na svoju vysnívanú školu. Mám pocit, akoby som tam už bola. A viete čo? Je to nádherný pocit /smile/. Aby som však prešla aj k nadpisu a jeho významu a v konečnom dôsledku aj podstate - dnes som neplánovala len tak nečinne pozerať na televíziu alebo písať práve tento článok. Chcela som ísť s rodičmi na nákupy. Keď som však vyšla von, neverila som, že také niečo je možné - celá cesta bola premenená na maximálne šmykľavý ľad. Asi pätnásť minút sme "škrabali" z čelného skla zamrznutý ľad, keď sme si povedali, že to nemá význam. Život je síce risk, ale základom je ho prežiť, no nie? Na cestách sa môže stať čokoľvek, ale to určite viete veľmi dobre. Keď sa tak človek zamýšľa nad tým, čo by bolo, keby..., vzniknú celkom zaujímavé obrazy mysle.

V posledných dňoch som si veľmi obľúbila práve túto pesničku. Netuším, čo ma na nej tak upútalo, nakoľko som doteraz poväčšine počúvala len rockové, punkové ale rockovo-punkové prvky. Jednoducho má v sebe niečo, čo ma núti sadnúť si a trošku nad sebou porozmýšľať. Určite si ju pustite a pozrite si videoklip.


Okrem iného sa mi črtá tá najlepšia životná šanca, aká je vôbec možná. Ročné štúdium v Kanade. Kto o tom nesníval? Žiť mimo svojej krajiny... To je presne to, čo som vždy chcela. Je krásne byť zasnený človek, avšak v tomto prípade, bohužiaľ, musím myslieť ako realista. Moje srdce mi to nedovolí. Nedokážem len tak sadnúť na lietadlo a odísť od rodičov, brata, starých rodičov a ľudí, s ktorými som bola odmalička nepretržite. Neustále si predstavujem ich tváre, keď ma budú vyprevádzať na letisku a to, aké bude ťažké ísť na nekonečný rok preč od nich. Samozrejme, musím podotknúť, že nepôjdem k absolútne cudzím ľuďom. Pôjdem k rodine. Ale predsa moje srdce a ja sama protestujem. Neviete si predstaviť, ako veľmi si želám odísť a konečne začať nejako žiť, nie tu hniť a len tak sa ponevierať s nádejou, že hádam sa niečo jedného dňa zmení. Čo je však najhoršie - stále myslím na svoju rodinu a to ťažké odlúčenie. Práve tieto myšlienky mi bránia k realizácii môjho sna. Nie je to smutné? To, čo si momentálne prajem, je byť šťastná a keď vidím, že aj ľudia, ktorých mám rada sú šťastní tiež, znamená to pre mňa najviac. Nemôžem myslieť tak, ako myslím. Prosím, zmeňte niekto moje myšlienky!!!

Moje priania - byť silnejšia, byť samostatnejšia a menej viazaná na svoju rodinu. Zbaviť sa svojej prehnanej citlivosti. Presne toto potrebujem. Pretože, ako som už spomenula, život je risk, no treba ho prežiť, nie vyhrať, je veľká pravda. Ibaže, žiť a neriskovať je svojim spôsobom nič. Budem sa snažiť chápať túto jednu vec a určite pochopím aj tomu, prečo sa mi naskytla táto veľká príležitosť. Cítim niečo nové a možno je čas ísť...
 
 

Reklama