Realityshow

Predkanadské pocity

17. srpna 2014 v 0:50 | Mavis Agony
"Ďakujeme pekne, krstná."
"Nemáte za čo. Majte sa pekne."
"Jasné, aj vy sa tu majte pekne."
"Dobre..."
...
"Ach, tá krstná... vždy ma rozplače!"

Dni sa krátia. A ja za tri dni letím. Prednedávnom to boli tri roky. Potom tri mesiace. Neskôr tri týždne. Teraz tri dni. Čo bude, keď to budú tri hodiny? Alebo tri minúty...
Často som počúvala otázka: "Tak ako, ako sa cítiš?" Vždy som odpovedala, že sa necítim nijako. Ako som sa, dočerta, mala cítiť? Nič mi nedochádzalo a to som si myslela, že pol roka pred odchodom budem sedieť v izbe a plakať. A plakať. A plakať. Lenže realita je iná, pretože mne stále nič nedochádzalo.
Stalo sa to až dnes. Moja kanadská mama sa u nás zastavila, Slovensko je jej rodná zem a v dome, kde bývam, strávila viac ako polovicu svojich letných prázdnin. Podľa môjho názoru však urobila dobre, keď sa odsťahovala do Kanady a založila si tam rodinu. Ako som písala, zastavila sa u nás na pár dní. Mala mi pomôcť s balením, ale nezbalili sme vlastne nič. Svoju slovenskú rodinu vidí raz za dva roky, niekedy raz za štyri, niekedy raz za rok... Bolo pre ňu ťažké odísť. Nechcela ísť preč. Slzy pri rozlúčke jej nikto nezazlieval. No ak mám byť úprimná, prekvapili ma. Človek by si myslel, že žiť v Kanade je niečo úžasné. Predsa existuje skype a internet, kontakt s rodinou nie je veľmi zložitý. A vidíte to, ako sa človeku ťažko od ľudí, ktorých miluje, odchádza. Láska zničí všetkých, aj tých najsilnejších.
Preto som sa dnes ocitla pred zrkadlom so slzami v očiach. Tri dni pred odchodom. Naozaj sa teším, ale objatia rodičov nijaký skype nezrealizuje. Ani nočné behy s bratom. A ani sladké koláče od babky alebo vtipné poznámky dedka.

Tak mi to už začína dochádzať. Ako sa teda cítim? Trochu nostalgicky, bojím sa, to poprieť nemôžem, veľmi sa teším, som plná očakávania a nádejí, je to pre mňa nový štart. Možno som príliš naivná a všetko beriem veľmi idylicky, ale myslím si, že nie je zlé v niečo veriť. Sny nám predsa nikto zobrať nemôže.

Toľko k môjmu psychického rozpoloženiu tesne pred odchodom.
Budem potrebovať veľa šťastia.
A tiež veľké vedrá na tie litre sĺz, ktoré potečú už v utorok o 11:10 na viedenskom letisku.

Večerníček, v hlavnej roli 250 eur

8. srpna 2014 v 18:47 | Mavis Agony
Je čas na príbeh. Niečo ako malú rozprávku pred spaním, večerníček, alebo skôr nočnú moru. Zase také zábavné to nie je. Ale Bukowski tvrdil, že svet patrí tým, ktorí sa z neho neposerú. Takže sme aj tak všetci skončili v kŕčoch na kolenách.

Bol to taký obyčajný dovolenkový deň. Chorvátske more a tak. K tomu sa pridala aj nejaká národná prírodná rezervácia, ktorá by sa dala prirovnať k táboru po vypuknutí apokalypsy. Viete si to predstaviť - úzke lesné cestičky, osemtisíc ľudí, teplo, hlad, smäd, potreba ísť na WC... Skrátka, bolo to pre silné žalúdky. Na niečo také nikto z nás nebol pripravený.
Bolo teda úplne prirodzené, že po celodennom topení sa v dave ľudí sme boli hladní, vyčerpaní a znechutení. Kam teda? Na dobrú večeru! Vraj je hriech nedať si v Chorvátsku rybu, tak sme skončili niekde v plážovej reštaurácii. Prostredie bolo veľmi pekné, aj prístup do mora, ale nám v konečnom dôsledku išlo viac-menej len o to jedlo.
Tak sme si posadali všetci ôsmi za jeden veľký stôl a po pol stotine čakania sa nás chopila nejaká mladá čašníčka. Volala sa Maja. Vedela dobre anglicky a venovala sa nám prakticky po celý čas. Bola veľmi milá, na dôvod sme prišli až po zaplatení. Doniesla nám ukázať všetky druhy rýb, ktoré ponúkali. Som vegetariánka, ale ryby mám rada. Podľa Kurta Cobaina je to v poriadku, pretože ryby predsa nemajú žiadne city. Šalát, chlieb a čokoľvek k rybe sa platilo osobitne. Dobrý biznis.
Len pre informáciu - v jedálnom lístku stálo, že cena jednej ryby je 400 kún, čo je v prepočte na eurá nádherných 50 eur. Hlad z nás vytriasol racionálne myslenie, tak sme si objednali štyri ryby, veľký šalát, tri misy chleba, grilovanú zeleninu a nejakú vodu. Komédia sa začala.
Nebudem klamať, cítila som sa ako kráľovná všetkých kráľovien, keď som videla tie skvosty pred sebou. Tá chuť - extáza! Asi je naozaj pravda, že by bol hriech odísť odtiaľto bez ryby. Boli sme úplne okúzlení, všetko nám bolo jedno, skrátka sme sa dobre zabávali. Zostali po nás len polomastné taniere.
Prišiel čas platiť. Bol už večer, v reštaurácii mali nával ľudí. Zdvihli sme sa, že dvoch platiacich členov rodiny počkáme dole na pláži. Čakali sme, pochvaľovali sme si jedlo, prístup, dokonca aj obyčajnú čistú vodu. Úplný tranz.
Čo sa dialo pri príchode zvyšných dvoch členov?

"Koľko?"
"No, skús tipnúť..."
"Fú, neviem... tak sto dvadsať?"
"No, ha-ha, pridaj..."
"Dvesto?"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
Ticho.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"DVESTO PAŤDESIAT?!"
"DVESTO PAŤDESIAT!"
"Kúúúrva!"

Naša anglicky hovoriaca spoluúčastníčka stále nič nechápala. Dvestopäťdesiat eur - nič jej to nehovorilo.

"How much is it?"
"It's 250€."
"250€?"
"Yeah, it's maybe 300 dollars!"
"W...WHAT?!"
Krok späť.
Ticho.
Ticho.
Ticho.
"Wow!"

Potom sme sa uzavreli dohodu, že od toho momentu v žiadnom prípade nepôjdeme na WC. Tá ryba zostane v nás a hotovo! Cesta k autu bola plná zúfalého smiechu a presviedčania sa, že to stálo za to a že to vôbec až tak veľmi nevadí.
Neskôr sme sa na tom už len smiali. Tak veľmi sme sa ešte nikdy nesmiali. Naozaj. Nevedeli sme sa prestať smiať. Celý večer. Kto za jeden večer prežerie dvestopaťdesiat eur?
Momentálne sa dvestopaťdesiat eur nachádza niekde v kanalizácii hotela. Dohodu sme boli všetci nútení porušiť. Každopádne sme si to aspoň všetko užili. Je nám všetkým jasné, že niečo také sa stane len raz za život. Máme to za sebou.

To je všetko k môjmu príbehu pred spaním. Chcela som to vykresliť oveľa komickejšie, ale čaká na mňa more, pláž, francúzska polievka (teraz už len sáčková, tak nejako máme všetci strach z reštaurácii), rodina, dobrá nálada a predposledný večer v Chorvátsku.
Na záver len dodám, že je Bukowski mal naozaj pravdu - keď sa zo sveta neposeriete, všetko začne byť fajn.
Koniec.

Informačno-zvykovo-dovolenková záležitosť

1. srpna 2014 v 18:42 | Mavis Agony
Ochádzam do Chorvátska.
Čo to znamená?

Že:
1. na jeden celý týždeň budete mať odo mňa a mojich silne zmyselných článkov pokoj
2. budem si užívať chorvátske more
3. som prednastavila pár článkov o knihách prečítaných počas júla
4. budem si užívať chorvátsky vzduch
5. a ak som to náhodou ešte nespomenula - budem si užívať chorvátske more

V podstate sa nič veľké nedeje. Považujte to len za informačný článok písaný čisto zo zvyku.
Majte sa!

Poďme sa baviť

22. července 2014 v 16:06 | Mavis Agony
Poďme sa baviť o smole. O irónii osudu. O páde na hubu vždy, keď sa ešte len rozbieham. O "náhodách". O spochybniteľnosti reálnych faktov. Poďme sa baviť o nespravodlivosti vesmírnych síl!

Pondelok, 17:52
"Ahoj, počuj, cez víkend tu máme zábavu, nechceš prísť?" (pokus č. 1)
Videné

Sobota, 15:39
"...ale máme tu zábavu, tak ma napadlo, že či by si nechcela prísť, mohla by si prespať u nás..." (pokus č. 2)
"Som v robote, všetci išli na tú akciu, tak musím robiť. Ale mala som mať voľno."
"To je škoda. A nedalo by sa ti prísť?"
"Končím o 11 v noci. Škoda, že si mi nedala vedieť skôr, určite by som išla. Ach, ako by nám bolo dobre!"
"Písala som ti, tuším v pondelok."
"Aha, no ja som to nejako neriešila, keď sme sa o tom nebavili..."

Tak premýšľam nad tým, či si sedím na vedení ja, alebo ľudia, ktorými som obklopená.
Osoba spomínaná v konverzácii je mimoriadne vynaliezavá a nápad pozvať ju na zábavu bol čisto spontánny. Načo seba samú klamať - nečakala som od toho nič. Akurát tak to Videné. Vyhla som sa tak sklamaniu. Akurát že pri dnešnej konverzácii sa ukázalo, že dotyčná by náladu, povolenie od rodičov aj chuť mala, akurát chýbala príležitosť. Nie je to ironické, ako sa to okolo človeka obtáča? Väčšinou to v jej prípade totiž býva naopak - príležitosť veľká ako Praha, ale povolenie, nálada a chuť zakopaná dva megametre pod zemou. Tuším sa tomu hovorí karma, ale je možné, že som to len pochopila inak.

Týmto krátkym príbehom som chcela poukázať na svoje osamelé letné večery, kedy mi robí spoločnosť kniha, hojdačka, čaj, kaleráb, internet alebo bezduché konverzácie s bezduchými. Ako veľmi milujem leto! A tiež fakt, že oddnes je to presne mesiac a - odchádzam! Vesmírne sily možno až také nespravodlivé zase nie sú.

V skratke

9. července 2014 v 12:23 | Mavis Agony
Som tichý človek, ktorý verí, že mlčanie je zlato. Preto som sa tak dlho neozývala - nechcela som zaťažovať už beztak zaťažený blogový systém. A okrem toho som to nepokladala za potrebné. Povedala som si, že si najprv potrebujem poupratovať v tom skutočnom živote, až potom môžem niečo tvoriť v tom blogovom. Či sa mi to podarilo, to nedokážem posúdiť, pretože sa cítim stále rovnako. Nemám sa zle, ale tá odporná nálada so mnou ešte stále rada vytiera podlahy. Sama som hlúpa, keď jej niečo také dovolím.
Neviem sa zmieriť s tým množstvom voľného času. Postupom času som sa naučila drieť ako kôň a povinnosti mi chýbajú, to poprieť nedokážem. Chýba mi nejaká pravidelná zodpovednosť za niečo. Dospela som do štádia, kedy ma voľnosť nudí. Asi by som mala na týždeň vypadnúť niekde pod holé nebo a pri obrovskej vatre s priateľmi odspievať všetky pesničky, ktoré nájdeme náhodne v mobiloch. Pretože vysedávanie doma mi nijako nepomôže. Nedávno som čítala úžasný výrok - nikdy nenechávajte ženu samú príliš dlho, má potom veľa času na premýšľanie. U mňa to platí s 99,9% pravdepodobnosťou.
Ešte mesiac a pár dní a odlietam. Kanada. Ľudia sa ma pýtajú, ako sa cítim, aké mám z toho pocity a či sa teším. Sú to maximálne zbytočné otázky, pretože odpovede už dávno poznajú. Raz som sa priznala, že neviem, či sa na 19. august naozaj teším. "Prečo?" otázka šokovanej osoby postávajúcej pri mne s cigaretou v ruke. A ja som jej na to povedala, že sa mi páči toto čakanie. Lebo viem, že po čakaní niečo príde. Príde niečo aj po Kanade?
Často sa zaoberám existenčnými otázkami. Prišla som tým pádom aj na koreň svojich depresii. Je fajn vedieť, čo sa s vami deje. Alebo si aspoň myslieť, že viete, čo sa s vami deje.

Inými slovami - mám sa dobre. Cítim sa obyčajne, nič sa nezmenilo a mne je v tomto okamihu všetko jedno. Lebo čím menej potrebujem, tým šťastnejšia som.

Viete, na čo som prišla?

25. května 2014 v 13:48 | Mavis Agony
Že aj minulý rok o tomto čase pretrvávala v mojej hlave kríza. Ako blogová, tak spoločenská. Keď som sa zaoberala staršími článkami, medzi ktorými boli aj tie, ktoré som nikdy nezverejnila, mala som možnosť prečítať si svoje strastiplné trápenia o tom, ako veľmi ma celý blogový systém sklamal. Veď to poznáte, niekedy sa dostavia aj také dni... U mňa to je v pravidelnom intervale, čiže každý rok okolo apríla až mája. A nakoľko máj pomaly ale isto končí, ja som sa rozhodla pokračovať s čistým štítom a úsmevom na perách. Niekto raz povedal, že pozitívna myseľ zabezpečí pozitívny život, tak to idem skúsiť. Tiež si myslím, že k mojmu rozhodnutiu skúsiť to prispelo aj počasie. Nerada to tvrdím, pretože mi to príde vždy ako vrchol absurdnosti, ale počasie má na naše city naozaj veľký vplyv. Prinajmenšom na tie moje určite. Zaráža ma, ako sa teším slniečku, pretože väčšiu časť svojho života som sa považovala za osobu, ktorá sa slnku stráni ako čert kríža. Ale asi ma to už prestáva baviť. Takže sa teším na slnečné lúče a to, že cez deň nemám čomu venovať svoju pozornosť, považujem za maximálne druhoradú záležitosť.

Ak si spomínate, v mojom predchádzajúcom článku som písala aj o tom, že by to chcelo zmenu mena. Dokonca som dosť naložila aj na konto Mavis (ktorej sa touto cestou ospravedlňujem, ak je také niečo vôbec skutočne možné) a v jej mene všetkým odkazujem, že i naďalej plánujem kráčať v jej šľapajách. Keď tak nad tým rozmýšľam, dostala som sa k nej tiež okolo marca, apríla až mája, čiže v čase mojej krízy, a pretrvávam pri nej až do dnešného dňa. Pravdepodobne to bude znamenie, že sa jej mám držať a možno ma jedného dňa od tej krízy odbremení. Bola by som jej veľmi vďačná. Každopádne som sa ešte naviac rozhodla, že už nechcem byť pseudoumelkyňa. Ja totiž nie som ani to, priatelia. Napadlo mi, že by to chcelo poriadne priezvisko, niečo dobré, niečo moje, niečo tip-top. Mavis našepkala, že nechce byť sama, preto som jej pridala ešte jedno meno, ktoré nebudem tak často uvádzať. Tí, ktorí ma poznajú, už určite odhalili moje veľké sklony k puntičkárstvu. Áno, nezaprie sa to vo mne! Ani ten perfekcionizmus. Preto mi je veľkou cťou predstaviť vám Mavis May Agony, špeciále pre vás len Mavis Agony!

Dám ruku do ohňa za to, že niekomu s tými menami už idem hore krkom a každú chvíľu kvôli mojim slovám rozbije monitor. Ja sama by som to urobila, úplne seriózne. No musíte brať do úvahy môj vek a to, že "ešte stále sa hľadám". Tipujete správne, ak tvrdíte, že Mavis Agony nie je konečná verzia a tiež nie ste ďaleko, ak myslíte na to, že nakoniec skončím s nejakým úplne iným menom, ktoré bude tak komplikované, až si ho zmením na ďalšie, ktoré ma omrzí ešte skôr, než si ho stihnete zapamätať. A kto vie - možno sa touto cestou dopracujem až k svojej skutočnej identite.

Chcela som ešte pripísať, že som zmenila kabátik blogu, ale neprišlo mi to vhodné, pretože to ste si, hádam, všimli hneď ako prvé. Kto si to náhodou nevšimol, teraz si to všimol už určite.

A kedy plánujem prísť s niečim zmysluplnejším? Uvidíme - pri takomto počasí by sa to mohlo vyskytnúť už v priebehu nasledujúceho týždňa. Ja viem, som samé prekvapenie! A teraz utekajte von, možno sa aj na vás nalepí tá chuť do pozitívnej energie. Prinajmenšom sa aspoň opálite. Usmívající se

Dva týždne, teda štrnásť dní

9. května 2014 v 13:43 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Takmer dva týždne úplné prázdno a pusto. Ani ja sama to nepovažujem za zvyk, o to viac ma prekvapil dátum vydania posledného "článku". Presne trinásťkrát som mala v úmysle niečo napísať, nech by to bolo akokoľvek úbohé a zbytočné. Mala som pocit, že by som to aj tak mala spraviť, už len pre svoj dobrý pocit. A potom som prišla na to, že na pocity by som sa nemala tak často spoliehať, pretože v opačnom prípade som neuveriteľne nesubjektívna. Tak som to teda nechala tak, až na tento okamih. Znovu mi napadlo, že by som mohla do pár riadkov zhrnúť, čo sa stalo/deje a dať tak vedieť, že som opäť pokročila o malý krok dopredu. Zoberiem to teda pekne postupne:

Víza do Kanady - neverili by ste, aké mimoriadne náročné je vybavovanie! Vzhľadom na fakt, že ambasáda sa nachádza až vo Viedni, sme si spravili menši rodinný výlet uprostred minulého týždňa. Ak si predstavujete idylické cestovanie, kedy sa tešíte hádam zo všetkého, ste na obrovskom omyle! V polovici cesty sa ukázalo, že fotky na víza zostali... doma, áno! Po tomto krutom zistení sme desať minút stáli na krajnici a nervovo zbičovaní sme sa snažili obvolať známych z Bratislavy, či nepoznajú nejaký fotoateliér, ktorý by bol otvorený v utorok okolo ôsmej až pol deviatej večer. Zázrak-nezázrak, zachránil nás Avion. Aspoň čiastočne - ďalšia facka prišla priamo vo Viedni, hneď na druhý deň. Na ambasáde nám totiž oznámili, že dokumenty máme vypísané zle, že chýbajú nejaké tlačivá a že je časovo výhodnejšie, keď sa to podá online. Teraz hádate správne - cesta do Viedne bola zbytočná. Ak do toho, samozrejme, nepočítame deň voľna zo školy, nádhernú atmosféru Viedne a úchvatný celodenný výlet po rakúskych uličkách. Takže v konečnom dôsledku až taká zbytočná nebola.
Po príchode domov sme o víza požiadali online, ako si to žiadala spomínaná pani na ambasáde. Momentálne je to v štádiu vybavovania, ale musím priznať, že všetkých doma nás to stálo nespočitateľne veľké množstvo nervov a sebakontroly, pretože istým záležitostiam nechápu snáď ani tí na ambasáde.

Pokračujem mojim večným kolobehom chudnutia. Nebudem vás zaťažovať tragédiami o tom, ako som cez zimu pribrala a bla-bla. Sama takéto reči počúvam len veľmi nerada. Dôležité je však to, že som opäť vo forme a plánujem ísť ďalej, ako som sa kedykoľvek predtým dostala. Upravila som jedálniček, lepšie povedané - snažím sa o to -, začínam sa seriózne venovať cvičeniu a predovšetkým posilňovaniu. Veľmi ma to baví a stáva sa zo mňa pozitívnejšie mysliaci človek. Tým pádom mám plné právo napísať, že som šťastná. A áno - presne taká, aká som.

Možno to je zmenou ľudí, ktorými sa obklopujem, možno je to tým, že som vyrovnanejšia a možno je to len tým, že si začínam užívať posledné mesiace doma, ale môžem potvrdiť, že sa cítim absolútne inak ako kedykoľvek predtým. Zase mám pocit, že som postúpila na vyšší level a tiež začínam veriť v to, že môj život naberá skutočne plnohodnotné obrátky toho, čo si naozaj želám. Ako píšem, cítim sa výnimočne!

Toľko k mojej dvojtýždňovej odmlke. A k tomu, čo sa stihlo za tie dva týždne stať.

Plus malá ochutnávka Viedne:

Absencia

6. dubna 2014 v 11:34 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Kto by to bol povedal, že sa ešte niekedy ozvem?! Niektorí už možno zahajovali oslavu môjho definitívneho odchodu, takže som si povedala, že by to chcelo znovu oprášiť staré riadky a spovede a čo-to napísať aj k svojej dlhodobej absencii. Priznajme si, na tak dlhú dobu som sa doposiaľ nikdy neodmlčala. Čo ma k tomu viedlo? Pusto v hlave, pusto v názoroch, pusto vo mne. Nechcela som na vás zvracať všetky tie braky, do ktorých nevidím ani ja sama, tým pádom som usúdila, že bude najlepšie odmlčať sa. Ušetrila som aj seba, aj vás. Mám jeden absolútne bezvýznamný a smiešny bod k dobru.

Písala som, písala som pomerne veľa. Vo svojom počítači mám zložku, ktorú som si ďalej rozdelila na súbory s názvami mesiacov. Ukladám tam wordovské dokumenty s mojimi žvástami - tých je naozaj požehnane! Robím to už dlhšiu dobu, dalo by sa povedať, že môj počítač je zahltený depresiou, agresiou a nostalgiou, prinajmenšom. Za celý marec som napísala enormne veľké množstvo dokumentov. Sú tam rozhovory, ktoré sa odohrávali v mojej hlave, sú tam pseudo-básne, sú tam názory, sú tam absurdity najhrubšieho zrna, ale pomohlo mi to. Každý má nejaký ventil, ktorým vypušťa von tie dusičitany, ktoré ho škrtia. V mojom prípade si to odnesie pamäť počítača. Pri každom riešení niekto trpí.

Takže áno, písala som. Nikdy tie veci nezverejním. Nie bohužiaľ, práve naopak - pravda je to, že nestoja za nič, no pravda je aj to, že sú stelesnená úprimnosť a je v nich veľká dávka mňa samej. Dalo by sa to prirovnať k Wildovmu Basilovi. Prívrženci chápu.

A tiež som veľa premýšľala, o všetkom. Nedospela som k ničomu, dni sa mi stále mihali pred očami, po pondelku stále prichádzal utorok a ja som nestíhala snáď ani dýchať. Keď som sa konečne vykopala z jednej jamy, neprešla som ani pol kroka a bola som zase v ďalšej. Človek by si mohol myslieť, že za to všetko môže karma. Vraj všetko vidí. Akurát že ja si neviem spomenúť na to, kedy som sa tak ohavne voči niekomu (niečomu) zachovala. Tá karma očividne nielenže všetko vidí, ale aj celkom slušne pamätá na fakty. Podstata však je, že som na nič veľké neprišla. Život ide ďalej, ako by mnohí povedali.

Ja sa k nim len ticho pridávam.

Devätnásty august

24. března 2014 v 17:07 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Splnil sa mi sen. Skutočne som to ja, ktorá na rok odíde. Skutočne som to ja, ktorá sa dostane do Kanady. Skutočne som to ja, ktorá načrie do hladiny veľkého sveta. Skutočne. Už devätnásty august. Ešte stoštyridsaťosem nocí. A je to. Skutočne sa to blíži. A ja tomu nemôžem uveriť. Nemôžem. Strácam dych, nepoznám slová a potláčam slzy. Šťastia, radosti? Ktovie. Tvrdila som, že strach nemám, a že to zvládnem. Ale možno to tak celkom nie je. Možno bude odchod oveľa ťažší, nech za aký som ho kedykoľvek predtým pokladala. Je to rok. Jeden celý rok. Bolo by zbytočné predstierať, že je to nehorázne dlhá a nekonečná doba. Pretože nie je. Som si takmer istá, že ten rok prepláva okolo mňa rýchlejšie, než by som si želala. A predsa viem, že sa mi bude odchádzať ťažko. Láska každého z nás raz dostane na kolená a ochromí nás. Je to práve ona, kvôli ktorej prežívam rozdielne pocity.

Nechávam za sebou svoju rodinu. Rodina pre mňa znamená láska. Je to ako nechať za sebou lásku, bezpečie. A vydať sa na boj so slzami, strachom, s niečim novým, čo nepoznám. Teším sa. Naozaj sa teším. Akurát mám príliš veľa času na to, aby som o všetkom dôkladne premýšľala. A to mi postupne stína hlavu. Moje myšlienky ma zabíjajú, vkladajú mi polená pod nohy. Aj tak sa teším.

Devätnásty august. V tej chvíli zastal čas - presne vtedy, keď som ten dátum reálne videla existovať, na mňa úplne doľahlo všetko, o čo som sa snažila. Doľahlo na mňa konečné - ideš. Asi som to všetko predtým považovala len za nejakú hru, nejakú veľkú bublinu, ktorá každú chvíľu praskne, pretože som vlastne sama až tak veľmi neverila tomu, čo sa chystám spraviť. A zrazu to bolo tu - devätnásty august. Všetko je to potvrdené. Presne v tejto chvíli je moja prítomnosť a budúcnosť od základov inak. Presne tak, ako som si ju predstavovala.

Ďakujem. On vie, za čo.

Iks ypsilón dôvodov

14. března 2014 v 18:35 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Prežívam zo dňa na deň. Striedavo s Bukowským, Poeom, Wildeom alebo Tolkienom. Všetko okolo mňa vrcholí - cesta do Kanady, jar, zabudnuté priateľstvá a zverstvá ľudí zo susedstva. Pred istým časom som sa domnievala, že ďalej to snáď zájsť už ani nemôže a, prekvapivo, ono to je schopné zájsť ďalej ako len ďalej. Aj to je istý druh prekvapenia. Škoda, že ich príliš nevyhľadávam. A potrebujem ticho. Úplné ticho. Múza sa ku mne inak nedostane, potrebuje úplne sústredenú myseľ a tú ja v ostatnom čase stretávam len zriedka. Človek musí byť naozaj odolný, aby sa vedel sústrediť na niekoľko dôležitých faktorov šťastia naraz. Ja taká odolná nie som, prinajmenšom nemám toľko šťastia. Preto to vyzerá tak, ako to vyzerá. To znamená nijako.

Mohla by som napísať iks ypsilón dôvodov, v ktorých by som vysvetlila, prečo som to tu celý týždeň nechala len tak, ale ja nemienim nikomu nič vysvetľovať. Mienim vám len prezradiť pravdu, a síce - nie som schopná vyprodukovať už ani ten poondiaty článok... Riadky sa zo mňa sypú neuveriteľne neochotne a ak predsa niečo vypadne, servírujem to priamo smetnému košu. Takže takto som skončila, veľká slečna hrajúca sa na spisovateľku všetkých druhov. Tá kríza aj tak raz prejde, len si želám, aby to bolo čím skôr. Nebaví ma nenávidieť sa.

Nielen v poslednej dobe to všetko za veľa nestojí. Učím sa byť pozitívnejšia, no pomaly prichádzam na to, že môj najväčší problém nespočíva v negativite a pesimizme, ale v nechuti a antipatií k čomukoľvek. Stal sa zo mňa človek s predsudkami, ktorý radšej šikovne oklame, ako by mal vysvetliť dôležité skutočnosti. A že klamem aj samú seba pripísať naozaj nechcem, ale na druhej strane chcem byť úplne úprimná. Nech je to v akomkoľvek kontraste, potrebujem sa niečim zamestnať a prerušiť pomyselný kruh v mojej hlave, ktorý pozostáva zo školy, cvičenia, jedla, chudnutia a toho, ako málo času na všetko mám pred odchodom do Kanady. Oaeifgbwzuuvzeuvzvuffffffffffff!

Predtým, ako začneme skutočne žiť, musíme párkrát umrieť. Charles mal svätú pravdu. Umieram, priatelia.

 
 

Reklama