Úsudky

„Need food, not football!“

7. června 2014 v 11:07 | Mavis Agony
Pred pár dňami som mala možnosť prečítať si článok, ktorý hlboko zasiahol moje uvažovanie. Priznám sa, premýšľala som nad tým veľmi dlhú dobu a z čistého pohoršenia som sa rozhodla, že o danej problematike budem hovoriť ďalej a ďalej, čoraz hlasnejšie. Určite poznáte svetoznámu hru FIFA. Tento rok sa koná v Brazílii, jednej z veľmi chudobných krajín. Už len z televízie je všeobecne známe, že ľudia žijúci v tejto krajine majú veľké problémy s prežitím. Predovšetkým deti tam veľmi trpia, či už hladom alebo rôznymi chorobami. To však nikomu nebránilo v tom, aby vybudoval obrovské štadióny. Pritom sa každý veľký človek v Brazílii oháňa tým, ako nemá peniaze! Hlavné je to, že sa nájdu pre nejaký absurdný štadión! TOTO ma naozaj rozhorčuje. Samozrejme, ľudia sa začali proti tomuto všetkému búriť. Konajú sa rôzne protesty, kde na každom kroku vidíte nápis: "Potrebujem jedlo, nie futbal!" Vznikol dokonca aj grafit, ktorý zobrazuje vychudnuté dieťa pri futbalovej lopte a svieti na ňom veľký nápis: "Need food, not football!" Vzbúra časti obyvateľstva je podľa môjho názoru úplne oprávnená, nakoľko samotný World Cup stojí Brazíliu niečo cez 11 miliárd amerických dolárov. Pýtam sa, je to naozaj možné?!


Už vyššie som spomenula pouličných umelcov a pri nich aj zostanem. Rozhodli sa totiž, že svoj nesúhlas vyjadria tak, ako to vedia najlepšie - a tak ulice Brazílie zdobia rôzne grafity zobrazujúce vyhladované deti, ktoré na tanieroch nemajú jedlo, ale loptu. Ilustrácie na grafitoch sú naozaj rôzne, každý jeden umelec však vystihol hlavnú myšlienku a zároveň poukázal na obrovský problém, ktorý Brazíliu sužuje. Pod článkom nájdete pár fotografii so spomínanými grafitmi. Odporúčam vám pozrieť sa na ne, pretože sú to nielen majstrovské diela, ale vedia chytiť aj za srdce.

Prečo som sa rozhodla zaoberať sa touto problematikou? Pretože odjakživa neviem vystáť nespravodlivosť. A tu ju mám naservírovanú priamo na zlatom podnose! Nikdy som nechápala, ako môže byť niekto taký bezcharakterný a ľahkomyseľný, aby vyhodil peniaze za nejaké pozlátko. Fanúšikovia futbalu by so mnou v tejto chvíli mohli nesúhlasiť, no naozaj sa treba zamyslieť nad tým, čo je dôležitejšie. Pretože ľudský život mi príde oveľa hodnotnejší ako nejaké hopsanie s loptou. Zdá sa mi tiež neuveriteľné, aké rýchlo sa dá minúť 11 miliárd dolárov a pritom tvrdiť, že nijaké peniaze nie sú. Neviem ako vy, ale ja tam vidím obrovskú absurditu! Dobre, možno mesto získa športové zariadenia, no naopak stratí nemocnice a školy, ktoré sú nielen podľa môjho názoru oveľa dôležitejšie a podstatnejšie. A napokon prichádzam k tomu, že aj samotné športové zariadenia nebudú môcť využívať všetci. Opäť to budú len tí, ktorí si dokážu aspoň nejakú korunu zarobiť. Je to naozaj smutné... Celú FIFU považujem za frašku. Coca-cola jej robí obrovskú kampaň a reklamu, vyzdivuje to, ako futbal spája ľudí, aké úžasné podujatie to vlastne celé je, ale o tom, že ľudia tam po tom všetkom nebudú mať čo jesť, sa nezmieňuje ani slovom. Je to celé svinstvo, vrcholové.

Viem, že týmto článkom nič nezmením, ale aspoň dám aj do vášho povedomia problém Brazílčanov. Možno zmeníte názor na FIFU, na Brazíliu, na svet. Ponúkam vám len iný uhol pohľadu, nič viac, nič menej. Všetko ostatné je len na vás.

imagebam.com imagebam.com imagebam.com


Literárny zoznam alebo 6 kníh

31. května 2014 v 12:25 | Mavis Agony
To, že existuje veľa kníh a málo času, je všeobecne známy fakt. Dosť ma táto skutonosť zarmucuje a mrzí, pretože som si vedomá toho, že za svoj pozemský život všetky knihy prečítať nestíham. Je to škoda. Preto som sa rozhodla hľadať alternatívu, ako toho stihnúť čo najviac a napadlo mi, že by možno nebolo zlé začať akýmsi zoznamom. A prečo sa oň s vami nepodeliť? Ponúkam teda zoznam kníh, ktoré by som chcela aspoň raz prečítať. Možno to nebudú dva mesiace, možno to nebude ani šesť mesiacov, ale jednoznačne by som sa k nim chcela niekedy dostať. Tiež upozorňujem na to, že zoznam sa skladá z mojich aktuálnych záujmov a toho, čo som aktuálne našla v knižiciach a kníhkupectvách. Preto je viac ako isté, že do zoznamu budú pribúdať ďalšie a ďalšie tituly.

KTO CHYTÁ V ŽITE
O tejto knihe som veľa počula a aj čítala. Keď som si prečítala anotáciu, dospela som k názoru, že kniha by ma mohla zaujať a spustila som po nej veľké pátranie. Buď bola vypredaná, alebo dlhodobo požičaná. A keď som náhodou mala možnosť prečítať si ju, čítala som ďalšiu knihu. Takže dúfam, že jedného dňa sa ku mne už konečne dostane.
Čo ma na knihe zaujalo? Hnev dospievajúcej mládeže, vykreslená sexualita a vulgarizmi. Aspoň toto v knihe sľubuje wikipédia. Okrem toho ma baví čítať knihy z môjho prostredia, na základe ktorých získavám nové uhly pohľadu na život mladých ľudí. Ako bonus musím priznať, že samotný Holden Caulfield ma istým spôsobom priťahuje. Nemyslím to tým pravým spôsobom, skôr tým ľudským a osobnostným.







UTRPENIE MLADÉHO WERTHERA
Kto by nepoznal dielo slávneho Goetha? Na samotného autora som narazila len nedávno, keď som si pozerala prehľad povinnej literatúry. Povinné-nepovinné, aj toto dielo ma naozaj zaujalo. Mám rada romány z minulých storočí, hlavne z 18. a 19. Zaujíma ma doba, v ktorej literárne postavy žijú a na pár chvíľ som aj ja sama súčasťou dávno zabudnutých čias.
Čo ma na knihe zaujalo? Predovšetkým dej. Internet sľubuje, že je to sentimentálny román písaný prostredníctvom listov. Je to neobvyklá forma akou bývajú knihy väčšinou písané. Síce knihy o láske príliš neuprednostňujem, v tomto diele jedno oko prižmúrim. Tiež musím priznať, že sa mi na nej páči práve tá sentimentálnosť, nostalgia, nešťastnosť a smútok. Nedokážem si pomôcť, takéto knihy u mňa majú non-stop zelenú!







ANNA KARENINA
Ani Leva Nikolajeviča Tolstoja vám nemusím bližšie predstavovať. Dokonca sa to netýka ani jeho Anny Kareninovej. Túto knihu som náhodou objavila v knižnici. Mali ju tam v dosť hojnom počte a mňa na prvý pohľad zaujalo práve Annino priezvisko. Mám rada špecifické mená. Neskôr som o nej dosť hľadala na internete, ktorý mi prezradil, že je to psychologický román s prvkami romantiky. Opäť romantika - a to tvrdím, že ju v knihách neviem vystáť!
Čo ma na knihe zaujalo? Opäť dej a opäť to, že sa to týka obdobia, ktoré je už dávno za nami. Tiež sa dielo dosť dotýka ruskej spoločnosti a o tej príliš veľa neviem, preto by ma kniha okrem iného aj vzdelala, aspoň v tomto smere. A musím priznať, že samotná Anna Karenina ma absolútne zaujala - dokonca aj bez toho, aby som ju akokoľvek poznala.








CESTA DO STREDU ZEME
Kto by nepoznal slávne verneovky? Pamätám si, že nejakú ukážku z knihy od Julsa Verneho sme mali aj v čítanke, no to bolo neskutočne dávno, takže si na ňu nepamätám. Vtedy som nemala rada dobrodružné romány a vlastne tomu tak nie je ani teraz, ale niečo mi našepkáva, že by nebolo zlé zabŕdnuť aj do týchto morí. Povedala som si - prečo to neskúsiť? A tak som aj túto knihu pripísala na svoj zoznam.
Čo ma na knihe zaujalo? Možno ľahkosť a bezstarostnosť, akou je kniha písaná. Od ostatných diel na tomto zozname sa líši práve týmto. Tiež musím priznať, že ma zaujala aj kvôli tomu, že je písaná prevažne pre mladšie deti a ja sa teším, že sa prostredníctvom nej opäť vrátim do detského sveta a budem môcť ako dieťa aj uvažovať.







CHRÁM MATKY BOŽEJ V PARÍŽI
Možno vás to zaskočí, ale tento príbeh som nevidela dokonca ani v kreslenej podobe. Len som o ňom veľa počula a naozaj ma zaujal. Samozrejme, zaujalo ma aj obdobie, nakoľko je dielo písané v období romantizmu, no páči sa mi aj samotný dej a myšlienka, ktorú autor do diela vložil.
Čo ma na knihe zaujalo? Myslím, že problematika, ktorú autor vyzdvihol v knihe, je stále aktuálna. Bude to znieť komicky, ale naozaj sa stále ako ľudia delíme na tých "pekných" a tých "škaredých". Samozrejme, som si vedomá toho, že autor knihu len kvôli tomu, aby rozprával o pekných a škaredých ľuďoch, knihu nenapísal. Skrýva sa za ňou veľa morálneho poučenia a to sa mi na knihe samotnej páči najviac.







ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV
Už ako malá som mala jeden knižný sen - zoznám si s Alicou z Krajiny zázrakou. Doposiaľ sa mi to nepodarilo a ja som preto zaprisahala, že v najbližšej dobe Alicu už konečne navštívim. Dokonca som nevidela ani jej filmovú verziu, opäť som o nej len veľa počúvala a moja žiadostivosť konečne ju spoznať sa zväčšovala. Zväčšila sa až natoľko, aby som aj Alicu v Krajine zázrakov pripísala na svoj zoznam.
Čo ma na knihe zaujalo? Načnem rečníckou otázkou - koho by nezaujalo dievčatko, ktoré sa prepadlo do králičej nory a nestretlo všetky rozprávkové bytosti? To je hlavná príčina, prečo si chcem knihu niekedy prečítať. Musím tiež priznať, že sa rada ponáram do rozprávkových svetov a Alica v Krajine zázrakov je viac ako vhodná!





Týmto môj ďalekosiahlý zoznam nekončí, ale mám pocit, že množstvo kníh je dostačujúce, aspoň nateraz. Samozrejme, existujú aj knihy so súčasnosti, ktoré túžim prečítať, ale nedávam ich na prvé miesta, pretože si myslím, že literatúra, ktorú písali "mŕtvi spisovatelia", je oveľa hodnotnejšia a mne samej sa páči omoho viac. Každopádne chápem, že je to všetko vec názoru a literárneho vkusu. Ako som ja sama uviedla v poznámke pre jednu z kníh - mám rada diela zo starších období, istým spôsobom sa v nich vyžívam a s postavami sa viem stotožniť oveľa viac ako s tými súčasnými.

Teraz prejdem na otázky priamo k vám - aké knihy by ste radi prečítali vy? Poznáte nejaké z vyššie uvedených? Aký je váš názor na knihy zo starších období?

Internet odkúpil samotný Najvyšší

18. března 2014 v 10:55 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Mám problém s anglickými časmi - je ich na mňa priveľa, nikdy neviem, ktorý použiť a ak ho aj použijem, nie som si istá, či správne. Za ďalšie učebnice angličtiny som peniaze vyhadzovať odmietla, preto som sa rozhodla čo-to popátrať na internete. Nebolo žiadným prekvapením, že som toho našla pomerne dosť. Moje pátranie po vysvetleniach ma priviedlo na jednu nemenovanú internetovú stránku, ktorú každá jedna študujúca duša použije minimálne trikrát. Je tam všetko - neklamem! Od dejepisu, cez fyziku, matematiku, slovenčinu, po literatúru, slohy, úvahy, eseje, dokonca tam nájdete aj protokoly. Celkom pohodlné, nie? Je oveľa jednoduchšie si sadnúť za počítač, párkrát niekde kliknúť a na nasledujúci deň hrdo vytierať zrak profesorom, profesorkám a spolužiakom s tým, aká úžasná je vaša esej alebo mimoriadne náročný projekt. Je tu však háčik, a to pomerne dosť veľký - nie je to vaše!

Odpísať niečo z internetu vie aj človek s minimálnym IQ. Nie je to zložitá záležitosť, proste len skopírujete myšlienky niekoho iného. Musím však spomenúť ešte jedno ALE, a síce - aj v tejto záležitosti existujú rozdiely. Je totiž rozdiel, keď hľadáte na internete vysvetlenie nejakého skutočne ťažkého a nezrozumiteľného učiva, keď hľadáte pomoc pri pochopení akýchkoľvek súvislostí alebo keď sliedite po faktoch. Nikto nie je vševediaci a na internete je veľa prístupnejších materiálov, ktoré môžete v pohodlí domova použiť. Túto formu vzdelávanie beriem. ALE - aká forma vzdelávania je pri bezduchom odpisovaní? Ja tam totiž žiadne vzdelávanie nevidím.

Samozrejme, musím tiež priznať, že úplne chápem jedincov, ktorým veci ako slohy skrátka nejdú. Mne nejde matematika a fyzika (o týchto dvoch záležitostiach som sa vyjadrila v osobitnom článku špecifického rázu, posúďte sami), no viem, že nejakým prepisovaním sa to nikdy nenaučím. Mám dojem, že toto dnešným mladým študujúcim ľuďom uniká - ČESŤ VÝNIMKÁM. Mohla by som to všetko zhodiť na uponáhľanú dobu a na to, že ľudia dnes vo všeobecnosti nemajú príliš veľa času (ako často sami tvrdia) a predsa len - je oveľa pohodlnejšie nájsť si rozbor diela na internete. Tu sa však dostávam ku skupine ďalších ľudí, ktorí, povedzme, čítaniu príliš neholdujú. A aby som bola úplne úprimná - niekedy skutočne nechápem, prečo je dané dielo zaradené medzi povinné čítanie. To je však vec, ktorej sa budem venovať v ďalšom článku - vec zvaná umierajúca literatúra.

Aby som to zhrnula, všetko ma to priviedlo k myšlienke, že internet odkúpil sám Najvyšší a pre ľudstvo sa stáva niečim tak dôležitým, ako napríklad potrava. Nepreháňam. Opäť však - ČESŤ VÝNIMKÁM. Treba si uvedomiť, že niekedy stačí len malú chvíľu popremýšľať a "problém" zvaný sloh, úvaha alebo protokol zase až taký veľký nie je. Na to by však bolo potrebné otvoriť knihu (alebo internet) a popracovať s faktami. Pretože práve TO vás niečo skutočne naučí.

Aký je váš názor na odpisovanie školských prác z internetu?

picture by splatou

Inšpirácia

6. ledna 2014 v 10:46 | (pseudoumelkyňa) Mavis
Inšpirácia - to je to, keď človek drie ako kôň.

...povedal raz Pjotr Iljič Čajkovskij. Ja s ním nesúhlasím, i keď nemôžem poprieť to, že sa pri inšpirácii človek naozaj nadrie. Nie je ľahké sa čisto a nevinne inšpirovať, pretože podvedomie niektorých jedincov nedokáže prijať fakt, že ide len o akúsi ukážku, že môže vytvoriť niečo s náznakom inšpiratívneho predmetu, ale nie úplne ten istý predmet, v respektíve jeho presnú napodobeninu. Alebo inak povedané - inšpirovať sa, nekopírovať. Najhoršia je presne táto časť, pretože si musíte dávať pozor na to, aby ste neprekročili pomyselnú hranicu medzi inšpirovaním sa a napodobňovaním. Pravdepodobne práve túto časť autor vyššie uvedeného citátu zahrnul do pojmu "človek sa nadrie ako kôň". A ak to tak je, v tom prípade s ním úplne súhlasím.

Kde takú inšpiráciu hľadať? Google vám vyhodí množstvo stránok, ktoré vám ponúknu celú sadu spôsobov, ako sa dostať k inšpirácii. Nemôžem si pomôcť, ale naozaj sa musím pozastaviť nad tým, čo si ľudia o inšpirácii myslia. Totižto, osobne si myslím, že nejaké typy na inšpiráciu vlastne neexistujú, pretože každého jedného z nás inšpiruje niečo iné. A predovšetkým - inšpirácia prichádza sama! Zastávam názor, že sa nachádza v bežnom živote. Aspoň v mojom prípade. Niekto na inšpiráciu potrebuje veľa farieb a hlučné miesta, druhému zase stačí kreslo v obývačke a výhľad na pouličnú lapmu. Preto niečo ako typy, ako nájsť inšpiráciu, jednoznačne hoďte za hlavu. Neprivedú vás nikam, len vás zaradia do akéhosi radu.

Pre mňa ako človeka, ktorý miluje písanie a fotografovanie, teda pomerne tvorivé činnosti, je inšpirácia veľmi dôležitá. A netvrdím, že je ľahké nájsť ju. Niekedy si jednoducho inšpiráciu nemôžte ani len dovoliť, pretože, priznajme si - čiastočne to zničí našu originalitu. Samozrejme, pokiaľ do inšpirácie nezasadíme pár vlastných nápadov a myšlienok. To ma privádza späť k prvému odseku.

A ako si inšpiráciu predstavujem? Nepredstavujem si ju nijako. Žiadna vysoká slečna, ktorá sa vznáša, žiadny priehľadný duch, žiadny oblak, jednoducho si ju nepredstavujem nijako. Zato však verím, že existuje. A že s ňou mám veľmi dobrý, kamarátsky vzťah.

picture by RawPoetry

Prelomové obdobie s názvom dvetisíc trinásť

26. prosince 2013 v 13:26 | Mavis Alvira DeWoid
Za pár dní ukončíme ďalší rok. Tentokrát už dvetisíc trinásty. Aby som bola úprimná, mám mierne zmiešané pocity, pretože počas tohto neskutočne dlhého obdobia sa stihlo stať toľko vecí, záležitostí a situácii, ktoré mi zmenili život, minimálne čiastku, pár dní z neho. Až teraz začínam prichádzať na to, koľko dní som vlastne len tak zahodila, no som s tým plne vysporiadaná a zmierená, pretože verím v to, že to tak malo byť. Každý z nás má také tie tmavšie obdobia a na okraj môžem poznamenať, že práve tie počítam medzi "zbytočne zahodené dni". Kedysi zo mňa býval väčší optimista, teraz je zo mňa akurát tak vynikajúca herečka... Keď savšak zahľadím spätne do minulosti, neubránim sa úsmevu. Okrem toho, že sa stalo veľa nežiadúcich vecí, zastihli ma aj veľmi príjemné maličkosti, ktoré môj život spravili veľkolepým a dokonca aj krajším. Preto som sa rozhodla, že už len kvôli sebe spíšem zoznam, na ktorom vyzdvihnem všetky dôležité, no i tie menej dôležité stránky z mojej knihy života, ktoré sa stihli zapísať počas tohto roku.

Mavis Alvira DeWoid - 2013

Dospela som.
Áno, viem, že to oznamuje takmer v každom druhom článku, no je to tak. Skutočne som dospela a cítim sa inak. Jedna časť zo mňa sa raduje, pretože cíti blížiacu sa nezávislosť, no tá druhá časť smúti. Hlboko smúti, pretože reálne cíti aj blížiacu sa zodpovednosť, ktorej sa i naďalej tak veľmi desím. Baví ma nemať nič dôležité na práci, baví ma robiť to, čo chcem a nie to, čo musím, baví ma byť mladou, zasnívanou a hľadajúcou. Na druhej strane ma však teší predstava, že budem slobodná bytosť s budúcnosťou dokorán. Každopádne, už nie som dieťa. A spozorovala som to až počas tohto roku a práve toto považujem za najvýznamnejšiu udalosť v celom roku.

Mám záľuby.
Vždy ma bavilo veľa vecí, ale nikdy som sa nijakej z nich nevenovala úplne, celým srdcom. Teraz sa mi to podarilo - mám záľuby a robím to, čo milujem. Fotím, píšem, tvorím, je zo mňa presne taký človek, akého som chcela mať. Aspoň čo sa kariérnej stránky týka. Prídem domov zo školy a moje kroky nevedú k počítaču, kde strávim páť hodín denne. Nie, to je minulosť. Moje kroky vedú k ďalšiemu vzdelávaniu sa, no nie k tomu typickému školskému, skôr k tomu duchovnému, ktoré potrebujem ako smädný vodu. A to ma robí šťastnou.

Mavis Alvira DeWoid - 2013

Mám priateľov.
Na sklonku tohto roku sa mi podarilo aj nemožné - našla som si kamarátov. Moje niekoľkokrát zlomené srdce to veľmi potešilo, pretože sa nakoniec ukázalo, že chyba, ktorá bola zakorenená hlboko vo mne, sa dá stále opraviť a ešte stále mám šancu začať odznova. A tak som tak spravila. Neľutujem to, práve naopak - niečoho som sa vzdala, no prinieslo mi to mnohokrát viac vecí, po ktorých som túžila, že to nepatrné množstvo, ktoré som darovala, ma na svedomí naozaj neťaží. Pretože už sa necítim taká sama a práve touto skúsenosťou som sa naučila, že aj osobnosť a povaha človeka sa DÁ zmeniť, pokiaľ to on sám chce.

Strata pätnástich kilogramov.
Nepodarilo sa mi to síce len počas tohto roku, nakoľko som začala už v tom minulom, no výsledný efekt je mínus pätnásť kilogramov. Aj toto zmenilo môj život, pretože zo sivej myšky sa stala odhodlanejšia a sebavedomejšia dievčina, ktorá vedela, že ak za niečim tvrdo, nekompromisne pôjde, dosiahne to. Robila som to pre seba, nie pre druhých a výsledok ma o to viac tešil, pretože som samej sebe dokázala, že vlastná sebanenávisť nie je zakorenená až tak hlboko, aby sa nedala odstrániť úplne. Dokonca som počas tohto obdobia zažívala chvíle, kedy som na seba bola úprimne hrdá.

Mavis Alvira DeWoid - 2013

Radosť blízkych.
Som nesmierne rada, že môžem pripísať aj to, ako som potešila svojich blízkych. Či už na Vianoce alebo vo všedné dni, predsa len som ich potešila a to robí radosť aj mne. Netúžim po neustálej chvále, no človeku padne dobre, keď sa naňho niekto usmeje a vidíte mu na očiach, že je úprimne vďačný za to, čo ste mu darovali. Ten pocit je na nezaplatenie a v roku dvetisíc trinásť som ho zažívala takmer neprestajne!

Príchody, nijaké odchody
Osemnásteho novembra sa do našej rodiny narodil ďalší člen. Je to chlapec, môj bratranec. Za posledné tri roky k nám nikto nový nepribudol, a tak jeho prítomnosť je pre nás vzácna. Pri pohľade do jeho bezbranných očí a na jeho telíčko cítite naozajstnú radosť a zabúdate na akékoľvek problémy. Napokon ešte poznamenám, že sa zároveň nekonali nijaké "odchody", za čo som naozaj vďačná. Keby som bola naivné dieťa, pripísala by som, že pevne verím v to, že to budem môcť pripísať aj do najbližších piatich rokov, no nakoľko žijem v realite, pripíšem len to, akú nesmierne veľkú vďaku za tento fakt pociťujem a taktiež pripojím aj svoju hlbokú túžbu, aby to takto zostalo čo najdlhšie.

Prvýkrát zamilovaná
Ach áno, musím spomenúť aj toto. Bolo to totiž po prvýkrát, kedy bola moja láska opätovaná. A síce to bolo len na týždeň niekde v Chorvátsku, aj to sa počíta. Naučilo ma to, že keď človek miluje najprv seba, milujú ho aj ostatní. Práve z tejto skúsenosti som sa poučila a som vďačná za taký krásny letný týždeň.

Mavis Alvira DeWoid - 2013

Stredná škola.
Od septembra tohto roku je zo mňa prváčka na strednej škole. Pamätáte sa na články z obdobia, kedy som sa pripravovala na monitor a prijímacie skúšky? Boli naozaj depresívne, stresujúce a komické zároveň, sama sa na nich teraz smejem. Napokon všetci vieme, ako to dopadlo - na moju vysnívanú školu ma neprijali a ja som na celý týždeň (mesiac) spadla do tak veľkej depresie, že mi trvalo niekoľko mesiacov, kým som sa z nej vyhrabala. Podarilo sa mi však prijatia na moju druhú "vysnívanú" školu, do ktorej som v septembri nastúpila. A či by som sa vrátila na tú školu, na ktorú ma neprijali? Ani náhodou! Keď som sa neocitla na zozname prijatých ľudí, môj svet sa takmer zrútil a neustále som sa pýtala, prečo sa to stalo. Teraz už viem, prečo sa to stalo a som vďačná, že sa to stalo. Pretože keby sa to nestalo, nevstúpili by do môjho života tí skvelí ľudia, ktorí doňho vstúpili na základe toho, čo sa stalo. Uf!

Mohla by som pokračovať snáď do nekonečná, do úplne vyčerpania a do úplného vymlátenia batérie, no niektoré veci sú lepšie výstižnejšie. V konečnom dôsledku - o svojom roku som prezradila pomerne veľa, minimálne tie najdôležitejšie body, na ktoré som si momentálne spomenula. Určite chápete, že je toho mnoho. Dvanásť mesiacov, päťdesiatdva týždňov, vyše tristo dní... Aby človek vypísal všetky naozaj dôležité body, ktoré sa za toto obdobie udiali, potrebuje veľmi veľa času a predovšetkým veľmi veľa spomienok. Ja mám oboje. Tým pádom môžem napísať, že som prežila jeden nádherný rok zo všetkým, čo k životu patrí - od strát cez lásku, priateľstvo, bolesť, až po nádhernú súčasnosť. Vďaka!

Čo vy a váš rok 2013?
Prežili ste ho podľa vašich predstáv?
Aké zlomové udalosti ste počas týchto dvanástich mesiacov zažili?

Sounds around us

6. listopadu 2013 v 17:39 | Mavis Alvira DeWoid
Uvedomili ste si niekedy, aké šťastie má človek, ktorý je obdarený všetkými zmyslami? Napríklad sluchom. Je úžasné počuť, alebo sa mýlim? Práve sluch mi dal obrovský podnet na veľkú diskusiu. Rada by som sa spoločne s vami zamerala na zvuky okolo nás, ktoré máme k dispozícii práve vďaka sluchu. Zamysleli ste sa, koľko toho za deň počujete? Cestujete autobusom a niekde v pozadí počujete tóny piesne z rádia, kráčate po ulici a uvedomujete si, že vo vašej hlave stále hrá nejaká časť z piesne, počujete náhodné zvonenia na mobile okoloidúcej osoby, podvedome vnímate zvuk jazdiach áut a autobusov, tichú vravu ľudí... Denne sa do našich uší dostane nespočitateľné množstvo zvuku, tónov a melódii. Je fascinujúce uvedomiť si tento jednoduchý fakt. Samotná hudba je melódia. Dokázali by ste bez hudby vydržať jeden celý deň? Bez akejkoľvek hudby. Pre mnohých by to bola ťažká skúška, iným by to zase nerobilo nijaký problém. No prežiť jeden celý deň bez akýchkoľvek zvukov je takmer nemožné, teda pokiaľ nie ste v nejakej zvukotesnej bubline. Toľko čo sa týka zvukov. Čo takto to, čo sa do našich uší dostane v podobe viet? Sme schopní počuť naozaj všetko?

Je absolútne úžasné, keď si vypočujeme nejakú z prosieb alebo akýchkoľvek pripomienok či poznámok iného človeka. No druhá a o to dôležitejšia vec, je uvedomiť si podstatu toho, o čom daný človek rozpráva a predovšetkým, prečo to rozpráva. S týmto už sluch nemá nič spoločné, a cez to všetko to s ním úzko súvisí. S rukou na srdci sa zamyslite a priznajte, koľkokrát ste radšej predstierali, že nepočujete, len aby ste sa nemuseli dať do reči s osobou, ktorá vám nie je dvakrát sympatická, alebo vás niekto žiadal o mimoriadne nepríjemnú činnosť a vy ste nedokázali povedať nie, preto ste radšej predtierali absolútnu hluchotu. Úprimne konštatované, každý jeden z nás sa s týmto už stretol. Že je to nesprávne písať nemienim. No je škoda, že si toho denne vypočujeme toľko a napokon to najdôležitejšie ulačíme niekde do úzadia. Veď za pár minút na to aj tak zabudneme...


Človek teda skutočne využíva len to, čo mu v danej chvíli padne vhod. Sme nevďačné tvory, s tým sa taktiež bežne stretávame. Je však naozaj smutné, keď sa prepočúvanie stáva bežnou súčasťou. Pokiaľ ide o neprimerané poznámky na vašu alebo akúkoľvek inú osobu, prepočuť a nevšímať si je akceptované. No ľudia prepočúvajú aj vtedy, keď nemajú a ospravedlňujú to práve nejakou schopnosťou akceptovať. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým?

Pretože sluch sme nedostali len kvôli tomu, aby sme mohli "vypekať" hudbu od výmyslu sveta, počúvať rušné dianie na ulici alebo si vypočuť zaujímavé veci. Sluch sme dostali práve kvôli schopnosti navzájom si naslúchať a počúvať jeden druhého. To je však dnes vo veľkej miere tabu. Prečo? Nemôžem si pomôcť a v žiadnom prípade nechcem, aby to znelo ako akékoľvek psychické vydieranie, no zoberme do úvahy človeka, ktorý stratil sluch. Čo všetko by bol schopný dať za pár minút sluchu! Viete, niekedy ma napadajú naozaj desivé myšlienky a táto je jedna z nich - každý z nás by mal aspoň na chvíľu stratiť sluch, možno by si potom uvedomil podstatu toho všetkého. Pretože podstata nie je využiť veci na úplne opačné účely, podstata je veci využiť správne. A to v kauze "sluch" my, bohužiaľ, dokážeme stále menej a menej.

Ako vy vnímate zvuky okolo seba?
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako často prepočúvame ľudí okolo seba?
Aký je váš názor na nerešpektovanie a prepočúvanie sa navzájom?

Abortion

8. září 2013 v 11:02 | Mavis Eveline Strix
Vražda. Slobodné rozhodnutie matky. Odbremenenie. Dalo by sa tvrdiť, že práve týmito prívlastkami by sa dal nazvať potrat. Pre každého z nás značí niečo iné.

Pre niekoho je to vražda - predsa len, ide o zabitie stvorenia z mäsa a kostí. Nezáleží na tom, že zatiaľ nežije medzi nami, nepočujeme jeho plač, slová, nevidíme mu do tváre. Ale aj tak je možné zabiť ho. Nedať mu nijakú šancu na život. Hovorí sa, že život je dar. Predstavte si, že by sa práve vaša matka rozhodla zrieknuť sa dieťaťa. Odmietla by vás priviesť na svet. Až teraz si možno poniektorí vrátane mňa uvedomíme, že náš život závisel len od rozhodnutia našej vlastnej matky. A práve toto je niečo ako potvrdenie faktu, že život je skutočne dar. Osobne som zástanca toho, že každý jeden z nás má nárok na život. Má právo žiť. V živote sa deje veľmi veľa vecí, ktoré človeka niekedy nútia robiť zlé rozhodnutia, no odoprieť niekomu šancu na život? Nikdy by som to nedokázala.

Slobodné rozhodnutie matky. Áno, aj to by mohol byť celkom dobrý prívlastok k potratu. Každá matka predsa sama rozhoduje o tom, čo sa stane s dieťaťom, ktoré nosí pod srdcom. Preto netreba odcudzovať nikoho. Fajn, v tejto chvíli si trochu protirečím, pretože v odseku vyššie som napísala, že neuznávam potraty akýchkoľvek spôsobov, no zároveň sa neviem zbaviť akéhosi súcitu s poväčšine mladými matkami, ktoré sa svojich detí zriekli. Každá žena má na svoj vlastný dôvod a je to skutočne len a len na jej rozhodnutí. V tomto prípade je ťažké zaujať nejaký postoj, pretože chápem aj jednu, aj druhú stranu. Napokon, treba spomenúť aj to, že nie vždy matka skutočne môže za svoje tehotenstvo. Nemusím spomínať dychvyrážajúce veci, ktoré sú dnes na dennom poriadku. Možno ste si pomysleli: "Dobre, aj keď ho nechce, ale prečo ho potom nedá na nejakú adopciu alebo čo?" Nikdy nemôžme vedieť, čo za tým všetkým je a skutočný dôvod, prečo matka učinila tak, ako učinila, vie len a len ona. Pretože nikdy nemôžme súdiť ľudí, pokiaľ sme si neprišli tou istou cestou, ako oni. Aj tak sa však nemôžem zbaviť pocitu, že matka, ktorá dobrovoľne zabije svoje dieťa, si v živote ďalšie nezaslúži. Bohužiaľ.

Odbremenenie - dalo by sa povedať, že k tejto časti by som mohla napísať skoro to isté, ako v odseku vyššie. Určite by som zopakovala to, ako na jednej strane chápem zúfalosť matiek, ktoré si svoje deti nechajú dobrovoľne zabiť a ako na druhej strane tieto matky neakceptujem, nenávidím a s najväčšou pravdepodobnosťou by som ešte pripísala to, čo som písala v druhom odseku - že život je dar. Okrem iného, ak je pre niekoho potrat odbremenie, taký človek si nezaslúži svoj vlastný život. V tejto stránke veci som krutá, áno. Pretože je smutné, že o živote iných osôb rozhoduje ďalšie a ďalšie osoby.

Takto sa na potrat pozerám ja. V mojom okolí je pomerne dosť žien, ktoré tento zákrok absolvovali. Nemôžem si pomôcť, ale v mojich očiach padli. Nepoznám ich dôvody a príčiny, no predsa len existujú aj iné cesty, ako len potraty. Zúfalosť a bezradosť je niekedy očividne silnejší cit ako cit ľudskosti.

Homeless

29. srpna 2013 v 21:21 | Mavis Eveline Strix
Každým dňoch ich počet narastá. Stretávame ich na každom kroku - na uliciach, na námestiach, v blízkosti nákupných centier, v okolí našich domovov - sú takmer všade. Bezdomovci a ľudia, ktorí stratili domov. Niektorí možno ani nevedia, aký pocit to je - mať domov a cítiť sa niekde skutočne v bezpečí. Ľudské osudy a cesty sú rôzne. Niekto sa zriekol domova na úkor vecí, ktoré ho duševne či fyzicky ničia. Nájdu sa však aj takí, ktorí svoj domov opúšťajú len veľmi ťažko a v krutej skutočnosti sa zrazu nachádzajú ako ľudia bez strechy nad hlavou.

Nemôžem sa zbaviť akejsi ľútosti pri každom stretnutí alebo zhliadnutí bezdomovcov. Premýšľam nad ich životmi a nad tým, za čo všetko vlastne môžem byť vďačná. Zároveň si však uvedomím, ako veľa zlých vecí sa na svete deje. Keď sa samotný človek ocitá na ulici...


Osobne som s nijakým človekom bez domova nemala možnosť prehodiť čo i len pár slov. Vždy rozprávali predovšetkým oni, ak sa to doslova žobranie dá nazvať rozprávaním. Už niekoľkokrát sa mi totiž stalo, že spoza mňa vyšla nejaká pani, bola celá špinavá a dosť zapáchala. Naklonila sa ku mne, pozrela mi do očí takým tým krehkým, prosebným pohľadom a opýtala sa: "Mladá slečna, nemáte aspoň desať centy?" Z jej očí však nešla úprimná prosba. Tie peniaze nemala v pláne minúť na chlieb. Nie - chystala sa za roh, do nejakej z krčiem a tam rozflákať aj to málo peňazí, ktoré za deň bohvieakým spôsobom získala. To všetko jej išlo len z očí.

V súvislosti so spomínanou paniou sa mi v mysli vynorila aj jedna spomienka, tentokrát s pánom, taktiež bezdomovcom. Sedel pri múre jednej schátranej budovy a hral na harmonike, myslím. Vyzeral tak úboho! Vyžarovala z neho túžba po lepšom živote a akási sebanenávisť za to, čo si spôsobil. Prvýkrát som ho minula, no keď som ho o pár dní stretla opäť, na úplne inom mieste, opäť s harmonikou v ruke, presvedčila som sa o tom, že ten človek bol skutočný bezdomovec. Pamätám si na to, ako som mu do nejakej plastovej misky vhodila dvadsať centov - jedinú hotovosť, ktorú som mala v tej chvíli pri sebe. Navždy si zapamätám ten pohľad. Z vďaky by mi zniesol aj modré z neba.

Keď som s odstupom času tieto dva druhy ľudí bez domova porovnala, dospela som k záveru, že aj v tejto skupine ľudí sa nájdu "tí dobrí" a "tí zlí". Opäť však musím prísť na fakt, ktorý vraví, že aj keď o "dobrých" a "zlých" vieme, máme vo zvyku ich všetkých hádzať do rovnakého vreca. Vraj, bezdomovec ako bezdomovec. Pritom však zabúdame, že nie každý bezdomovec svoj domov opustil vlastnou vinou.

Napokon, sami nevieme, čo nám život prinesie...

Pro ana blogs

23. července 2013 v 11:39 | Mavis Eveline Strix
Túžba po dokonalosti - kto ju nepozná? Treba si však uvedomiť, že dokonalosť neexistuje a nedocielime ju ničím. Mnoho ľudí si tento fakt, bohužiaľ, neuvedomuje. Nielen dvasiate prvé storočie poväčšine zastáva názor, že dokonalosť sa rovná štíhlosti. Ako však dosiahnuť štíhlosť? Takmer každého druhého napadne obmedziť príjem potravy, najlepšie na minimum. A práve v takýchto prípadoch dochádza ku vôbec najväčšej chybe. Bežne sa denne stretávame s množstvom "pro ana" blogov, ktoré sa venujú anorexii, bulímii, problému prijímu potravy a rôznych iným záležitostiam týkajúcich sa nezdravého, až chorobého chudnutia. Pravdepodobne neexistuje spôsob, ako zabrániť zakladaniu a aktivovaniu týchto blogov, na ktorom sa bežný čitateľ dostáva do stavu úplného nepochopenia. Nie je predsa možné, aby ľudská bytosť zverejňovala deň čo deň svoj jedálniček typu - jablko, voda, voda, voda, osemsto drepov, tisíctristo brušákov, štyridsať kilometrov behu - a prikladala obrázky vychrtnutých dievčat s "povzbudivými" vetami ako - Radšej kosti ako tuk, zvládnete to!

Teraz prejdem na priamu kritiku samotných osôb, ktoré takéto blogy vôbec zakladajú. Beriem do úvahy aj fakt, že takéto osoby sú psychicky takmer určite na dne a očividne im tento spôsob sebarealizácie pomáha. Neuvedomujú si však, ako veľmi škodia ľuďom, ktorí sa na ich blogy dostávajú v mnohých prípadoch úplnou náhodou! Dnes nie je nijakou raritou, keď mladé, jedenásť, dvanásť-ročné dievčatá blogujú. Predstavte si, že také dieťa narazí na "pro ana" blog, zahľadí sa na tie strašné fotografie a komentáre autorky blogu a zhliadne strohý (žiadny) jedálniček dievčaťa. Čo si podľa vás pomyslí? Ako zareguje? Dostatočne rozumné dieťa z takej stránky okamžite odíde a zabudne. Väčšina však začne premýšľať nad sebou a uvedomí si, že vlastne aj oni majú trochu väčšie stehná ako spolužiačky a brucho nemajú také ploché, ako tie dievčatá na fotografiách na blogu. Myslím, že si každý z nás vie živo predstaviť, čo sa v takejto chvíli stane v hlave takého malého dievčatka. Celý jeho život sa pretočí o stoosemdesiat stupňov. A nielen jeho život, ale aj život jeho rodičov. Len kvôli tomu, že narazilo na nestrávnu osobu. Nezáleží na tom, že sa to stalo na internete.


Sama z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že takéto veci sú na dennom poriadku. Musím sa priznať, že aj ja som takmer spadla do pasce jednej "pro-ana" blogerke, na ktorej blog som klikla skutočne len veľkou náhodou. Ako som už niekoľkokrát spomínala, nemám od prírody štíhle nohy, ploché brucho a špicaté tvary tela. Odmalička som bola oblejších tvarov. Nedarilo sa mi schudnúť, bola som na dne. A práve v tom čase sa mi do cesty postavila spomínaná autorka jedného z "pro ana" blogov. Naše konverzácie mám dodnes v živej pamäti, akoby to bolo včera. Takmer sa jej podarilo stiahnuť ma na cestu anorektičky. Nebolo to vôbec zložité - stačilo len presvedčiť ma, že jedlo je nepriateľ a že je vlastne dobré, keď človek hladuje. Keď má na nohách tuk, prečo by jedol? Aby ho tam mal ešte viac? Častokrát mi prízvukovala, že ak vydržím, bude to úžasný pocit. Ja som však nevydržala, odtrhla som sa od nej práve včas a pochopila som, aké sú "pro ana" blogy svinstvo. Mala som sotva trinásť rokov, bola som prakticky ešte stále dieťa. A ona to vedela.

Je veľmi ťažké súdiť autorky spomínaných blogov. Ako som spomínala vyššie, pravdepodobne ich to nejakým spôsobom upokojuje, prináša im to akúsi motiváciu, netuším. No mali by sa zamyslieť nad tým, čo robia. Pretože neničia život len sebe, ale aj mladým, neskúseným a naivným ľuďom.

Blacks among us

13. července 2013 v 7:02 | Mavis Eveline Strix
Kráčate po ulici, znudene pozeráte na tváre bežných ľudí, až kdesi vdiaľke zachytitíte nezvyčajnú tvár, v respektíve nezvyčajnú farbu ľudskej tváre. Už z diaľky viete, že je tmavšia ako bežne viditeľné. Je vám úplne jasné, že ide o Černocha pochádzajúceho netušiac odkiaľ. Určite ste už takúto situáciu zažili. Aká bola vaša reakcia? Väčšina ľudí pokračuje v chôdzi, avšak stredobodom ich pozornosti je práve človek tmavej pleti prechádzajúci napríklad oproti ním. Je úplne bežné, že z takýchto ľudí tu v našich končinách nevieme odtrhnúť pohľad. Ide o raritu, vidieť tu takého človeka. No aktuálne sa ma zmocňuje pocit, že ľudí s tmavou pleťou vídame na uliciach omnoho častejšie ako po iné roky. V niektorých slovenských mestách je to dokonca niečo ako samozrejmosť nadobudnutá mesiacmi a mesiacmi stretávania černochov. Ako je to vôbec možné? Je všeobecne známe, že Slovensko je veľmi (ako to napísať...) ekonomicky a z môjho pohľadu mladej osoby celkovo veľmi nevyspelá krajina. Osobne sa musím priznať, že pri pohľade na cudzincov sa mi do mysle vnorí otázka: "Čo tu hľadajú? Prečo sú tu? Čo už im táto krajina môže poskytnúť?" Niečo na Slovensku však predsa len bude, keď sú tu v minulosti ľudia vyznačovaní ako veľká rarita, viditeľní úplne bežne.

Pred pár týždňami sa mi v súvislosti s ľuďmi s tmavou pleťou stala veľmi nepríjemná situácia. Kráčala som po námestí s mojim mladším bratom a v jednom okamihu som si uvedomila, že sa niekde uprede pozerá. Keď som sa pozrela jeho smerom, spozorovala som objekt, ktorý môjho brata tak zaujal - nikto iný, ako Černoch. Vyslovene naňho civel a samotný pán/chlapec si to uvedomoval tiež. V rýchlosti som do brata štuchla a rozhodla som sa pozerať pred seba, nie na toho kráčajúce černocha. Už niekoľkokrát som sa totiž skúšala vžiť do ich situácie - predstavte si, že kráčate ulicami nejakej cudzej krajiny a zistíte, že všade, kam sa len pohnete a kam sa len dostanete, všade na vás upierajú svoje pohľady a hľadania na vás ako na niečo nadpozemské. Samozrejme, ako som spomínala vyššie, Černosi sú v tejto oblasti ešte stále rarita, preto je úplne prirodzené, že pútajú pohľady ostatných ľudí. Samotní ľudia tmavej pleti si sú podľa všetkého vedomí toho, že po prekročení hraníc ich rodnej krajiny na nich v krajinách, kde sa Černosi nevyskytujú, na nich ľudia budú pozerať zvláštnymi pohľadmi.


Vezmime do úvahy na Slovensku v súčasnosti veľmi rozšírených Japoncov či Číňanov. Keď kráčajú oproti nám oni, vnímame ich odlišnosť, no nevisíme na nich pohľadom. Prečo? Pravdepodobne kvôli tomu, že sú síce odlišnejší od nás, Slovákov, no stále majú svetlú farbu pleti, takže nám to podľa všetkého príde ako úplne normálny fakt. Taktiež ich v pomerne dosť veľkom množstve stretávame na trhoch či obchodoch. Dalo by sa tvrdiť, že sú už akousi súčasťou Slovenska.

A aby som sa ešte predsa len vrátila k Černochom, moje prianie už niekoľko rokov je akceptovať ich takých, akí sú a ukázať im, že aj tu, na Slovensku majú otvorené dvere a síce, ťažko povedať prečo, by túto krajinu mali aspoň raz navštíviť, nech je to už z akéhokoľvek dôvodu. Musíme si teda uvedomiť, že možno práve kvôli poväčšine zlým pohľadom ľudí so svetlou pokožkou sa cítia v určitých krajinách zle, možno ako vyhnanci. Určite vám je známe, že nie až tak dávno boli práve Černosi žijúci v Amerike kruto utláčaní, odcudzení ľuďmi so svetlou farbou kože a často zabíjaní len preto, že sa ako Černosi narodili. Samotný kráľ popu, Michael Jackson, je dostatočným dôkazom na to, že Černosi si toho v minulosti vytrpeli viac než dosť. Mnoho ľudí k ním aj cez to všetko prechováva úplne opačný názor ako ja. Som si toho vedomá a aby som bola úprimná, je mi to ľúto. Medzi "bielym" a "čiernym" človekom podľa môjho úsudku žiadny rozdiel nie je. Tak, ako nie je rozdiel medzi Nemcom a Američanom, Chorvátom a Bulhárom či Talianom a Španielom. Všetci sme ľudia, síce odlišní, ale predsa jedného druhu. A aj Černosi sú ľudia, pretože nesmieme zabúdať na to, že nie je dôležité, ako človek vyzerá, ale čo prechováva vo svojom vnútri.

Videli ste už niekedy vo Vašom meste/okolí Černocha?
Mali ste možnosť prehovoriť s ním pár slov/poznáte nejakú takú osobu osobne?
Aký máte názor na osoby s tmavou pleťou?
Čo vy a rasizmus?
 
 

Reklama